We are considering the line of Ezekiel chapter thirty-seven, which first identifies the sounding of the seventh trumpet and the message to Laodicea, that brings about the army of the one hundred and forty-four thousand. Then Ezekiel repeats and enlarges upon that line by introducing the joining of the two sticks of the northern and southern kingdoms of Israel, as an illustration of the process by-which Divinity and humanity are joined during the time of the sounding of the Seventh Trumpet. Once the two nations are joined together as one nation, Ezekiel identifies that they have a king over them, and then he addresses the everlasting covenant that is the covenant accomplished with the one hundred and forty-four thousand, while emphasizing those last day covenant people would have God’s sanctuary in their midst for eternity.
Uvažujeme o línii 37. kapitoly Ezechiela, ktorá najprv označuje zaznievanie siedmej trúby a posolstvo pre Laodiceu, ktoré privádza na scénu vojsko stoštyridsaťštyritisíc. Potom Ezechiel túto líniu opakuje a rozširuje tým, že uvádza spojenie dvoch palíc severného a južného kráľovstva Izraela ako znázornenie procesu, prostredníctvom ktorého sa božstvo a ľudstvo spájajú v čase zaznievania siedmej trúby. Keď sú tieto dva národy spojené do jedného národa, Ezechiel uvádza, že majú nad sebou kráľa, a potom sa venuje večnej zmluve, ktorá je zmluvou uskutočnenou so stoštyridsaťštyritisíc, pričom zdôrazňuje, že tento zmluvný ľud posledných dní bude mať Božiu svätyňu vo svojom strede po celú večnosť.
We have added to that line, the work of John measuring the temple in 1844, thus typifying the final measuring that began on September 11, 2001. That measuring is also addressed by Zechariah, who includes that the measuring takes place when God once again chooses Jerusalem as the city to place His name. We are drawing a simile between the components that make up the temple, and the two sticks of the northern and southern kingdoms of Israel. The work of Christ in bringing together His Divinity with the humanity of the one hundred and forty-four thousand is represented in the two prophecies of the twenty-five hundred and twenty years of scattering brought upon the northern and southern kingdoms, in conjunction with the prophecy of twenty-three hundred years.
K tejto línii sme pridali Jánovo dielo merania chrámu v roku 1844, čím predobrazuje záverečné meranie, ktoré sa začalo 11. septembra 2001. O tomto meraní hovorí aj Zachariáš, ktorý uvádza, že meranie prebieha vtedy, keď si Boh znovu vyvolí Jeruzalem za mesto, na ktoré položí svoje meno. Vytvárame prirovnanie medzi súčasťami, ktoré tvoria chrám, a dvoma palicami severného a južného kráľovstva Izraela. Dielo Krista pri spájaní Jeho Božstva s ľudskosťou sto štyridsaťštyritisíc je znázornené v dvoch proroctvách o dvetisícpäťstodvadsiatich rokoch rozptýlenia, ktoré prišlo na severné a južné kráľovstvo, v spojení s proroctvom o dvetisíctristo rokoch.
To identify what the sticks of Ezekiel represent in the work of the gospel requires a basic understanding of the gospel. Christ accepted our fallen flesh after four thousand years of inherited weakness, which were passed unto Him through Mary. As our Example, He demonstrated that by the exercising of His will, to be surrendered unto His Father’s will, we can overcome as He overcame, by exercising our will in subjection to His will. Our will is employed, either for good or evil in our brain, which is the citadel of the soul.
Aby bolo možné určiť, čo predstavujú palice Ezechiela v diele evanjelia, je potrebné základné porozumenie evanjeliu. Kristus prijal naše padlé telo po štyroch tisícoch rokov zdedenej slabosti, ktorá na Neho prešla skrze Máriu. Ako náš Príklad ukázal, že uplatňovaním svojej vôle, odovzdanej vôli svojho Otca, môžeme zvíťaziť tak, ako zvíťazil On, keď svoju vôľu uplatňujeme v podriadenosti Jeho vôli. Naša vôľa sa v našom mozgu, ktorý je pevnosťou duše, používa buď na dobro, alebo na zlo.
“The student who desires to put the work of two terms into one, should not be permitted to have his own way in this matter. To undertake to do double work means with many, overtaxation of the mind, and a neglect of proper physical exercise. It is not reasonable to suppose that the mind can grasp and digest an oversupply of mental food, and it is as great a sin to overfeed the mind as it is to load the digestive organs, giving the stomach no periods of rest. The brain is the citadel of the whole man, and wrong habits of eating, dressing, or sleeping, affect the brain, and prevent the attaining of that which the student desires,—a good mental discipline. Any part of the body that is not treated with consideration will telegraph its injury to the brain. There should be exercised much patience and perseverance in instructing the youth how to preserve their health. They should become well informed on this matter, that every muscle and organ may be so strengthened and disciplined that in voluntary or involuntary action, the best of health may result, and the brain be invigorated to sustain the taxation of study.” Christian Education, 124.
