The first half of Revelation chapter nine, identifies the fifth trumpet, which is the first woe, and the second half of the chapter identifies the sixth trumpet, which is the second woe. Both trumpets are graphically illustrated on the 1843 and the 1850 pioneer charts. When the last six verses of Daniel eleven were unsealed at the time of the end in 1989 with the collapse of the Soviet Union the reformatory movement of the one hundred and forty-four thousand began.
Prvá polovica deviatej kapitoly Zjavenia označuje piatu trúbu, ktorá je prvým beda, a druhá polovica kapitoly označuje šiestu trúbu, ktorá je druhým beda. Obe trúby sú názorne znázornené na priekopníckych mapách z rokov 1843 a 1850. Keď bolo posledných šesť veršov jedenástej kapitoly Daniela rozpečatených v čase konca roku 1989, pri rozpade Sovietskeho zväzu, začalo sa reformačné hnutie sto štyridsaťštyritisíc.
Among the truths recognized in 1989, were the great reformatory movements of Bible history, and that they all paralleled each other. All the prophets, and therefore every sacred history, including the sacred reformatory movements, illustrate the final great reformatory movement of the one hundred and forty-four thousand, which is also the mighty movement of the third angel. When the sealing process begins, so too, does the sprinkling of the latter rain. The unsealing of the reformatory movements in 1989, followed by the unsealing of the last six verses of Daniel eleven in 1992, produced an environment of resistance, as always occurs when a new and present truth is unsealed.
Medzi pravdy rozpoznané v roku 1989 patrili veľké reformačné hnutia biblických dejín a skutočnosť, že všetky navzájom prebiehali paralelne. Všetci proroci, a teda aj každé posvätné dejiny, vrátane posvätných reformačných hnutí, znázorňujú záverečné veľké reformačné hnutie sto štyridsaťštyritisíc, ktoré je zároveň aj mocným hnutím tretieho anjela. Keď sa začína proces spečaťovania, začína sa aj kropenie neskorého dažďa. Odkrytie reformačných hnutí v roku 1989, po ktorom nasledovalo odkrytie posledných šiestich veršov jedenástej kapitoly Daniela v roku 1992, vytvorilo prostredie odporu, ako sa to vždy stáva, keď je odkrytá nová a prítomná pravda.
In the resistance of the truth of the last six verses of Daniel eleven, the Lord opened up the truth that the prophetic history of pagan Rome, combined with the prophetic history of papal Rome, as established upon two witnesses, identifies the prophetic history of modern Rome. The rule of the triple application of prophecy was recognized, and thereafter employed to defend against error and identify and establish truth. The rules that uphold that every reform line parallels the other reform lines, and the rules associated with a triple application of prophecy, became the bedrock of the rules that were established in the movement of the third angel, as had been typified by the rules established, employed, and published in the Millerite history.
V odpore proti pravde posledných šiestich veršov Daniel 11 Pán otvoril pravdu, že prorocké dejiny pohanského Ríma, spojené s prorockými dejinami pápežského Ríma, ako sú ustanovené na základe dvoch svedkov, označujú prorocké dejiny moderného Ríma. Bolo rozpoznané pravidlo trojitej aplikácie proroctva a následne bolo používané na obranu proti bludu a na rozpoznanie i upevnenie pravdy. Pravidlá, ktoré potvrdzujú, že každá reformná línia je paralelná s ostatnými reformnými líniami, a pravidlá spojené s trojitou aplikáciou proroctva, sa stali základným kameňom pravidiel, ktoré boli ustanovené v hnutí tretieho anjela, ako to bolo predobrazené pravidlami ustanovenými, používanými a publikovanými v dejinách milleritov.
The triple application of prophecy as a rule, was unsealed for the movement of the one hundred and forty-four thousand, for they are the movement of the latter rain, and Islam of the third woe is the message of the latter rain. The principle of the triple application of prophecy was identified by the Lion of the tribe of Judah, well before Islam of the third woe arrived in history on September 11, 2001, for He desired that His last-day people would easily recognize the message represented by the arrival of the third woe when He returned His people to Jeremiah’s old paths.
Trojaké uplatnenie proroctva bolo ako pravidlo odpečatené pre hnutie sto štyridsaťštyritisíc, lebo oni sú hnutím neskorého dažďa a islam tretieho beda je posolstvom neskorého dažďa. Zásada trojakého uplatnenia proroctva bola označená Levom z pokolenia Júdovho dávno predtým, ako islam tretieho beda prišiel do dejín 11. septembra 2001, lebo si želal, aby Jeho ľud posledných dní ľahko rozpoznal posolstvo predstavené príchodom tretieho beda, keď priviedol svoj ľud späť na starodávne chodníky Jeremiášove.
