We will now consider the history that took place in the aftermath of Alexander the Great’s sudden death, which represents the year 538 unto the time of the end in 1798.

Teraz budeme uvažovať o dejinách, ktoré sa odohrali po náhlej smrti Alexandra Veľkého, čo predstavuje obdobie od roku 538 až po čas konca v roku 1798.

And when he shall stand up, his kingdom shall be broken, and shall be divided toward the four winds of heaven; and not to his posterity, nor according to his dominion which he ruled: for his kingdom shall be plucked up, even for others beside those. And the king of the south shall be strong, and one of his princes; and he shall be strong above him, and have dominion; his dominion shall be a great dominion. And in the end of years they shall join themselves together; for the king’s daughter of the south shall come to the king of the north to make an agreement: but she shall not retain the power of the arm; neither shall he stand, nor his arm: but she shall be given up, and they that brought her, and he that begat her, and he that strengthened her in these times. But out of a branch of her roots shall one stand up in his estate, which shall come with an army, and shall enter into the fortress of the king of the north, and shall deal against them, and shall prevail: And shall also carry captives into Egypt their gods, with their princes, and with their precious vessels of silver and of gold; and he shall continue more years than the king of the north. So the king of the south shall come into his kingdom, and shall return into his own land. Daniel 11:4–9.

A keď povstane, jeho kráľovstvo bude rozbité a rozdelené k štyrom nebeským vetrom; ale nie jeho potomstvu, ani nie podľa jeho panstva, ktorým vládol; lebo jeho kráľovstvo bude vyvrátené a pripadne iným okrem týchto. A južný kráľ zosilnie, a aj jeden z jeho kniežat; a bude mocnejší ako on a bude panovať; jeho panstvo bude veľké panstvo. A na konci rokov sa spoja; lebo dcéra južného kráľa príde k severnému kráľovi, aby uzavreli dohodu; ale neudrží moc ramena, ani on neobstojí, ani jeho rameno; ale bude vydaná, i tí, čo ju priviedli, aj ten, ktorý ju splodil, aj ten, ktorý ju v tých časoch posilňoval. Ale z výhonku jej koreňov povstane jeden na jeho miesto; ten príde s vojskom a vnikne do pevnosti severného kráľa, zakročí proti nim a zvíťazí. A odvedie do Egypta aj ich bohov do zajatia, s ich kniežatami i s ich vzácnymi nádobami zo striebra a zo zlata; a pretrvá viac rokov než severný kráľ. Potom južný kráľ vojde do jeho kráľovstva a vráti sa do svojej krajiny. Daniel 11:4–9.

Eventually, after Alexander the Great’s kingdom was broken, those who struggled for control of the former kingdom devolved into two primary kingdoms. The one kingdom controlling the south of Alexander’s former empire and the other controlling the north. From that point on in the prophetic narrative they are identified simply as the king of the south and the king of the north. Once the struggle for world dominance has reached the point where it is only portrayed between the king of the north and the south, the symbols of those two kingdoms continue through the entire chapter.

Napokon, po rozbití ríše Alexandra Veľkého, sa tí, ktorí zápasili o ovládnutie bývalého kráľovstva, rozdelili na dve hlavné kráľovstvá. Jedno kráľovstvo ovládalo juh bývalej Alexandrovej ríše a druhé ovládalo sever. Od toho bodu sú v prorockom rozprávaní označovaní jednoducho ako kráľ juhu a kráľ severu. Keď zápas o svetovládu dospeje do bodu, v ktorom je zobrazovaný už len medzi kráľom severu a kráľom juhu, symboly týchto dvoch kráľovstiev pokračujú v celej kapitole.

In verse five, the king of the south is established, and he is strong, but the king of the north is also strong and his kingdom is larger. Then in verse six, the king of the south proposes an alliance with the northern kingdom. The peace treaty is secured by the king of the south giving his daughter to the king of the north, so the king of the north could marry her and ratify their alliance with a family bond. The king of the north agreed, and set aside his wife, and married the princess from the south, and the alliance was initiated.

V piatom verši je ustanovený kráľ juhu a je mocný, no aj kráľ severu je mocný a jeho kráľovstvo je väčšie. Potom v šiestom verši kráľ juhu navrhuje spojenectvo so severným kráľovstvom. Mierová zmluva je zabezpečená tým, že kráľ juhu dáva svoju dcéru kráľovi severu, aby si ju kráľ severu mohol vziať za manželku a potvrdiť ich spojenectvo rodinným zväzkom. Kráľ severu súhlasil, prepustil svoju manželku, vzal si princeznú z juhu a spojenectvo bolo uzavreté.

Eventually the southern princess bears a male-child, but ultimately the northern king grew tired of his new wife, and set her aside, as he had done with his first wife, and takes his first wife back, but as soon as the original wife is restored, and has opportunity, she kills the king of the north, his southern bride, her child, and her entire Egyptian entourage. The act of the original wife murdering the southern princess and her child enrages the southern princesses family, and one of her brothers raises up an army and attacks the northern kingdom.