„Študentovi, ktorý túži vložiť prácu dvoch semestrov do jedného, by sa nemalo dovoliť, aby si v tejto veci presadil svoju vôľu. Pustiť sa do dvojnásobnej práce znamená pre mnohých preťaženie mysle a zanedbávanie primeraného telesného pohybu. Nie je rozumné predpokladať, že myseľ môže obsiahnuť a stráviť nadmerné množstvo duševnej potravy, a je rovnako veľkým hriechom prekrmovať myseľ, ako je zaťažovať tráviace orgány a nedopriať žalúdku nijaké obdobia odpočinku. Mozog je pevnosťou celého človeka a nesprávne návyky v jedení, obliekaní alebo spánku pôsobia na mozog a zabraňujú dosiahnutiu toho, po čom študent túži,—dobrej duševnej disciplíny. Každá časť tela, s ktorou sa nezaobchádza ohľaduplne, oznámi svoje poškodenie mozgu. Pri poučovaní mládeže, ako si zachovať zdravie, treba prejavovať veľa trpezlivosti a vytrvalosti. Mali by byť v tejto veci dobre poučení, aby každý sval a orgán mohol byť tak posilnený a vycvičený, že pri dobrovoľnej i mimovoľnej činnosti bude výsledkom čo najlepšie zdravie a mozog bude posilnený, aby znášal záťaž štúdia.“ Christian Education, 124.
The work of the everlasting covenant is to write God’s law upon our hearts and our minds, and both our heart and our mind is located in the “citadel of our souls,” which is our brain.
Dielom večnej zmluvy je vpísať Boží zákon do našich sŕdc a do našej mysle; a naše srdce i naša myseľ sa nachádzajú v „citadele našej duše“, ktorou je náš mozog.
“The mind of a man or woman does not come down in a moment from purity and holiness to depravity, corruption, and crime. It takes time to transform the human to the divine, or to degrade those formed in the image of God to the brutal or the satanic. By beholding we become changed. Though formed in the image of his Maker, man can so educate his mind that sin which he once loathed will become pleasant to him. As he ceases to watch and pray, he ceases to guard the citadel, the heart, and engages in sin and crime. The mind is debased, and it is impossible to elevate it from corruption while it is being educated to enslave the moral and intellectual powers and bring them in subjection to grosser passions. Constant war against the carnal mind must be maintained; and we must be aided by the refining influence of the grace of God, which will attract the mind upward and habituate it to meditate upon pure and holy things.” Adventist Home, 330.
„Myseľ muža alebo ženy nezostúpi v jedinom okamihu z čistoty a svätosti do skazenosti, porušenosti a zločinu. Premena ľudského na božské, alebo zníženie tých, ktorí boli utvorení na Boží obraz, na úroveň surového či satanského, si vyžaduje čas. Hľadením sa meníme. Hoci bol človek stvorený na obraz svojho Stvoriteľa, môže si svoju myseľ tak vychovať, že hriech, ktorým kedysi opovrhoval, sa mu stane príjemným. Keď prestane bdieť a modliť sa, prestáva strážiť citadelu, srdce, a zapája sa do hriechu a zločinu. Myseľ sa znehodnocuje a nie je možné ju pozdvihnúť z porušenosti, pokiaľ je vychovávaná k tomu, aby zotročovala mravné a rozumové sily a privádzala ich do poddanstva hrubším vášňam. Proti telesnej mysli treba viesť neustály boj; a musí nám byť poskytovaná pomoc zušľachťujúceho vplyvu Božej milosti, ktorý bude priťahovať myseľ nahor a navykať ju rozjímať o čistých a svätých veciach.“ Adventist Home, 330.
The “mind,” the “heart,” the “brain” is the “citadel of the soul.” A citadel is a fortress that is to be guarded from the entrance of sin.
„Myseľ“, „srdce“, „mozog“ sú „citadelou duše“. Citadela je pevnosť, ktorú treba strážiť pred vstupom hriechu.
“In His prayer to the Father, Christ gave to the world a lesson which should be graven on mind and soul. ‘This is life eternal,’ He said, ‘that they might know Thee the only true God, and Jesus Christ, whom Thou hast sent.’ John 17:3. This is true education. It imparts power. The experimental knowledge of God and of Jesus Christ whom He has sent, transforms man into the image of God. It gives to man the mastery of himself, bringing every impulse and passion of the lower nature under the control of the higher powers of the mind. It makes its possessor a son of God and an heir of heaven. It brings him into communion with the mind of the Infinite, and opens to him the rich treasures of the universe.” Christ’s Object Lessons, 114.