The pioneer understanding of the fifth and sixth trumpets as set forth in Revelation chapter nine, was understood to be the passage in the book of Revelation that was the most firmly and clearly supported by history. Uriah Smith begins his presentation of Revelation chapter nine by employing the words of the historian Keith to make that very point.
Priekopnícke chápanie piatej a šiestej trúby, ako je predstavené v deviatej kapitole knihy Zjavenie, bolo považované za tú pasáž v knihe Zjavenie, ktorá bola najpevnejšie a najjasnejšie podopretá dejinami. Uriah Smith začína svoj výklad deviatej kapitoly knihy Zjavenie tým, že používa slová historika Keitha, aby práve tento bod zdôraznil.
“For an exposition of this trumpet, we shall again draw from the writings of Mr. Keith. This writer truthfully says: ‘There is scarcely so uniform an agreement among interpreters concerning any other part of the Apocalypse as respecting the application of the fifth and sixth trumpets, or the first and second woes, to the Saracens and Turks. It is so obvious that it can scarcely be misunderstood. Instead of a verse or two designating each, the whole of the ninth chapter of the Revelation in equal portions, is occupied with a description of both.” Uriah Smith, Daniel and Revelation, 495.
„Pri výklade tejto trúby opäť budeme čerpať zo spisov pána Keitha. Tento autor pravdivo hovorí: ‚Len málokedy panuje medzi vykladačmi taká jednotná zhoda o nejakej inej časti Apokalypsy, ako pokiaľ ide o vzťah piatej a šiestej trúby, čiže prvého a druhého beda, k Saracénom a Turkom. Je to natoľko zrejmé, že to možno sotva nesprávne pochopiť. Namiesto toho, aby každý z nich označoval verš alebo dva, je celý deviatu kapitolu Zjavenia v rovnakých častiach venovaná opisu oboch.‘ Uriah Smith, Daniel and Revelation, 495.
The chapter division of the first and second woes divides the history of the first woe, represented by Mohammed. It is geographically located by what the historian Alexander Keith calls the Saracens, which we would today call Arabia. The history of the second woe, represented by Osman 1, geographically located in Turkey, which the historian identifies as the Turks. The history of the first woe was located and fulfilled in Arabia, the birthplace of Islam and Mohammed. The history of the second woe was located and fulfilled in Turkey, the birthplace of the Ottoman Empire.
Členenie na kapitoly prvého a druhého beda rozdeľuje dejiny prvého beda, predstavovaného Mohamedom. Geograficky je situované do oblasti, ktorú historik Alexander Keith označuje ako Saracénov, čo by sme dnes nazvali Arábia. Dejiny druhého beda, predstavovaného Osmanom I., sú geograficky situované v Turecku, ktoré historik identifikuje ako Turkov. Dejiny prvého beda boli situované a naplnené v Arábii, rodisku islamu a Mohameda. Dejiny druhého beda boli situované a naplnené v Turecku, rodisku Osmanskej ríše.
The history of the first woe, identifies a warfare that was directed against Rome by independent warriors whose only mutual alliance with one another was the religion of Islam. The history of the second woe, identifies a warfare that was directed against Rome by an organized religion and state power, which is called a Caliphate. In either case, the independent warfare against Rome in the history represented by Mohammed, or the organized warfare represented by Ottman, or the Ottoman Empire, the mode of warfare was to attack suddenly and unexpectedly. It was not a warfare that was carried out by dressing all the soldiers in the same-colored uniforms, then organizing the soldiers into a line and marching them forward into gunfire as was the military custom of that time. The word “assassin” is based upon the Islamic mode of warfare of striking suddenly and unexpectedly, and usually resulting in the death of the attacker also.
Dejiny prvého beda označujú vojnu, ktorá bola vedená proti Rímu nezávislými bojovníkmi, ktorých jediným vzájomným spojenectvom bolo náboženstvo islamu. Dejiny druhého beda označujú vojnu, ktorá bola vedená proti Rímu organizovaným náboženstvom a štátnou mocou, ktorá sa nazýva kalifát. V oboch prípadoch, či už nezávislá vojna proti Rímu v dejinách predstavovaných Mohamedom, alebo organizovaná vojna predstavovaná Ottmanom či Osmanskou ríšou, spôsob vedenia vojny spočíval v tom, že útočili náhle a nečakane. Nebola to vojna, ktorá sa viedla tak, že všetkých vojakov obliekli do rovnofarebných uniforiem, potom ich zoradili do šíku a posielali vpred do streľby, ako bolo vojenským zvykom tej doby. Slovo „assassin“ vychádza z islamského spôsobu boja, spočívajúceho v náhlom a nečakanom údere, ktorý zvyčajne viedol aj k smrti samotného útočníka.
