We will now begin to proceed through chapter eleven of Daniel.
Teraz začneme prechádzať jedenástou kapitolou knihy Daniel.
Also I in the first year of Darius the Mede, even I, stood to confirm and to strengthen him. And now will I show thee the truth. Behold, there shall stand up yet three kings in Persia; and the fourth shall be far richer than they all: and by his strength through his riches he shall stir up all against the realm of Grecia. And a mighty king shall stand up, that shall rule with great dominion, and do according to his will. And when he shall stand up, his kingdom shall be broken, and shall be divided toward the four winds of heaven; and not to his posterity, nor according to his dominion which he ruled: for his kingdom shall be plucked up, even for others beside those. Daniel 11:1–4.
Aj ja som v prvom roku Dária Médskeho stál, aby som ho upevnil a posilnil. A teraz ti oznámim pravdu. Hľa, ešte povstanú traja králi v Perzii; a štvrtý bude omnoho bohatší ako oni všetci; a svojou mocou skrze svoje bohatstvo pobúri všetkých proti gréckemu kráľovstvu. A povstane mocný kráľ, ktorý bude panovať s veľkou mocou a bude konať podľa svojej vôle. A keď povstane, jeho kráľovstvo bude rozbité a rozdelené na štyri nebeské vetry; a nie jeho potomstvu, ani podľa jeho panstva, ktorým panoval; lebo jeho kráľovstvo bude vykorenené a pripadne iným okrem týchto. Daniel 11:1–4.
Gabriel begins by informing Daniel that he also worked with Darius in his first year, which is the year Darius’ nephew, his general, took Babylon and slew Belshazzar. Daniel is receiving this vision in the third year of Cyrus, according to the first verse of chapter ten, so Gabriel is marking both Darius and Cyrus as the symbols representing the “time of the end.” Belshazzar and Babylon were taken by the Medo-Persian Empire in the year 538 BC.
Gabriel začína tým, že Daniela informuje, že aj on pôsobil s Dáriom v jeho prvom roku, čo je rok, keď Dáriov synovec, jeho generál, dobyl Babylon a zabil Balsazára. Podľa prvého verša desiatej kapitoly prijíma Daniel toto videnie v treťom roku Kýra, takže Gabriel označuje Dária aj Kýra ako symboly predstavujúce „čas konca“. Balsazára i Babylon dobyla Médsko-perzská ríša v roku 538 pred Kr.
“Cyrus besieged Babylon, which he took by stratagem in 538 BC, and with the death of Belshazzar, whom the Persians killed, the kingdom of Babylon ceased to exist.” Uriah Smith, Daniel and the Revelation, 46.
„Kýros obliehal Babylon, ktorý v roku 538 pred Kr. dobyl ľsťou, a smrťou Balsazára, ktorého Peržania zabili, Babylonské kráľovstvo prestalo existovať.“ Uriah Smith, Daniel a Zjavenie, 46.
In the year 538 BC, Daniel recorded chapter nine.
V roku 538 pred Kr. Daniel zaznamenal deviatu kapitolu.
“The vision recorded in the preceding chapter [chapter eight] was given in the third year of Belshazzar, BC 538. In the same year, which was also the first of Darius, the events narrated in this chapter [chapter nine] occurred.” Uriah Smith, Daniel and the Revelation, 205.
„Videnie zaznamenané v predchádzajúcej kapitole [ôsmej kapitole] bolo dané v treťom roku Belšaccara, roku 538 pred Kr. V tom istom roku, ktorý bol zároveň aj prvým rokom Dária, sa odohrali udalosti opísané v tejto kapitole [deviatej kapitole].“ Uriah Smith, Daniel and the Revelation, 205.
The first year of Darius, which was the third and last year of Belshazzar, in 538 BC, the Lord punished the land of the Chaldeans, and made it desolate.
V prvom roku Dária, ktorý bol tretím a posledným rokom Belšaccara, v roku 538 pred Kristom, Hospodin potrestal krajinu Chaldejcov a urobil ju pustou.
And this whole land shall be a desolation, and an astonishment; and these nations shall serve the king of Babylon seventy years. And it shall come to pass, when seventy years are accomplished, that I will punish the king of Babylon, and that nation, saith the Lord, for their iniquity, and the land of the Chaldeans, and will make it perpetual desolations. Jeremiah 25:11, 12.
A celá táto krajina sa stane spustošením a predmetom úžasu; a tieto národy budú slúžiť babylonskému kráľovi sedemdesiat rokov. A stane sa, keď sa naplní sedemdesiat rokov, že potrestám babylonského kráľa a ten národ, hovorí Hospodin, pre ich neprávosť, aj krajinu Chaldejcov, a obrátim ju na večné spustošenia. Jeremiáš 25:11, 12.
In verse ten, the Lord employs the word “after,” as He leads into the punishment of Babylon. “After” Babylon is made desolate, the Lord would perform his good work for God’s people.
V desiatom verši Pán používa slovo „potom“, keď uvádza trest Babylonu. „Potom“, čo bude Babylon spustošený, Pán vykoná svoje dobré dielo pre Boží ľud.
For thus saith the Lord, That after seventy years be accomplished at Babylon I will visit you, and perform my good word toward you, in causing you to return to this place. Jeremiah 25:10.
Lebo takto hovorí Hospodin: Keď sa v Babylone naplní sedemdesiat rokov, navštívim vás a splním vám svoje dobré slovo, že vás privediem späť na toto miesto. Jeremiáš 25,10.
