We are working through Isaiah chapter twenty-seven, for it establishes the context for the following chapters of Isaiah. Those following chapters identify the latter rain as the correct biblical methodology. The methodology, when recognized and employed, reveals the prophetic message that if accepted produces a corresponding experience.
Prechádzame dvadsiatou siedmou kapitolou Izaiáša, pretože ona ustanovuje kontext pre nasledujúce kapitoly Izaiáša. Tieto nasledujúce kapitoly označujú neskorý dážď za správnu biblickú metodológiu. Táto metodológia, keď je rozpoznaná a uplatnená, odhaľuje prorocké posolstvo, ktoré, ak je prijaté, prináša zodpovedajúcu skúsenosť.
On September 11, 2001 the song that is to be sung unto the former covenant people of God, who are the Seventh-day Adventist people, is that they are being passed by as God’s people, for they have not brought forth the fruits that were intended by God for His vineyard to produce. The song was to be premised on the covenant relationship, represented by the vineyard which God had planted and also by their rejection of the stone of stumbling in 1863. They had become Laodicea in 1856, and for seven years, or “seven times”, or twenty-five hundred and twenty days, God sought entrance, but they closed the door against Him in 1863.
Dňa 11. septembra 2001 pieseň, ktorá sa má zaspievať niekdajšiemu zmluvnému ľudu Božiemu, ktorým je ľud adventistov siedmeho dňa, znie, že sú obchádzaní ako Boží ľud, pretože nepriniesli ovocie, ktoré Boh zamýšľal, aby priniesla Jeho vinica. Táto pieseň mala byť založená na zmluvnom vzťahu, znázornenom vinicou, ktorú Boh vysadil, a takisto na ich odmietnutí kameňa úrazu v roku 1863. V roku 1856 sa stali Laodiceou a počas siedmich rokov, či „sedemkrát“, čiže dvetisícpäťstodvadsiatich dní, Boh hľadal vstup, no oni pred Ním v roku 1863 zavreli dvere.
Since September 11, 2001 they are being bound into bundles in advance of being spewed fully out of His mouth at the Sunday law. The message to be sung to Adventism since September 11, 2001 is the Laodicean message, which is the message of the vineyard that contains the stumbling stone that crushes any who refuse to “see” and “taste” the precious stone. The promise to the Laodiceans in Isaiah’s passage is that any Adventist who chooses to accept this final warning, still has time to “take hold of” Christ’s “strength, that” they “may make peace with” Christ, for Christ is still willing “to make peace with” them. But at the cry at midnight, just before the soon-coming Sunday law, that opportunity is forever over.
Od 11. septembra 2001 sú zväzovaní do snopov vopred predtým, než budú pri nedeľnom zákone úplne vypľutí z Jeho úst. Posolstvom, ktoré sa má od 11. septembra 2001 spievať adventizmu, je laodicejské posolstvo, ktoré je posolstvom vinice a obsahuje kameň úrazu, ktorý rozdrví každého, kto sa odmietne „pozrieť“ a „ochutnať“ drahocenný kameň. Zasľúbením Laodicejčanom v Izaiášovom texte je, že každý adventista, ktorý sa rozhodne prijať toto posledné varovanie, ešte má čas „chopiť sa“ Kristovej „sily, aby“ mohol „uzavrieť pokoj s“ Kristom, lebo Kristus je stále ochotný „uzavrieť pokoj s“ nimi. No pri polnočnom volaní, tesne pred čoskoro prichádzajúcim nedeľným zákonom, sa táto príležitosť navždy končí.
In the time period that began on September 11, 2001 God promised to make those who “in time past were not a people”, “a root out of a dry ground”, to “take root” “blossom and bud, and fill the face of the world with fruit.” What causes the root of Jesse to blossom and bud is the latter rain, for the root that is to blossom and bud is destined prophetically to be the ensign that is lifted up, and the ensign is the root of Jesse.
V časovom období, ktoré sa začalo 11. septembra 2001, Boh zasľúbil učiniť z tých, „ktorí kedysi neboli ľudom“, „koreň zo suchej zeme“, aby „zapustili korene“, „rozkvitli a pučali a naplnili tvár sveta ovocím“. To, čo spôsobuje, že koreň Izaiho rozkvitá a pučí, je neskorý dážď, lebo koreň, ktorý má rozkvitnúť a pučať, je prorocky určený stať sa zástavou, ktorá je pozdvihnutá, a touto zástavou je koreň Izaiho.