Napokon južná princezná porodí mužského potomka, no severný kráľ sa napokon unaví svojou novou manželkou, odloží ju, ako to urobil so svojou prvou manželkou, a vezme si späť svoju prvú manželku; len čo je však pôvodná manželka znovu dosadená a dostane príležitosť, zabije severného kráľa, jeho južnú nevestu, jej dieťa i celý jej egyptský sprievod. Čin pôvodnej manželky, ktorá zavraždí južnú princeznú a jej dieťa, rozhorčí rodinu južnej princeznej a jeden z jej bratov pozdvihne vojsko a zaútočí na severné kráľovstvo.

The southern army prevails over the northern king, and the first wife that murdered the northern king, his southern bride and child is then executed. The original wife’s son, who had been installed as the ruling king of the north at the death of his father, is captured and carried back to Egypt by the southern king, along with some Egyptian artifacts and idols that had been taken from the southern kingdom by the northern kingdom in earlier battles. Once in Egypt the captured northern king falls from a horse and dies. Uriah Smith identifies the history as follows.

Južné vojsko zvíťazí nad severným kráľom a prvá manželka, ktorá zavraždila severného kráľa, jeho južná nevesta i dieťa sú potom popravení. Syn pôvodnej manželky, ktorý bol po smrti svojho otca dosadený za vládnuceho severného kráľa, je zajatý a odvedený späť do Egypta južným kráľom spolu s niektorými egyptskými artefaktmi a modlami, ktoré severné kráľovstvo odviedlo z južného kráľovstva v predchádzajúcich bojoch. Po príchode do Egypta zajatý severný kráľ spadne z koňa a zomrie. Uriah Smith označuje dejiny takto.

“‘VERSE 6. And in the end of years they shall join themselves together; for the king’s daughter of the south shall come to the king of the north to make an agreement: but she shall not retain the power of the arm; neither shall he stand, nor his arm; but she shall be given up, and they that brought her, and he that begat her, and he that strengthened her in these times.’

„Verš 6. A na konci rokov sa spoja; lebo dcéra kráľa juhu príde ku kráľovi severu, aby uzavrela dohodu; ale neudrží silu ramena; ani on neobstojí, ani jeho rameno; ale bude vydaná ona i tí, ktorí ju priviedli, i ten, ktorý ju splodil, i ten, ktorý ju posilňoval v tých časoch.“

“There were frequent wars between the kings of Egypt and Syria. Especially was this the case with Ptolemy Philadelphus, the second king of Egypt, and Antiochus Theos, third king of Syria. They at length agreed to make peace upon condition that Antiochus Theos should put away his former wife, Laodice, and her two sons, and should marry Berenice, the daughter of Ptolemy Philadelphus. Ptolemy accordingly brought his daughter to Antiochus, bestowing with her an immense dowry.

„Medzi egyptskými a sýrskymi kráľmi boli časté vojny. Platilo to najmä o Ptolemaiovi Filadelfovi, druhom egyptskom kráľovi, a Antiochovi Theovi, treťom sýrskom kráľovi. Napokon sa dohodli, že uzavrú mier pod podmienkou, že Antiochos Theos prepustí svoju predošlú manželku Laodiku i jej dvoch synov a ožení sa s Berenikou, dcérou Ptolemaia Filadelfa. Ptolemaios teda priviedol svoju dcéru k Antiochovi a dal s ňou nesmierne veľké veno.“

“‘But she shall not retain the power of the arm;’ that is, her interest and power with Antiochus. And so it proved; for some time shortly after, in a fit of love, Antiochus brought back his former wife, Laodice, and her children, to court again. Then says the prophecy, ‘Neither shall he [Antiochus] stand, nor his arm,’ or seed. Laodice, being restored to favor and power, feared lest, in the fickleness of his temper, Antiochus should again disgrace her, and recall Berenice; and conceiving that nothing short of his death would be an effectual safeguard against such a contingency, she caused him to be poisoned shortly after. Neither did his seed by Berenice succeed him in the kingdom; for Laodice so managed affairs as to secure the throne for her eldest son, Seleucus Callinicus.

„‚Ale neudrží moc svojho ramena;‘ to jest jej vplyv a moc u Antiocha. A tak sa aj stalo; krátko nato Antiochus v záchvate náklonnosti znovu priviedol na dvor svoju bývalú manželku Laodiku i jej deti. Potom proroctvo hovorí: ‚Ani on [Antiochus] neobstojí, ani jeho rameno,‘ čiže semeno. Laodika, navrátená do priazne a moci, sa obávala, aby ju Antiochus pre nestálosť svojej povahy zasa nezavrhol a nepovolal späť Bereniku; a usudzujúc, že nič menšie než jeho smrť nebude účinnou ochranou proti takej možnosti, dala ho krátko nato otráviť. Ani jeho semeno z Bereniky po ňom nenastúpilo na kráľovstvo; lebo Laodika tak zariadila veci, aby zabezpečila trón pre svojho prvorodeného syna Seleuka Kallinika.“

“But such wickedness could not long remain unpunished, as the prophecy further predicts, and further history proves.