„Vo svojej modlitbe k Otcovi dal Kristus svetu poučenie, ktoré by malo byť vryté do mysle i do duše. ‚A večný život je v tom, aby poznali Teba, jediného pravého Boha, a Ježiša Krista, ktorého si poslal.‘ Ján 17:3. Toto je pravé vzdelanie. Udeľuje silu. Skúsenostné poznanie Boha a Ježiša Krista, ktorého On poslal, premieňa človeka na Boží obraz. Dáva človeku vládu nad sebou samým a privádza každý podnet a každú vášeň nižšej prirodzenosti pod kontrolu vyšších schopností mysle. Robí svojho nositeľa Božím synom a dedičom neba. Privádza ho do spoločenstva s mysľou Nekonečného a otvára mu bohaté poklady vesmíru.“ Kristove podobenstvá, 114.
The “higher powers” are to be employed to control and bring into subjection the “impulses and passions of the lower nature.” The higher powers are located in the mind, and it is “communion with the mind of the Infinite,” that “transforms man into the image of God.” In the sealing time of the one hundred and forty-four thousand the image of the beast is formed in one class and the image of Christ in the other class. What accomplishes the transformation is the connection of minds. Those who have a carnal or fleshly mind as Paul identifies it, form the image of the flesh—the beast. Those who have attained the mind of Christ, form the image of Christ. The promise of the covenant is that we can attain to the mind of Christ at conversion, though we were all born with a carnal mind.
„Vyššie moci“ majú byť použité na ovládanie a podrobenie „pudov a vášní nižšej prirodzenosti“. Vyššie moci sa nachádzajú v mysli a práve „spoločenstvo s mysľou Nekonečného“ „premieňa človeka na obraz Boží“. V čase pečatenia stoštyridsaťštyritisíc sa v jednej triede vytvára obraz šelmy a v druhej triede obraz Krista. To, čo uskutočňuje túto premenu, je spojenie myslí. Tí, ktorí majú telesnú alebo mäsitú myseľ, ako ju označuje Pavol, vytvárajú obraz tela — šelmy. Tí, ktorí dosiahli myseľ Kristovu, vytvárajú obraz Krista. Zasľúbením zmluvy je, že pri obrátení môžeme dosiahnuť myseľ Kristovu, hoci sme sa všetci narodili s telesnou mysľou.
Let this mind be in you, which was also in Christ Jesus: Who, being in the form of God, thought it not robbery to be equal with God: But made himself of no reputation, and took upon him the form of a servant, and was made in the likeness of men: And being found in fashion as a man, he humbled himself, and became obedient unto death, even the death of the cross. Philippians 2:5–8.
Nech je vo vás také zmýšľanie, aké bolo aj v Kristovi Ježišovi: On, hoci mal podobu Boha, nepovažoval svoju rovnosť s Bohom za niečo, čoho by sa mal chvatne držať, ale zriekol sa seba samého, prijal podobu sluhu a stal sa podobným ľuďom. A keď sa ukázal v podobe človeka, ponížil sa a stal sa poslušným až na smrť, a to na smrť na kríži. Filipanom 2:5–8.
We are to have the mind of Christ in us, as it was also in Christ, for we were created in His image. But we do not have that mind, we have a carnal mind, sold under sin.
Máme mať v sebe zmýšľanie Kristovo, aké bolo aj v Kristovi, lebo sme boli stvorení na Jeho obraz. No toto zmýšľanie nemáme; máme telesnú myseľ, zapredanú hriechu.
There is therefore now no condemnation to them which are in Christ Jesus, who walk not after the flesh, but after the Spirit. For the law of the Spirit of life in Christ Jesus hath made me free from the law of sin and death. For what the law could not do, in that it was weak through the flesh, God sending his own Son in the likeness of sinful flesh, and for sin, condemned sin in the flesh: That the righteousness of the law might be fulfilled in us, who walk not after the flesh, but after the Spirit. For they that are after the flesh do mind the things of the flesh; but they that are after the Spirit the things of the Spirit. For to be carnally minded is death; but to be spiritually minded is life and peace. Because the carnal mind is enmity against God: for it is not subject to the law of God, neither indeed can be. So then they that are in the flesh cannot please God. But ye are not in the flesh, but in the Spirit, if so be that the Spirit of God dwell in you. Now if any man have not the Spirit of Christ, he is none of his. And if Christ be in you, the body is dead because of sin; but the Spirit is life because of righteousness. Romans 8:1–10.
A tak teraz niet nijakého odsúdenia tým, ktorí sú v Kristovi Ježišovi, ktorí nechodia podľa tela, ale podľa Ducha. Lebo zákon Ducha života v Kristovi Ježišovi ma oslobodil od zákona hriechu a smrti. Lebo čoho zákon nemohol dosiahnuť, pretože bol slabý skrze telo, to Boh vykonal, keď poslal svojho vlastného Syna v podobe hriešneho tela a pre hriech odsúdil hriech v tele, aby sa spravodlivosť zákona naplnila v nás, ktorí nechodíme podľa tela, ale podľa Ducha. Lebo tí, ktorí sú podľa tela, zmýšľajú o veciach tela; ale tí, ktorí sú podľa Ducha, o veciach Ducha. Lebo telesné zmýšľanie je smrť, ale duchovné zmýšľanie je život a pokoj. Pretože telesná myseľ je nepriateľstvom proti Bohu; lebo sa nepodrobuje Božiemu zákonu, ba ani nemôže. A tak tí, ktorí sú v tele, nemôžu sa páčiť Bohu. Vy však nie ste v tele, ale v Duchu, ak len Duch Boží prebýva vo vás. Ak však niekto nemá Ducha Kristovho, ten nie je jeho. A ak je Kristus vo vás, telo je mŕtve pre hriech, ale Duch je život pre spravodlivosť. Rimanom 8:1–10.