And in that day there shall be a root of Jesse, which shall stand for an ensign of the people; to it shall the Gentiles seek: and his rest shall be glorious. Isaiah 11:10.
A v ten deň bude koreň Izaiho, ktorý bude stáť ako zástava ľudu; k nemu sa obrátia pohania a jeho odpočinok bude slávny. Izaiáš 11,10.
The latter rain caused the root of Jesse to blossom and bud beginning on September 11, 2001 and at the soon-coming Sunday law the root will fill the whole earth with fruit. The Sunday law in Isaiah chapter twenty-seven is the progressive history that is also represented in chapters one through three in the book of Daniel. The latter rain began to sprinkle when the nations were angered on September 11, 2001 with the release and then immediate restraint of Islam of the third Woe.
Neskorý dážď spôsobil, že koreň Izaiov začal rozkvitať a pučať od 11. septembra 2001, a pri čoskoro prichádzajúcom nedeľnom zákone koreň naplní celú zem ovocím. Nedeľný zákon v dvadsiatej siedmej kapitole Izaiáša je postupujúcou históriou, ktorá je takisto predstavená v kapitolách jedna až tri v knihe Daniel. Neskorý dážď začal kropiť, keď sa národy rozhnevali 11. septembra 2001 vypustením a potom okamžitým zadržaním islamu tretieho Beda.
“‘The commencement of that time of trouble,’ here mentioned does not refer to the time when the plagues shall begin to be poured out, but to a short period just before they are poured out, while Christ is in the sanctuary. At that time, while the work of salvation is closing, trouble will be coming on the earth, and the nations will be angry, yet held in check so as not to prevent the work of the third angel. At that time the ‘latter rain,’ or refreshing from the presence of the Lord, will come, to give power to the loud voice of the third angel, and prepare the saints to stand in the period when the seven last plagues shall be poured out.” Early Writings, 85.
„‚Začiatok toho času súženia,‘ o ktorom sa tu hovorí, sa nevzťahuje na čas, keď sa rany začnú vylievať, ale na krátke obdobie tesne predtým, než budú vyliate, kým je Kristus vo svätyni. V tom čase, kým sa dielo spasenia uzatvára, bude na zem prichádzať súženie a národy sa budú hnevať, no budú zadržiavané, aby neprekazili dielo tretieho anjela. V tom čase príde ‚neskorý dážď‘, čiže občerstvenie od prítomnosti Pánovej, aby dal moc hlasnému volaniu tretieho anjela a pripravil svätých, aby obstáli v období, keď bude vyliatych sedem posledných rán.“ Early Writings, 85.
In the passage Sister White is clarifying that there is a short period when salvation is still open. The “time of trouble” she is addressing is distinct from the great time of trouble, that begins when probation fully closes. In Adventism it is rightly referred to as “the little time of trouble” in relation to the great time of trouble that begins when Michael stands up. The “little time of trouble” represents the period when national ruin begins at the soon-coming Sunday law, and continues until probation closes.
V danom úryvku sestra Whiteová objasňuje, že existuje krátke obdobie, keď je spasenie ešte stále otvorené. „Čas súženia“, o ktorom hovorí, sa odlišuje od veľkého času súženia, ktorý sa začína vtedy, keď sa skúšobná doba úplne uzavrie. V adventizme sa o ňom oprávnene hovorí ako o „malom čase súženia“ vo vzťahu k veľkému času súženia, ktorý sa začína, keď povstane Michael. „Malý čas súženia“ predstavuje obdobie, keď sa národná skaza začína pri čoskoro prichádzajúcom nedeľnom zákone a pokračuje až do uzavretia skúšobnej doby.
In the history from September 11, 2001 through to the Sunday law the final cleansing and judgment of Adventism is illustrated as occurring during the “sprinkling” of the latter rain. That period when the latter rain, which is also the “refreshing,” begins as a “sprinkling”, but progresses unto the full outpouring at the Sunday law. In that period, which begins when Islam of the third Woe makes the nations angry, the latter rain begins to fall, and some recognize the latter rain and receive it, and some do not recognize the latter rain. Some recognize that something is happening, but they don’t understand what it is, and brace themselves against it.
V dejinách od 11. septembra 2001 až po nedeľný zákon je znázornené, že záverečné očistenie a súd nad adventizmom prebiehajú počas „kropenia“ neskorého dažďa. Je to obdobie, keď neskorý dážď, ktorý je zároveň aj „občerstvením“, začína ako „kropenie“, no postupuje až k plnému vyliatiu pri nedeľnom zákone. V tomto období, ktoré sa začína vtedy, keď islam tretieho Beda rozhorčuje národy, začína padať neskorý dážď a niektorí neskorý dážď rozpoznávajú a prijímajú ho, a niektorí neskorý dážď nerozpoznávajú. Niektorí rozpoznávajú, že sa niečo deje, ale nerozumejú, čo to je, a stavajú sa proti tomu.
