Verses thirteen and fourteen, identify a history where Seleucus and Philip of Macedon were forming an alliance, and they typify the United States, which is the first proxy army of Rome, and Macedon (Greece) is a symbol of the United Nations. In that early history, an alliance of the king of the north (Seleucus) and Philip (Greece), represents the history that leads into the Battle of Panium, which, two centuries later, had the name of the town changed from Panium, into the town of Caesarea Philippi. The twofold name of the town was not commemorating the alliance of Seleucus and Philip of Macedon.
Verše trinásť a štrnásť označujú dejiny, v ktorých Seleukos a Filip Macedónsky vytvárali spojenectvo, a títo predobrazne predstavujú Spojené štáty, ktoré sú prvou zástupnou armádou Ríma, a Macedónia (Grécko) je symbolom Organizácie Spojených národov. V týchto raných dejinách spojenectvo kráľa severu (Seleuka) a Filipa (Grécka) predstavuje dejiny, ktoré vedú k bitke pri Paniu, pričom o dve storočia neskôr bolo meno mesta zmenené z Pania na mesto Cézarea Filipova. Dvojaké meno tohto mesta nepripomínalo spojenectvo Seleuka a Filipa Macedónskeho.
The name “Caesarea Philippi” derives from the historical transformation of the ancient city known as Paneas or Panium. The city was originally named Paneas due to its proximity to a prominent spring dedicated to the Greek god Pan. The spring, which was a significant religious site in antiquity, fed into the Jordan River.
Názov „Cézarea Filipova“ pochádza z historickej premeny starovekého mesta známeho ako Paneas alebo Panium. Mesto bolo pôvodne pomenované Paneas pre svoju blízkosť k významnému prameňu zasvätenému gréckemu bohu Panovi. Tento prameň, ktorý bol v staroveku významným náboženským miestom, sa vlieval do rieky Jordán.
During the reign of King Herod the Great, around the 1st century BC, the city underwent significant renovations and was expanded and beautified. Caesarea Philippi was named by Herod Philip, a son of Herod the Great. He named the city Caesarea in honor of the Roman Emperor Caesar Augustus, and Philippi after himself, thus Caesarea Philippi. Therefore, “Caesarea Philippi” is a combination of “Caesarea,” reflecting Herod’s homage to Caesar Augustus, and "Philippi," honoring Herod Philip.
Počas vlády kráľa Herodesa Veľkého, približne v 1. storočí pred Kristom, mesto prešlo významnými prestavbami a bolo rozšírené i skrášlené. Cézareu Filipovu pomenoval Herodes Filip, syn Herodesa Veľkého. Mesto nazval Cézarea na počesť rímskeho cisára Augusta Caesara a Filipova podľa seba, teda Cézarea Filipova. Preto „Cézarea Filipova“ je spojením názvu „Cézarea“, ktorý odráža Herodesovu poctu cisárovi Augustovi Caesarovi, a „Filipova“, ktorá vzdáva česť Herodesovi Filipovi.
Prophetically Panium is associated with a confederacy between Seleucus and Philip of Macedon, and also the alliance between Caesar and Herod Philip. Those two alliances address the alliance between the United States and the United Nations that follows the collapse of Putin’s Russia as represented by Seleucus and Philip. They also represent the alliance between the Papacy, who is the mother, and the United States, who is the daughter, as represented by Caesar and Philip, who were both representatives of Rome. Together they identify the United States reaching “across the gulf to grasp the hand of the Roman power,” and reaching “over the abyss to clasp hands with Spiritualism.” Before the Sunday law of verse sixteen, the threefold union is already put in place.
Prorocky je Panium spojené s konfederáciou medzi Seleukom a Filipom Macedónskym a tiež so spojenectvom medzi Cézarom a Herodesom Filipom. Tieto dve spojenectvá sa vzťahujú na spojenectvo medzi Spojenými štátmi a Organizáciou Spojených národov, ktoré nasleduje po kolapse Putinovho Ruska, predstavovaného Seleukom a Filipom. Zároveň predstavujú spojenectvo medzi pápežstvom, ktoré je matkou, a Spojenými štátmi, ktoré sú dcérou, ako to znázorňujú Cézar a Filip, ktorí boli obaja predstaviteľmi Ríma. Spoločne označujú, že Spojené štáty siahajú „cez priepasť, aby uchopili ruku rímskej moci,“ a siahajú „nad priepasť, aby si podali ruky so špiritizmom.“ Pred nedeľným zákonom zo šestnásteho verša je trojité spojenie už zavedené.
Panium represents the center of Greek worship of the god Pan. The spring that was dedicated to the Greek god Pan, was also known at that time as the “Gates of Hell,” and when Jesus visited there, His statement about the “Gates of Hell,” identifies a struggle between the political and religious attributes of Greece (globalism), and apostate Protestantism that takes place in the last days. It is the battle that was first initiated by the rich President that stirred up the realm of Grecia in verse two. It is a worldwide external battle and also an internal battle with the United States.
Panium predstavuje centrum gréckeho uctievania boha Pana. Prameň, ktorý bol zasvätený gréckemu bohu Panovi, bol v tom čase známy aj ako „Brány pekla“, a keď tam Ježiš prišiel, Jeho výrok o „Bránach pekla“ označuje zápas medzi politickými a náboženskými atribútmi Grécka (globalizmu) a odpadlíckym protestantizmom, ktorý sa odohráva v posledných dňoch. Je to boj, ktorý prvý raz podnietil bohatý prezident, keď v druhom verši rozvíril ríšu Grécka. Je to celosvetový vonkajší boj a zároveň aj vnútorný boj v rámci Spojených štátov.
The religion of globalism, is the religion of the dragon, which in our modern setting is the religion of woke-ism. In 2020, the beast from the bottomless pit, identified in Revelation chapter eleven, manifested its political and religious power and slew both horns of the earth beast. That bottomless pit, among other things, is represented by the “Spring of Pan,” that fed the Jordan River.
Náboženstvo globalizmu je náboženstvom draka, ktoré je v našom modernom kontexte náboženstvom wokeizmu. V roku 2020 šelma z bezodnej priepasti, označená v jedenástej kapitole Zjavenia, prejavila svoju politickú a náboženskú moc a usmrtila oba rohy zemskej šelmy. Tá bezodná priepasť je okrem iného znázornená „Prameňom Pana“, ktorý napájal rieku Jordán.