To be of the Spirit is life, and to be of the flesh is death. The flesh is the lower nature, it is the source of our feelings. The fleshly lower nature is to be governed by the higher nature, which is accomplished by the exercise of our wills in subjection to the Holy Spirit. Our higher carnal minds can be transformed here and now, but our lower nature must wait for the Second Coming to be changed.
Byť z Ducha je život a byť z tela je smrť. Telo je nižšia prirodzenosť, je zdrojom našich pocitov. Telesná nižšia prirodzenosť má byť spravovaná vyššou prirodzenosťou, čo sa uskutočňuje uplatňovaním našej vôle v podrobenosti Duchu Svätému. Naša vyššia telesná myseľ môže byť premenená tu a teraz, ale naša nižšia prirodzenosť musí čakať na Druhý príchod, aby bola zmenená.
Ezekiel’s two sticks identify a stick that is represented as the courtyard, and that stick reached its conclusion in 1798. It had been perfectly divided by twelve hundred and sixty years of paganism trampling down the host, and twelve hundred and sixty years of papalism trampling down the host. That stick did not represent the trampling down of God’s sanctuary, for God’s sanctuary was located in the southern kingdom. The host that was trampled down by paganism and papalism, was a human temple, but in relation to the southern kingdom it was the body, and the southern kingdom was where God chose to place the head. The northern kingdom was the body, the southern kingdom was the head.
Ezechielove dve palice označujú palicu, ktorá je predstavená ako nádvorie, a táto palica dospela k svojmu záveru v roku 1798. Bola dokonale rozdelená tisícdvestošesťdesiatimi rokmi pohanstva pošliapavajúceho zástup a tisícdvestošesťdesiatimi rokmi pápežstva pošliapavajúceho zástup. Táto palica nepredstavovala pošliapavanie Božej svätyne, pretože Božia svätyňa sa nachádzala v južnom kráľovstve. Zástup, ktorý bol pošliapavaný pohanstvom a pápežstvom, bol ľudským chrámom, avšak vo vzťahu k južnému kráľovstvu to bolo telo a južné kráľovstvo bolo tým, kam sa Boh rozhodol umiestniť hlavu. Severné kráľovstvo bolo telom, južné kráľovstvo bolo hlavou.
The northern kingdom’s two divisions of twelve hundred and sixty years, represented the two various tendencies to sin in the body temple, as represented by inherited and cultivated tendencies. Paganism was a symbol of the inherited tendencies of sin in the body temple, and papalism’s adoption of the religion of paganism, represents the cultivated tendencies to sin. In either case, the body temple could not be transformed until the Second Coming, so the stick of the northern kingdom extended only to 1798, and when John was told to measure the temple, that stick was to be left off.
Dve obdobia severného kráľovstva v trvaní tisícdvestošesťdesiat rokov predstavovali dve rozličné tendencie k hriechu v chráme tela, znázornené ako zdedené a vypestované sklony. Pohanstvo bolo symbolom zdedených sklonov k hriechu v chráme tela a pápežstvo tým, že prijalo náboženstvo pohanstva, predstavuje vypestované sklony k hriechu. V oboch prípadoch chrám tela nemohol byť premenený až do Druhého príchodu, a preto sa palica severného kráľovstva rozprestierala len do roku 1798; a keď bolo Jánovi povedané, aby zmeral chrám, táto palica mala byť vynechaná.
The word “conversion,” means a transformation or change from one state or condition to another. When Adam and Eve sinned, they were “converted” from their original state, for they had been created perfect, in the image of God, with the higher powers controlling the lower powers. When they sinned, they were “converted” into a being where the lower powers took ascendancy over the higher powers. They transmitted that condition to all their descendants.
Slovo „obrátenie“ znamená premenu alebo zmenu z jedného stavu či postavenia do druhého. Keď Adam a Eva zhrešili, boli „obrátení“ zo svojho pôvodného stavu, lebo boli stvorení dokonalí, na Boží obraz, pričom vyššie schopnosti ovládali nižšie schopnosti. Keď zhrešili, boli „obrátení“ na bytosť, v ktorej nižšie schopnosti nadobudli prevahu nad vyššími schopnosťami. Tento stav preniesli na všetkých svojich potomkov.
In the prophetic relation of Ezekiel’s two sticks, the Lord chose Jerusalem to be the head, the capital where the king resided. It was to be the higher power. In the simile of the two sticks the southern kingdom was the lower power in relation to the higher kingdom in the north. The conversion that is represented when the two sticks were to be joined, required that the southern kingdom was returned to its position as the head. It was to be converted unto the northern kingdom, for it was then joined with the true king of the north, and connected with the throne room of the true northern kingdom.