The captivity of seventy years began in 606 BC.
Zajatatie na sedemdesiat rokov sa začalo v roku 606 pred Kr.
“Commencing the seventy years BC 606, Daniel understood that they were now drawing to their termination.” Uriah Smith, Daniel and the Revelation, 205.
„Daniel pochopil, že sedemdesiat rokov, ktoré sa začali v roku 606 pred Kr., sa teraz blížia k svojmu ukončeniu.“ Uriah Smith, Daniel and the Revelation, 205.
The seventy-year captivity began in 606 BC, and ended in 536 BC, which was two years after the death of Belshazzar and the desolation of Babylon in 538 BC. It was the third year of Cyrus. Gabriel places the prophecy of the Hiddekel River in the third year of Cyrus, and begins the narrative of chapter eleven, by referencing the first year of Darius, and in doing so he is identifying two specific years. 538 BC and 536 BC were both appointed times, 538 BC was the appointed time for the prophecy of seventy years to conclude, and 536 BC was the appointed prophetic time when “after” 538 BC, the Lord would perform His good work for His people.
Sedemdesiatročné zajatie sa začalo v roku 606 pred Kr. a skončilo sa v roku 536 pred Kr., čo bolo dva roky po smrti Baltazára a spustošení Babylona v roku 538 pred Kr. Bol to tretí rok Kýra. Gabriel umiestňuje proroctvo pri rieke Hiddekel do tretieho roku Kýra a rozprávanie jedenástej kapitoly začína odkazom na prvý rok Dária, čím určuje dva konkrétne roky. Roky 538 pred Kr. a 536 pred Kr. boli obidva ustanovenými časmi; rok 538 pred Kr. bol ustanoveným časom na zavŕšenie proroctva sedemdesiatich rokov a rok 536 pred Kr. bol ustanoveným prorockým časom, keď „po“ roku 538 pred Kr. Pán vykoná svoje dobré dielo pre svoj ľud.
538 BC and 536 BC, are both appointed times, and they are represented by two historical figures, one was the first king of Media and the second the first king of Persia. The end of the seventy years of literal Israel being captive in literal Babylon, represented the twelve hundred and sixty years that spiritual Israel was captive in spiritual Babylon, from the year 538 AD to 1798. 1798 was an “appointed time”, and then the period that is prophetically identified as the “time of the end,” began. 538 BC, and 536 BC which are represented as an “appointed time”, also mark the beginning of a period represented as “the time of the end”.
Roky 538 pred Kr. a 536 pred Kr. sú obidva určenými časmi a sú znázornené dvoma historickými postavami; jedna bola prvým kráľom Médie a druhá prvým kráľom Perzie. Koniec sedemdesiatich rokov, počas ktorých bol doslovný Izrael v zajatí doslovného Babylona, predstavoval tisícdvestošesťdesiat rokov, počas ktorých bol duchovný Izrael v zajatí duchovného Babylona, od roku 538 po Kr. do roku 1798. Rok 1798 bol „určeným časom“ a vtedy sa začalo obdobie, ktoré je prorocky označené ako „čas konca“. Roky 538 pred Kr. a 536 pred Kr., ktoré sú predstavené ako „určený čas“, takisto označujú začiatok obdobia predstaveného ako „čas konca“.
“God’s church on earth was as verily in captivity during this long period of relentless persecution as were the children of Israel held captive in Babylon during the period of the exile.” Prophets and Kings, 714.
„Božia cirkev na zemi bola počas tohto dlhého obdobia neúprosného prenasledovania práve tak isto v zajatí, ako boli synovia Izraela držaní v babylonskom zajatí počas obdobia vyhnanstva.“ Proroci a králi, 714.
All prophecy is addressing more specifically the last days, than the days in which they were first fulfilled, so 538 BC, and king Darius, along with 536 BC, and king Cyrus, represent the “time of the end” in 1989, and the two kings typify President Reagan and President Bush the first. 538 BC and 536 BC represent a waymark that is fulfilled with both dates understood to represent the one waymark. The waymark of the “time of the end,” consists of two symbols, and sometimes as with Reagan and Bush the first, both symbols are fulfilled in the same year. But that is the exception to the rule, for the waymark of the “time of the end” in the time of Moses was the birth of both Aaron and Moses, which was separated by three years. In the history of Christ, it was the birth of John the Baptist and Christ that was separated by six months.
Všetky proroctvá sa vzťahujú presnejšie na posledné dni než na dni, v ktorých sa prvýkrát naplnili; preto rok 538 pred Kr. a kráľ Dárius spolu s rokom 536 pred Kr. a kráľom Kýrom predstavujú „čas konca“ v roku 1989 a títo dvaja králi sú predobrazom prezidenta Reagana a prezidenta Busha staršieho. Roky 538 pred Kr. a 536 pred Kr. predstavujú medzník, ktorý sa napĺňa tak, že obe tieto dátumy sa chápu ako predstavujúce jeden medzník. Medzník „času konca“ pozostáva z dvoch symbolov a niekedy, ako v prípade Reagana a Busha staršieho, sa oba symboly naplnia v tom istom roku. To je však výnimka z pravidla, lebo medzníkom „času konca“ v dobe Mojžiša bolo narodenie Árona a Mojžiša, ktoré delili tri roky. V dejinách Krista to bolo narodenie Jána Krstiteľa a Krista, ktoré delilo šesť mesiacov.