In Greek mythology, Pan was associated with nature, wilderness, and rustic music, and the presence of a spring dedicated to him, and held religious importance for worshippers. The god Pan is often depicted with the legs, horns, and ears of a goat. Pan was considered the god of shepherds and flocks, and was often portrayed as a playful and mischievous deity who frolicked in the forests and mountains. The imagery of Pan as a goat-legged deity agrees with Daniel chapter eight, where Greece is represented by a he-goat. Goats are a common domestic animal in ancient Greece, and were often found in mountainous regions where Pan was believed to roam. This depiction became a prominent feature of Pan’s iconography and persisted in Greek art and literature depicting the god, including the national currency.
V gréckej mytológii bol Pan spájaný s prírodou, divočinou a pastierskou hudbou a prítomnosť prameňa zasväteného jemu mala pre uctievačov náboženský význam. Boh Pan je často zobrazovaný s nohami, rohmi a ušami kozy. Pan bol pokladaný za boha pastierov a stád a často bol vykresľovaný ako hravé a nezbedné božstvo, ktoré sa veselo pohybovalo po lesoch a horách. Obraz Pana ako božstva s kozlími nohami je v súlade s ôsmou kapitolou Daniela, kde je Grécko predstavené baranom. Kozy boli v starovekom Grécku bežnými domácimi zvieratami a často sa vyskytovali v horských oblastiach, kde sa verilo, že Pan sa potuluje. Toto zobrazenie sa stalo výrazným prvkom Panovej ikonografie a pretrvalo v gréckom umení a literatúre zobrazujúcich tohto boha vrátane národnej meny.
When Jesus visited Caesarea Philippi, He identified that the “Gates of Hell” would not prevail against the church. What Peter had stated in answer to Jesus’ question is understood in Christian history and tradition as the “Christian Confession.”
Keď Ježiš navštívil Cézareu Filipovu, vyhlásil, že „brány pekla“ nepremôžu Cirkev. To, čo Peter povedal v odpovedi na Ježišovu otázku, sa v kresťanských dejinách a tradícii chápe ako „kresťanské vyznanie“.
When Jesus came into the coasts of Caesarea Philippi, he asked his disciples, saying, Whom do men say that I the Son of man am? And they said, Some say that thou art John the Baptist: some, Elias; and others, Jeremias, or one of the prophets. He saith unto them, But whom say ye that I am? And Simon Peter answered and said, Thou art the Christ, the Son of the living God. And Jesus answered and said unto him, Blessed art thou, Simon Barjona: for flesh and blood hath not revealed it unto thee, but my Father which is in heaven. And I say also unto thee, That thou art Peter, and upon this rock I will build my church; and the gates of hell shall not prevail against it. And I will give unto thee the keys of the kingdom of heaven: and whatsoever thou shalt bind on earth shall be bound in heaven: and whatsoever thou shalt loose on earth shall be loosed in heaven. Then charged he his disciples that they should tell no man that he was Jesus the Christ. Matthew 16:13–20.
Keď Ježiš prišiel do končín Cézarey Filipovej, spýtal sa svojich učeníkov: Za koho pokladajú ľudia mňa, Syna človeka? A oni povedali: Jedni hovoria, že si Ján Krstiteľ; iní Eliáš; a ďalší Jeremiáš alebo jeden z prorokov. Povedal im: A vy ma za koho pokladáte? Šimon Peter odpovedal a riekol: Ty si Kristus, Syn živého Boha. Ježiš mu odpovedal: Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je v nebesiach. A ja ti hovorím, že ty si Peter, a na tejto skale zbudujem svoju cirkev a brány pekla ju nepremôžu. A dám ti kľúče od nebeského kráľovstva: a čokoľvek zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi; a čokoľvek rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi. Vtedy prikázal svojim učeníkom, aby nikomu nepovedali, že on je Ježiš Kristus. Matúš 16:13–20.
This passage is significant because it represents a pivotal moment in Jesus’ ministry and the development of Christian theology. Peter’s confession of Jesus as the Messiah, the Son of the living God, is seen as the foundation of Christian faith and the cornerstone upon which the church is built. The phrase “on this rock I will build my church” is interpreted in Catholic tradition as a reference to Peter himself, whom Jesus identifies as the “rock” upon which the church will be built. This interpretation serves as the basis for the papal primacy and authority in Catholic theology.
Táto pasáž je významná, pretože predstavuje kľúčový okamih v Ježišovej službe a vo vývine kresťanskej teológie. Petrovo vyznanie Ježiša ako Mesiáša, Syna živého Boha, sa považuje za základ kresťanskej viery a za uholný kameň, na ktorom je vybudovaná Cirkev. Výrok „na tejto skale postavím svoju Cirkev“ sa v katolíckej tradícii vykladá ako odkaz na samotného Petra, ktorého Ježiš označuje za „skalu“, na ktorej bude Cirkev vybudovaná. Tento výklad slúži ako základ pápežského primátu a autority v katolíckej teológii.
In Protestant theology, the “rock” is not understood to refer to Peter personally, but to Peter’s confession of faith in Jesus as the Messiah and the Son of God. In this view, the foundation of the church is not Peter, but the confession that Jesus is the Christ and the Son of God. Regardless of theological interpretation, the Confession of Peter in Matthew 16:13–20 is considered a central and foundational passage in Christian belief, emphasizing the identity of Jesus as the Messiah and the Son of God, and affirming the mission and purpose of the church.
V protestantskej teológii sa „skala“ nechápe ako odkaz na samotného Petra osobne, ale na Petrové vyznanie viery v Ježiša ako Mesiáša a Božieho Syna. Podľa tohto chápania nie je základom cirkvi Peter, ale vyznanie, že Ježiš je Kristus a Boží Syn. Bez ohľadu na teologický výklad sa Petrovo vyznanie v Matúšovi 16:13–20 považuje za ústredný a základný text kresťanskej viery, ktorý zdôrazňuje totožnosť Ježiša ako Mesiáša a Božieho Syna a potvrdzuje poslanie a účel cirkvi.
In the previous article we presented a passage from The Desire of Ages, where Sister White identifies some of the issues associated with Christ’s visit to Caesarea Philippi. One of the points she notes is that Christ had taken the disciples away from the influence of the Jews for the purpose of setting forth the lessons of Caesarea Philippi.
V predchádzajúcom článku sme uviedli úryvok z knihy The Desire of Ages, v ktorom sestra Whiteová označuje niektoré otázky spojené s Kristovou návštevou v Cézarei Filipovej. Jedným z bodov, na ktoré poukazuje, je, že Kristus odviedol učeníkov spod vplyvu Židov s cieľom predložiť im poučenia Cézarey Filipovej.