“Many have in a great measure failed to receive the former rain. They have not obtained all the benefits that God has thus provided for them. They expect that the lack will be supplied by the latter rain. When the richest abundance of grace shall be bestowed, they intend to open their hearts to receive it. They are making a terrible mistake. The work that God has begun in the human heart in giving His light and knowledge must be continually going forward. Every individual must realize his own necessity. The heart must be emptied of every defilement and cleansed for the indwelling of the Spirit. It was by the confession and forsaking of sin, by earnest prayer and consecration of themselves to God, that the early disciples prepared for the outpouring of the Holy Spirit on the Day of Pentecost. The same work, only in greater degree, must be done now. Then the human agent had only to ask for the blessing, and wait for the Lord to perfect the work concerning him. It is God who began the work, and He will finish His work, making man complete in Jesus Christ. But there must be no neglect of the grace represented by the former rain. Only those who are living up to the light they have will receive greater light. Unless we are daily advancing in the exemplification of the active Christian virtues, we shall not recognize the manifestations of the Holy Spirit in the latter rain. It may be falling on hearts all around us, but we shall not discern or receive it.” Testimonies to Ministers, 506, 507.
„Mnohí vo veľkej miere zlyhali v prijatí skorého dažďa. Nezískali všetky požehnania, ktoré im Boh takto poskytol. Očakávajú, že tento nedostatok bude nahradený neskorým dažďom. Keď bude udelená najbohatšia hojnosť milosti, zamýšľajú otvoriť svoje srdcia, aby ju prijali. Robia hrozný omyl. Dielo, ktoré Boh začal v ľudskom srdci tým, že mu dáva svoje svetlo a poznanie, musí neustále pokračovať. Každý jednotlivec si musí uvedomiť svoju vlastnú nevyhnutnú potrebu. Srdce musí byť vyprázdnené od každej poškvrny a očistené pre prebývanie Ducha. Prví učeníci sa pripravili na vyliatie Svätého Ducha v deň Letníc vyznaním a opustením hriechu, vrúcnou modlitbou a zasvätením seba samých Bohu. To isté dielo, len vo väčšej miere, musí byť vykonané teraz. Vtedy ľudský nástroj musel len prosiť o požehnanie a čakať na Pána, aby v ňom dovŕšil dielo, ktoré sa ho týka. Je to Boh, ktorý začal dielo, a On svoje dielo dokončí, učiniac človeka úplným v Ježišovi Kristovi. No nesmie dôjsť k zanedbaniu milosti predstavenej skorým dažďom. Iba tí, ktorí žijú podľa svetla, ktoré majú, dostanú väčšie svetlo. Ak denne nepostupujeme v prejavovaní činných kresťanských cností, nepoznáme prejavy Svätého Ducha v neskorom daždi. Môže padať na srdcia všade okolo nás, ale my ho nerozoznáme ani neprijmeme.“ Testimonies to Ministers, 506, 507.
The latter rain is now falling and there are those who recognize it and therefore receive it, and there are those who do not recognize it, and therefore do not receive it. The latter rain must be recognized to be received. The latter rain is not just an experience only, it is an experience that is produced by a message, but the message can only be received when the correct methodology is employed to establish the message. Without recognizing the methodology which establishes the message of the latter rain, it is virtually impossible to understand the prophetic lessons that are represented in the rise and fall of kingdoms set forth in the books of Daniel and Revelation.
Pozdný dážď teraz padá a sú takí, ktorí ho rozpoznávajú, a preto ho prijímajú, a sú takí, ktorí ho nerozpoznávajú, a preto ho neprijímajú. Pozdný dážď musí byť rozpoznaný, aby mohol byť prijatý. Pozdný dážď nie je iba samotná skúsenosť; je to skúsenosť, ktorú vytvára posolstvo, no toto posolstvo môže byť prijaté iba vtedy, keď sa pri jeho ustanovení použije správna metodológia. Bez rozpoznania metodológie, ktorá ustanovuje posolstvo pozdného dažďa, je prakticky nemožné porozumieť prorockým poučeniam, ktoré sú znázornené vo vzostupe a páde kráľovstiev predstavených v knihách Daniel a Zjavenie.