V prorockom vzťahu dvoch Ezechielových palíc si Pán vyvolil Jeruzalem za hlavu, za hlavné mesto, kde prebýval kráľ. Malo to byť vyššou mocou. V podobenstve o dvoch paliciach bolo južné kráľovstvo nižšou mocou vo vzťahu k vyššiemu kráľovstvu na severe. Obrátenie, ktoré je znázornené tým, že obe palice mali byť spojené, vyžadovalo, aby sa južné kráľovstvo navrátilo na svoje postavenie hlavy. Malo sa obrátiť k severnému kráľovstvu, lebo vtedy bolo spojené s pravým kráľom severu a prepojené s trónnou sieňou pravého severného kráľovstva.
For this reason, the northern kingdom only reached to 1798, and John was told to leave off the courtyard, which only reached to 1798. The southern kingdom would be joined to the stick of the twenty-three hundred years with the arrival of the third angel, but the northern kingdom would end as the combination of divinity and humanity was accomplished within the two apartments of the temple which John then measured. The northern kingdom was connected by the link of forty-six with the southern kingdom, at the arrival of the third angel, but it did not directly connect with 1844, as did the southern kingdom.
Z tohto dôvodu severné kráľovstvo dosiahlo len po rok 1798 a Jánovi bolo povedané, aby vynechal nádvorie, ktoré siahalo len po rok 1798. Južné kráľovstvo malo byť pri príchode tretieho anjela pripojené k palici dvetisíctristo rokov, no severné kráľovstvo sa malo skončiť, keď sa v dvoch oddeleniach chrámu, ktoré Ján potom zmeral, uskutočnilo spojenie božstva a ľudstva. Severné kráľovstvo bolo pri príchode tretieho anjela spojené s južným kráľovstvom prostredníctvom spojiva štyridsaťšesť, ale nebolo priamo spojené s rokom 1844, ako to bolo v prípade južného kráľovstva.
The southern kingdom was linked with both the temple of forty-six years, and the combination of divinity with humanity represented by the two hundred and twenty years. The northern kingdom in 1798, marked the foundation of the temple of forty-six years, but it there ended, for as the foundation, it represented the flesh which Christ had taken upon Himself, and His flesh was slain from the foundation of the world. All the temples are interchangeable symbols, and the foundation of the forty-six years in 1798, identifies His human flesh, and the conclusion of those forty-six years in 1844, identifies His Divinity.
Južné kráľovstvo bolo spojené tak s chrámom štyridsiatich šiestich rokov, ako aj so spojením božstva s ľudstvom, ktoré predstavovalo dvestodvadsať rokov. Severné kráľovstvo roku 1798 označilo základ chrámu štyridsiatich šiestich rokov, no tam sa to skončilo, lebo ako základ predstavovalo telo, ktoré Kristus vzal na seba, a Jeho telo bolo zabité od založenia sveta. Všetky chrámy sú zameniteľné symboly a základ štyridsiatich šiestich rokov v roku 1798 označuje Jeho ľudské telo, kým záver týchto štyridsiatich šiestich rokov v roku 1844 označuje Jeho božstvo.
The host that was trampled down until 1798 was not God’s sanctuary, though God’s sanctuary was represented as being trampled down in that period of time, but that trampling down was being carried out in the southern kingdom, where God had chosen Jerusalem, to place His sanctuary and name. The host that had been trampled down, represented the Gentiles, it represented the body.
Zástup, ktorý bol pošliapavaný až do roku 1798, nebol Božou svätyňou, hoci Božia svätyňa bola v tom časovom období predstavená ako pošliapavaná; avšak toto pošliapavanie sa uskutočňovalo v južnom kráľovstve, kde si Boh vyvolil Jeruzalem, aby tam umiestnil svoju svätyňu a svoje meno. Zástup, ktorý bol pošliapavaný, predstavoval pohanov; predstavoval telo.
When Adam and Eve sinned, the “seven times” of seven thousand years of humanity being trampled down by sin began. At that point, the Lamb who was slain from the foundation of the world provided skins of lamb to cover the sinful nakedness of humanity. When the trampling down of humanity concluded in 1798, the Lamb, who is the foundation and builder of every sanctified representation of a temple, was again slain. There the northern kingdom, and the human temple represented therein, ended.
Keď Adam a Eva zhrešili, začalo sa „sedem časov“ siedmich tisícročí ľudstva pošliapavaného hriechom. V tom okamihu Baránok, zabitý od založenia sveta, poskytol baránčie kože na prikrytie hriešnej nahoty ľudstva. Keď pošliapavanie ľudstva dospelo roku 1798 ku svojmu záveru, Baránok, ktorý je základom a staviteľom každého posväteného zobrazenia chrámu, bol opäť zabitý. Tam sa severné kráľovstvo a ľudský chrám, ktorý je v ňom znázornený, skončili.
