Gabriel came to Daniel after he had come to understand the seventy years of captivity of the prophecy of Jeremiah, and the oath and curse of Moses.
Gabriel prišiel k Danielovi po tom, čo porozumel sedemdesiatim rokom zajatia podľa proroctva Jeremiáša a Mojžišovej prísahe i kliatbe.
In the first year of his reign I Daniel understood by books the number of the years, whereof the word of the Lord came to Jeremiah the prophet, that he would accomplish seventy years in the desolations of Jerusalem. . . . Yea, all Israel have transgressed thy law, even by departing, that they might not obey thy voice; therefore the curse is poured upon us, and the oath that is written in the law of Moses the servant of God, because we have sinned against him. And he hath confirmed his words, which he spake against us, and against our judges that judged us, by bringing upon us a great evil: for under the whole heaven hath not been done as hath been done upon Jerusalem. As it is written in the law of Moses, all this evil is come upon us: yet made we not our prayer before the Lord our God, that we might turn from our iniquities, and understand thy truth. Therefore hath the Lord watched upon the evil, and brought it upon us: for the Lord our God is righteous in all his works which he doeth: for we obeyed not his voice. Daniel 9:2, 11–14.
V prvom roku jeho kraľovania som ja, Daniel, z kníh porozumel počtu rokov, o ktorých zaznelo slovo Hospodinovo k prorokovi Jeremiášovi, že sa má dovŕšiť sedemdesiat rokov spustošenia Jeruzalema.... Áno, celý Izrael prestúpil tvoj zákon a odvrátil sa, aby nepočúval tvoj hlas; preto sa na nás vyliala kliatba i prísaha, ktorá je napísaná v zákone Mojžiša, služobníka Božieho, lebo sme zhrešili proti nemu. A potvrdil svoje slová, ktoré hovoril proti nám i proti našim sudcom, ktorí nás súdili, tým, že priviedol na nás veľké nešťastie; lebo pod celým nebom sa nestalo nič také, ako sa stalo nad Jeruzalemom. Ako je napísané v zákone Mojžišovom, prišlo na nás celé toto nešťastie; a predsa sme neprosili Hospodina, svojho Boha, aby sme sa odvrátili od svojich neprávostí a porozumeli tvojej pravde. Preto Hospodin bdel nad tým nešťastím a priviedol ho na nás; lebo Hospodin, náš Boh, je spravodlivý vo všetkých svojich skutkoch, ktoré činí, pretože sme nepočúvali jeho hlas. Daniel 9:2, 11–14.
The word that Daniel used that is translated as “the oath,” is the same word Moses used that is translated as “seven times,” in Leviticus twenty-six. Sister White informs us that in chapter nine, Daniel was seeking to understand the relationship of Jeremiah’s period of seventy years and the period of twenty-three hundred years. Gabriel had been commanded in chapter eight to make Daniel understand the vision of the twenty-three hundred days, and Gabriel is finishing his work when he returns in chapter nine, and informs Daniel to mentally separate the two visions that have been the theme of chapters, seven, eight and also nine. Those two visions are the theme of the “increase of knowledge” that was unsealed in 1798.
Slovo, ktoré Daniel použil a ktoré sa prekladá ako „prísaha“, je to isté slovo, aké Mojžiš použil a ktoré sa v 3. Mojžišovej dvadsiatej šiestej kapitole prekladá ako „sedemkrát“. Sestra Whiteová nás informuje, že v deviatej kapitole sa Daniel usiloval porozumieť vzťahu medzi Jeremiášovým obdobím sedemdesiatich rokov a obdobím dvetisíctristo rokov. V ôsmej kapitole bolo Gabrielovi prikázané, aby dal Danielovi porozumieť videniu o dvetisíctristo dňoch, a keď sa Gabriel v deviatej kapitole vracia, završuje svoje dielo tým, že Daniela upozorňuje, aby v mysli oddelil dve videnia, ktoré boli témou siedmej, ôsmej a aj deviatej kapitoly. Tieto dve videnia sú témou „rozmnoženia poznania“, ktoré bolo odpečatené v roku 1798.
Jeremiah’s seventy years and the “curse” of Moses are both symbols of the “seven times,” as represented by Moses’ “oath,” but Gabriel is going to present the breakdown of the period of twenty-three hundred years. It can only be rightly divided when the relation of the vision (“chazon”) of the trampling down, and the vision (“mareh”) of the appearance are rightly divided. Gabriel began by identifying that a probationary period of four hundred and ninety years was given for the Jews. That period was the same as the four hundred and ninety year period of rebellion which had produced the seventy years of captivity.