The word “assassin” is derived from the Arabic word “hashshashin,” which comes from “hashish,” meaning “hashish” or “cannabis.” The term was originally used to refer to a secretive and fanatical group of Nizari Ismaili Muslims in the Middle East during the medieval period. The members of this group were known for their unconventional and often violent methods, including the use of political assassinations to achieve their goals. It is said that they would sometimes consume hashish to prepare for their missions, which led to the use of the term “hashshashin” or “assassins” in the Western world. The Assassins were active during the medieval period, primarily in Persia and Syria, and they played a significant role in various political conflicts and assassinations during that time. The term “assassin” eventually made its way into European languages, where it came to refer more broadly to individuals who carry out political or targeted killings.
Slovo „assassin“ je odvodené z arabského slova „hashshashin“, ktoré pochádza zo slova „hashish“, znamenajúceho „hašiš“ alebo „konope“. Tento výraz sa pôvodne používal na označenie utajenej a fanatickej skupiny nizárijských ismá‘ílijských moslimov na Blízkom východe v období stredoveku. Členovia tejto skupiny boli známi svojimi nekonvenčnými a často násilnými metódami vrátane používania politických vrážd na dosiahnutie svojich cieľov. Hovorí sa, že niekedy požívali hašiš, aby sa pripravili na svoje misie, čo viedlo k používaniu označenia „hashshashin“ alebo „assassins“ v západnom svete. Asasíni pôsobili počas stredoveku predovšetkým v Perzii a Sýrii a zohrávali významnú úlohu v rozličných politických konfliktoch a vraždách tej doby. Výraz „assassin“ sa napokon dostal do európskych jazykov, kde začal v širšom zmysle označovať jednotlivcov, ktorí vykonávajú politické alebo cielené vraždy.
This mode of warfare is an important prophetic characteristic of the three woes, for the prophetic role of Islam is to produce war. Islam as a symbol is all about warfare, and in Revelation chapter nine, Islam of the first and second woes is an illustration of their warfare. Their warfare is identified in the book of Revelation, as the action that angers the nations, just before probation closes.
Tento spôsob boja je dôležitou prorockou črtou troch beda, lebo prorockou úlohou islamu je vyvolávať vojnu. Islam ako symbol sa celý týka boja a v deviatej kapitole Zjavenia je islam prvého a druhého beda znázornením ich bojovania. Ich bojovanie je v knihe Zjavenia označené ako čin, ktorý rozhneváva národy tesne pred uzavretím doby milosti.
And the nations were angry, and thy wrath is come, and the time of the dead, that they should be judged, and that thou shouldest give reward unto thy servants the prophets, and to the saints, and them that fear thy name, small and great; and shouldest destroy them which destroy the earth. Revelation 11:18.
A národy sa rozhnevali, i prišiel tvoj hnev a čas mŕtvych, aby boli súdení, a aby si dal odmenu svojim služobníkom, prorokom a svätým, i tým, ktorí sa boja tvojho mena, malým i veľkým; a aby si zahubil tých, ktorí hubia zem. Zjavenie 11:18.
The “nations” are made “angry”, just before God’s wrath comes, and God’s wrath, as represented in the book of Revelation, is the seven last plagues that come when human probation closes. There are three waymarks in the verse; the angering of the nations, the wrath of God, and the time to judge the dead. The judgment of the dead here referenced is the judgment of the wicked dead that occurs during the thousand-year millennium, and not the investigative judgment of the dead that began on October 22, 1844. Sister White is clear that the three waymarks in this verse are distinct, and occur in the order in the verse.
„Národy“ sú „rozhnevané“ tesne predtým, než príde Boží hnev, a Boží hnev, ako je znázornený v knihe Zjavenie, predstavuje sedem posledných rán, ktoré prichádzajú, keď sa uzatvára čas milosti pre ľudstvo. Vo verši sú tri medzníky: rozhnevanie národov, Boží hnev a čas súdiť mŕtvych. Súd nad mŕtvymi, o ktorom je tu reč, je súdom nad bezbožnými mŕtvymi, ktorý prebieha počas tisícročného milénia, a nie vyšetrujúcim súdom nad mŕtvymi, ktorý sa začal 22. októbra 1844. Sestra Whiteová jasne uvádza, že tri medzníky v tomto verši sú odlišné a nastávajú v poradí, v akom sú vo verši uvedené.