1798 was when the counterfeit antichrist was slain after he had given his satanic witness of three and a half prophetic years, which began with his empowerment in the year 538, which was preceded by thirty years of preparation beginning in the year 508. That was a satanic counterfeit of Christ’s thirty years of preparation that began at His birth, which ended at His empowerment, when He was baptized, and thereafter He gave His testimony for three and a half literal years until He reached the point where the Lamb slain from the foundation of the world was crucified. Then was fulfilled His promise that once the temple was destroyed, He would raise it up in three days.
Rok 1798 bol tým časom, keď bol usmrtený falošný antikrist po tom, čo vydal svoje satanistické svedectvo počas troch a pol prorockých rokov, ktoré sa začali jeho zmocnením v roku 538 a ktorým predchádzalo tridsať rokov prípravy, začínajúcich v roku 508. To bolo satanistickým falzifikátom Kristových tridsiatich rokov prípravy, ktoré sa začali pri Jeho narodení a skončili sa pri Jeho zmocnení, keď bol pokrstený; potom vydával svoje svedectvo počas troch a pol doslovných rokov, až kým nedospel k bodu, keď bol ukrižovaný Baránok zabitý od založenia sveta. Vtedy sa naplnilo Jeho zasľúbenie, že keď bude chrám zničený, za tri dni ho postaví znova.
He would be the one that raised up His body temple, for it was the power of His divinity that accomplished the resurrection, for His divinity did not die at the crucifixion, it was His humanity that died on the cross, for it is impossible for God to die.
On bude ten, ktorý pozdvihne chrám svojho tela, lebo vzkriesenie uskutočnila moc Jeho božstva; Jeho božstvo totiž pri ukrižovaní nezomrelo, ale na kríži zomrelo Jeho človečenstvo, lebo je nemožné, aby Boh zomrel.
“‘I am the resurrection, and the life’ (John 11:25). He who had said, ‘I lay down my life, that I might take it again’ (John 10:17), came forth from the grave to life that was in Himself. Humanity died; divinity did not die. In His divinity, Christ possessed the power to break the bonds of death. He declares that He has life in Himself to quicken whom He will.” Selected Messages, book 1, 301.
„Ja som vzkriesenie i život“ (Ján 11:25). Ten, ktorý povedal: „Svoj život kladiem, aby som ho zase prijal“ (Ján 10:17), vyšiel z hrobu k životu, ktorý bol v Ňom samom. Ľudská prirodzenosť zomrela; božská prirodzenosť nezomrela. Vo svojej božskej prirodzenosti mal Kristus moc prelomiť putá smrti. Vyhlasuje, že má život sám v sebe, aby oživoval, koho chce.“ Selected Messages, kniha 1, 301.
In 1798, the human temple, the host of the “northern kingdom”, came to a conclusion, for as the symbol of the lower nature, it could not be changed until the resurrection at the Second Coming. It did however identify the foundation of the forty-six years when Christ raised up the temple which could be transformed, represented by the southern kingdom, which was a symbol of the higher powers of the mind, which is transformed the moment a sinner is justified.
V roku 1798 ľudský chrám, zástup „severného kráľovstva“, dospel k svojmu záveru, lebo ako symbol nižšej prirodzenosti nemohol byť zmenený až do vzkriesenia pri Druhom príchode. Predsa však označil základ štyridsiatich šiestich rokov, keď Kristus pozdvihol chrám, ktorý mohol byť premenený, predstavovaný južným kráľovstvom, ktoré bolo symbolom vyšších síl mysle a ktoré je premenené v okamihu, keď je hriešnik ospravedlnený.
“Upon the foundation that Christ Himself had laid, the apostles built the church of God. In the Scriptures the figure of the erection of a temple is frequently used to illustrate the building of the church. Zechariah refers to Christ as the Branch that should build the temple of the Lord. He speaks of the Gentiles as helping in the work: ‘They that are far off shall come and build in the temple of the Lord;’ and Isaiah declares, ‘The sons of strangers shall build up thy walls.’ Zechariah 6:12, 15; Isaiah 60:10.
„Na základe, ktorý položil sám Kristus, apoštoli vybudovali Božiu cirkev. V Písme sa na znázornenie budovania cirkvi často používa obraz stavby chrámu. Zachariáš poukazuje na Krista ako na Ratolesť, ktorá má vybudovať Hospodinov chrám. Hovorí o pohanoch ako o tých, ktorí pomáhajú pri tomto diele: ‚I tí, čo sú ďaleko, prídu a budú stavať v Hospodinovom chráme;‘ a Izaiáš vyhlasuje: ‚Synovia cudzincov vybudujú tvoje múry.‘ Zachariáš 6,12.15; Izaiáš 60,10.“
“Writing of the building of this temple, Peter says, ‘To whom coming, as unto a living stone, disallowed indeed of men, but chosen of God, and precious, ye also, as lively stones, are built up a spiritual house, an holy priesthood, to offer up spiritual sacrifices, acceptable to God by Jesus Christ.’ 1 Peter 2:4, 5.