The ensign that is lifted up to the world is identified by Isaiah as the “root of Jesse”, and in chapter twenty-seven those who “come of Jacob” “take root.” Those that are the “root of Jesse” are also identified there as “Israel,” and they are those who first blossom and bud, and thereafter fill the world with fruit. The laws of nature do not contradict the laws of prophecy, for it is the same Law-Giver that produced both nature and prophecy. Before a plant bears fruit, it must first come out of dormancy as evidenced by the buds, and thereafter the blossoms. Spiritual Israel, who is the “root of Jesse” receives a progressive outpouring of rain. It begins with a “sprinkling” and escalates to a full outpouring when the world is filled with the fruit presented by the ensign.
Zástava, ktorá je pozdvihnutá svetu, je podľa Izaiáša označená ako „koreň Izaiho“ a v dvadsiatej siedmej kapitole tí, ktorí „pochádzajú z Jakoba“, „zapúšťajú korene“. Tí, ktorí sú „koreňom Izaiho“, sú tam zároveň označení aj ako „Izrael“ a sú to tí, ktorí najprv rozkvitajú a pučia a potom napĺňajú svet ovocím. Zákony prírody neprotirečia zákonom proroctva, lebo ten istý Zákonodarca ustanovil prírodu aj proroctvo. Skôr než rastlina prinesie ovocie, musí sa najprv prebudiť z obdobia vegetačného pokoja, čo sa prejaví púčikmi a potom kvetmi. Duchovný Izrael, ktorý je „koreňom Izaiho“, prijíma postupné vyliatie dažďa. Začína sa „pokropením“ a stupňuje sa až do plného vyliatia, keď je svet naplnený ovocím predloženým zástavou.
In Isaiah chapter twenty-seven, the starting point of the sprinkling of the rain is represented as taking place when the buds “shooteth forth.” When they first “shooteth forth,” the rain is identified as being poured out “in measure.” “In measure, when it shooteth forth.” On September 11, 2001 the sprinkling of the latter rain began to be poured out “in measure,” for at that time the wheat and tares, or the wise and the foolish were still mixed together.
V dvadsiatej siedmej kapitole Izaiáša je východisko kropenia dažďa znázornené tak, že nastáva, keď púčiky „vyháňajú“. Keď najprv „vyháňajú“, dážď je označený ako vyliaty „s mierou“. „S mierou, keď vyháňa.“ Dňa 11. septembra 2001 sa kropenie neskorého dažďa začalo vylievať „s mierou“, lebo v tom čase boli pšenica a kúkoľ, alebo múdre a bláznivé, ešte stále zmiešané spolu.
“The great outpouring of the Spirit of God, which lightens the whole earth with his glory, will not come until we have an enlightened people, that know by experience what it means to be laborers together with God. When we have entire, whole-hearted consecration to the service of Christ, God will recognize the fact by an outpouring of his Spirit without measure; but this will not be while the largest portion of the church are not laborers together with God. God cannot pour out his Spirit when selfishness and self-indulgence are so manifest; when a spirit prevails that, if put into words, would express that answer of Cain,—‘Am I my brother’s keeper?’ If the truth for this time, if the signs that are thickening on every hand, that testify that the end of all things is at hand, are not-sufficient to arouse the sleeping energy of those who profess to know the truth, then darkness proportionate to the light which has been shining will overtake these souls. There is not the semblance of an excuse for their indifference that they will be able to present to God in the great day of final reckoning. There will be no reason to offer as to why they did not live and walk and work in the light of the sacred truth of the word of God, and thus reveal to a sin-darkened world, through their conduct, their sympathy, and their zeal, that the power and reality of the gospel could not be controverted.” Review and Herald, July 21, 1896.