“I saw that the anger of the nations, the wrath of God, and the time to judge the dead were separate and distinct, one following the other, also that Michael had not stood up, and that the time of trouble, such as never was, had not yet commenced. The nations are now getting angry, but when our High Priest has finished His work in the sanctuary, He will stand up, put on the garments of vengeance, and then the seven last plagues will be poured out.
„Videla som, že hnev národov, Boží hnev a čas súdiť mŕtvych boli oddelené a navzájom odlišné, pričom jedno nasledovalo po druhom; takisto aj to, že Michael ešte nepovstal a že čas súženia, akého ešte nikdy nebolo, sa ešte nezačal. Národy sa teraz hnevajú, ale keď náš Veľkňaz dokončí svoje dielo vo svätyni, povstane, oblečie si rúcho pomsty, a potom bude vyliatych sedem posledných rán.“
“I saw that the four angels would hold the four winds until Jesus’ work was done in the sanctuary, and then will come the seven last plagues.” Early Writings, 36.
„Videla som, že štyria anjeli budú zadržiavať štyri vetry, kým sa Ježišovo dielo vo svätyni nedokončí, a potom prídu sedem posledných rán.“ Early Writings, 36.
The role of Islam in the last book of the Bible is to anger the nations, and they do this through warfare. The role of Islam in the first book of the Bible is to bring every man’s hand in the world together against Islam, represented as Ishmael.
Úloha islamu v poslednej knihe Biblie spočíva v tom, že rozhorčuje národy, a to uskutočňuje prostredníctvom vojny. Úloha islamu v prvej knihe Biblie spočíva v tom, že privádza ruku každého človeka na svete spoločne proti islamu, predstavovanému ako Izmael.
And the angel of the Lord said unto her, Behold, thou art with child, and shalt bear a son, and shalt call his name Ishmael; because the Lord hath heard thy affliction. And he will be a wild man; his hand will be against every man, and every man’s hand against him; and he shall dwell in the presence of all his brethren. Genesis 16:11, 12.
A anjel Hospodinov jej povedal: Hľa, si tehotná a porodíš syna a dáš mu meno Izmael, lebo Hospodin počul tvoje súženie. A bude ako divý muž; jeho ruka bude proti každému človeku a ruka každého človeka proti nemu; a bude bývať v prítomnosti všetkých svojich bratov. 1. Mojžišova 16:11, 12.
The word “hand,” as a symbol is like all biblical symbols, and it can have more than one meaning depending upon the context where it is used. By far the “hand,” as a symbol in Bible prophecy, is a symbol of warfare. The Hebrew word translated as “wild man,” is the word for the wild Arabian ass, which possesses several important prophetic implications, one of which is that the Arabian ass is a member of the Equidae family of animals, as is the horse. In Revelation chapter nine, and on both of the sacred charts of Habakkuk (the 1843 and 1850 pioneer charts), the horse is used as the symbol of the warfare represented by Islam of the three woes. The first and last mention of Islam, as represented in the book of Genesis, and the book of Revelation identify Islam with the symbol of the Equidae family (ass or horse), and they both emphasize the role of Islam as being to bring warfare to “every man” (the nations).
Slovo „ruka“ ako symbol je ako všetky biblické symboly a v závislosti od kontextu, v ktorom je použité, môže mať viac než jeden význam. Výrazne najčastejšie je „ruka“ ako symbol v biblickom proroctve symbolom vojny. Hebrejské slovo preložené ako „divoký človek“ je slovom označujúcim divého arabského osla, čo nesie niekoľko dôležitých prorockých dôsledkov; jedným z nich je, že arabský osol je členom čeľade koňovitých, tak ako aj kôň. V deviatej kapitole Zjavenia a na oboch posvätných Habakukových mapách (priekopníckych mapách z rokov 1843 a 1850) je kôň použitý ako symbol vojny, ktorú predstavuje islam troch beda. Prvá i posledná zmienka o islame, tak ako je predstavený v knihe Genezis a v knihe Zjavenia, stotožňujú islam so symbolom čeľade koňovitých (osol alebo kôň) a obe zdôrazňujú úlohu islamu prinášať vojnu „každému človeku“ (národom).
In the book of Revelation, chapter NINE, verse ELEVEN, the character of Islam is identified, for prophetically character is represented by a name. The name given to the king that rules over Islam reflects that first reference to Islam in the book of Genesis, where it is written that the character or spirit of Ishmael “shall dwell in the presence of all his brethren.” The king which rules over all of Islam is the spirit of Ishmael (their king), whose hand is “against every man”.