With the “time of the end,” in the history of the antichrist it was 1798 and 1799. The French Revolution is a subject of prophecy, and it began in 1789, and lasted ten years ending in 1799, at its appointed time, just as 1798 was an appointed time. Together they identify the deadly wound given to the beast, and also the woman that rode upon and reigned over the beast. Darius was the king that defeated his enemy by sending his army in through the “wall”, and he represents Reagan, who defeated his enemy by bringing down the wall of the “iron curtain.” Cyrus represents Bush the first, for Cyrus is known as Cyrus the Great, and George Bush the first is Bush the greater, and Bush the last is Bush the lesser.
„Časom konca“ boli v dejinách antikrista roky 1798 a 1799. Francúzska revolúcia je predmetom proroctva; začala sa roku 1789 a trvala desať rokov, končiac roku 1799 vo svojom určenom čase, tak ako aj rok 1798 bol určeným časom. Spolu označujú smrteľnú ranu zasadenú šelme, a tiež ženu, ktorá sedela na šelme a kraľovala nad ňou. Dárius bol kráľ, ktorý porazil svojho nepriateľa tým, že poslal svoje vojsko cez „múr“, a predstavuje Reagana, ktorý porazil svojho nepriateľa tým, že zrútil múr „železnej opony“. Kýros predstavuje prvého Busha, lebo Kýros je známy ako Kýros Veľký a George Bush starší je Bush väčší, kým Bush posledný je Bush menší.
Because these two kings and the two dates they represent are actually one symbol. One marks the seventy years that Babylon would rule. That seventy-year period reached its appointed time in 538 BC and is represented by Darius. The completion of the captivity of seventy years reached its appointed time in 536 BC and is represented by Cyrus. Together they represent the “time of the end,” when prophetic light is to be unsealed. In 1798 the first angel of Revelation fourteen arrived at the “time of the end,” and Sister White says that angel “was no less a personage than Jesus Christ.”
Pretože títo dvaja králi a dva dátumy, ktoré predstavujú, sú v skutočnosti jedným symbolom. Jeden označuje sedemdesiat rokov, počas ktorých mal Babylon vládnuť. Toto sedemdesiatročné obdobie dosiahlo svoj určený čas v roku 538 pred Kr. a predstavuje ho Dárius. Zavŕšenie sedemdesiatročného zajatia dosiahlo svoj určený čas v roku 536 pred Kr. a predstavuje ho Kýros. Spoločne predstavujú „čas konca“, keď má byť prorocké svetlo odpečatené. V roku 1798 prišiel prvý anjel zo Zjavenia štrnástej kapitoly k „času konca“ a sestra Whiteová hovorí, že tento anjel „nebol nikým menším než Ježiš Kristus“.
In the third year of Cyrus, Michael, the prince of God’s people, and the archangel to the angels, descended to engage with Cyrus and confirm the light that would lead Cyrus to pronounce the first of three decrees that would allow God’s people to return to Jerusalem, and rebuild the city, the sanctuary, and the streets and walls. That work typified the work of the first and second angels’, which began at the “time of the end” in 1798.
V treťom roku Kýra zostúpil Michael, knieža Božieho ľudu a archanjel anjelov, aby pôsobil na Kýra a utvrdil svetlo, ktoré by Kýra viedlo k vyhláseniu prvého z troch nariadení, ktoré by Božiemu ľudu umožnili vrátiť sa do Jeruzalema a znovu vystavať mesto, svätyňu, ulice i hradby. Toto dielo bolo predobrazom diela prvého a druhého anjela, ktoré sa začalo v „čase konca“ roku 1798.
The descent of Michael at the time of the end in the days of Darius and Cyrus, represented the arrival of the first angel in 1798, and together they mark the arrival of the same angel, at the “time of the end,” in 1989. 1989 began the period of the “time of the end,” and it was also an appointed time. An appointed time identifies the termination of a prophetic period of time. The rebellion of 1863, at the first “Kadesh” for modern spiritual Israel, was the beginning of a period of one hundred and twenty-six years that terminated at “the time appointed” in 1989. One hundred and twenty-six is a tithe, or a tenth, of twelve hundred and sixty, and at the end of twelve hundred and sixty years in 1798, the movement of the first angel arrived into history. At the end of one hundred and twenty-six years, in 1989, the movement of the third angel arrived into history.
Zostúpenie Michaela v čase konca za dní Dária a Kýra predstavovalo príchod prvého anjela v roku 1798 a spolu označujú príchod toho istého anjela „v čase konca“ v roku 1989. Rok 1989 znamenal začiatok obdobia „času konca“ a bol zároveň aj určeným časom. Určený čas označuje ukončenie prorockého časového obdobia. Vzbura roku 1863, pri prvom „Kádeši“ moderného duchovného Izraela, bola začiatkom obdobia sto dvadsiatich šiestich rokov, ktoré sa skončilo v „určenom čase“ v roku 1989. Sto dvadsaťšesť je desiatok, čiže jedna desatina, z tisícdvestošesťdesiatich a na konci tisícdvestošesťdesiatich rokov v roku 1798 vstúpilo do dejín hnutie prvého anjela. Na konci sto dvadsiatich šiestich rokov, v roku 1989, vstúpilo do dejín hnutie tretieho anjela.
In verse one of Daniel chapter eleven, Gabriel is careful and precise in his identification that the history represented begins with Cyrus, at the time of the end in 1989. Cyrus the Great there represents Bush the greater, who would be followed by three kings, and then a fourth king which would be far richer than they all. Thus, the fourth rich king, that stirs up all of Grecia, is the sixth president since 1989.