Jeremiášových sedemdesiat rokov a Mojžišova „kliatba“ sú oboje symbolmi „sedemnásobku času“, ako ho predstavuje Mojžišova „prísaha“, ale Gabriel sa chystá predložiť rozčlenenie obdobia dvetisíctristo rokov. Toto obdobie možno správne rozdeliť iba vtedy, keď je správne rozlíšený vzťah medzi videním („chazon“) pošliapania a videním („mareh“) zjavenia. Gabriel začal tým, že určil, že Židom bolo dané skúšobné obdobie štyristo deväťdesiatich rokov. Toto obdobie bolo totožné so štyristo deväťdesiatročným obdobím vzbury, ktoré spôsobilo sedemdesiat rokov zajatia.
The word “determined” in verse twenty-four addresses the period from the going forth of the third decree in 457 BC, until the stoning of Stephen in 34 AD, but the word “determined” in verses twenty-six and twenty-seven is identifying the desolating powers of paganism and papalism.
Slovo „určené“ vo verši dvadsaťštyri sa vzťahuje na obdobie od vydania tretieho dekrétu v roku 457 pred Kr., až po ukameňovanie Štefana v roku 34 po Kr., no slovo „určené“ vo veršoch dvadsaťšesť a dvadsaťsedem označuje spustošujúce moci pohanstva a pápežstva.
And after threescore and two weeks shall Messiah be cut off, but not for himself: and the people of the prince that shall come shall destroy the city and the sanctuary; and the end thereof shall be with a flood, and unto the end of the war desolations are determined. And he shall confirm the covenant with many for one week: and in the midst of the week he shall cause the sacrifice and the oblation to cease, and for the overspreading of abominations he shall make it desolate, even until the consummation, and that determined shall be poured upon the desolate. Daniel 9:26, 27.
A po šesťdesiatich dvoch týždňoch bude Mesiáš vyťatý, ale nie pre seba; a ľud kniežaťa, ktoré príde, zničí mesto i svätyňu; a jeho koniec bude ako záplava, a až do konca vojny sú určené spustošenia. A s mnohými upevní zmluvu na jeden týždeň; a uprostred týždňa spôsobí, že prestane obeť i obetný dar, a pre rozšírenie ohavností ju urobí pustou, až do dovŕšenia; a to, čo je určené, sa vyleje na spustošené. Daniel 9:26, 27.
Gabriel informs Daniel that “after” the “Messiah” was “cut off” the “people of the prince that shall come shall destroy the city and the sanctuary.” Pagan Rome destroyed the “city and sanctuary” in the siege that lasted exactly three and a half years from the year 66 to 70 AD. Gabriel identifies that “the end of the war” would be “with a flood,” and that the war would consist of “desolations.” The war that was accomplished against Jerusalem and the sanctuary was the trampling down that was accomplished by paganism and papalism. The pagan power that would destroy Jerusalem in the beginning was Babylon, but the pagan power that would destroy it after the Messiah was crucified was pagan Rome. But the war against the sanctuary and host was accomplished by two desolating powers, and the second of the two desolating powers in the Scriptures is the papacy.
Gabriel oznamuje Danielovi, že „po tom“, čo bude „Mesiáš“ „vyťatý“, „ľud kniežaťa, ktoré príde, zničí mesto i svätyňu“. Pohanský Rím zničil „mesto i svätyňu“ pri obliehaní, ktoré trvalo presne tri a pol roka, od roku 66 do roku 70 po Kr. Gabriel uvádza, že „koniec vojny“ bude „záplavou“ a že vojna bude pozostávať zo „spustošení“. Vojna, ktorá bola vykonaná proti Jeruzalemu a svätyni, bola pošliapaním, ktoré vykonali pohanstvo a pápežstvo. Pohanskou mocnosťou, ktorá mala na počiatku zničiť Jeruzalem, bol Babylon, ale pohanskou mocnosťou, ktorá ho mala zničiť po ukrižovaní Mesiáša, bol pohanský Rím. Vojna proti svätyni a zástupu však bola vykonaná dvoma pustošiacimi mocnosťami a druhou z týchto dvoch pustošiacich mocností v Písmach je pápežstvo.