„Keď Peter píše o budovaní tohto chrámu, hovorí: ‚Keď prichádzate k nemu, k živému kameňu, ktorý ľudia síce zavrhli, ale ktorý je pred Bohom vyvolený a vzácny, aj vy sa ako živé kamene budujete na duchovný dom, sväté kňazstvo, aby ste prinášali duchovné obety, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista.‘ 1. Petra 2,4.5.“
“In the quarry of the Jewish and the Gentile world the apostles labored, bringing out stones to lay upon the foundation. In his letter to the believers at Ephesus, Paul said, ‘Now therefore ye are no more strangers and foreigners, but fellow citizens with the saints, and of the household of God; and are built upon the foundation of the apostles and prophets, Jesus Christ Himself being the Chief Cornerstone; in whom all the building fitly framed together groweth unto an holy temple in the Lord: in whom ye also are builded together for an habitation of God through the Spirit.’ Ephesians 2:19–22.
„V lome židovského i pohanského sveta apoštoli pracovali a vynášali kamene, aby ich kládli na základ. Pavol vo svojom liste veriacim v Efeze povedal: ,A tak už nie ste cudzinci ani prišelci, ale ste spoluobčania svätých a členovia Božej rodiny; ste vybudovaní na základe apoštolov a prorokov, kde je sám Ježiš Kristus hlavným uholným kameňom; v ňom celá stavba, pevne spojená, rastie v svätý chrám v Pánovi; v ňom ste aj vy spolu budovaní na Boží príbytok v Duchu.‘ Efezanom 2:19–22.
“And to the Corinthians he wrote: ‘According to the grace of God which is given unto me, as a wise master builder, I have laid the foundation, and another buildeth thereon. But let every man take heed how he buildeth thereupon. For other foundation can no man lay than that is laid, which is Jesus Christ. Now if any man build upon this foundation gold, silver, precious stones, wood, hay, stubble; every man’s work shall be made manifest: for the day shall declare it, because it shall be revealed by fire; and the fire shall try every man’s work of what sort it is.’ 1 Corinthians 3:10–13.
A Korinťanom napísal: „Podľa milosti Božej, ktorá mi je daná, ako múdry staviteľ položil som základ, a iný na ňom stavia. Ale každý nech dáva pozor, ako na ňom stavia. Lebo iný základ nikto nemôže položiť okrem toho, ktorý je položený, a tým je Ježiš Kristus. Ak však niekto stavia na tomto základe zo zlata, striebra, drahého kamenia, dreva, sena, slamy, dielo každého vyjde najavo; lebo ten deň to ukáže, pretože sa zjaví v ohni, a oheň vyskúša dielo každého, aké je.“ 1 Korinťanom 3:10–13.
“The apostles built upon a sure foundation, even the Rock of Ages. To this foundation they brought the stones that they quarried from the world. Not without hindrance did the builders labor. Their work was made exceedingly difficult by the opposition of the enemies of Christ. They had to contend against the bigotry, prejudice, and hatred of those who were building upon a false foundation. Many who wrought as builders of the church could be likened to the builders of the wall in Nehemiah’s day, of whom it is written: ‘They which builded on the wall, and they that bare burdens, with those that laded, everyone with one of his hands wrought in the work, and with the other hand held a weapon.’ Nehemiah 4:17.” Acts of the Apostles, 595, 596.
„Apoštoli stavali na pevnom základe, na Skale vekov. K tomuto základu prinášali kamene, ktoré vylomili zo sveta. Stavitelia nepracovali bez prekážok. Ich dielo bolo nesmierne sťažené odporom Kristových nepriateľov. Museli zápasiť s bigotnosťou, predsudkami a nenávisťou tých, ktorí stavali na falošnom základe. Mnohých, ktorí pracovali ako stavitelia cirkvi, možno prirovnať k staviteľom múru za dní Nehemiáša, o ktorých je napísané: ‚Tí, ktorí stavali na múre, aj tí, ktorí nosili bremená, i tí, ktorí nakladali, každý jednou rukou konal prácu a druhou rukou držal zbraň.‘ Nehemiáš 4,17.“ Skutky apoštolov, 595, 596.
We will continue this study in the next article.
V nasledujúcom článku budeme pokračovať v tomto štúdiu.
“The fall of man filled all heaven with sorrow. The world that God had made was blighted with the curse of sin and inhabited by beings doomed to misery and death. There appeared no escape for those who had transgressed the law. Angels ceased their songs of praise. Throughout the heavenly courts there was mourning for the ruin that sin had wrought.
Pád človeka naplnil celé nebo zármutkom. Svet, ktorý Boh stvoril, bol poznačený kliatbou hriechu a obývaný bytosťami odsúdenými na biedu a smrť. Pre tých, ktorí prestúpili zákon, sa neukazovalo nijaké východisko. Anjeli prestali spievať svoje piesne chvály. V celých nebeských nádvoriach zavládol smútok nad skazou, ktorú spôsobil hriech.