V prvom verši jedenástej kapitoly Daniela je Gabriel starostlivý a presný vo svojom určení, že zobrazené dejiny sa začínajú Kýrom v čase konca roku 1989. Veľký Kýros tam predstavuje väčšieho Busha, po ktorom budú nasledovať traja králi a potom štvrtý kráľ, ktorý bude omnoho bohatší než oni všetci. Teda štvrtý bohatý kráľ, ktorý podnecuje celé Grécko, je šiestym prezidentom od roku 1989.
In the events of chapter ten, Daniel is represented as mourning, and in his experience of mourning he is changed unto the image of Christ, as he beholds the vision. The twenty-one-day period of mourning, represents a period of death that concludes with a resurrection. In chapter ten, Michael has come down out of heaven, and in Jude seven, when He descends, He resurrects Moses. In Revelation chapter eleven Moses (and Elijah) have been slain, and are dead in the street for three and a half symbolic days. Then Moses, (along with Elijah) are resurrected by “a great voice”.
V udalostiach desiatej kapitoly je Daniel predstavený ako trúchliaci a vo svojej skúsenosti trúchlenia je, keď hľadí na videnie, premenený na obraz Krista. Dvadsaťjeden dňové obdobie trúchlenia predstavuje obdobie smrti, ktoré sa završuje vzkriesením. V desiatej kapitole Michael zostúpil z neba a v Liste Júdu, verš 7, keď zostupuje, vzkriesi Mojžiša. V jedenástej kapitole Zjavenia bol Mojžiš (a Eliáš) zabitý a tri a pol symbolického dňa ležia mŕtvi na ulici. Potom sú Mojžiš (spolu s Eliášom) vzkriesení „mocným hlasom“.
And after three days and an half the Spirit of life from God entered into them, and they stood upon their feet; and great fear fell upon them which saw them. And they heard a great voice from heaven saying unto them, Come up hither. And they ascended up to heaven in a cloud; and their enemies beheld them. Revelation 11:11, 12.
A po troch dňoch a pol vošiel do nich duch života od Boha a postavili sa na svoje nohy; a padla veľká bázeň na tých, ktorí ich videli. A počuli mocný hlas z neba, ktorý im hovoril: Vystúpte sem. A vystúpili do neba v oblaku; a ich nepriatelia ich videli. Zjavenie 11:11, 12.
The “great voice” that resurrects is the voice of the archangel, and the archangel is Michael.
„mohutný hlas“, ktorý kriesi, je hlasom archanjela a archanjelom je Michal.
For the Lord himself shall descend from heaven with a shout, with the voice of the archangel, and with the trump of God: and the dead in Christ shall rise first. 1 Thessalonians 4:16.
Lebo sám Pán zostúpi z neba s víťazným povelom, s hlasom archanjela a s Božou poľnicou; a mŕtvi v Kristovi vstanú najprv. 1 Tesaloničanom 4:16.
The history where Moses and Elijah are murdered and resurrected is the history of the sealing of the one hundred and forty-four thousand. That history began on September 11, 2001 with the “first voice” of the angel of Revelation eighteen, which Sister White identifies as arriving when the great buildings of New York City were thrown down. The “second voice” of Revelation chapter eighteen, is sounded at the soon coming Sunday law, when God’s other flock is called out of Babylon. It is that history, the history of the sealing, where Daniel is represented as being changed into the image of Christ by beholding the “marah” vision, which is the feminine expression of the “mareh” vision. It is the “causative” vision, that “causes” the image beheld to be reproduced in those who behold it.
Dejiny, v ktorých sú Mojžiš a Eliáš zabití a vzkriesení, sú dejinami zapečatenia stoštyridsiatichštyritisíc. Tieto dejiny sa začali 11. septembra 2001 „prvým hlasom“ anjela zo Zjavenia osemnástej kapitoly, o ktorom sestra Whiteová uvádza, že zaznieva, keď boli zvrhnuté veľké budovy mesta New York. „Druhý hlas“ z osemnástej kapitoly Zjavenia zaznie pri čoskoro prichádzajúcom nedeľnom zákone, keď je Božie iné stádo povolané von z Babylonu. Sú to tieto dejiny, dejiny zapečatenia, v ktorých je Daniel predstavený ako ten, ktorý je pohľadom na videnie „marah“, ženský tvar videnia „mareh“, premieňaný na obraz Krista. Je to videnie „kauzatívne“, ktoré „spôsobuje“, aby sa obraz, na ktorý sa hľadí, reprodukoval v tých, ktorí naň hľadia.
That history of the sealing, and of the transformation of Daniel in chapter ten, includes the descent of Michael when He resurrects and transforms those represented by Moses, Elijah and Daniel. He accomplishes the resurrection with the “great voice” of the archangel, thus providing a third “voice,” in the middle of the first and last voices, which are both the same, for they are both the voice of Revelation chapter eighteen. The middle voice, is where rebellion is represented, for when Michael resurrected Moses, he did not argue with Satan, though Satan, the author of rebellion, was there to protest.
Tieto dejiny zapečatenia a premenenia Daniela v desiatej kapitole zahŕňajú zostúpenie Michala, keď vzkriesi a premení tých, ktorých predstavujú Mojžiš, Eliáš a Daniel. Vzkriesenie uskutočňuje „veľkým hlasom“ archanjela, čím poskytuje tretí „hlas“ uprostred prvého a posledného hlasu, ktoré sú oba totožné, lebo oba sú hlasom osemnástej kapitoly Zjavenia. Prostredný hlas je miestom, kde je znázornená vzbura, lebo keď Michal vzkriesil Mojžiša, nehádał sa so satanom, hoci satan, pôvodca vzbury, bol tam, aby protestoval.