V knihe Zjavenia, v DEVIATEJ kapitole, v JEDENÁSTOM verši, je označený charakter islamu, lebo v prorockom jazyku je charakter vyjadrený menom. Meno dané kráľovi, ktorý vládne nad islamom, odráža tú prvú zmienku o islame v knihe Genezis, kde je napísané, že charakter alebo duch Izmaela „bude bývať v prítomnosti všetkých svojich bratov“. Kráľom, ktorý vládne nad celým islamom, je duch Izmaela (ich kráľ), ktorého ruka je „proti každému človeku“.
And they had a king over them, which is the angel of the bottomless pit, whose name in the Hebrew tongue is Abaddon, but in the Greek tongue hath his name Apollyon. Revelation 9:11.
A mali nad sebou kráľa, anjela bezodnej priepasti, ktorého meno je po hebrejsky Abaddon, ale po grécky má meno Apollyon. Zjavenie 9,11.
In the Old Testament, represented by the Hebrew, or the New Testament, represented by the Greek, the character that reigns over the adherents of the religion of Islam is identified as either Abaddon or Apollyon, which in either means “death and destruction.” Death and destruction are the character of Islam, whether represented in the Old or New Testaments. The specific characteristics of the spirit that rules within every adherent of Islam, in connection with the symbol of the ass or the horse are both elements of the First and the Last references to Islam. These two prophetic attributes possess the signature of Alpha and Omega. When Sister White identifies the message that brings the one hundred and forty-four thousand to life as the mighty army of the third angel, she states the following:
V Starej zmluve, zastúpenej hebrejčinou, alebo v Novej zmluve, zastúpenej gréčtinou, je povaha, ktorá vládne nad prívržencami náboženstva islamu, označená buď ako Abaddon, alebo Apollyon, čo v oboch prípadoch znamená „smrť a skaza“. Smrť a skaza sú povahou islamu, či už je predstavený v Starej, alebo v Novej zmluve. Osobitné vlastnosti ducha, ktorý vládne v každom prívržencovi islamu, v spojení so symbolom osla alebo koňa, sú oboma prvkami prvých i posledných odkazov na islam. Tieto dva prorocké atribúty nesú pečať Alfy a Omegy. Keď sestra Whiteová označuje posolstvo, ktoré privádza sto štyridsaťštyri tisíc k životu, za mocné vojsko tretieho anjela, uvádza toto:
“Angels are holding the four winds, represented as an angry horse seeking to break loose and rush over the face of the whole earth, bearing destruction and death in its path.
„Anjeli zadržiavajú štyri vetry, znázornené ako rozbesnený kôň usilujúci sa vytrhnúť a prehnať sa po povrchu celej zeme, nesúc na svojej ceste skazu a smrť.
“Shall we sleep on the very verge of the eternal world? Shall we be dull and cold and dead? Oh, that we might have in our churches the Spirit and breath of God breathed into His people, that they might stand upon their feet and live. We need to see that the way is narrow, and the gate strait. But as we pass through the strait gate, its wideness is without limit.” Manuscript Releases, volume 20, 217.
„Máme spať práve na samom prahu večného sveta? Máme byť otupení, chladní a mŕtvi? Ó, kiežby sme v našich zboroch mali Ducha a dych Boží vdýchnutý do Jeho ľudu, aby sa postavili na svoje nohy a žili. Potrebujeme vidieť, že cesta je úzka a brána tesná. No keď prechádzame tesnou bránou, jej šírka je bez hraníc.“ Manuscript Releases, zväzok 20, 217.
The four winds are held during the sealing of the one hundred and forty-four thousand, and the four winds are an “angry horse” that bears “death and destruction in its path.” On September 11, 2001 the third woe arrived into prophetic history bringing “death and destruction,” thus “angering the nations,” when it struck the spiritual glorious land “suddenly and unexpectedly.” On October 7, 2023, the third woe, continued on its path of “death and destruction” thus further “angering the nations” when it attacked the literal glorious land “suddenly and unexpectedly.” The first unexpected attack marked the beginning of the period of the sealing of the one hundred and forty-four thousand, and the recent attack on October 7, 2023, marks the beginning of the ending period or “binding off” of the sealing of the one hundred and forty-four thousand. Shall we sleep on the very verge of the eternal world?