The papacy is the power represented as the “overflowing scourge,” it is the power in verse forty of Daniel eleven, that “overflows and passes over.” The trampling down of Jerusalem that began with Babylon, and continued with the iron nation that spoke dark sentences as represented by Moses in Deuteronomy, was followed by the papacy. Until the end of the trampling down “desolations” were “determined.” In verse twenty-seven, Christ confirms the covenant with many for one week. In the middle of that week, the earthly sacrificial system would cease as Christ began his high priestly ministry in the sanctuary in heaven. Because of the Jews’ disobedience during the probationary time that had been cut off for them, the sanctuary and city were again to be made desolate.
Pápežstvo je mocou predstavovanou ako „záplavový bič“; je to moc vo štyridsiatom verši jedenástej kapitoly Daniela, ktorá „sa valí ako povodeň a prechádza ďalej“. Pošliapanie Jeruzalema, ktoré sa začalo Babylonom a pokračovalo železným národom, hovoriacim nezrozumiteľnou rečou, ako to Mojžiš predstavil v Deuteronómiu, bolo nasledované pápežstvom. Až do konca pošliapavania boli určené „spustošenia“. V dvadsiatom siedmom verši Kristus potvrdzuje zmluvu s mnohými na jeden týždeň. Uprostred toho týždňa mal pozemský obetný systém prestať, keď Kristus začal svoju veľkňazskú službu vo svätyni v nebi. Pre neposlušnosť Židov počas času milosti, ktorý im bol vymeraný, mala byť svätyňa i mesto opäť uvedené do spustošenia.
The verse says “for the overspreading of abominations he shall make it desolate, even until the consummation, and that determined shall be poured upon the desolate.” When the Jews finally filled their cup of probationary time to the brim, the city and sanctuary were to be desolate until the end of the war. At the “consummation” of the trampling down in 1798, it had been “determined” that the papacy would receive a deadly wound. Then the city and the sanctuary were to be restored and rebuilt, as typified when the Jews came out of literal Babylon under the three decrees.
Verš hovorí: „A pre šírenie ohavností ju učiní spustošenou, až do dovŕšenia; a to, čo je určené, bude vyliate na spustošenú.“ Keď Židia napokon naplnili čašu svojho skúšobného času až po okraj, mesto a svätyňa mali zostať spustošené až do konca vojny. Pri „dovŕšení“ pošliapavania v roku 1798 bolo „určené“, že pápežstvo dostane smrteľnú ranu. Potom malo byť mesto i svätyňa obnovené a znovu vybudované, ako to predobrazne znázorňoval návrat Židov z doslovného Babylonu na základe troch dekrétov.
Until the consummation of that war Jerusalem was to be trampled down by the papal power. The prophetic periods that make up the distinct periods within the twenty-three hundred years can only be understood correctly when the relation of the vision of trampling down of the seventy years is understood in connection with the vision of the restoration of the sanctuary and host. To reject the vision of the scattering of Moses curse is to reject the vision of the gathering. The vision of the seventy years is the vision of the scattering. The vision of the twenty-three hundred years is the vision of the gathering. The vision of the seventy years is the “chazon” vision of the scattering, and the vision of the twenty-three hundred years is the “mareh” vision of the gathering.
Až do dovŕšenia tej vojny mal byť Jeruzalem pošliapavaný pápežskou mocou. Prorocké obdobia, ktoré tvoria jednotlivé úseky v rámci dvetisíctristo rokov, možno správne pochopiť len vtedy, keď sa vzťah videnia pošliapavania zo sedemdesiatich rokov chápe v spojitosti s videním obnovy svätyne a zástupu. Zavrhovať videnie rozptýlenia Mojžišovho kliatobného výroku znamená zavrhovať videnie zhromaždenia. Videnie sedemdesiatich rokov je videním rozptýlenia. Videnie dvetisíctristo rokov je videním zhromaždenia. Videnie sedemdesiatich rokov je videním „chazon“ rozptýlenia a videnie dvetisíctristo rokov je videním „mareh“ zhromaždenia.
What therefore God hath joined together, let not man put asunder. Mark 10:9.
Čo teda Boh spojil, človek nech nerozlučuje. Marek 10,9.