Yet Michael the archangel, when contending with the devil he disputed about the body of Moses, durst not bring against him a railing accusation, but said, The Lord rebuke thee. Jude 7.
Ale archanjel Michal, keď sa priečil diablovi a sporil sa o Mojžišovo telo, neodvážil sa proti nemu vyniesť rúhavé obvinenie, ale povedal: Nech ťa Pán pokarhá. Júda 7.
The beginning of the sealing time that began on September 11, 2001, and ends at the soon coming Sunday law, is marked with the signature of “Truth,” for in the middle of that period, in July of 2023, the great voice of the archangel began the work of resurrecting the dead in Christ, who choose to hear His middle voice. Note that 2023 comes twenty-two years after 2001, and twenty-two is a tenth of two hundred and twenty, which is the symbol of the link between Divinity and humanity, and is also a symbol of restoration.
Začiatok času spečaťovania, ktorý sa začal 11. septembra 2001 a končí sa pri čoskoro prichádzajúcom nedeľnom zákone, je poznačený podpisom „Pravdy“, lebo uprostred tohto obdobia, v júli 2023, začal veľký hlas archanjela dielo vzkriesenia mŕtvych v Kristovi, ktorí sa rozhodnú počuť Jeho prostredný hlas. Všimnite si, že rok 2023 prichádza dvadsaťdva rokov po roku 2001, a dvadsaťdva je desatinou z dvestodvadsať, čo je symbol spojenia medzi Božstvom a ľudstvom a je zároveň aj symbolom obnovy.
In July 2023, the mighty angel that is no less a personage than Jesus Christ, and who is the Truth, who is also Michael, and who is the Alpha and Omega descending with a message in His hand. The little book in His hand is the portion of Daniel that was sealed up until the last days.
V júli 2023 mocný anjel, ktorý nie je nik iný než Ježiš Kristus, a ktorý je Pravda, ktorý je tiež Michael, a ktorý je Alfa a Omega, zostupuje s posolstvom vo svojej ruke. Knižočka v Jeho ruke je tou časťou Daniela, ktorá bola zapečatená až do posledných dní.
“In the Revelation all the books of the Bible meet and end. Here is the complement of the book of Daniel. One is a prophecy; the other a revelation. The book that was sealed is not the Revelation, but that portion of the prophecy of Daniel relating to the last days. The angel commanded, ‘But thou, O Daniel, shut up the words, and seal the book, even to the time of the end.’ Daniel 12:4.” Acts of the Apostles, 585.
„V Zjavení sa stretávajú a končia všetky knihy Biblie. Tu je doplnenie knihy Daniel. Jedna je proroctvom; druhá zjavením. Kniha, ktorá bola zapečatená, nie je Zjavenie, ale tá časť Danielovho proroctva, ktorá sa vzťahuje na posledné dni. Anjel prikázal: ‚Ty však, Daniel, ukry tieto slová a zapečať knihu až do času konca.‘ Daniel 12:4.“ Skutky apoštolov, 585.
The portion of the prophecy of Daniel that relates to the last days, is chapter eleven. It is the last six verses of chapter eleven, but more specifically it is the histories found within the chapter that are repeated in those last six verses.
Časť Danielovho proroctva, ktorá sa vzťahuje na posledné dni, je jedenásta kapitola. Sú to posledné štyri verše jedenástej kapitoly, ale konkrétnejšie sú to dejiny obsiahnuté v tejto kapitole, ktoré sa opakujú v týchto posledných štyroch veršoch.
“We have no time to lose. Troublous times are before us. The world is stirred with the spirit of war. Soon the scenes of trouble spoken of in the prophecies will take place. The prophecy in the eleventh of Daniel has nearly reached its complete fulfillment. Much of the history that has taken place in fulfillment of this prophecy will be repeated.” Manuscript Releases, number 13, 394.
„Nemáme času nazvyš. Pred nami sú časy súženia. Svet je rozvírený duchom vojny. Čoskoro sa uskutočnia výjavy súženia, o ktorých hovoria proroctvá. Proroctvo v jedenástej kapitole Daniela sa takmer úplne naplnilo. Mnohé z dejín, ktoré sa odohrali pri naplnení tohto proroctva, sa zopakujú.“ Manuscript Releases, číslo 13, 394.
Verse sixteen, of Daniel chapter eleven, illustrates a history that is repeated in verse forty-one, for in the verse the king of the north stands in the glorious land. The history of verse sixteen identifies when the Roman general Pompey brought Judah and Jerusalem into captivity.
Šestnásty verš jedenástej kapitoly Daniela znázorňuje dejiny, ktoré sa opakujú v štyridsiatom prvom verši, lebo v tomto verši stojí kráľ severu v nádhernej krajine. Dejiny šestnásteho verša určujú čas, keď rímsky vojvodca Pompeius priviedol Júdu a Jeruzalem do zajatia.
But he that cometh against him shall do according to his own will, and none shall stand before him: and he shall stand in the glorious land, which by his hand shall be consumed. Daniel 11:16.
Ale ten, ktorý príde proti nemu, bude konať podľa svojej vlastnej vôle, a nikto sa pred ním nepostaví; a postaví sa v nádhernej krajine, ktorá bude jeho rukou strávená. Daniel 11,16.