“The Son of God, heaven’s glorious Commander, was touched with pity for the fallen race. His heart was moved with infinite compassion as the woes of the lost world rose up before Him. But divine love had conceived a plan whereby man might be redeemed. The broken law of God demanded the life of the sinner. In all the universe there was but one who could, in behalf of man, satisfy its claims. Since the divine law is as sacred as God Himself, only one equal with God could make atonement for its transgression. None but Christ could redeem fallen man from the curse of the law and bring him again into harmony with Heaven. Christ would take upon Himself the guilt and shame of sin—sin so offensive to a holy God that it must separate the Father and His Son. Christ would reach to the depths of misery to rescue the ruined race.
„Boží Syn, slávny Veliteľ nebies, bol pohnutý súcitom s padlým ľudským rodom. Jeho srdce bolo preniknuté nekonečným súcitom, keď pred Ním vystupovali biedy strateného sveta. Božská láska však pripravila plán, podľa ktorého mohol byť človek vykúpený. Prestúpený Boží zákon vyžadoval život hriešnika. V celom vesmíre bol iba Jeden, kto mohol v prospech človeka uspokojiť jeho požiadavky. Keďže Boží zákon je taký svätý ako sám Boh, len Ten, kto je rovný Bohu, mohol vykonať zmierenie za jeho prestúpenie. Nikto okrem Krista nemohol vykúpiť padlého človeka z kliatby zákona a znovu ho uviesť do súladu s nebom. Kristus by vzal na seba vinu i hanbu hriechu — hriechu natoľko urážajúceho svätého Boha, že musí oddeliť Otca od Jeho Syna. Kristus by zostúpil do hlbín biedy, aby zachránil zničený ľudský rod.״
“Before the Father He pleaded in the sinner’s behalf, while the host of heaven awaited the result with an intensity of interest that words cannot express. Long continued was that mysterious communing—’the counsel of peace’ (Zechariah 6:13) for the fallen sons of men. The plan of salvation had been laid before the creation of the earth; for Christ is ‘the Lamb slain from the foundation of the world’ (Revelation 13:8); yet it was a struggle, even with the King of the universe, to yield up His Son to die for the guilty race. But ‘God so loved the world, that He gave His only-begotten Son, that whosoever believeth in Him should not perish, but have everlasting life.’ John 3:16. Oh, the mystery of redemption! the love of God for a world that did not love Him! Who can know the depths of that love which ‘passeth knowledge’? Through endless ages immortal minds, seeking to comprehend the mystery of that incomprehensible love, will wonder and adore.
„Pred Otcom prosil v prospech hriešnika, zatiaľ čo zástupy nebies očakávali výsledok s takou vrúcnosťou záujmu, akú nemožno vyjadriť slovami. Dlho trvalo to tajomné dorozumievanie — ‚rada pokoja‘ (Zachariáš 6:13) pre padlých synov ľudských. Plán spasenia bol ustanovený ešte pred stvorením zeme; lebo Kristus je ‚Baránok zabitý od založenia sveta‘ (Zjavenie 13:8); a predsa aj pre Kráľa vesmíru bol zápasom vydať svojho Syna na smrť za vinné pokolenie. Ale ‚Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nikto, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život.‘ Ján 3:16. Ó, tajomstvo vykúpenia! láska Božia k svetu, ktorý Ho nemiloval! Kto môže poznať hĺbky tej lásky, ktorá ‚prevyšuje každé poznanie‘? Počas nekonečných vekov budú nesmrteľné mysle, usilujúc sa pochopiť tajomstvo tej nepochopiteľnej lásky, žasnúť a klaňať sa.“
“God was to be manifest in Christ, ‘reconciling the world unto Himself.’ 2 Corinthians 5:19. Man had become so degraded by sin that it was impossible for him, in himself, to come into harmony with Him whose nature is purity and goodness. But Christ, after having redeemed man from the condemnation of the law, could impart divine power to unite with human effort. Thus by repentance toward God and faith in Christ the fallen children of Adam might once more become ‘sons of God.’ 1 John 3:2.” Patriarchs and Prophets, 63, 64.
„Boh sa mal zjaviť v Kristovi, ‚zmieriac svet so sebou.‘ 2 Korinťanom 5:19. Človek sa hriechom stal natoľko skazeným, že pre neho bolo nemožné, sám od seba, uviesť sa do súladu s Tým, ktorého prirodzenosťou je čistota a dobrota. Kristus však po tom, čo vykúpil človeka spod odsúdenia zákona, mohol udeliť božskú moc, aby sa spojila s ľudským úsilím. Tak sa padlé deti Adamove mohli skrze pokánie voči Bohu a vieru v Krista opäť stať ‚synmi Božími.‘ 1 Jánov 3:2.“ Patriarchovia a proroci, 63, 64.