The two visions have been prophetically joined together, and to reject one is to reject them both. This fact identifies that in spite of Adventism claiming that they uphold the twenty-three hundred year prophecy, they have rejected the central pillar of Adventism, as certainly as they rejected the “seven times” in 1863. Did not the Jews profess to keep the law of God? Did not ancient Israel profess to be looking for the Messiah? Profession is meaningless if it does not uphold the Word of God.
Tieto dve videnia boli prorocky spojené do jedného celku a odmietnuť jedno znamená odmietnuť obe. Táto skutočnosť ukazuje, že napriek tomu, že adventizmus tvrdí, že zastáva proroctvo o dvetisíctristo rokoch, odmietol ústredný pilier adventizmu, práve tak isto, ako v roku 1863 odmietol „sedem časov“. Nevyznávali azda Židia, že zachovávajú Boží zákon? Nevyznával azda staroveký Izrael, že očakáva Mesiáša? Vyznanie nemá nijaký význam, ak nezastáva Slovo Božie.
The Millerites eventually identified October 22, 1844, as the termination of the period of twenty-three hundred days, but their understanding was limited. It was not until after the great disappointment that light came concerning the heavenly sanctuary and Christ’s appearance in the Most Holy Place on that date. Not until after that date, did they see the third angel’s message and the law of God.
Milleriti napokon určili 22. október 1844 ako ukončenie obdobia dvetisíctristo dní, no ich porozumenie bolo obmedzené. Až po veľkom sklamaní prišlo svetlo o nebeskej svätyni a o Kristovom zjavení sa vo Svätyni svätých v ten deň. Až po tomto dátume uvideli posolstvo tretieho anjela a Boží zákon.
The Lord intended to increase the prophetic light associated with the twenty-three hundred years, and in 1856, he opened the door to further light, and over the next seven years Adventism closed that door. It was not until after September 11, 2001, that the Lord led students of prophecy back to Hiram Edson’s articles, and the light of the “seven times,” once again began to increase.
Pán zamýšľal rozhojniť prorocké svetlo spojené s dvetisíctristo rokmi a v roku 1856 otvoril dvere ďalšiemu svetlu; v priebehu nasledujúcich siedmich rokov adventizmus tieto dvere zatvoril. Až po 11. septembri 2001 Pán opäť priviedol študentov proroctva k článkom Hirama Edsona a svetlo „sedemkrát“ sa znova začalo rozmáhať.
Refusing to see the relation between the twenty-three hundred year prophecy and the prophecy of twenty-five hundred and twenty years, Adventism came to understand October 22, 1844 in a stunted and incomplete fashion.
Keďže adventizmus odmietol vidieť súvislosť medzi proroctvom o dvetisíc tristo rokoch a proroctvom o dvetisíc päťsto dvadsiatich rokoch, dospel k chápaniu 22. októbra 1844 skresleným a neúplným spôsobom.
Once S. S. Snow locked-in the date for the crucifixion, the date of October 22, 1844, was ascertained.
Keď S. S. Snow pevne stanovil dátum ukrižovania, bol určený dátum 22. októbra 1844.
Know therefore and understand, that from the going forth of the commandment to restore and to build Jerusalem unto the Messiah the Prince shall be seven weeks, and threescore and two weeks: the street shall be built again, and the wall, even in troublous times. And after threescore and two weeks shall Messiah be cut off, but not for himself: and the people of the prince that shall come shall destroy the city and the sanctuary; and the end thereof shall be with a flood, and unto the end of the war desolations are determined. And he shall confirm the covenant with many for one week: and in the midst of the week he shall cause the sacrifice and the oblation to cease, and for the overspreading of abominations he shall make it desolate, even until the consummation, and that determined shall be poured upon the desolate. Daniel 9:25–27.
Preto vedz a rozumej: od vyjdenia príkazu obnoviť a vybudovať Jeruzalem až po Mesiáša, Knieža, uplynie sedem týždňov a šesťdesiatdva týždňov; námestie bude znovu vystavané i hradba, a to v časoch súženia. A po šesťdesiatich dvoch týždňoch bude Mesiáš vyťatý, ale nie pre seba; a ľud kniežaťa, ktoré príde, zničí mesto i svätyňu; a jeho koniec bude ako povodeň, a až do konca vojny sú určené spustošenia. A s mnohými upevní zmluvu na jeden týždeň; a v polovici týždňa spôsobí, že prestane obeť i obetný dar, a pre rozšírenie ohavností ho učiní pustým, až dokiaľ sa nedovŕši určené, a to, čo je určené, bude vyliate na spustošené. Daniel 9:25–27.