„Takáto bezbožnosť však nemohla dlho zostať nepotrestaná, ako proroctvo ďalej predpovedá a ďalšie dejiny dokazujú.

“‘VERSE 7. But out of a branch of her roots shall one stand up in his estate, which shall come with an army, and shall enter into the fortress of the king of the north, and shall deal against them, and shall prevail: 8. And shall also carry captives into Egypt their gods, with their princes, and with their precious vessels of silver and of gold; and he shall continue more years than the king of the north. 9. So the king of the south shall come into his kingdom, and shall return into his own land.’

„‚VERŠ 7. Ale z výhonku jej koreňov povstane jeden na jeho mieste, ktorý príde s vojskom, vnikne do pevnosti kráľa severu, zasiahne proti nim a zvíťazí. 8. A odvedie do Egypta aj ich bohov do zajatia, spolu s ich kniežatami a s ich vzácnymi nádobami zo striebra a zo zlata; a bude trvať viac rokov než kráľ severu. 9. Potom kráľ juhu vojde do svojho kráľovstva a vráti sa do svojej vlastnej krajiny.‘“

“This branch out of the same root with Berenice was her brother, Ptolemy Euergetes. He had no sooner succeeded his father, Ptolemy Philadelphus, in the kingdom of Egypt, than, burning to avenge the death of his sister, Berenice, he raised an immense army, and invaded the territory of the king of the north, that is, of Seleucus Callinicus, who, with his mother, Laodice, reigned in Syria. And he prevailed against them, even to the conquering of Syria, Cilicia, the upper parts beyond the Euphrates, and almost all Asia. But hearing that a sedition was raised in Egypt requiring his return home, he plundered the kingdom of Seleucus, took forty thousand talents of silver and precious vessels, and two thousand five hundred images of the gods. Among these were the images which Cambyses had formerly taken from Egypt and carried into Persia. The Egyptians, being wholly given to idolatry, bestowed upon Ptolemy the title of Euergetes, or the Benefactor, as a compliment for his having thus, after many years, restored their captive gods.

„Týmto výhonkom z toho istého koreňa ako Berenika bol jej brat Ptolemaios Euergetés. Len čo po svojom otcovi, Ptolemaiovi Filadelfovi, nastúpil na egyptské kráľovstvo, rozpálený túžbou pomstiť smrť svojej sestry Bereniky, zhromaždil nesmierne vojsko a vtrhol na územie kráľa severu, to jest Seleuka Kallinika, ktorý spolu so svojou matkou Laodiké panoval v Sýrii. A zvíťazil nad nimi, až si podmanil Sýriu, Kilíkiu, horné kraje za Eufratom a takmer celú Áziu. Keď však počul, že sa v Egypte zdvihla vzbura vyžadujúca jeho návrat domov, vydrancoval Seleukovo kráľovstvo a vzal štyridsaťtisíc talentov striebra, drahocenné nádoby a dvetisícpäťsto modiel bohov. Medzi nimi boli aj obrazy, ktoré Kambýsés kedysi odniesol z Egypta a zavliekol do Perzie. Egypťania, celkom oddaní modloslužbe, udelili Ptolemaiovi titul Euergetés, čiže Dobrodinec, ako poctu za to, že im tak po mnohých rokoch navrátil ich zajatých bohov.“

“This, according to Bishop Newton, is Jerome’s account, extracted from ancient historians, but there are authors still extant, he says, who confirm several of the same particulars. Appian informs us that Laodice having killed Antiochus, and after him both Berenice and her child, Ptolemy, the son of Philadelphus, to revenge those murders, invaded Syria, slew Laodice, and proceeded as far as Babylon. From Polybius we learn that Ptolemy, surnamed Euergetes, being greatly incensed at the cruel treatment of his sister, Berenice, marched with an army into Syria, and took the city of Seleucia, which was kept for some years afterward by garrisons of the kings of Egypt. Thus did he enter into the fortress of the king of the north. Polyaenus affirms that Ptolemy made himself master of all the country from Mount Taurus as far as to India, without war or battle; but he ascribes it by mistake to the father instead of the son. Justin asserts that if Ptolemy had not been recalled into Egypt by a domestic sedition, he would have possessed the whole kingdom of Seleucus. The king of the south thus came into the dominion of the king of the north, and returned to his own land, as the prophet had foretold. And he also continued more years than the king of the north; for Seleucus Callinicus died in exile, of a fall from his horse; and Ptolemy Euergetes survived him for four or five years.” Uriah Smith, Daniel and the Revelation, 250–252.