I intend to use this verse as an anchor for our consideration of the verses which precede the verse, so I will put this understanding in place first. We intend to show that the history that follows the breakup of Alexander the Great’s kingdom in verses three and four, begins in 1989 and then identifies the current Ukrainian War, the victory of Putin over the forces of the West, and Putin’s subsequent defeat, which leads into verse sixteen.
Mám v úmysle použiť tento verš ako kotvu pre naše uvažovanie o veršoch, ktoré tomuto veršu predchádzajú, a preto najprv stanovím toto porozumenie. Zamýšľame ukázať, že dejiny, ktoré nasledujú po rozdelení kráľovstva Alexandra Veľkého vo veršoch tri a štyri, sa začínajú v roku 1989 a následne identifikujú súčasnú ukrajinskú vojnu, Putinovo víťazstvo nad silami Západu a Putinovu následnú porážku, ktorá vedie do verša šestnásť.
“Although Egypt could not stand before Antiochus, the king of the north, Antiochus could not stand before the Romans, who now came against him. No kingdoms were longer able to resist this rising power. Syria was conquered, and added to the Roman empire, when Pompey, BC 65, deprived Antiochus Asiaticus of his possessions, and reduced Syria to a Roman province.
„Hoci Egypt nemohol obstáť pred Antiochom, kráľom severu, ani Antiochus nemohol obstáť pred Rimanmi, ktorí teraz prišli proti nemu. Nijaké kráľovstvá už neboli schopné odolávať tejto vzmáhajúcej sa moci. Sýria bola dobytá a pripojená k Rímskej ríši, keď Pompeius roku 65 pred Kr. zbavil Antiocha Asiaticusa jeho majetkov a zredukoval Sýriu na rímsku provinciu.
“The same power was also to stand in the Holy Land, and consume it. Rome became connected with the people of God, the Jews, by alliance, BC 161, from which date it holds a prominent place in the prophetic calendar. It did not, however, acquire jurisdiction over Judea by actual conquest till BC 63; and then in the following manner.
„Tá istá moc mala stáť aj vo Svätej zemi a pohltiť ju. Rím sa spojil s Božím ľudom, Židmi, zmluvným spojenectvom v roku 161 pred Kr., od ktorého dátumu zaujíma popredné miesto v prorockom kalendári. Skutočnú právomoc nad Judskom však nezískal skutočným dobytím až do roku 63 pred Kr.; a to nasledujúcim spôsobom.
“On Pompey’s return from his expedition against Mithridates, king of Pontus, two competitors, Hyrcanus and Aristobulus, were struggling for the crown of Judea. Their cause came before Pompey, who soon perceived the injustice of the claims of Aristobulus, but wished to defer decision in the matter till after his long-desired expedition into Arabia, promising then to return, and settle their affairs as should seem just and proper. Aristobulus, fathoming Pompey’s real sentiments, hastened back to Judea, armed his subjects, and prepared for a vigorous defense, determined, at all hazards, to keep the crown, which he foresaw would be adjudicated to another. Pompey closely followed the fugitive. As he approached Jerusalem, Aristobulus, beginning to repent of his course, came out to meet him, and endeavored to accommodate matters by promising entire submission and large sums of money. Pompey, accepting this offer, sent Gabinius, at the head of a detachment of soldiers, to receive the money. But when that lieutenant-general arrived at Jerusalem, he found the gates shut against him, and was told from the top of the walls that the city would not stand to the agreement.
„Keď sa Pompeius vracal zo svojho ťaženia proti Mithridatovi, kráľovi Pontu, dvaja uchádzači, Hyrkán a Aristobulos, zápasili o korunu Judey. Ich vec bola predložená Pompeiovi, ktorý čoskoro postrehol nespravodlivosť nárokov Aristobula, no želal si odložiť rozhodnutie v tejto záležitosti až po svojej dlho vytúženej výprave do Arábie a sľuboval, že sa potom vráti a usporiada ich záležitosti tak, ako sa bude zdať spravodlivé a náležité. Aristobulos, ktorý prenikol do skutočných Pompeiových úmyslov, sa náhlivo vrátil do Judey, ozbrojil svojich poddaných a pripravil sa na ráznu obranu, odhodlaný za každú cenu udržať si korunu, o ktorej predvídal, že bude prisúdená inému. Pompeius tesne nasledoval utečenca. Keď sa približoval k Jeruzalemu, Aristobulos, začínajúc ľutovať svoj postup, vyšiel mu v ústrety a usiloval sa urovnať veci tým, že sľuboval úplnú poddanosť a veľké sumy peňazí. Pompeius, prijmúc túto ponuku, poslal Gabinia na čele oddielu vojakov, aby prevzal peniaze. Keď však tento generálny miestodržiteľ dorazil do Jeruzalema, zistil, že brány sú pred ním zatvorené, a z vrchu hradieb mu bolo oznámené, že mesto sa dohody nepridrží.“
“Pompey, not to be deceived in this way with impunity, put Aristobulus, whom he had retained with him, in irons, and immediately marched against Jerusalem with his whole army. The partisans of Aristobulus were for defending the place; those of Hyrcanus, for opening the gates. The latter being in the majority, and prevailing, Pompey was given free entrance into the city. Whereupon the adherents of Aristobulus retired to the mountain of the temple, as fully determined to defend that place as Pompey was to reduce it. At the end of three months a breach was made in the wall sufficient for an assault, and the place was carried at the point of the sword. In the terrible slaughter that ensued, twelve thousand persons were slain. It was an affecting sight, observes the historian, to see the priests, engaged at the time in divine service, with calm hand and steady purpose pursue their accustomed work, apparently unconscious of the wild tumult, though all around them their friends were given to the slaughter, and though often their own blood mingled with that of their sacrifices.