“Jesus and His disciples had now come into one of the towns about Caesarea Philippi. They were beyond the limits of Galilee, in a region where idolatry prevailed. Here the disciples were withdrawn from the controlling influence of Judaism, and brought into closer contact with the heathen worship. Around them were represented forms of superstition that existed in all parts of the world. Jesus desired that a view of these things might lead them to feel their responsibility to the heathen. During His stay in this region, He endeavored to withdraw from teaching the people, and to devote Himself more fully to His disciples.” The Desire of Ages, 411.
„Ježiš a Jeho učeníci teraz prišli do jedného z mestečiek v okolí Cézarey Filipovej. Boli už za hranicami Galiley, v kraji, kde prevládalo modlárstvo. Tu boli učeníci vyňatí spod ovládajúceho vplyvu judaizmu a privedení do užšieho styku s pohanským uctievaním. Okolo nich boli zastúpené podoby poverčivosti, ktoré existovali vo všetkých častiach sveta. Ježiš si prial, aby pohľad na tieto veci v nich vzbudil pocit zodpovednosti voči pohanom. Počas svojho pobytu v tomto kraji sa usiloval stiahnuť od vyučovania ľudu a venovať sa plnšie svojim učeníkom.“ Túžba vekov, 411.
On July 18, 2020, Christ removed the disciples of September 11, 2001 from the influence of Laodicean Adventism. The first disappointment in the parable of the ten virgins produced a separation of the movement from the assembly of mockers that was in the process of being passed by. This truth was fulfilled in Millerite history on April 19, 1844, and again on July 18, 2020. The history of the tarrying time then began, and it possesses the signature of “Truth” in both the movement of the first and third angels.
Dňa 18. júla 2020 Kristus odstránil učeníkov z 11. septembra 2001 spod vplyvu laodicejského adventizmu. Prvé sklamanie v podobenstve o desiatich pannách spôsobilo oddelenie hnutia od zhromaždenia posmievačov, ktoré bolo v procese obchádzania. Táto pravda sa naplnila v dejinách mileritov 19. apríla 1844 a znovu 18. júla 2020. Potom sa začali dejiny času meškania a nesú pečať „Pravdy“ tak v hnutí prvého, ako aj tretieho anjela.
The first disappointment is the first of three waymarks, and the history concludes with the Great Disappointment of October 22, 1844, that typifies the “great earthquake” of Revelation chapter eleven. The beginning, first letter of the Hebrew alphabet represents a disappointment, and the ending, twenty-second letter of the Hebrew alphabet also represents a disappointment. The thirteenth letter, representing rebellion, identifies the disappointment of the foolish virgins who manifest their lost condition when the call at Midnight identifies who has and who has not prepared for the crisis. The twenty-two letters of the Hebrew alphabet represent the symbol of the combination of Divinity with humanity that is accomplished within that history, though the Millerite history represents the first Kadesh, and our history today represents the last Kadesh.
Prvé sklamanie je prvým z troch medzníkov a dejiny sa uzatvárajú Veľkým sklamaním z 22. októbra 1844, ktoré je predobrazom „veľkého zemetrasenia“ z jedenástej kapitoly Zjavenia. Začiatok, prvé písmeno hebrejskej abecedy, predstavuje sklamanie, a koniec, dvadsiate druhé písmeno hebrejskej abecedy, takisto predstavuje sklamanie. Trináste písmeno, predstavujúce vzburu, označuje sklamanie bláznivých panien, ktoré zjavujú svoj stratený stav, keď volanie o polnoci odhaľuje, kto sa na krízu pripravil a kto nie. Dvadsaťdva písmen hebrejskej abecedy predstavuje symbol spojenia Božstva s ľudstvom, ktoré sa v rámci týchto dejín uskutočňuje, hoci milleritické dejiny predstavujú prvý Kádeš a naše dnešné dejiny predstavujú posledný Kádeš.
The two lines are parallel, but one represents the failure of God’s people and the other the victory of God’s people. Just before the cross, Jesus brought His disciples to Panium, just as He has brought His last-day disciples to Panium, and in doing so He allowed a disappointment to remove His last day disciples from the “controlling influence” of Laodicean Adventism, represented by “Judaism” in the history of Matthew chapter sixteen. In doing so, He also simultaneously brought His disciples into a closer contact with heathenism, thus representing the working environment of His last-day disciples who are now living in the full-blown manifestation of satanic power represented by the modern communication systems that are being employed to lead the entire world into receiving the mark of the beast.
Obe línie sú paralelné, no jedna predstavuje zlyhanie Božieho ľudu a druhá víťazstvo Božieho ľudu. Tesne pred krížom Ježiš priviedol svojich učeníkov do Pania, tak ako priviedol svojich učeníkov posledných dní do Pania, a tým dopustil, aby sklamanie oddelilo jeho učeníkov posledných dní od „ovládajúceho vplyvu“ laodicejského adventizmu, ktorý je v dejinách šestnástej kapitoly Matúša predstavený ako „judaizmus“. Tým ich zároveň uviedol do užšieho styku s pohanstvom, čím predstavil pracovné prostredie svojich učeníkov posledných dní, ktorí teraz žijú v plne rozvinutom prejave satanskej moci, predstavovanej modernými komunikačnými systémami, ktoré sa používajú na to, aby celý svet priviedli k prijatiu znamenia šelmy.
The history of Caesarea Philippi aligns with the history of the Battle of Panium, and verses thirteen through fifteen. Christ and His disciples, were standing in the shadow of the cross, typifying His last-day disciples standing in the shadow of the Sunday law. There, in verses thirteen through fifteen, which was Caesarea Philippi, and also the Battle of Panium, which is where we stand today, Christ began to teach His disciples about what was about to happen in verse sixteen.
Dejiny Cézarey Filipovej sa zhodujú s dejinami bitky pri Paniu a s veršami trinásť až pätnásť. Kristus a Jeho učeníci stáli v tieni kríža, čo predobrazovalo Jeho učeníkov posledných dní stojacich v tieni nedeľného zákona. Tam, vo veršoch trinásť až pätnásť, čo bola Cézarea Filipova, a tiež bitka pri Paniu, kde stojíme dnes, začal Kristus vyučovať svojich učeníkov o tom, čo sa malo stať vo verši šestnásť.
“He was about to tell them of the suffering that awaited Him. But first He went away alone, and prayed that their hearts might be prepared to receive His words.” The Desire of Ages, 411.
„Chystal sa im povedať o utrpení, ktoré Ho čakalo. Ale najprv odišiel osamote a modlil sa, aby ich srdcia boli pripravené prijať Jeho slová.“ The Desire of Ages, 411.
Before Christ told His disciples of the cross, He first went away, or He tarried, thus marking the tarrying time in the parable and the history from July 18, 2020 to July 2023.