„Toto je podľa biskupa Newtona Jeronýmovo podanie, prevzaté zo starovekých dejepiscov; no, ako hovorí, dodnes existujú autori, ktorí potvrdzujú viaceré z tých istých podrobností. Appianos nás informuje, že Laodiké po tom, čo zabila Antiocha, a po ňom i Bereniku a jej dieťa, Ptolemaios, syn Filadelfa, aby pomstil tieto vraždy, vpadol do Sýrie, zabil Laodiké a postupoval až po Babylon. Od Polybia sa dozvedáme, že Ptolemaios, prímením Euergetés, súc veľmi rozhorčený nad krutým zaobchádzaním so svojou sestrou Berenikou, vytiahol s vojskom do Sýrie a dobyl mesto Seleukia, ktoré bolo ešte niekoľko rokov nato držané posádkami egyptských kráľov. Tak vošiel do pevnosti kráľa severu. Polyainos tvrdí, že Ptolemaios sa bez vojny a bez bitky zmocnil celej krajiny od pohoria Taurus až po Indiu; no omylom to pripisuje otcovi namiesto synovi. Justín uvádza, že keby Ptolemaios nebol odvolaný späť do Egypta vnútornou vzburou, bol by ovládol celé Seleukovo kráľovstvo. Kráľ juhu tak vstúpil do panstva kráľa severu a navrátil sa do svojej krajiny, ako to prorok predpovedal. A tiež žil viac rokov než kráľ severu; lebo Seleukos Kallinikos zomrel vo vyhnanstve následkom pádu z koňa, a Ptolemaios Euergetés ho prežil o štyri alebo päť rokov.“ Uriah Smith, Daniel a Zjavenie, 250 – 252.

A prophetic characteristic of Rome, and therefore the king of the north, is that in order to be established upon the throne, three geographical obstacles must be conquered. The first king of the north in the aftermath of Alexander’s broken kingdom was established by Seleucus Nicator who had served as a general to Ptolemy (the king of the south) for a little while between 316 and 312 BC. Verse five addresses this fact when it states, “And the king of the south shall be strong, and one of his princes; and he shall be strong above him.” Ptolemy was the king of the south, and he had a general (one of his princes), that was destined to become stronger than Ptolemy, and the final phrase of verse five says, “and have dominion; his dominion shall be a great dominion.” Ptolemy’s general Seleucus was to become the first king of the north. But for Seleucus to become the king of the north, he would need to separate from the southern king, and thereafter conquer three geographical areas.

Prorockou charakteristikou Ríma, a teda aj severného kráľa, je, že aby bol upevnený na tróne, musia byť dobyté tri geografické prekážky. Prvým severným kráľom po rozpade Alexandrovej rozlámanej ríše sa stal Seleukos Níkator, ktorý istý čas medzi rokmi 316 a 312 pred Kr. slúžil ako generál Ptolemaiovi (južnému kráľovi). Na túto skutočnosť poukazuje verš päť, keď hovorí: „A južný kráľ zosilnie, aj jeden z jeho kniežat; a zosilnie nad neho.“ Ptolemaios bol južným kráľom a mal generála (jedno zo svojich kniežat), ktorému bolo určené stať sa mocnejším než Ptolemaios, a záverečná časť piateho verša hovorí: „a bude panovať; jeho panstvo bude veľkým panstvom.“ Ptolemaiov generál Seleukos sa mal stať prvým severným kráľom. No aby sa Seleukos stal severným kráľom, musel sa oddeliť od južného kráľa a potom dobyť tri geografické oblasti.

The first area conquered by Seleucus was the East in 301 BC. He then conquered the West (that had been held by Cassander’s successor) in 286 BC, and he then took his third territory in the North when he conquered Lysimachus in 281 BC. The king of the north was established on the throne in 281 BC.

Prvou oblasťou, ktorú Seleukos dobyl, bol Východ v roku 301 pred Kr. Potom dobyl Západ (ktorý držal Kassandrov nástupca) v roku 286 pred Kr. a následne získal svoje tretie územie na Severe, keď v roku 281 pred Kr. porazil Lysimacha. Kráľ severu bol ustanovený na trón v roku 281 pred Kr.

The peace treaty that was later formed with the southern king occurred in 252 BC. Six years later in 246 BC, Berenice (the southern princess), her son, and all her entourage were put to death. The southern king thereafter captured Laodice’s son, Seleucus Callinicus and took him back with him to Egypt, where he died falling from a horse. The reign of the first king of the north was from 281 BC until 246 BC, which equates to thirty-five years.