The Millerites recognized the correct date for the crucifixion and then the end of the period of twenty-three hundred years was identified. The “cutting off of the Messiah” in “the midst of the week” in which Christ confirmed “the covenant” because of the Jews filling their cup of probationary time to the top, as represented by the “overspreading of Abominations”, was also identified. The cross became the historical waymark that was essential in the recognition of the message of the Midnight Cry.
Milleriti rozpoznali správny dátum ukrižovania a následne bol určený koniec obdobia dvetisíctristo rokov. Bolo tiež rozpoznané „vyťatie Mesiáša“ „v polovici týždňa“, v ktorom Kristus potvrdil „zmluvu“ v dôsledku toho, že Židia naplnili čašu svojho skúšobného času až po okraj, ako to predstavuje „rozšírenie ohavností“. Kríž sa stal historickým medzníkom, ktorý bol nevyhnutný pri rozpoznaní posolstva Polnočného volania.
In spite of the light located in the verses that produced such a powerful manifestation of God’s power, the Millerites never reached an understanding of those verses which was represented by Daniel’s desire to understand the relationship of the two visions. The week in which Christ confirmed the covenant was divided into two periods, which Sister White later identified as representing Christ’s personal ministry of three and a half years, followed by his ministry as represented by the disciples. They saw that the historical waymark of the cross became the anchor to ascertain the date of October 22, 1844, but they did not see that it also represented the center of two identical periods of three and a half years, and thus represented the “seven times,” which God through Moses called the “quarrel of his covenant.”
Napriek svetlu obsiahnutému vo veršoch, ktoré vyvolali taký mocný prejav Božej moci, mileriti nikdy nedospeli k porozumeniu tých veršov, ktoré bolo znázornené Danielovou túžbou pochopiť vzťah medzi dvoma videniami. Týždeň, v ktorom Kristus potvrdil zmluvu, bol rozdelený na dve obdobia, ktoré sestra Whiteová neskôr označila za predstavujúce Kristovu osobnú službu trvajúcu tri a pol roka, po ktorej nasledovala jeho služba, ako ju predstavovali učeníci. Videli, že historický medzník kríža sa stal kotvou na určenie dátumu 22. októbra 1844, ale nevideli, že zároveň predstavoval stred dvoch totožných období po tri a pol roka, a tým predstavoval „sedem časov“, ktoré Boh prostredníctvom Mojžiša nazval „spor svojej zmluvy“.
Then will I also walk contrary unto you, and will punish you yet seven times for your sins. And I will bring a sword upon you, that shall avenge the quarrel of my covenant: and when ye are gathered together within your cities, I will send the pestilence among you; and ye shall be delivered into the hand of the enemy. Leviticus 26:24, 25.
A i ja budem kráčať proti vám a budem vás ešte sedemnásobne trestať za vaše hriechy. A privediem na vás meč, ktorý vykoná pomstu za moju zmluvu; a keď sa zhromaždíte vo svojich mestách, pošlem medzi vás mor, a budete vydaní do ruky nepriateľa. Levitikus 26:24, 25.
When Christ was confirming the covenant with many, it was the covenant that he had a quarrel over with the disobedient Jews. The “quarrel of his covenant,” began in 723 BC, when the Assyrians took the northern kingdom into captivity, and then for twelve hundred and sixty prophetic days, paganism trampled down literal Israel. That trampling down was then followed by another twelve hundred and sixty prophetic days, of papalism trampling down spiritual Israel.
Keď Kristus potvrdzoval zmluvu s mnohými, bola to zmluva, pre ktorú viedol spor s neposlušnými Židmi. „Spor o jeho zmluvu“ sa začal v roku 723 pred Kr., keď Asýrčania odviedli severné kráľovstvo do zajatia, a potom po tisíc dvesto šesťdesiat prorockých dní pohanstvo pošliapavalo doslovný Izrael. Po tomto pošliapavaní nasledovalo ďalších tisíc dvesto šesťdesiat prorockých dní, počas ktorých pápežstvo pošliapavalo duchovný Izrael.
The prophetic week in which Christ confirmed the covenant, in fulfillment of the vision of twenty three hundred years, also represented the vision of twenty-five hundred and twenty years. The Millerites recognized enough of the prophecy of twenty-three hundred years to correctly proclaim the message of the Midnight Cry, but they chose to reject some of the light which Gabriel’s interpretation in chapter nine was meant to convey.