„Pompejus, aby takýmto spôsobom nebol beztrestne oklamaný, dal Aristobula, ktorého si ponechal pri sebe, spútať okovami a ihneď vytiahol s celým svojím vojskom proti Jeruzalemu. Prívrženci Aristobula boli za obranu mesta; prívrženci Hyrkána za otvorenie brán. Keďže títo boli vo väčšine a presadili sa, Pompejovi bol umožnený voľný vstup do mesta. Nato sa stúpenci Aristobula stiahli na chrámový vrch, pevne odhodlaní brániť toto miesto tak, ako bol Pompejus odhodlaný ho dobyť. Po troch mesiacoch bola v hradbe vytvorená trhlina dostatočná na útok a miesto bolo dobyté ostrím meča. Pri strašnom krviprelievaní, ktoré nasledovalo, bolo zabitých dvanásťtisíc osôb. Bol to dojímavý pohľad, poznamenáva historik, vidieť kňazov, ktorí v tom čase konali bohoslužbu, ako s pokojnou rukou a pevným predsavzatím pokračujú vo svojej obvyklej službe, zjavne nevšímajúc si divoký zmätok, hoci všade okolo nich boli ich priatelia vydávaní na zabitie a hoci sa často ich vlastná krv miešala s krvou ich obetí.“
“Having put an end to the war, Pompey demolished the walls of Jerusalem, transferred several cities from the jurisdiction of Judea to that of Syria, and imposed tribute on the Jews. Thus for the first time was Jerusalem placed by conquest in the hands of that power which was to hold the “glorious land” in its iron grasp till it had utterly consumed it.” Uriah Smith, Daniel and the Revelation, 259, 260.
„Keď Pompeius ukončil vojnu, zbúral hradby Jeruzalema, previedol niekoľko miest z právomoci Judey pod právomoc Sýrie a uložil Židom daň. Tak sa Jeruzalem po prvý raz dobyvačne dostal do rúk tej moci, ktorá mala držať „slávnu zem“ vo svojom železnom zovretí, až kým ju úplne nepohltila.“ Uriah Smith, Daniel and the Revelation, 259, 260.
We will continue this study in our next article.
V tejto štúdii budeme pokračovať v našom nasledujúcom článku.
“The fact that there is no controversy or agitation among God’s people should not be regarded as conclusive evidence that they are holding fast to sound doctrine. There is reason to fear that they may not be clearly discriminating between truth and error. When no new questions are started by investigation of the Scriptures, when no difference of opinion arises which will set men to searching the Bible for themselves to make sure that they have the truth, there will be many now, as in ancient times, who will hold to tradition and worship they know not what.
Skutočnosť, že medzi Božím ľudom niet nijakého sporu ani rozruchu, by sa nemala pokladať za presvedčivý dôkaz, že sa pevne pridŕža zdravej náuky. Je dôvod obávať sa, že možno jasne nerozlišuje medzi pravdou a bludom. Keď skúmanie Písem nevyvoláva nijaké nové otázky, keď nevzniká nijaký rozdiel mienky, ktorý by ľudí podnietil, aby sami skúmali Bibliu a uistili sa, že majú pravdu, bude aj dnes mnoho takých, ako v dávnych časoch, ktorí sa budú pridŕžať tradície a uctievať nevedno čo.
“I have been shown that many who profess to have a knowledge of present truth know not what they believe. They do not understand the evidences of their faith. They have no just appreciation of the work for the present time. When the time of trial shall come, there are men now preaching to others who will find, upon examining the positions they hold, that there are many things for which they can give no satisfactory reason. Until thus tested they knew not their great ignorance. And there are many in the church who take it for granted that they understand what they believe; but, until controversy arises, they do not know their own weakness. When separated from those of like faith and compelled to stand singly and alone to explain their belief, they will be surprised to see how confused are their ideas of what they had accepted as truth. Certain it is that there has been among us a departure from the living God and a turning to men, putting human in place of divine wisdom.
„Bolo mi ukázané, že mnohí, ktorí vyznávajú, že poznajú prítomnú pravdu, nevedia, čomu veria. Nerozumejú dôkazom svojej viery. Nemajú správne ocenenie diela pre prítomný čas. Keď príde čas skúšky, sú teraz ľudia, ktorí kážu iným, a zistia pri preskúmaní stanovísk, ktoré zastávajú, že je mnoho vecí, pre ktoré nemôžu podať nijaké uspokojivé zdôvodnenie. Kým neboli takto vyskúšaní, nepoznali svoju veľkú nevedomosť. A v cirkvi je mnoho takých, ktorí pokladajú za samozrejmé, že rozumejú tomu, čomu veria; no kým nevznikne spor, nepoznajú svoju vlastnú slabosť. Keď budú oddelení od tých, čo majú tú istú vieru, a budú prinútení stáť jednotlivo a sami, aby vysvetlili svoje presvedčenie, budú prekvapení, keď uvidia, aké zmätené sú ich predstavy o tom, čo prijali ako pravdu. Isté je, že medzi nami došlo k odvráteniu sa od živého Boha a k obráteniu sa k ľuďom, keď sa ľudské kladie na miesto Božej múdrosti.״
“God will arouse His people; if other means fail, heresies will come in among them, which will sift them, separating the chaff from the wheat. The Lord calls upon all who believe His word to awake out of sleep. Precious light has come, appropriate for this time. It is Bible truth, showing the perils that are right upon us. This light should lead us to a diligent study of the Scriptures and a most critical examination of the positions which we hold. God would have all the bearings and positions of truth thoroughly and perseveringly searched, with prayer and fasting. Believers are not to rest in suppositions and ill-defined ideas of what constitutes truth. Their faith must be firmly founded upon the word of God so that when the testing time shall come and they are brought before councils to answer for their faith they may be able to give a reason for the hope that is in them, with meekness and fear.