Mierová zmluva, ktorá bola neskôr uzavretá s južným kráľom, nastala v roku 252 pred Kr. O šesť rokov neskôr, v roku 246 pred Kr., boli Berenika (južná princezná), jej syn i celý jej sprievod usmrtení. Južný kráľ potom zajal Laodikinho syna, Seleuka Kallinika, a odviedol ho so sebou do Egypta, kde zomrel po páde z koňa. Vláda prvého severného kráľa trvala od roku 281 pred Kr. do roku 246 pred Kr., čo predstavuje tridsaťpäť rokov.

The first king of the north in chapter eleven, conquered three geographical obstacles in order to be established upon the throne. Pagan Rome also conquered three geographical obstacles in order to be established upon the throne [See Daniel 8:9], and Papal Rome conquered three geographical obstacles in order to be established upon the throne [See Daniel 7:20]. Modern Rome also conquers three geographical obstacles in order to be established upon the throne [See Daniel 11:40–43].

Prvý severný kráľ v jedenástej kapitole prekonal tri zemepisné prekážky, aby bol upevnený na tróne. Aj pohanský Rím prekonal tri zemepisné prekážky, aby bol upevnený na tróne [pozri Daniel 8:9], a pápežský Rím prekonal tri zemepisné prekážky, aby bol upevnený na tróne [pozri Daniel 7:20]. Aj moderný Rím prekonáva tri zemepisné prekážky, aby bol upevnený na tróne [pozri Daniel 11:40–43].

Once established upon the throne, the first king of the north ruled for thirty-five years. Once established upon the throne, pagan Rome ruled for a “time” (three hundred and sixty years). Once established upon the throne, papal Rome ruled for “a time, times and dividing of time” (twelve hundred and sixty years.) Once established upon the throne, modern Rome will rule for a symbolic forty-two months (also noted as “an hour”).

Keď sa prvý severný kráľ raz upevnil na tróne, vládol tridsaťpäť rokov. Keď sa na tróne raz upevnil pohanský Rím, vládol „čas“ (tristošesťdesiat rokov). Keď sa na tróne raz upevnil pápežský Rím, vládol „čas, časy a polovicu času“ (tisícdvestošesťdesiat rokov). Keď sa na tróne raz upevní moderný Rím, bude vládnuť symbolických štyridsaťdva mesiacov (tiež označených ako „jedna hodina“).

Sister White informs us that “much of the history recorded in Daniel chapter eleven is to be repeated.” She then quotes verses thirty-one through thirty-six, and says, “scenes similar to those described in these words will take place.” In those verses papal Rome (the abomination that maketh desolate), is “placed” upon the throne in 538, and then it persecutes God’s people for “many days” (twelve hundred and sixty years), until the first “indignation is accomplished” in 1798. The history of verses thirty-one to thirty-six is repeated in the last six verses of chapter eleven, but the history was also perfectly typified in verses five through nine.

Sestra Whiteová nás informuje, že „veľká časť dejín zaznamenaných v Danielovi, kapitole jedenástej, sa má zopakovať.“ Potom cituje verše tridsaťjeden až tridsaťšesť a hovorí: „odohrajú sa výjavy podobné tým, ktoré sú opísané v týchto slovách.“ V týchto veršoch je pápežský Rím (ohyzdnosť spustošujúca) „dosadený“ na trón roku 538 a potom prenasleduje Boží ľud „mnohé dni“ (tisícdvestošesťdesiat rokov), až kým sa roku 1798 nenaplní prvé „rozhorčenie“. Dejiny veršov tridsaťjeden až tridsaťšesť sa opakujú v posledných šiestich veršoch jedenástej kapitoly, no tieto dejiny boli takisto dokonale predobrazené vo veršoch päť až deväť.

The establishment of Seleucus as king of the north in 281 BC, aligns with the year 538. Both represent the enthronement of the king of the north at the conclusion of the conquering of three geographical obstacles. The period of papal rule is expressed in several ways; twelve hundred and sixty days, forty-two months, time, times and dividing of time, a space, and three and a half years. Seleucus’ rule was for thirty-five years, and a tenth, or a tithe, of thirty-five, is three and a half. A tenth of thirty-five years is also expressed as “three-point-five” (3.5) years. “Three and a half” is a symbol of the period of papal rule.

Ustanovenie Seleuka za kráľa severu v roku 281 pred Kr. sa zhoduje s rokom 538. Obe predstavujú dosadenie kráľa severu na trón pri ukončení podmaňovania troch geografických prekážok. Obdobie pápežskej vlády je vyjadrené viacerými spôsobmi: tisícdvestošesťdesiatimi dňami, štyridsiatimi dvoma mesiacmi, časom, časmi a polovicou času, priestorom a tromi a pol rokmi. Seleukova vláda trvala tridsaťpäť rokov a jedna desatina, čiže desiatok, z tridsiatich piatich je tri a pol. Jedna desatina z tridsiatich piatich rokov sa vyjadruje aj ako „tri celé päť desatín“ (3,5) roka. „Tri a pol“ je symbolom obdobia pápežskej vlády.