Počas zapečaťovania sto štyridsiatich štyroch tisíc sú štyri vetry zadržiavané a tieto štyri vetry sú „rozhnevaným koňom“, ktorý na svojej ceste prináša „smrť a skazu“. Dňa 11. septembra 2001 vstúpilo tretie beda do prorockých dejín a prinieslo „smrť a skazu“, čím „rozhnevalo národy“, keď „náhle a neočakávane“ zasiahlo duchovnú slávnu krajinu. Dňa 7. októbra 2023 tretie beda pokračovalo na svojej ceste „smrti a skazy“, a tak ďalej „rozhnevalo národy“, keď „náhle a neočakávane“ zaútočilo na doslovnú slávnu krajinu. Prvý neočakávaný útok označil začiatok obdobia zapečaťovania sto štyridsiatich štyroch tisíc a nedávny útok zo 7. októbra 2023 označuje začiatok záverečného obdobia alebo „uzavierania“ zapečaťovania sto štyridsiatich štyroch tisíc. Máme spať na samom prahu večného sveta?
On both sacred pioneer charts Islam of the first and second woes is graphically illustrated by Islamic warriors riding upon their warhorses. The rider upon the warhorse of the first woe in both illustrations is carrying a spear, and the rider of the horse representing the second woe, is firing a rifle. The distinction is plainly identified in Revelation chapter nine, for it was in the history of the second woe, that gunpowder was invented and first used in warfare. Commenting on verses seventeen through nineteen, of Revelation chapter nine, Uriah Smith records the following:
Na oboch posvätných priekopníckych mapách je islam prvého i druhého beda graficky znázornený islamskými bojovníkmi jazdiacimi na svojich vojnových koňoch. Jazdec na vojnovom koni prvého beda v oboch zobrazeniach nesie kopiju a jazdec na koni predstavujúcom druhé beda strieľa z pušky. Toto rozlíšenie je zreteľne označené v 9. kapitole Zjavenia, lebo práve v dejinách druhého beda bol vynájdený pušný prach a po prvý raz použitý vo vojne. Uriah Smith pri komentári k veršom sedemnásť až devätnásť 9. kapitoly Zjavenia uvádza toto:
“The first part of this description may have reference to the appearance of these horsemen. Fire, representing a color, stands for red, ‘as red as fire’ being a frequent term of expression; jacinth, or hyacinth, for blue; and brimstone, for yellow. And these colors greatly predominated in the dress of these warriors; so that the description, according to this view, would be accurately met in the Turkish uniform, which was composed largely of red, or scarlet, blue, and yellow. The heads of the horses were in appearance as the heads of lions to denote their strength, courage, and fierceness; while the last part of the verse undoubtedly has reference to the use of gunpowder and firearms for purposes of war, which were then but recently introduced. As the Turks discharged their firearms on horseback, it would appear to the distant beholder that the fire, smoke, and brimstone issued out of the horses’ mouths, as illustrated by the accompanying plate.
„Prvá časť tohto opisu sa môže vzťahovať na vzhľad týchto jazdcov. Oheň, predstavujúci farbu, označuje červenú, pričom výraz ‚červený ako oheň‘ je častým spôsobom vyjadrenia; jacinth, čiže hyacint, označuje modrú; a síra žltú. A tieto farby výrazne prevládali v odeve týchto bojovníkov; takže by tento opis podľa tohto chápania presne zodpovedal tureckej uniforme, ktorá sa vo veľkej miere skladala z červenej, či šarlátovej, modrej a žltej. Hlavy koní boli na pohľad ako hlavy levov, aby označili ich silu, odvahu a dravosť; zatiaľ čo posledná časť verša nepochybne poukazuje na používanie pušného prachu a strelných zbraní na vojenské účely, ktoré boli vtedy len nedávno zavedené. Keďže Turci pálili zo svojich strelných zbraní v sedle, vzdialenému pozorovateľovi by sa zdalo, že oheň, dym a síra vychádzajú z úst koní, ako to znázorňuje pripojená ilustrácia.“
“Respecting the use of firearms by the Turks in their campaign against Constantinople, Elliott (Horae Apocalypticae, Vol. I, pp. 482–484) thus speaks:—‘It was to “the fire and the smoke and the sulphur,” to the artillery and firearms of Mahomet, that the killing of the third part of men, i.e., the capture of Constantinople, and by consequence the destruction of the Greek empire, was owing. Eleven hundred years and more had now elapsed since her foundation by Constantine. In the course of them, Goths, Huns, Avars, Persians, Bulgarians, Saracens, Russians, and indeed the Ottoman Turks themselves, had made their hostile assaults, or laid siege against it. But the fortifications were impregnable by them. Constantinople survived, and with it the Greek empire. Hence the anxiety of the Sultan Mahomet to find that which would remove the obstacle. “Canst thou cast a cannon,” was his question to the founder of cannon that deserted to him, “of the size sufficient to batter down the wall of Constantinople?” Then the foundry was established at Adrianople, the cannon cast, the artillery prepared, and the siege began.’