Skôr než Kristus povedal svojim učeníkom o kríži, najprv odišiel alebo otáľal, čím vyznačil čas otáľania v podobenstve a v dejinách od 18. júla 2020 do júla 2023.
“Upon joining them, He did not at once communicate that which He desired to impart. Before doing this, He gave them an opportunity of confessing their faith in Him that they might be strengthened for the coming trial.” The Desire of Ages, 411.
„Keď sa k nim pripojil, neoznámil im hneď to, čo im chcel odovzdať. Predtým im dal príležitosť vyznať svoju vieru v Neho, aby boli posilnení pre nadchádzajúcu skúšku.“ Túžba vekov, 411.
In July 2023, the Lord began to give opportunity for those involved with the disappointment, to express their faith. He did so by opening up the message of Ezekiel thirty-seven, which was a confirmation of the message of September 11, 2001. It was the thread that tied the sealing time from September 11, 2001 to the soon coming Sunday law together. It did so by placing the disappointment of July 18, 2020 in the structure of truth, for, those who were willing to see, could recognize that every reformatory movement has a theme that runs through their peculiar sacred history.
V júli 2023 začal Pán dávať príležitosť tým, ktorí boli spojení so sklamaním, aby vyjadrili svoju vieru. Učinil tak tým, že otvoril posolstvo tridsiatej siedmej kapitoly Ezechiela, ktoré bolo potvrdením posolstva z 11. septembra 2001. Bola to niť, ktorá spájala čas pečatenia od 11. septembra 2001 s čoskoro prichádzajúcim nedeľným zákonom. Učinila tak tým, že zasadila sklamanie z 18. júla 2020 do štruktúry pravdy, lebo tí, ktorí boli ochotní vidieť, mohli rozpoznať, že každé reformačné hnutie má tému, ktorá sa tiahne celými jeho osobitnými posvätnými dejinami.
In the last days, the message of the third woe arrived on September 11, 2001, then a false message of the third woe was proclaimed that produced a disappointment, but the message that brought them back to life after three and a half days of being dead, dry and scattered bones was the message of the four winds, that is also the third woe.
V posledných dňoch prišlo posolstvo tretieho beda 11. septembra 2001, potom bolo zvestované falošné posolstvo tretieho beda, ktoré spôsobilo sklamanie, no posolstvom, ktoré ich po troch a pol dňoch mŕtvych, suchých a rozptýlených kostí priviedlo späť k životu, bolo posolstvo štyroch vetrov, ktoré je tiež tretím beda.
The last-day disciples can see, if they choose to see, that the three waymarks of the sealing of the one hundred and forty-four thousand are the same theme at each step, and that at the second step, the rebellion represented by the thirteenth letter of the Hebrew alphabet confirmed the message as “Truth.” A second witness the Lord provided was in the fact that the first disappointment of prior reformatory movements was based upon rebellion against God’s revealed will, whether it was Moses not circumcising his son, or Uzzah touching that ark, or Martha and Mary doubting Jesus’ word concerning the death of Lazarus. The only reform line that did not uphold the fact that the first disappointment was based upon disobedience was the reform movement of the Millerites, but it was also shown at that time that the history of the Millerites possessed internal waymarks that were based upon the truth of the eighth, being of the seven.
Učeníci posledných dní môžu vidieť, ak sa rozhodnú vidieť, že tri medzníky zapečaťovania sto štyridsaťštyritisíc predstavujú v každom kroku tú istú tému a že pri druhom kroku vzbura, znázornená trinástym písmenom hebrejskej abecedy, potvrdila posolstvo ako „Pravdu“. Druhým svedectvom, ktoré Pán poskytol, bola skutočnosť, že prvé sklamanie predchádzajúcich reformačných hnutí bolo založené na vzbure proti zjavenej Božej vôli, či už to bolo v tom, že Mojžiš neobrezal svojho syna, alebo že Uzza siahol na archu, alebo že Marta a Mária pochybovali o Ježišovom slove týkajúcom sa Lazarovej smrti. Jedinou reformačnou líniou, ktorá nezastávala skutočnosť, že prvé sklamanie bolo založené na neposlušnosti, bolo reformačné hnutie mileritov, no aj v tom čase sa ukázalo, že dejiny mileritov obsahovali vnútorné medzníky, ktoré boli založené na pravde ôsmeho, ktorý je zo siedmich.
The fact that the eighth is of the seven is a major element of the Revelation of Jesus Christ which is now being unsealed, and the transition of the Philadelphian Millerite movement unto the Laodicean church was a waymark that identified when the Laodicean movement of the third angel would transition unto the Philadelphian movement of the one hundred and forty-four thousand. Thus, the fact that the first Millerite disappointment was accomplished without their movement manifesting disobedience, provided the contrast for the same waymark in the last days where the Laodicean movement of the third angel would disobey and produce a disappointment, and in so doing would align with the Millerite waymark, and produce the logic to see the movement of the one hundred and forty-four thousand is the eighth, that is of the seven.
Skutočnosť, že ôsmy je zo siedmich, je hlavnou súčasťou Zjavenia Ježiša Krista, ktoré je teraz odpečaťované, a prechod filadelfského mileritského hnutia k laudicejskej cirkvi bol medzníkom, ktorý určoval, kedy laudicejské hnutie tretieho anjela prejde k filadelfskému hnutiu sto štyridsaťštyritisíc. Teda skutočnosť, že prvé mileritské sklamanie sa naplnilo bez toho, aby ich hnutie prejavilo neposlušnosť, poskytla protiklad k tomu istému medzníku v posledných dňoch, keď laudicejské hnutie tretieho anjela prejaví neposlušnosť a vyvolá sklamanie, a tým sa zosúladí s mileritským medzníkom a vytvorí logiku na rozpoznanie, že hnutie sto štyridsaťštyritisíc je ôsmy, ktorý je zo siedmich.
On July 2023, the Lord raised up a “voice in the wilderness” in order to prepare His last-day people for the crisis of the Sunday law, and once He returned from tarrying in prayer unto the disciples, He gave them opportunity to express their faith. In Christ’s day the message was His baptism, the point where Jesus, became Jesus Christ. That waymark aligns with September 11, 2001, and His disciples were asked what men thought, and then asked what the disciples themselves thought about Christ.
V júli 2023 Pán vzbudil „hlas volajúceho na púšti“, aby pripravil svoj ľud posledných dní na krízu nedeľného zákona, a keď sa po svojom otáľaní v modlitbe vrátil k učeníkom, dal im príležitosť vyjadriť svoju vieru. V Kristových dňoch bolo týmto posolstvom Jeho krst, bod, v ktorom sa Ježiš stal Ježišom Kristom. Tento medzník sa zhoduje s 11. septembrom 2001 a Jeho učeníci boli opýtaní, čo si o Ňom myslia ľudia, a potom boli opýtaní, čo si o Kristovi myslia sami učeníci.