„Veľké vyliatie Ducha Božieho, ktoré osvieti celú zem jeho slávou, nepríde, kým nebudeme osvieteným ľudom, ktorý zo skúsenosti vie, čo znamená byť spolupracovníkmi Božími. Keď budeme úplne, celým srdcom zasvätení službe Kristovi, Boh túto skutočnosť potvrdí vyliatím svojho Ducha bez miery; to sa však nestane, pokiaľ najväčšia časť cirkvi nebude spolupracovníkmi Božími. Boh nemôže vyliat svojho Ducha, keď sú tak zjavné sebectvo a pôžitkárstvo; keď prevláda duch, ktorý by, keby sa vyjadril slovami, vyslovil Kainovu odpoveď: ‚Či som ja strážcom svojho brata?‘ Ak pravda pre tento čas, ak znamenia, ktoré sa na každej strane zahusťujú a svedčia o tom, že koniec všetkých vecí je blízko, nestačia na prebudenie spiacej energie tých, ktorí vyznávajú, že poznajú pravdu, potom tieto duše zastihne temnota úmerná svetlu, ktoré na ne svietilo. Pre ich ľahostajnosť nejestvuje ani len zdanie ospravedlnenia, ktoré by mohli predložiť Bohu vo veľký deň záverečného zúčtovania. Nebude možné uviesť nijaký dôvod, prečo nežili, nechodili a nepracovali vo svetle posvätnej pravdy Božieho slova, a tak svojím správaním, svojím súcitom a svojou horlivosťou nezjavili svetu potemnenému hriechom, že moc a skutočnosť evanjelia nemožno vyvrátiť.“ Review and Herald, 21. júla 1896.
Isaiah twenty-seven identifies the history of the beginning of the outpouring of the latter rain, when the root buds out of a dry ground, and then all the way through until the earth is filled with fruit. The chapter identifies that “in measure, when it shooteth forth, thou wilt debate with it.” When the latter rain is being measured as a “sprinkling”, Sister White states that the latter rain, “may be falling on hearts all around us, but we shall not discern or receive it.”
Izaiáš dvadsiata siedma kapitola opisuje dejiny začiatku vyliatia neskorého dažďa, keď koreň vyraší zo suchej zeme, a potom celý priebeh až dovtedy, kým sa zem nenaplní ovocím. Kapitola uvádza, že „v miere, keď vypučí, budeš sa s ním prieť“. Keď sa neskorý dážď odmeriava ako „pokropenie“, sestra Whiteová uvádza, že neskorý dážď „môže padať na srdcia všade okolo nás, ale my ho nerozoznáme ani neprijmeme.“
In so doing she identifies a church that is mixed with those that recognize and others who do not recognize the falling of the rain. In the previous passage she identifies that when God pours the latter rain out without measure it marks when there is no longer a mixture of wise and foolish virgins by stating, “When we have entire, whole-hearted consecration to the service of Christ, God will recognize the fact by an outpouring of his Spirit without measure; but this will not be while the largest portion of the church are not laborers together with God.”
Týmto označuje cirkev, v ktorej sú zmiešaní tí, ktorí rozpoznávajú padanie dažďa, i tí, ktorí ho nerozpoznávajú. V predchádzajúcom odseku uvádza, že keď Boh vyleje neskorý dážď bez miery, je to znamením, že už viac nejestvuje zmiešanie múdrych a bláznivých panien, keď hovorí: „Keď sa s celou, nerozdelenou odovzdanosťou zasvätíme službe Kristovi, Boh túto skutočnosť potvrdí vyliatím svojho Ducha bez miery; to sa však nestane, kým najväčšia časť cirkvi nebude spolupracovníkmi Božími.“
The larger portion of the church, or the majority of the church, are represented in Matthew twenty-five as foolish virgins, for biblically “many” are called but “few” are chosen. The wise and the foolish are providentially separated at the crisis at midnight, that precedes the soon-coming Sunday law. The separation creates a people who can then receive the full outpouring of the Spirit in the latter rain and become the “nation that is born in a day”. Then the root of Jesse will be lifted up as an ensign and fill the world with fruit.
Väčšia časť cirkvi, čiže väčšina cirkvi, je v Matúšovi dvadsaťpäť predstavená ako bláznivé panny, lebo biblicky „mnohí“ sú povolaní, ale „málo“ vyvolených. Múdre a bláznivé sú prozreteľnostne oddelené v kríze o polnoci, ktorá predchádza čoskoro prichádzajúcemu nedeľnému zákonu. Toto oddelenie vytvára ľud, ktorý potom môže prijať plné vyliatie Ducha v neskorom daždi a stať sa „národom, ktorý sa zrodí za jeden deň“. Potom bude koreň Izai zdvihnutý ako zástava a naplní svet ovocím.
Isaiah twenty-seven identifies that when the latter rain began to be poured out “in measure”, on September 11, 2001, “thou will debate with it.” “In measure, when it shooteth forth, thou wilt debate with it.” The event of September 11, 2001 became an immediate debate in the world and the church. To this very day–over twenty years later–there are still arguments against assigning those events to an act of Islam, as opposed to some form of a globalist conspiracy. The debate associated with the arrival of the sprinkling of the latter rain began on September 11, 2001, but the debates that are carried on in the world, are not the “debate” that is identified in God’s prophetic Word. The debate is about predictions such as the one that follows.