„Pokiaľ ide o použitie strelných zbraní Turkami v ich ťažení proti Konštantínopolu, Elliott (Horae Apocalypticae, zv. I, s. 482–484) hovorí takto:— ‚Práve „ohňu, dymu a síre“, delostrelectvu a strelným zbraniam Mohameda, bolo potrebné pripísať usmrtenie tretej časti ľudí, t. j. dobytie Konštantínopola, a následne zničenie gréckeho cisárstva. Od jeho založenia Konštantínom už uplynulo tisícsto rokov i viac. V ich priebehu proti nemu podnikli nepriateľské útoky alebo ho obliehali Góti, Huni, Avari, Peržania, Bulhari, Saracéni, Rusi, a napokon aj samotní osmanskí Turci. Jeho opevnenia však boli pre nich nedobytné. Konštantínopol pretrval a s ním aj grécke cisárstvo. Odtiaľ pochádzala úzkostlivá snaha sultána Mohameda nájsť to, čo by odstránilo túto prekážku. „Dokážeš odliať delo,“ znela jeho otázka adresovaná výrobcovi diel, ktorý k nemu prebehol, „takej veľkosti, aby zbúralo hradbu Konštantínopola?“ Potom bola v Adrianopole zriadená zlievareň, delá boli odliate, delostrelectvo pripravené a obliehanie sa začalo.‘“
“It well deserves remark, how Gibbon, always the unconscious commentator on the Apocalyptic prophecy, puts this new instrumentality of war into the foreground of his picture, in his eloquent and striking narrative of the final catastrophe of the Greek empire. In preparation for it, he gives the history of the recent invention of gunpowder, ‘that mixture of saltpeter, sulphur, and charcoal;’ tells of its earlier use by the Sultan Amurath, and also, as before said, of Mahomet’s foundry of larger cannon at Adrianople; then, in the progress of the siege itself, describes how ‘the volleys of lances and arrows were accompanied with the smoke, the sound, and the fire of the musketry and cannon;’ how ‘the long order of the Turkish artillery was pointed against the walls, fourteen batteries thundering at once on the most accessible places;’ how ‘the fortifications which had stood for ages against hostile violence were dismantled on all sides by the Ottoman cannon, many breaches opened, and near the gate of St. Romanus, four towers leveled with the ground:’ how, as ‘from the lines, the galleys, and the bridge, the Ottoman artillery thundered on all sides, the camp and city, the Greeks and the Turks, were involved in a cloud of smoke, which could only be dispelled by the final deliverance or destruction of the Roman empire:’ how ‘the double walls were reduced by the cannon to a heap of ruins:’ and how the Turks at length ‘rising through the breaches,’ ‘Constantinople was subdued, her empire subverted, and her religion trampled in the dust by the Moslem conquerors.’ I say it well deserves observation how markedly and strikingly Gibbon attributes the capture of the city, and so the destruction of the empire, to the Ottoman artillery. For what is it but a comment on the words of our prophecy? ‘By these three was the third part of men killed, by the fire, and by the smoke, and by the sulphur, which issued out of their mouths.’
„Náležite si zaslúži povšimnutie, ako Gibbon, vždy nevedomý komentátor apokalyptického proroctva, stavia tento nový vojnový prostriedok do popredia svojho obrazu vo svojom výrečnom a pôsobivom rozprávaní o poslednej katastrofe gréckeho impéria. Na jej prípravu podáva dejiny nedávneho vynálezu pušného prachu, ‚tej zmesi liadku, síry a dreveného uhlia;‘ hovorí o jeho skoršom použití sultánom Amurathom a tiež, ako už bolo povedané, o Mahometovej zlievarni väčších diel v Adrianopole; potom v priebehu samotného obliehania opisuje, ako ‚salvy kopijí a šípov sprevádzal dym, zvuk a oheň muškiet a diel;‘ ako ‚dlhý rad tureckého delostrelectva mieril na hradby, štrnásť batérií hrmelo naraz na najprístupnejšie miesta;‘ ako ‚opevnenia, ktoré po veky odolávali nepriateľskému násiliu, boli zo všetkých strán rozmetané osmanskými delami, otvorilo sa mnoho prielomov a neďaleko brány sv. Romana boli štyri veže zrovnané so zemou:‘ ako, keď ‚z línií, galér i z mosta osmanské delostrelectvo hrmelo zo všetkých strán, tábor i mesto, Gréci i Turci, boli zahalení do oblaku dymu, ktorý mohla rozptýliť iba konečná záchrana alebo zničenie Rímskeho impéria:‘ ako ‚dvojité hradby boli delami zredukované na hromadu trosiek:‘ a ako Turci napokon ‚vystupujúc cez prielomy,‘ ‚Konštantínopol podrobili, jej impérium zvrátili a jej náboženstvo pošliapali do prachu moslimskí dobyvatelia.‘ Hovorím, že si naozaj zaslúži povšimnutie, ako výrazne a pôsobivo Gibbon pripisuje dobytie mesta, a tak aj zničenie impéria, osmanskému delostrelectvu. Lebo čo je to iné než komentár k slovám nášho proroctva? ‚Týmito tromi bola zabitá tretina ľudí, ohňom, dymom a sírou, ktoré vychádzali z ich úst.‘“
“‘VERSE 18. By these three was the third part of men killed, by the fire, and by the smoke, and by the brimstone, which issued out of their mouths. 19. For their power is in their mouth, and in their tails; for their tails were like unto serpents, and had heads, and with them they do hurt.’