Prorocký týždeň, v ktorom Kristus potvrdil zmluvu ako naplnenie videnia o dvetisíc tristo rokoch, predstavoval aj videnie o dvetisíc päťsto dvadsiatich rokoch. Milleriti rozpoznali z proroctva o dvetisíc tristo rokoch dostatok na to, aby správne ohlasovali posolstvo Polnočného volania, no rozhodli sa odmietnuť časť svetla, ktoré malo sprostredkovať Gabrielovo vysvetlenie v deviatej kapitole.
Gabriel had instructed Daniel to rightly divide (mentally separate) the two visions, represented as “matter” and “vision,” and in fulfillment of that counsel Sister White informs us that this was the very burden of Daniel as he sought to understand the relation of the seventy weeks (a symbol of “seven times”), and the twenty-three hundred years.
Gabriel poučil Daniela, aby správne rozlíšil (v mysli oddelil) dve videnia, predstavené ako „vec“ a „videnie“, a v naplnení tejto rady nám sestra Whiteová oznamuje, že práve toto bolo bremenom Danielovej mysle, keď sa usiloval pochopiť vzťah medzi sedemdesiatimi týždňami (symbolom „sedemnásobku času“) a dvetisíctristo rokmi.
Adventism’s rejection of the “seven times,” placed them in a position where they could not understand that the first period of four hundred and ninety years, which was cut off from the twenty-three hundred years, represented the rebellion of the covenant that Moses identifies as the “quarrel of his covenant”.
Odmietnutie „sedemnásobných časov“ adventizmom ich postavilo do postavenia, v ktorom nemohli pochopiť, že prvé obdobie štyristo deväťdesiatich rokov, ktoré bolo oddelené od dvetisíc tristo rokov, predstavovalo vzburu zmluvy, ktorú Mojžiš označuje ako „spor jeho zmluvy“.
They were also prevented from recognizing that the crucifixion in the midst of the week did more than simply identify the date, for it identified the very center of Christ’s quarrel with Israel’s disobedience with the blood of the covenant. They were blind to the fact that the blood that was shed for many at the cross, that was confirming his covenant, was also confirming the covenant set forth in Leviticus twenty-five and twenty-six.
Bolo im tiež zabránené rozpoznať, že ukrižovanie uprostred týždňa urobilo viac než len to, že určilo dátum, lebo označilo samotné jadro Kristovho sporu s neposlušnosťou Izraela krvou zmluvy. Boli slepí voči skutočnosti, že krv, ktorá bola na kríži vyliata za mnohých a ktorá potvrdzovala jeho zmluvu, zároveň potvrdzovala aj zmluvu predloženú v Levitikus 25 a 26.
Ancient Israel took upon themselves a covenant where they defined the covenant as their proclamation “that all that the Lord has said, we will do,” totally unaware that the covenant which Christ was offering required that His law be written upon the heart. Their pharisaical definition of the terms of the covenant prevented them from understanding and accepting the true covenant.
Staroveký Izrael vzal na seba zmluvu, pričom túto zmluvu vymedzil svojím vyhlásením: „že všetko, čo Pán povedal, budeme činiť“, úplne si neuvedomujúc, že zmluva, ktorú Kristus ponúkal, vyžadovala, aby jeho zákon bol vpísaný do srdca. Ich farizejská definícia podmienok zmluvy im zabránila porozumieť pravej zmluve a prijať ju.
Modern Israel has defined the blood of the cross in the midst of the week in terms which cause the same blindness for modern Israel that was upon ancient Israel when they rejected the Messiah and proclaimed they had no king but Caesar.
Moderný Izrael definoval krv kríža uprostred týždňa v takých pojmoch, ktoré spôsobujú tú istú slepotu modernému Izraelu, aká spočívala na starovekom Izraeli, keď odmietli Mesiáša a vyhlásili, že nemajú iného kráľa, iba cisára.
Modern Israel is blind to the fact that the history which Gabriel outlined for Daniel not only includes the confirmation of the covenant, but also the scattering that is brought upon those who reject that covenant, for the verses identify that pagan Rome (the prince that was to come), would destroy the city and the sanctuary, and that unto the end of the war (which trampled down the sanctuary and the host) “desolations,” in the plural, were determined.