„Boh prebudí svoj ľud; ak iné prostriedky zlyhajú, vniknú medzi nich bludy, ktoré ich preosejú a oddelia plevy od pšenice. Pán vyzýva všetkých, ktorí veria Jeho slovu, aby sa prebudili zo spánku. Prišlo vzácne svetlo, primerané tomuto času. Je to biblická pravda, ukazujúca nebezpečenstvá, ktoré sú bezprostredne pred nami. Toto svetlo by nás malo viesť k usilovnému štúdiu Písma a k nanajvýš dôkladnému skúmaniu postojov, ktoré zastávame. Boh chce, aby všetky stránky a stanoviská pravdy boli dôkladne a vytrvalo skúmané, s modlitbou a pôstom. Veriaci nemajú spočívať v domnienkach a nejasne vymedzených predstavách o tom, čo tvorí pravdu. Ich viera musí byť pevne založená na Božom slove, aby keď príde čas skúšky a budú postavení pred rady, aby sa zodpovedali zo svojej viery, mohli dať odpoveď každému, kto by od nich žiadal odôvodnenie nádeje, ktorá je v nich, s krotkosťou a bázňou.
“Agitate, agitate, agitate. The subjects which we present to the world must be to us a living reality. It is important that in defending the doctrines which we consider fundamental articles of faith we should never allow ourselves to employ arguments that are not wholly sound. These may avail to silence an opposer, but they do not honor the truth. We should present sound arguments, that will not only silence our opponents, but will bear the closest and most searching scrutiny. With those who have educated themselves as debaters there is great danger that they will not handle the word of God with fairness. In meeting an opponent it should be our earnest effort to present subjects in such a manner as to awaken conviction in his mind, instead of seeking merely to give confidence to the believer.
„Burcujte, burcujte, burcujte. Témy, ktoré predkladáme svetu, musia byť pre nás živou skutočnosťou. Je dôležité, aby sme pri obhajobe učení, ktoré pokladáme za základné články viery, nikdy nedovolili, aby sme používali argumenty, ktoré nie sú úplne správne. Tie môžu poslúžiť na umlčanie odporcu, ale neoslavujú pravdu. Máme predkladať správne argumenty, ktoré nielen umlčia našich protivníkov, ale znesú aj to najdôkladnejšie a najprenikavejšie skúmanie. Pri tých, ktorí sa vycvičili v umení polemiky, jestvuje veľké nebezpečenstvo, že so slovom Božím nebudú zaobchádzať nestranne. Pri stretnutí s odporcom má byť našou úprimnou snahou predkladať témy takým spôsobom, aby sme v jeho mysli prebudili presvedčenie, a nie iba usilovať sa dodať istotu veriacemu.״
“Whatever may be man’s intellectual advancement, let him not for a moment think that there is no need of thorough and continuous searching of the Scriptures for greater light. As a people we are called individually to be students of prophecy. We must watch with earnestness that we may discern any ray of light which God shall present to us. We are to catch the first gleamings of truth; and through prayerful study clearer light may be obtained, which can be brought before others.
„Nech je už intelektuálny pokrok človeka akýkoľvek, nech si ani na okamih nemyslí, že niet potreby dôkladného a neustáleho skúmania Písem pre väčšie svetlo. Ako ľud sme povolaní, aby sme boli jednotlivo študentmi proroctva. Musíme bdieť s úprimnou horlivosťou, aby sme rozpoznali každý lúč svetla, ktorý nám Boh predloží. Máme zachytiť prvé záblesky pravdy; a prostredníctvom štúdia sprevádzaného modlitbou možno získať jasnejšie svetlo, ktoré možno predložiť iným.
“When God’s people are at ease and satisfied with their present enlightenment, we may be sure that He will not favor them. It is His will that they should be ever moving forward to receive the increased and ever-increasing light which is shining for them. The present attitude of the church is not pleasing to God. There has come in a self-confidence that has led them to feel no necessity for more truth and greater light. We are living at a time when Satan is at work on the right hand and on the left, before and behind us; and yet as a people we are asleep. God wills that a voice shall be heard arousing His people to action.” Testimonies, volume 5, 707, 708.
„Keď je Boží ľud v pokoji a uspokojený svojím terajším osvietením, môžeme si byť istí, že Boh v ňom nenachádza zaľúbenie. Je Jeho vôľou, aby neustále postupovali vpred a prijímali väčšie a stále narastajúce svetlo, ktoré im svieti. Súčasný postoj cirkvi sa Bohu nepáči. Vkradla sa sebadôvera, ktorá ich priviedla k pocitu, že nepotrebujú viac pravdy a väčšie svetlo. Žijeme v čase, keď satan pôsobí po pravej i po ľavej strane, pred nami i za nami; a predsa ako ľud spíme. Boh chce, aby zaznel hlas, ktorý prebudí Jeho ľud k činu.“ Testimonies, zväzok 5, 707, 708.