„Verš 18. Týmito tromi bola zabitá tretina ľudí: ohňom, dymom a sírou, ktoré vychádzali z ich úst. 19. Lebo ich moc je v ich ústach a v ich chvostoch; veď ich chvosty boli podobné hadom a mali hlavy, a nimi škodia.“
“These verses express the deadly effect of the new mode of warfare introduced. It was by means of these agents,—gunpowder, firearms, and cannon,—that Constantinople was finally overcome, and given into the hands of the Turks.” Uriah Smith, Daniel and Revelation, 510–514.
„Tieto verše vyjadrujú smrtonosný účinok nového spôsobu vedenia vojny, ktorý bol zavedený. Práve prostredníctvom týchto prostriedkov — pušného prachu, strelných zbraní a kanónov — bol Konštantínopol napokon premožený a vydaný do rúk Turkov.“ Uriah Smith, Daniel and Revelation, 510–514.
We will continue the study of the third woe, in the next article.
V nasledujúcom článku budeme pokračovať v štúdiu tretieho beda.
“I awoke from my sleep last night with a great burden upon my mind. I was delivering a message to our brethren and sisters, and it was a message of warning and instruction concerning the work of some who are advocating erroneous theories as to the reception of the Holy Spirit, and its operation through human agencies.
„Minulú noc som sa prebudila zo spánku s veľkým bremenom na mysli. Odovzdávala som našim bratom a sestrám posolstvo, a bolo to posolstvo napomenutia a poučenia týkajúce sa diela niektorých, ktorí zastávajú bludné teórie o prijatí Ducha Svätého a o jeho pôsobení prostredníctvom ľudských nástrojov.
“I was instructed that fanaticism similar to that which we were called to meet after the passing of the time in 1844 would come in among us again in the closing days of the message, and that we must meet this evil just as decidedly now as we met it in our early experiences.
Bolo mi ukázané, že sa medzi nás opäť vkradne fanatizmus podobný tomu, s ktorým sme boli povolaní zápasiť po uplynutí času v roku 1844, a že sa tomuto zlu musíme postaviť teraz rovnako rozhodne, ako sme sa mu postavili vo svojich prvých skúsenostiach.
“We are standing on the threshold of great and solemn events. Prophecies are fulfilling. Strange and eventful history is being recorded in the books of heaven—events which it was declared should shortly precede the great day of God. Everything in the world is in an unsettled state. The nations are angry, and great preparations for war are being made. Nation is plotting against nation, and kingdom against kingdom. The great day of God is hasting greatly. But although the nations are mustering their forces for war and bloodshed, the command to the angels is still in force, that they hold the four winds until the servants of God are sealed in their foreheads.” Selected Messages, book 1, 221.
„Stojíme na prahu veľkých a slávnostných udalostí. Proroctvá sa napĺňajú. V nebeských knihách sa zaznamenávajú zvláštne a významné dejiny — udalosti, o ktorých bolo vyhlásené, že majú čoskoro predchádzať veľkému dňu Božiemu. Všetko vo svete je v nepokojnom stave. Národy sa hnevajú a robia sa veľké prípravy na vojnu. Národ spriada plány proti národu a kráľovstvo proti kráľovstvu. Veľký deň Boží sa rýchlo približuje. Ale hoci národy zhromažďujú svoje sily na vojnu a krviprelievanie, príkaz anjelom je stále v platnosti, aby zadržiavali štyri vetry, kým služobníci Boží nebudú zapečatení na svojich čelách.“ Selected Messages, kniha 1, 221.