Izaiáš dvadsaťsedem uvádza, že keď sa pozdný dážď začal vylievať „odmerane“, 11. septembra 2001, „budeš sa s ním prieť“. „Odmerane, keď vyráža, budeš sa s ním prieť.“ Udalosť 11. septembra 2001 sa okamžite stala predmetom sporu vo svete aj v cirkvi. Až do dnešného dňa – o viac ako dvadsať rokov neskôr – stále pretrvávajú námietky proti tomu, aby sa tieto udalosti pripisovali činu islamu, na rozdiel od nejakej formy globalistického sprisahania. Spor spojený s príchodom pokropenia pozdného dažďa sa začal 11. septembra 2001, ale spory, ktoré sa vedú vo svete, nie sú tým „sporom“, ktorý je označený v Božom prorockom Slove. Spor sa týka predpovedí, ako je tá, ktorá nasleduje.
“On one occasion, when in New York City, I was in the night season called upon to behold buildings rising story after story toward heaven. These buildings were warranted to be fireproof, and they were erected to glorify their owners and builders. Higher and still higher these buildings rose, and in them the most costly material was used. Those to whom these buildings belonged were not asking themselves: ‘How can we best glorify God?’ The Lord was not in their thoughts.
„Pri jednej príležitosti, keď som bola v meste New York, som bola v nočnom videní povolaná pozorovať budovy, ktoré sa dvíhali poschodie za poschodím k nebu. O týchto budovách sa zaručovalo, že sú ohňovzdorné, a boli postavené na oslavu svojich vlastníkov a staviteľov. Tieto budovy sa týčili čoraz vyššie a v nich bol použitý ten najnákladnejší materiál. Tí, ktorým tieto budovy patrili, sa nepýtali sami seba: ‚Ako môžeme najlepšie osláviť Boha?‘ Pán nebol v ich myšlienkach.“
“I thought: ‘Oh, that those who are thus investing their means could see their course as God sees it! They are piling up magnificent buildings, but how foolish in the sight of the Ruler of the universe is their planning and devising. They are not studying with all the powers of heart and mind how they may glorify God. They have lost sight of this, the first duty of man.’
„Pomyslela som si: ,Ó, keby tí, ktorí takto vynakladajú svoje prostriedky, mohli vidieť svoje počínanie tak, ako ho vidí Boh! Hromadia nádherné budovy, ale aké bláznivé je v očiach Vládcu vesmíru ich plánovanie a vymýšľanie. Neskúmajú všetkými silami srdca a mysle, ako by mohli osláviť Boha. Stratili zo zreteľa túto prvú povinnosť človeka.‘“
“As these lofty buildings went up, the owners rejoiced with ambitious pride that they had money to use in gratifying self and provoking the envy of their neighbors. Much of the money that they thus invested had been obtained through exaction, through grinding down the poor. They forgot that in heaven an account of every business transaction is kept; every unjust deal, every fraudulent act, is there recorded. The time is coming when in their fraud and insolence men will reach a point that the Lord will not permit them to pass, and they will learn that there is a limit to the forbearance of Jehovah.
„Keď tieto honosné budovy vyrastali, ich majitelia sa radovali v ctižiadostivej pýche, že majú peniaze, ktoré môžu použiť na uspokojovanie seba a na vzbudzovanie závisti svojich susedov. Veľká časť peňazí, ktoré takto investovali, bola získaná útlakom, zdieraním chudobných. Zabudli, že v nebi sa vedie záznam o každom obchodnom úkone; každý nespravodlivý obchod, každý podvodný čin je tam zaznamenaný. Prichádza čas, keď ľudia vo svojom podvode a bezočivosti dosiahnu bod, za ktorý im Pán nedovolí ísť, a spoznajú, že zhovievavosť Hospodina má svoje hranice.‟
“The scene that next passed before me was an alarm of fire. Men looked at the lofty and supposedly fire-proof buildings and said: “They are perfectly safe.” But these buildings were consumed as if made of pitch. The fire engines could do nothing to stay the destruction. The firemen were unable to operate the engines.” Testimonies, volume 9, 12, 13.
„Výjav, ktorý sa mi potom predstavil, bol požiarny poplach. Muži hľadeli na vysoké a údajne ohňovzdorné budovy a hovorili: „Sú úplne bezpečné.“ Ale tieto budovy zhoreli, akoby boli zhotovené zo smoly. Hasičské striekačky nemohli nič urobiť, aby zastavili skazu. Hasiči neboli schopní tieto striekačky obsluhovať.“ Testimonies, zväzok 9, 12, 13.