The papacy received its deadly wound in 1798 when the king of the south, Napoleon Bonaparte (meaning the “fortunate son”), sent his general to take the pope captive. A year later in 1799 the pope died in exile, as did the first king of the north who had also been taken into captivity by the king of the south. Seleucus Callinicus died by falling off a horse while captive in Egypt. The pope is the one who rode upon the beast. The beast represented the political system that the pope employed to accomplish his satanic works. That beast was slain in 1798, and the pope who had ridden upon and reigned over the beast died a year later. Seleucus Callinicus died falling off a horse (the beast he rode upon.) The captivity of the papacy in 1798 and 1799, was perfectly typified by the captivity of the first king of the north.

Pápežstvo utrpelo svoju smrteľnú ranu roku 1798, keď kráľ juhu, Napoleon Bonaparte (čo znamená „šťastný syn“), poslal svojho generála, aby zajal pápeža. O rok neskôr, v roku 1799, pápež zomrel vo vyhnanstve, rovnako ako prvý kráľ severu, ktorý bol tiež odvedený do zajatia kráľom juhu. Seleukos Kallinikos zomrel pádom z koňa, keď bol v zajatí v Egypte. Pápež je ten, ktorý sedel na šelme. Šelma predstavovala politický systém, ktorý pápež používal na uskutočňovanie svojich satanských diel. Tá šelma bola roku 1798 zabitá a pápež, ktorý na šelme sedel a vládol nad ňou, zomrel o rok neskôr. Seleukos Kallinikos zomrel pádom z koňa (zo šelmy, na ktorej sedel). Zajatie pápežstva v rokoch 1798 a 1799 bolo dokonale predobrazené zajatím prvého kráľa severu.

What brought the wrath of the king of the south upon the northern king was a broken peace treaty, represented by the setting aside of Berenice (the southern bride) and her subsequent death at the hands of Laodice. Napoleon had entered into a peace treaty between Revolutionary France and the papal states in 1797. The treaty was named after the town of Tolentino in Ancona, Italy, where the treaty had been signed. It officially ended in February, 1798 when France took the pope captive. The reason why the treaty was disannulled was France’s effort to spread its Revolution.

Čo privolalo hnev kráľa juhu na severného kráľa, bola porušená mierová zmluva, znázornená odstránením Bereniky (južnej nevesty) a jej následnou smrťou z rúk Laodiky. Napoleon uzavrel v roku 1797 mierovú zmluvu medzi revolučným Francúzskom a pápežskými štátmi. Zmluva bola pomenovaná podľa mesta Tolentino v Ancone v Taliansku, kde bola podpísaná. Oficiálne sa skončila vo februári 1798, keď Francúzsko zajalo pápeža. Dôvodom, prečo bola zmluva zrušená, bolo úsilie Francúzska šíriť svoju revolúciu.

Napoleon’s General Duphot, was in Rome in 1797 as part of the French expeditionary force sent by the Directory, the ruling government of France at the time. The purpose of the French expedition to Italy, which included General Duphot’s presence in Rome, was to support the Roman Republic, a short-lived client state established by French revolutionary forces in the Italian Peninsula. The French were actively involved in supporting revolutionary movements and spreading revolutionary ideals across Europe during this period. In Italy, they sought to overthrow monarchies and establish republics modeled after the French Republic.

Napoleonov generál Duphot sa nachádzal v Ríme roku 1797 ako súčasť francúzskeho expedičného vojska vyslaného Direktóriom, vtedajšou vládnucou vládou Francúzska. Cieľom francúzskej výpravy do Talianska, ktorej súčasťou bola aj prítomnosť generála Duphota v Ríme, bolo podporiť Rímsku republiku, krátkodobý satelitný štát zriadený francúzskymi revolučnými silami na Apeninskom polostrove. Francúzi sa v tomto období aktívne podieľali na podpore revolučných hnutí a na šírení revolučných ideálov po celej Európe. V Taliansku sa usilovali zvrhnúť monarchie a ustanoviť republiky utvorené podľa vzoru Francúzskej republiky.

Duphot’s presence and actions in Rome provoked opposition from conservative factions, including supporters of the Papal States and local aristocrats. In December, 1797, during a confrontation between French troops and supporters of the Papal States, General Duphot was assassinated, and thus the pretense for Napoleon to send General Berthier to take the pope captive the next year was established. A broken peace treaty between the kings of the south and north provided the motivation in both histories for the king of the north being taken captive by the king of the south.