“Upon joining them, He did not at once communicate that which He desired to impart. Before doing this, He gave them an opportunity of confessing their faith in Him that they might be strengthened for the coming trial. He asked, ‘Whom do men say that I the Son of man am?’
„Keď sa k nim pripojil, neoznámil im hneď to, čo im chcel odovzdať. Skôr než to urobil, dal im príležitosť vyznať svoju vieru v Neho, aby boli posilnení pre prichádzajúcu skúšku. Opýtal sa ich: ‚Za koho ma ľudia pokladajú, mňa, Syna človeka?‘“
“Sadly the disciples were forced to acknowledge that Israel had failed to recognize their Messiah. Some indeed, when they saw His miracles, had declared Him to be the Son of David. The multitudes that had been fed at Bethsaida had desired to proclaim Him king of Israel. Many were ready to accept Him as a prophet; but they did not believe Him to be the Messiah.” The Desire of Ages, 411.
„Je smutné, že učeníci boli prinútení uznať, že Izrael nedokázal rozpoznať svojho Mesiáša. Niektorí Ho síce, keď videli Jeho zázraky, vyhlásili za Syna Dávidovho. Zástupy, ktoré boli nasýtené pri Betsaide, Ho chceli vyhlásiť za kráľa Izraela. Mnohí boli pripravení prijať Ho ako proroka; neverili však, že je Mesiášom.“ Túžba vekov, 411.
The majority of Adventism did not believe in the third woe of September 11, 2001. They believed some of the miracles of the prophetic Word that had been presented in the movement, and some understood that the message of September 11, 2001 had elements of truth, but they did not truly believe the claims of September 11, 2001.
Väčšina adventizmu neverila v tretie beda z 11. septembra 2001. Verili niektorým zázrakom prorockého Slova, ktoré boli v hnutí predstavené, a niektorí chápali, že posolstvo z 11. septembra 2001 obsahovalo prvky pravdy, ale tvrdeniam z 11. septembra 2001 v skutočnosti neverili.
The claim of September 11, 2001 had been typified by the claim of August 11, 1840, and that claim was expressed by Sister White when commenting upon the fulfillment of August 11, 1840. She stated:
Nárok z 11. septembra 2001 bol predobrazený nárokom z 11. augusta 1840 a tento nárok vyjadrila sestra Whiteová, keď komentovala naplnenie 11. augusta 1840. Uviedla:
“At the very time specified, Turkey, through her ambassadors, accepted the protection of the allied powers of Europe, and thus placed herself under the control of Christian nations. The event exactly fulfilled the prediction. When it became known, multitudes were convinced of the correctness of the principles of prophetic interpretation adopted by Miller and his associates, and a wonderful impetus was given to the advent movement. Men of learning and position united with Miller, both in preaching and in publishing his views, and from 1840 to 1844 the work rapidly extended.” The Great Controversy, 334, 335.
„Presne v určenom čase prijalo Turecko prostredníctvom svojich vyslancov ochranu spojeneckých mocností Európy, a tým sa dostalo pod kontrolu kresťanských národov. Táto udalosť presne naplnila predpoveď. Keď sa to stalo známym, zástupy boli presvedčené o správnosti zásad prorockého výkladu, ktoré prijal Miller a jeho spolupracovníci, a adventnému hnutiu bol daný podivuhodný impulz. Muži vzdelaní a vážení sa spojili s Millerom tak v kázaní, ako aj v uverejňovaní jeho názorov, a od roku 1840 do roku 1844 sa toto dielo rýchlo šírilo.“ The Great Controversy, 334, 335.
What was confirmed on August 11, 1840 was that Miller’s prophetic views were accurate, and the claim of September 11, 2001 is the confirmation that Future for America’s prophetic views are accurate. The unrepentant multitude in July of 2023 could not and would not accept the premise that the methodology designed by Christ, and entrusted to Future for America is actually the methodology of the latter rain. But then Christ asked His disciples what they, not the multitude thought.
To, čo bolo potvrdené 11. augusta 1840, bolo, že Millerove prorocké názory boli správne; a tvrdenie z 11. septembra 2001 je potvrdením, že prorocké názory Future for America sú správne. Nekajúci sa zástup v júli 2023 nemohol a nechcel prijať predpoklad, že metodológia navrhnutá Kristom a zverená organizácii Future for America je v skutočnosti metodológiou neskorého dažďa. Potom sa však Kristus opýtal svojich učeníkov, čo si myslia oni, a nie zástup.
“Jesus now put a second question, relating to the disciples themselves: ‘But whom say ye that I am?’ Peter answered, ‘Thou art the Christ, the Son of the living God.’
„Ježiš teraz položil druhú otázku, týkajúcu sa samotných učeníkov: ‚A vy za koho ma pokladáte?‘ Peter odpovedal: ‚Ty si Kristus, Syn živého Boha.‘“
“From the first, Peter had believed Jesus to be the Messiah. Many others who had been convicted by the preaching of John the Baptist, and had accepted Christ, began to doubt as to John’s mission when he was imprisoned and put to death; and they now doubted that Jesus was the Messiah, for whom they had looked so long. Many of the disciples who had ardently expected Jesus to take His place on David’s throne left Him when they perceived that He had no such intention. But Peter and his companions turned not from their allegiance. The vacillating course of those who praised yesterday and condemned today did not destroy the faith of the true follower of the Saviour. Peter declared, ‘Thou art the Christ, the Son of the living God.’ He waited not for kingly honors to crown his Lord, but accepted Him in His humiliation.