The Adventist church immediately after September 11, 2001 sought to hide passages such as this from the world. How could this not be about New York City, and the enormously high buildings which the fire engines could not stop the ensuing fires? How could a passage such as this from the writings that the Adventist church professes to be written by a prophetess not be proclaimed from the rooftops after such a fulfillment as that?
Adventistická cirkev sa bezprostredne po 11. septembri 2001 usilovala pred svetom ukryť takéto pasáže. Ako by sa toto nemohlo týkať mesta New York a nesmierne vysokých budov, v ktorých hasičské vozy nedokázali zastaviť následné požiare? Ako by pasáž, ako je táto, zo spisov, o ktorých adventistická cirkev vyznáva, že boli napísané prorokyňou, nemala byť po takomto naplnení hlásaná zo striech?
The arrival of the sprinkling of the latter rain, that marks the arrival of the prophetic “debate,” also identifies the final rebellion of Adventism, for it is there that they fully reject the clear and simple words of the one they identify as the prophetess to the remnant.
Príchod kropenia neskorého dažďa, ktorý označuje príchod prorockej „rozpravy“, zároveň identifikuje aj konečnú vzburu adventizmu, lebo práve tam naplno odmietajú jasné a jednoduché slová tej, ktorú označujú za prorokyňu pre ostatok.
“Satan is . . . constantly pressing in the spurious—to lead away from the truth. The very last deception of Satan will be to make of none effect the testimony of the Spirit of God. ‘Where there is no vision, the people perish’ (Proverbs 29:18). Satan will work ingeniously, in different ways and through different agencies, to unsettle the confidence of God’s remnant people in the true testimony.
„Satan neustále presadzuje falošné, aby odviedol od pravdy. Úplne posledným Satanovým klamom bude zneplatniť svedectvo Ducha Božieho. ‚Kde niet videnia, ľud hynie‘ (Príslovia 29:18). Satan bude dômyselne pôsobiť rozličnými spôsobmi a prostredníctvom rozličných nástrojov, aby otriasol dôverou Božieho ostatku v pravé svedectvo.
“There will be a hatred kindled against the Testimonies which is satanic. The workings of Satan will be to unsettle the faith of the churches in them, for this reason: Satan cannot have so clear a track to bring in his deceptions and bind up souls in his delusions if the warnings and reproofs and counsels of the Spirit of God are heeded.” Selected Messages, book 1, 48.
„Proti Svedectvám sa rozhorí nenávisť, ktorá bude satanská. Satanovo pôsobenie bude smerovať k tomu, aby otriaslo vierou cirkví v ne, a to z tohto dôvodu: Satan nebude mať takú voľnú cestu na vnášanie svojich zvodov a na spútavanie duší svojimi klamami, ak sa dbá na varovania, pokarhania a rady Ducha Božieho.“ Selected Messages, kniha 1, 48.
The prophetic binding of both the wheat and the tares began on September 11, 2001, with the rebellion against the Spirit of Prophecy, which marked the conclusion of a progressive rebellion that began against the Bible in 1863.
Prorocké zväzovanie pšenice aj kúkoľa sa začalo 11. septembra 2001 vzburou proti Duchu proroctva, ktorá označila zavŕšenie postupnej vzbury, ktorá sa začala proti Biblii v roku 1863.
“We as a people profess to have truth in advance of every other people upon the earth. Then our life and character should be in harmony with such a faith. The day is just upon us when the righteous shall be bound like precious grain in bundles for the heavenly garner, while the wicked are, like the tares, gathered for the fires of the last great day. But the wheat and tares ‘grow together until the harvest.’” Testimonies, volume 5, 100.
„My ako ľud vyznávame, že máme pravdu v predstihu pred všetkými ostatnými národmi na zemi. Potom by náš život a charakter mali byť v súlade s takouto vierou. Práve je pred nami deň, keď spravodliví budú poviazaní ako vzácne zrno do snopov pre nebeskú sýpku, zatiaľ čo bezbožní budú ako kúkoľ zhromaždení pre ohne posledného veľkého dňa. No pšenica a kúkoľ ‚rastú spolu až do žatvy‘.“ Testimonies, zväzok 5, 100.
How could Adventism ignore the following passage that states directly that when these buildings came down Revelation eighteen, verse one through three would be fulfilled?