Moderný Izrael je slepý voči skutočnosti, že dejiny, ktoré Gabriel načrtol Danielovi, zahŕňajú nielen potvrdenie zmluvy, ale aj rozptýlenie, ktoré prichádza na tých, ktorí túto zmluvu odmietajú, lebo verše označujú, že pohanský Rím (knieža, ktoré malo prísť) zničí mesto i svätyňu a že až do konca vojny (ktorá pošliapala svätyňu i zástup) boli určené „spustošenia“ v množnom čísle.
In the history where Christ shed his blood to confirm the covenant with many, the two desolating powers of pagan and papal Rome are specifically identified. The blood shed upon the cross is what Christ brings into the heavenly sanctuary, and is a symbol of His work represented by the “mareh” vision of twenty-three hundred years. That history is woven in with the history of the “chazon” vision of twenty-five hundred and twenty years, as represented by the two desolating powers that would trample down the sanctuary and the host.
V dejinách, v ktorých Kristus prelial svoju krv, aby potvrdil zmluvu s mnohými, sú výslovne určené dve spustošujúce mocnosti pohanského a pápežského Ríma. Krv preliata na kríži je tým, čo Kristus prináša do nebeskej svätyne, a je symbolom Jeho diela predstaveného videním „mareh“ o dvetisíctristo rokoch. Tieto dejiny sú votkané do dejín videnia „chazon“ o dvetisícpäťsto dvadsiatich rokoch, ako ich predstavujú dve spustošujúce mocnosti, ktoré mali pošliapať svätyňu i zástup.
The truths which were represented in Miller’s dream as jewels shone as bright as the sun, but they were incomplete. In the last days, when the Midnight Cry is repeated to the very letter, those very jewels will be cast into the new, larger casket by the “dirt brush Man”, and they will then shine ten times brighter than they originally did. They become the test of the final Midnight Cry message. Those jewels were specifically identified by the two witnesses prophesied by Habakkuk, as tables. When the two tables of the 1843 and 1850 pioneer charts are laid upon each other “line upon line”, Miller’s jewels are specifically identified, and in so doing those jewels represent the message of the final Midnight Cry.
Pravdy, ktoré boli v Millerovom sne znázornené ako drahokamy, žiarili jasne ako slnko, no boli neúplné. V posledných dňoch, keď sa Polnočný výkrik zopakuje do posledného písmena, budú práve tie drahokamy vložené do novej, väčšej schránky „mužom s kefou na špinu“, a potom budú žiariť desaťkrát jasnejšie než pôvodne. Stávajú sa skúškou záverečného posolstva Polnočného výkriku. Tieto drahokamy boli osobitne označené dvoma svedkami, o ktorých prorokoval Habakuk, ako tabule. Keď sa dve tabule priekopníckych máp z rokov 1843 a 1850 položia jedna na druhú „riadok na riadok“, Millerove drahokamy sú osobitne označené, a týmto spôsobom tieto drahokamy predstavujú posolstvo záverečného Polnočného výkriku.
Most of the truths upon the two charts illustrate prophecies that were fulfilled prior to 1844, such as the identification of the beasts of Daniel seven and eight. The image of Daniel two is represented. The argument over whether it is Rome or Antiochus Epiphanes which establishes the vision is there. The first disappointment and the tarrying time of Habakkuk and the ten virgins is there. The arrival of the third angel is there, as is the heavenly sanctuary. “The daily” as a symbol of paganism is there. And of course, the three Woes of Islam are there. When brought together the charts represent an illustration of the “increase of knowledge” that takes place when the Lion of the tribe of Judah unseals a prophetic truth.
Väčšina právd na oboch mapách znázorňuje proroctvá, ktoré sa naplnili pred rokom 1844, ako napríklad určenie šeliem zo siedmej a ôsmej kapitoly Daniela. Je tam zobrazená socha z druhej kapitoly Daniela. Je tam aj výklad o tom, či videnie ustanovuje Rím alebo Antiochos Epifanes. Je tam prvé sklamanie i čas meškania z Habakuka a desiatich panien. Je tam príchod tretieho anjela, ako aj nebeská svätyňa. Je tam „každodenná“ ako symbol pohanstva. A, prirodzene, sú tam aj tri beda islamu. Keď sa mapy spoja, predstavujú znázornenie „rozmnoženia poznania“, ku ktorému dochádza, keď Lev z kmeňa Júdovho odpečaťuje prorockú pravdu.