„Peter od samého začiatku veril, že Ježiš je Mesiáš. Mnohí ďalší, ktorí boli usvedčení kázaním Jána Krstiteľa a prijali Krista, začali pochybovať o Jánovom poslaní, keď bol uväznený a usmrtený; a teraz pochybovali, že Ježiš je Mesiáš, na ktorého tak dlho čakali. Mnohí z učeníkov, ktorí vrúcne očakávali, že Ježiš zaujme svoje miesto na Dávidovom tróne, ho opustili, keď spoznali, že nemá taký úmysel. Peter a jeho druhovia sa však od svojej vernosti neodvrátili. Kolísavý postup tých, ktorí včera chválili a dnes odsudzovali, nezničil vieru pravého nasledovníka Spasiteľa. Peter vyhlásil: ‚Ty si Kristus, Syn živého Boha.‘ Nečakal na kráľovské pocty, ktoré by korunovali jeho Pána, ale prijal Ho v jeho ponížení.“
“Peter had expressed the faith of the twelve. Yet the disciples were still far from understanding Christ’s mission. The opposition and misrepresentation of the priests and rulers, while it could not turn them away from Christ, still caused them great perplexity. They did not see their way clearly. The influence of their early training, the teaching of the rabbis, the power of tradition, still intercepted their view of truth. From time to time precious rays of light from Jesus shone upon them, yet often they were like men groping among shadows. But on this day, before they were brought face to face with the great trial of their faith, the Holy Spirit rested upon them in power. For a little time their eyes were turned away from ‘the things which are seen,’ to behold ‘the things which are not seen.’ 2 Corinthians 4:18. Beneath the guise of humanity they discerned the glory of the Son of God.
„Peter vyjadril vieru dvanástich. Učeníci však boli ešte ďaleko od toho, aby chápali Kristovo poslanie. Odpor a prekrúcanie zo strany kňazov a popredných mužov, hoci ich nemohli odvrátiť od Krista, ich predsa uvádzali do veľkých rozpakov. Nevideli svoju cestu jasne. Vplyv ich skoršej výchovy, učenie rabínov, moc tradície ešte stále zahaľovali ich pohľad na pravdu. Z času na čas na nich dopadali drahocenné lúče svetla od Ježiša, no často boli ako ľudia tápujúci medzi tieňmi. Ale v tento deň, skôr než boli postavení tvárou v tvár veľkej skúške svojej viery, spočinul na nich Duch Svätý v moci. Na krátky čas sa ich oči odvrátili od „vecí viditeľných“, aby hľadeli na „veci neviditeľné“. 2 Korinťanom 4:18. Pod závojom ľudskosti rozoznali slávu Božieho Syna.“
“Jesus answered Peter, saying, ‘Blessed art thou, Simon Bar-jona: for flesh and blood hath not revealed it unto thee, but My Father which is in heaven.’” The Desire of Ages, 412.
„Ježiš odpovedal Petrovi slovami: ‚Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo telo a krv ti to nezjavili, ale môj Otec, ktorý je v nebesiach.‘“ Túžba vekov, 412.
Peter’s confession in identifying that Christ is the son of God, spoke directly to the testing question of that history. The time had come for the Messiah to appear, as set forth by God’s prophetic Word, and only those who accepted that truth would be included with those represented by Peter’s statement. Peter represents those who accept the message established on September 11, 2001, and that confess that Jesus is the Son of God. “Peter had expressed the faith of the twelve,” and the twelve he represented were the one hundred and forty-four thousand. For this reason, Christ changed Peter’s name from Simon Bar-jona unto Peter in the passage.
Petrovo vyznanie, ktorým rozpoznal, že Kristus je Syn Boží, priamo odpovedalo na skúšobnú otázku týchto dejín. Nastal čas, aby sa Mesiáš zjavil, ako to ustanovilo Božie prorocké Slovo, a iba tí, ktorí prijali túto pravdu, mali byť zahrnutí medzi tých, ktorých predstavoval Petrov výrok. Peter predstavuje tých, ktorí prijímajú posolstvo ustanovené 11. septembra 2001 a ktorí vyznávajú, že Ježiš je Syn Boží. „Peter vyjadril vieru dvanástich“ a tých dvanásť, ktoré predstavoval, bolo sto štyridsaťštyri tisíc. Z tohto dôvodu Kristus v danom úryvku zmenil Petrovo meno zo Šimona Bar-jona na Petra.
“Simon” means “he who hears,” and “bar” means “son of,” and Jonah means “dove.” Simon represented those who heard the message of the dove, which represented the truths associated with the baptism of Jesus, when He became the Christ, anointed with power, as was symbolically represented by the descent of the Holy Spirit in the form of a dove.
„Šimon“ znamená „ten, kto počuje“, a „bar“ znamená „syn“, a Jonáš znamená „holubica“. Šimon predstavoval tých, ktorí počuli posolstvo holubice, ktorá predstavovala pravdy spojené s krstom Ježiša, keď sa stal Kristom, pomazaným mocou, ako to symbolicky predstavovalo zostúpenie Ducha Svätého v podobe holubice.
The reform lines parallel each other and John represents the Millerites, who on August 11, 1840, ate the little book. Jeremiah aligns with that event, and when he ate the little book, he was then called by God’s name.
Reformné línie sú navzájom rovnobežné a Ján predstavuje milleritov, ktorí 11. augusta 1840 zjedli malú knižku. Jeremiáš je v súlade s touto udalosťou a keď zjedol malú knižku, vtedy bol nazvaný Božím menom.
Thy words were found, and I did eat them; and thy word was unto me the joy and rejoicing of mine heart: for I am called by thy name, O Lord God of hosts. Jeremiah 15:16.
Našli sa tvoje slová a zjedol som ich; a tvoje slovo mi bolo radosťou a plesáním môjho srdca, lebo som nazvaný tvojím menom, ó Hospodine, Bože zástupov. Jeremiáš 15:16.
When the Lord entered into covenant with Abram, He changed his name to Abraham, as He did with Sarai and Jacob. The changing of a name represents a covenant relationship, and at the waymark where the Divine symbol descends God’s people are to eat the message, enter into covenant, and their name is then changed. As a representative of the disciples of Christ’s time, Simon Bar-jona represented those who “heard” the message of the “dove.”
Keď Pán vstúpil do zmluvy s Abramom, zmenil jeho meno na Abrahám, ako to urobil aj so Saraj a Jákobom. Zmena mena predstavuje zmluvný vzťah a na medzníku, kde zostupuje Božský symbol, má Boží ľud prijať posolstvo, vstúpiť do zmluvy, a vtedy je jeho meno zmenené. Ako predstaviteľ učeníkov Kristovej doby Šimon Bar-jóna predstavoval tých, ktorí „počuli“ posolstvo „holubice“.
When he gave testimony that he recognized that at that waymark Jesus became the Christ, and that He was the Son of God, and all which that entails, Christ then changed his name to Peter. He had expressed the message that Christ’s covenant people of that history accepted, and in so doing he also typified the one hundred and forty-four thousand of the last days.
Keď vydal svedectvo, že rozpoznal, že pri tom medzníku sa Ježiš stal Kristom a že bol Synom Božím, i všetko, čo z toho vyplýva, Kristus mu potom zmenil meno na Peter. Vyjadril posolstvo, ktoré prijal zmluvný ľud Kristov v tých dejinách, a tým zároveň predobrazil stoštyridsaťštyritisíc posledných dní.