Ako mohol adventizmus prehliadnuť nasledujúci úryvok, ktorý priamo uvádza, že keď tieto budovy padli, naplnilo sa Zjavenie osemnásta kapitola, verše jeden až tri?
“Now comes the word that I have declared that New York is to be swept away by a tidal wave? This I have never said. I have said, as I looked at the great buildings going up there, story after story, ‘What terrible scenes will take place when the Lord shall arise to shake terribly the earth! Then the words of Revelation 18:1–3 will be fulfilled.’ The whole of the eighteenth chapter of Revelation is a warning of what is coming on the earth. But I have no light in particular in regard to what is coming on New York, only that I know that one day the great buildings there will be thrown down by the turning and overturning of God’s power. From the light given me, I know that destruction is in the world. One word from the Lord, one touch of his mighty power, and these massive structures will fall. Scenes will take place the fearfulness of which we cannot imagine.” Review and Herald, July 5, 1906.
„Odkiaľ pochádza správa, ktorú som vraj vyhlásila, že New York má byť zmietnutý prílivovou vlnou? Toto som nikdy nepovedala. Povedala som, keď som hľadela na veľké budovy, ktoré tam vyrastajú, poschodie za poschodím: ,Aké strašné výjavy nastanú, keď Pán povstane, aby hrozne otriasol zemou! Potom sa naplnia slová zo Zjavenia 18,1–3.‘ Celá osemnásta kapitola Zjavenia je varovaním pred tým, čo príde na zem. Nemám však nijaké osobitné svetlo, pokiaľ ide o to, čo príde na New York; viem len to, že jedného dňa budú tamojšie veľké budovy zrútené prevracaním a rozvracaním Božej moci. Zo svetla, ktoré mi bolo dané, viem, že vo svete je skaza. Jedno slovo od Pána, jediný dotyk jeho mocnej sily, a tieto mohutné stavby padnú. Nastanú výjavy, ktorých hrôzostrašnosť si nevieme predstaviť.“ Review and Herald, 5. júla 1906.
The issue we are addressing here is not whether these passages were fulfilled on September 11, 2001, for they absolutely were, but the issue we are seeking to address is the “debate” that would begin at that time. The debate was over correct or incorrect methodology. The Adventist church began its rejection of the fourteen rules of prophetic interpretation of William Miller in 1863, and they have progressed to the point now where you cannot purchase a book of biblical study written by Adventist theologians that isn’t repeatedly endorsed by the theologians of apostate Protestantism and Roman Catholicism. From 1863 to 2001, and still today, the methodology that was originally represented by William Miller’s rules of prophetic interpretation were set aside for the methodology of Roman Catholicism and apostate Protestantism. The prophetic “debate” that began when Revelation eighteen, verses one through three were fulfilled was over true or false methodology.
Otázka, ktorou sa tu zaoberáme, nespočíva v tom, či sa tieto pasáže naplnili 11. septembra 2001, lebo sa naplnili celkom nepochybne, ale otázka, ktorú sa usilujeme riešiť, je „spor“, ktorý sa v tom čase začal. Tento spor sa týkal správnej alebo nesprávnej metodológie. Adventistická cirkev začala svoje odmietanie štrnástich pravidiel prorockého výkladu Williama Millera v roku 1863 a dospela teraz až do bodu, keď si nemôžete kúpiť knihu biblického štúdia napísanú adventistickými teológmi, ktorá by nebola opakovane odporúčaná teológmi odpadlíckeho protestantizmu a rímskeho katolicizmu. Od roku 1863 až do roku 2001, a ešte aj dnes, bola metodológia, ktorú pôvodne predstavovali pravidlá prorockého výkladu Williama Millera, odložená bokom v prospech metodológie rímskeho katolicizmu a odpadlíckeho protestantizmu. Prorocký „spor“, ktorý sa začal, keď sa naplnilo Zjavenie osemnástej kapitoly, verše jeden až tri, sa týkal pravej alebo falošnej metodológie.
We will continue our consideration of the “debate” of chapter twenty-seven of Isaiah in the next article.
V nasledujúcom článku budeme pokračovať v našom rozjímaní o „spore“ dvadsiatej siedmej kapitoly Izaiáša.
“We should know for ourselves what constitutes Christianity, what is truth, what is the faith that we have received, what are the Bible rules—the rules given us from the highest authority.” The 1888 Materials, 403.
„Mali by sme sami vedieť, čo tvorí kresťanstvo, čo je pravda, čo je viera, ktorú sme prijali, aké sú biblické pravidlá — pravidlá dané nám najvyššou autoritou.“ The 1888 Materials, 403.