Duphotova prítomnosť a činnosť v Ríme vyvolali odpor konzervatívnych frakcií, vrátane prívržencov Pápežského štátu a miestnej aristokracie. V decembri 1797 bol počas konfrontácie medzi francúzskymi vojskami a prívržencami Pápežského štátu generál Duphot zavraždený, a tak bola vytvorená zámienka, aby Napoleon v nasledujúcom roku vyslal generála Berthiera zajat pápeža. Porušená mierová zmluva medzi kráľmi juhu a severu poskytla v oboch dejinách podnet k tomu, aby bol kráľ severu zajatý kráľom juhu.

Verse eight says, “shall also carry captives into Egypt their gods, with their princes, and with their precious vessels of silver and of gold.” When Ptolemy returned to Egypt in fulfillment of this verse, the Egyptians gave him the title of “Euergetes” (the Benefactor), as a compliment for his work in returning their idols and artifacts that had previously taken from them by the king of the north. In 1798, the plundering of Rome by the French took place. On one day alone the historians record that five hundred horse-drawn vehicles, under a strong military guard, was seen leaving the city.

Ôsmy verš hovorí: „a odvedie aj ich bohov do zajatia do Egypta, s ich kniežatami i s ich vzácnymi nádobami zo striebra a zo zlata.“ Keď sa Ptolemaios v naplnení tohto verša vrátil do Egypta, Egypťania mu udelili titul „Euergetes“ (Dobrodinec) ako prejav uznania za jeho dielo, ktorým im navrátil ich modly a cenné predmety, ktoré im predtým odňal kráľ severu. Roku 1798 došlo k vydrancovaniu Ríma Francúzmi. Historici zaznamenávajú, že len v priebehu jediného dňa bolo vidieť opúšťať mesto päťsto konských záprahov pod silnou vojenskou strážou.

The procession contained an immense number of antique sculptures and Renaissance paintings that France was appropriating in accordance with the broken peace treaty of Tolentino. Those artworks included the Laocoon group, the Belvedere Apollo, the Dying Gaul, Cupid and Psyche, Ariadne on Naxos, the Medici Venus, and the colossal figures of the Tiber and the Nile; tapestries and paintings by Raphael, including the Transfiguration, the Madonna di Foligno, the Madonna della Sedia, Titian’s Santa Conversazione; and many other works. It was not till several years after that, these stolen treasures were exhibited in the Musee Napoleonian in the Louvre, which was opened in 1807. As Ptolemy was celebrated for returning the Egyptians treasures, the treasures carried from Rome were placed in the portion of the museum named after Napoleon.

Sprievod obsahoval nesmierne množstvo antických sôch a renesančných malieb, ktoré si Francúzsko prisvojovalo v súlade s porušenou tolentinskou mierovou zmluvou. Medzi týmito umeleckými dielami boli súsošie Láokoóna, Apolón Belvederský, Umierajúci Gal, Amor a Psyché, Ariadna na Naxe, Medicejská Venuša a kolosálne postavy Tibery a Nílu; gobelíny a maľby od Rafaela, vrátane Premenenia, Madony di Foligno, Madony della Sedia, Tizianovej Santa Conversazione; a mnohé ďalšie diela. Až niekoľko rokov nato boli tieto ukradnuté poklady vystavené v Musée Napoléonien v Louvri, ktoré bolo otvorené v roku 1807. Tak ako bol Ptolemaios oslavovaný za navrátenie egyptských pokladov, poklady odnesené z Ríma boli umiestnené v časti múzea pomenovanej po Napoleonovi.

Verses five through nine, are a perfect parallel to the history beginning in the year 538 and ending in 1798 and 1799. They align with verses thirty-one to thirty-six, which is represented in the last six verses of the chapter, which describe the final empowerment of modern Rome as it conquers three obstacles, and ultimately comes to its end with none to help. Verse ten then addresses the history of 1989.

Verše päť až deväť tvoria dokonalú paralelu k dejinám, ktoré sa začínajú v roku 538 a končia v rokoch 1798 a 1799. Zodpovedajú veršom tridsaťjeden až tridsaťšesť, čo je znázornené v posledných šiestich veršoch kapitoly, ktoré opisujú konečné zmocnenie sa modernej Ríma moci, keď prekonáva tri prekážky a napokon prichádza ku svojmu koncu, pričom mu nik nepomôže. Verš desať sa potom zaoberá dejinami roku 1989.

But his sons shall be stirred up, and shall assemble a multitude of great forces: and one shall certainly come, and overflow, and pass through: then shall he return, and be stirred up, even to his fortress. Daniel 11:10.

No jeho synovia sa rozhorčia a zhromaždia množstvo veľkých vojsk; a jeden iste príde, zaplaví krajinu a prejde ňou; potom sa vráti a rozhorčí sa až po svoju pevnosť. Daniel 11,10.

The historical fulfillment of verse ten typifies 1989, when the papacy, in secret alliance with Ronald Reagan, “overflowed” and “passed through” the Soviet Union, leaving only its fortress (Russia), as the Soviet Union (USSR) dissolved in the wake of Perestroika.