The letter “P” is the sixteenth letter in the English alphabet, and the letter “E” is the fifth letter in the alphabet, and the letter “T” is the twentieth letter, the letter “E” is repeated, and the name ends with the letter “R” which is the eighteenth letter. Sixteen “times” five, “times” twenty, “times” five, “times” eighteen equals one hundred and forty-four thousand. The Wonderful Linguist spoke to Peter in Hebrew, and the New Testament was written in the Greek, and the translators of the King James Version produced the New Testament in English.
Písmeno „P“ je šestnástym písmenom anglickej abecedy a písmeno „E“ je piatym písmenom abecedy a písmeno „T“ je dvadsiatym písmenom, písmeno „E“ sa opakuje a meno sa končí písmenom „R“, ktoré je osemnástym písmenom. Šestnásť „krát“ päť, „krát“ dvadsať, „krát“ päť, „krát“ osemnásť sa rovná sto štyridsaťštyri tisíc. Podivuhodný Lingvista hovoril Petrovi po hebrejsky a Nový zákon bol napísaný po grécky a prekladatelia Verzie kráľa Jakuba vydali Nový zákon v angličtine.
In spite of the three steps of differing languages, Christ, who is the Son of God, the Wonderful Linguist, and the Wonderful Numberer, placed an illustration of the sealing of the one hundred and forty-four thousand in Matthew chapter sixteen, that aligns with the Battle of Panium, and His visit to Caesarea Philippi. He did so by employing His control of language and numbers, for He is both Palmoni (the Wonderful Numberer), and the Word (the Wonderful Linguist).
Napriek trom krokom odlišných jazykov Kristus, ktorý je Synom Božím, Predivný Jazykovedec a Predivný Počtár, umiestnil v šestnástej kapitole Matúša znázornenie zapečatenia sto štyridsaťštyritisíc, ktoré je v súlade s bitkou pri Paniu a s Jeho návštevou Cézarey Filipovej. Urobil to tým, že použil svoju vládu nad jazykom a číslami, lebo je zároveň Palmoni (Predivný Počtár) i Slovom (Predivný Jazykovedec).
We will continue this study in the next article.
V nasledujúcom článku budeme pokračovať v tomto štúdiu.
“Nearly two thousand years ago, a voice of mysterious import was heard in heaven, from the throne of God, ‘Lo, I come.’ ‘Sacrifice and offering Thou wouldest not, but a body hast Thou prepared Me…. Lo, I come (in the volume of the Book it is written of Me,) to do Thy will, O God.’ Hebrews 10:5–7. In these words is announced the fulfillment of the purpose that had been hidden from eternal ages. Christ was about to visit our world, and to become incarnate. He says, ‘A body hast Thou prepared Me.’ Had He appeared with the glory that was His with the Father before the world was, we could not have endured the light of His presence. That we might behold it and not be destroyed, the manifestation of His glory was shrouded. His divinity was veiled with humanity,—the invisible glory in the visible human form.
„Takmer pred dvetisíc rokmi zaznel v nebi od trónu Božieho hlas tajomného významu: ‚Hľa, prichádzam.‘ ‚Obete ani daru si nechcel, ale telo si mi pripravil…. Hľa, prichádzam (vo zvitku knihy je o mne napísané), aby som činil tvoju vôľu, ó, Bože.‘ Hebrejom 10,5–7. V týchto slovách je oznámené naplnenie zámeru, ktorý bol ukrytý od večných vekov. Kristus sa chystal navštíviť náš svet a stať sa vteleným. Hovorí: ‚Telo si mi pripravil.‘ Keby sa bol zjavil so slávou, ktorú mal u Otca pred stvorením sveta, neboli by sme zniesli svetlo Jeho prítomnosti. Aby sme ju mohli uzrieť a nezahynúť, prejav Jeho slávy bol zahalený. Jeho božstvo bolo zahalené ľudskosťou, — neviditeľná sláva vo viditeľnej ľudskej podobe.“
“This great purpose had been shadowed forth in types and symbols. The burning bush, in which Christ appeared to Moses, revealed God. The symbol chosen for the representation of the Deity was a lowly shrub, that seemingly had no attractions. This enshrined the Infinite. The all-merciful God shrouded His glory in a most humble type, that Moses could look upon it and live. So in the pillar of cloud by day and the pillar of fire by night, God communicated with Israel, revealing to men His will, and imparting to them His grace. God’s glory was subdued, and His majesty veiled, that the weak vision of finite men might behold it. So Christ was to come in ‘the body of our humiliation’ (Philippians 3:21, R. V.), ‘in the likeness of men.’ In the eyes of the world He possessed no beauty that they should desire Him; yet He was the incarnate God, the light of heaven and earth. His glory was veiled, His greatness and majesty were hidden, that He might draw near to sorrowful, tempted men.
„Tento veľký zámer bol predznačený v predobrazoch a symboloch. Horiaci ker, v ktorom sa Kristus zjavil Mojžišovi, zjavoval Boha. Symbol zvolený na znázornenie Božstva bol nízky ker, ktorý zdanlivo nemal nijakú príťažlivosť. V ňom bol ukrytý Nekonečný. Všezmilostivý Boh zahalil svoju slávu do najpokornejšieho symbolu, aby sa naň Mojžiš mohol dívať a žiť. Tak aj v oblakovom stĺpe vo dne a v ohnivom stĺpe v noci Boh komunikoval s Izraelom, zjavujúc ľuďom svoju vôľu a udeľujúc im svoju milosť. Božia sláva bola zmiernená a Jeho velebnosť zahalená, aby ju slabý zrak konečných ľudí mohol uzrieť. Tak mal Kristus prísť „v tele nášho poníženia“ (Filipanom 3:21, R. V.), „v podobe ľudí“. V očiach sveta nemal nijakú krásu, pre ktorú by po ňom túžili; a predsa bol vteleným Bohom, svetlom neba i zeme. Jeho sláva bola zahalená, Jeho veľkosť a velebnosť boli skryté, aby sa mohol priblížiť k zarmúteným, pokúšaným ľuďom.
“God commanded Moses for Israel, ‘Let them make Me a sanctuary; that I may dwell among them’ (Exodus 25:8), and He abode in the sanctuary, in the midst of His people. Through all their weary wandering in the desert, the symbol of His presence was with them. So Christ set up His tabernacle in the midst of our human encampment. He pitched His tent by the side of the tents of men, that He might dwell among us, and make us familiar with His divine character and life. ‘The Word became flesh, and tabernacled among us (and we beheld His glory, glory as of the Only Begotten from the Father), full of grace and truth.’ John 1:14, R. V., margin.
„Boh prikázal Mojžišovi pre Izrael: ‚Nech mi urobia svätyňu, aby som prebýval medzi nimi‘ (Exodus 25:8), a prebýval vo svätyni uprostred svojho ľudu. Počas celého ich únavného putovania púšťou bol s nimi symbol jeho prítomnosti. Tak aj Kristus postavil svoj stánok uprostred nášho ľudského tábora. Rozbil svoj stan vedľa stanov ľudí, aby mohol prebývať medzi nami a oboznámiť nás so svojím božským charakterom a životom. ‚Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami (a my sme videli jeho slávu, slávu ako Jednorodeného od Otca), plné milosti a pravdy.‘ Ján 1:14, R. V., okrajové znenie.“
“Since Jesus came to dwell with us, we know that God is acquainted with our trials, and sympathizes with our griefs. Every son and daughter of Adam may understand that our Creator is the friend of sinners. For in every doctrine of grace, every promise of joy, every deed of love, every divine attraction presented in the Saviour’s life on earth, we see ‘God with us.’
„Keď Ježiš prišiel prebývať medzi nami, vieme, že Boh pozná naše skúšky a súcití s našimi zármutkami. Každý syn a dcéra Adamovi môžu pochopiť, že náš Stvoriteľ je priateľom hriešnikov. Lebo v každom učení o milosti, v každom zasľúbení radosti, v každom skutku lásky, v každej božskej príťažlivosti zjavenej v Spasiteľovom živote na zemi vidíme: ‚Boh s nami.‘“
“Satan represents God’s law of love as a law of selfishness. He declares that it is impossible for us to obey its precepts. The fall of our first parents, with all the woe that has resulted, he charges upon the Creator, leading men to look upon God as the author of sin, and suffering, and death. Jesus was to unveil this deception. As one of us He was to give an example of obedience. For this He took upon Himself our nature, and passed through our experiences. ‘In all things it behooved Him to be made like unto His brethren.’ Hebrews 2:17. If we had to bear anything which Jesus did not endure, then upon this point Satan would represent the power of God as insufficient for us. Therefore Jesus was ‘in all points tempted like as we are.’ Hebrews 4:15. He endured every trial to which we are subject. And He exercised in His own behalf no power that is not freely offered to us. As man, He met temptation, and overcame in the strength given Him from God. He says, ‘I delight to do Thy will, O My God: yea, Thy law is within My heart.’ Psalm 40:8. As He went about doing good, and healing all who were afflicted by Satan, He made plain to men the character of God’s law and the nature of His service. His life testifies that it is possible for us also to obey the law of God.
„Satan predstavuje Boží zákon lásky ako zákon sebectva. Tvrdí, že je pre nás nemožné poslúchať jeho prikázania. Pád našich prarodičov so všetkým nešťastím, ktoré z neho vyplynulo, pripisuje Stvoriteľovi a vedie ľudí k tomu, aby na Boha hľadeli ako na pôvodcu hriechu, utrpenia a smrti. Ježiš mal odhaliť tento klam. Ako jeden z nás mal dať príklad poslušnosti. Preto vzal na seba našu prirodzenosť a prešiel našimi skúsenosťami. „Vo všetkom sa musel pripodobniť svojim bratom.“ Hebrejom 2:17. Keby sme museli znášať čokoľvek, čo Ježiš nevytrpel, v tomto bode by satan predstavoval Božiu moc ako pre nás nedostatočnú. Preto bol Ježiš „vo všetkom pokúšaný podobne ako my.“ Hebrejom 4:15. Vytrpel každú skúšku, ktorej sme vystavení. A vo svoj vlastný prospech nepoužil nijakú moc, ktorá nie je slobodne ponúkaná aj nám. Ako človek čelil pokušeniu a zvíťazil v sile, ktorú mu dal Boh. Hovorí: „Túžim plniť tvoju vôľu, ó, môj Bože; tvoj zákon je v mojom srdci.“ Žalm 40:8. Keď chodil a činil dobre a uzdravoval všetkých, ktorých trápil satan, zjavne ukázal ľuďom povahu Božieho zákona a podstatu Jeho služby. Jeho život dosvedčuje, že aj pre nás je možné poslúchať Boží zákon.
“By His humanity, Christ touched humanity; by His divinity, He lays hold upon the throne of God. As the Son of man, He gave us an example of obedience; as the Son of God, He gives us power to obey. It was Christ who from the bush on Mount Horeb spoke to Moses saying, ‘I AM THAT I AM…. Thus shalt thou say unto the children of Israel, I AM hath sent me unto you.’ Exodus 3:14. This was the pledge of Israel’s deliverance. So when He came ‘in the likeness of men,’ He declared Himself the I AM. The Child of Bethlehem, the meek and lowly Saviour, is God ‘manifest in the flesh.’ 1 Timothy 3:16. And to us He says: ‘I AM the Good Shepherd.’ ‘I AM the living Bread.’ ‘I AM the Way, the Truth, and the Life.’ ‘All power is given unto Me in heaven and in earth.’ John 10:11; 6:51; 14:6; Matthew 28:18. I AM the assurance of every promise. I AM; be not afraid. ‘God with us’ is the surety of our deliverance from sin, the assurance of our power to obey the law of heaven.” The Desire of Ages, 23, 24.
„Kristus sa svojím človečenstvom dotkol ľudstva; svojím božstvom sa drží Božieho trónu. Ako Syn človeka nám dal príklad poslušnosti; ako Syn Boží nám dáva moc poslúchať. Bol to Kristus, ktorý z kra na vrchu Horeb prehovoril k Mojžišovi slovami: ‚JA SOM, KTORÝ SOM…. Takto povieš synom Izraela: JA SOM ma poslal k vám.‘ Exodus 3:14. To bol závdavok vyslobodenia Izraela. Keď teda prišiel ‚v podobe človeka‘, vyhlásil o sebe, že je JA SOM. Dieťa z Betlehema, tichý a pokorný Spasiteľ, je Boh ‚zjavený v tele‘. 1 Timothy 3:16. A nám hovorí: ‚JA SOM dobrý pastier.‘ ‚JA SOM živý chlieb.‘ ‚JA SOM cesta, pravda i život.‘ ‚Daná je mi všetka moc na nebi i na zemi.‘ John 10:11; 6:51; 14:6; Matthew 28:18. JA SOM je zárukou každého zasľúbenia. JA SOM; nebojte sa. ‚Boh s nami‘ je zárukou nášho vyslobodenia z hriechu, uistením o našej moci poslúchať zákon nebies.“ The Desire of Ages, 23, 24.