Historické naplnenie desiateho verša je predobrazom roku 1989, keď pápežstvo v tajnom spojenectve s Ronaldom Reaganom „zaplavilo“ a „prešlo cez“ Sovietsky zväz, pričom z neho zostala iba jeho pevnosť (Rusko), keď sa Sovietsky zväz (ZSSR) v dôsledku perestrojky rozpadol.

And at the time of the end shall the king of the south push at him: and the king of the north shall come against him like a whirlwind, with chariots, and with horsemen, and with many ships; and he shall enter into the countries, and shall overflow and pass over. Daniel 11:40.

A v čase konca bude kráľ juhu do neho bodať; a kráľ severu príde proti nemu ako víchor, s vozmi a s jazdcami a s mnohými loďami; a vtrhne do krajín, zaplaví ich a prejde cez ne. Daniel 11:40.

The history of verse ten represents a retaliation against the conquering of the king of the north by the king of the south in 246 BC, and typifies a retaliation against the conquering of the king of the north by the king of the south in 1798. Verse forty began with the time of the end in 1798 when the king of the south (atheistic France) delivered the deadly wound to the king of the north (the papal power), and was fulfilled with the collapse of the Soviet Union at the time of the end in 1989. The time of the end in 1798 is represented in verse forty by the phrase, “And at the time of the end shall the king of the south push at him.” The “colon” (:) that separates the last part of the verse, marks the next “time of the end” in 1989. “And the king of the north shall come against him like a whirlwind, with chariots, and with horsemen, and with many ships; and he shall enter into the countries, and shall overflow and pass over.”

Dejiny desiateho verša predstavujú odvetu za dobytie kráľa severu kráľom juhu v roku 246 pred Kr. a predobrazujú odvetu za dobytie kráľa severu kráľom juhu v roku 1798. Štyridsiaty verš sa začal časom konca v roku 1798, keď kráľ juhu (ateistické Francúzsko) zasadil smrteľnú ranu kráľovi severu (pápežskej moci), a naplnil sa kolapsom Sovietskeho zväzu v čase konca v roku 1989. Čas konca v roku 1798 je vo verši štyridsať predstavený slovami: „A v čase konca bude do neho dorážať kráľ juhu.“ Dvojbodka (:) oddeľujúca poslednú časť verša označuje nasledujúci „čas konca“ v roku 1989. „A kráľ severu sa proti nemu privalí ako víchrica, s vozmi a jazdcami a s mnohými loďami; vojde do krajín, zaplaví ich a preženie sa cez ne.“

We will continue this study in the next article.

V tejto štúdii budeme pokračovať v nasledujúcom článku.

“Every nation that has come upon the stage of action has been permitted to occupy its place on the earth, that it might be seen whether it would fulfill the purpose of ‘the Watcher and the Holy One.’ Prophecy has traced the rise and fall of the world’s great empires—Babylon, Medo-Persia, Greece, and Rome. With each of these, as with nations of less power, history repeated itself. Each had its period of test, each failed, its glory faded, its power departed, and its place was occupied by another. . . .

„Každému národu, ktorý vystúpil na scénu dejín, bolo dovolené zaujať svoje miesto na zemi, aby sa ukázalo, či splní zámer ‚Strážcu a Svätého‘. Proroctvo sledovalo vzostup a pád veľkých svetových ríš — Babylonu, Médo-Perzie, Grécka a Ríma. Pri každej z nich, rovnako ako pri národoch menšej moci, sa dejiny opakovali. Každá mala svoje obdobie skúšky, každá zlyhala, jej sláva pohasla, jej moc sa pominula a jej miesto zaujala iná....“

“From the rise and fall of nations as made plain in the pages of Holy Writ, they need to learn how worthless is mere outward and worldly glory. Babylon, with all its power and its magnificence, the like of which our world has never since beheld,—power and magnificence which to the people of that day seemed so stable and enduring,–how completely has it passed away! As ‘the flower of the grass’ it has perished. So perishes all that has not God for its foundation. Only that which is bound up with His purpose and expresses His character can endure. His principles are the only steadfast things our world knows.” Education, 177, 184.

„Zo vzostupu a pádu národov, ako je to zjavne vyložené na stránkach Svätého písma, sa majú poučiť, aká bezcenná je iba vonkajšia a svetská sláva. Babylon so všetkou svojou mocou a nádherou, akú náš svet odvtedy už nikdy neuzrel, — mocou a nádherou, ktoré sa ľuďom onoho času zdali také pevné a trvalé, — ako úplne pominul! Ako „kvet trávy“ zahynul. Tak hynie všetko, čo nemá Boha za svoj základ. Iba to, čo je spojené s Jeho zámerom a vyjadruje Jeho charakter, môže obstáť. Jeho zásady sú jediné pevné veci, ktoré náš svet pozná.“ Education, 177, 184.