As we wind down our consideration of the vision of the Ulai River as the symbol of the prophetic knowledge that was unsealed at the time of the end in 1798, which increased to make up the jewels in the new, larger casket of William Miller’s dream, we will revisit the Millerite truths which were incomplete in their history. Some were left in an incomplete state because of the time in history in which the Millerites were living, and others were left incomplete through the disobedience of those who refused to keep up with the advancing light of the third angel.
Keď uzatvárame naše uvažovanie o videní rieky Ulaj ako symbole prorockého poznania, ktoré bolo odpečatené v čase konca v roku 1798 a ktoré vzrástlo tak, že vytvorilo klenoty v novej, väčšej schránke zo sna Williama Millera, znovu sa vrátime k milleritickým pravdám, ktoré vo svojej histórii zostali neúplné. Niektoré zostali v neúplnom stave pre obdobie dejín, v ktorom milleriti žili, a iné zostali neúplné pre neposlušnosť tých, ktorí odmietli držať krok s postupujúcim svetlom tretieho anjela.
We will continue these things in the next article.
V nasledujúcom článku budeme pokračovať v týchto veciach.
“Those whom God has sent with a message are only men, but what is the character of the message which they bear? Will you dare to turn from, or make light of, the warnings, because God did not consult you as to what would be preferred? God calls men who will speak, who will cry aloud and spare not. God has raised up his messengers to do his work for this time. Some have turned from the message of the righteousness of Christ to criticize the men and their imperfections, because they do not speak the message of truth with all the grace and polish desirable. They have too much zeal, are too much in earnest, speak with too much positiveness, and the message that would bring healing and life and comfort to many weary and oppressed souls, is, in a measure, excluded; for just in proportion as men of influence close their own hearts and set up their own wills in opposition to what God has said, will they seek to take away the ray of light from those who have been longing and praying for light and for vivifying power. Christ has registered all the hard, proud, sneering speeches spoken against his servants as against himself.
„Tí, ktorých Boh poslal s posolstvom, sú len ľudia; ale aký je charakter posolstva, ktoré nesú? Odvážite sa odvrátiť sa od varovaní alebo ich zľahčovať preto, že sa s vami Boh neradil o tom, čo by bolo vhodnejšie? Boh povoláva mužov, ktorí budú hovoriť, ktorí budú hlasno volať a nebudú šetriť. Boh povolal svojich poslov, aby konali jeho dielo pre tento čas. Niektorí sa odvrátili od posolstva Kristovej spravodlivosti, aby kritizovali tých mužov a ich nedokonalosti, pretože nehlásajú posolstvo pravdy so všetkou žiaducou gráciou a uhladenosťou. Majú príliš veľa horlivosti, sú príliš úprimne zaujatí, hovoria s prílišnou rozhodnosťou, a tak je posolstvo, ktoré by mnohým unaveným a utláčaným dušiam prinieslo uzdravenie, život a potešenie, do istej miery vylučované; lebo práve do tej miery, do akej ľudia vplyvu zatvárajú vlastné srdcia a stavajú vlastnú vôľu proti tomu, čo Boh povedal, budú sa usilovať odňať lúč svetla tým, ktorí po svetle a oživujúcej moci túžili a modlili sa za ne. Kristus zaznamenal všetky tvrdé, pyšné, posmešné výroky vyslovené proti svojim služobníkom, akoby boli vyslovené proti nemu samému.״
“The third angel’s message will not be comprehended, the light which will lighten the earth with its glory will be called a false light, by those who refuse to walk in its advancing glory. The work that might have been done, will be left undone by the rejecters of truth, because of their unbelief. We entreat of you who oppose the light of truth, to stand out of the way of God’s people. Let Heaven-sent light shine forth upon them in clear and steady rays. God holds you to whom this light has come, responsible for the use you make of it. Those who will not hear will be held responsible; for the truth has been brought within their reach, but they despised their opportunities and privileges. Messages bearing the divine credentials have been sent to God’s people; the glory, the majesty, the righteousness of Christ, full of goodness and truth, have been presented; the fullness of the Godhead in Jesus Christ has been set forth among us with beauty and loveliness, to charm all whose hearts were not closed with prejudice. We know that God has wrought among us. We have seen souls turn from sin to righteousness. We have seen faith revived in the hearts of the contrite ones. Shall we be like the lepers that were cleansed who went on their way, and only one returned to give glory to God? Let us rather tell of his goodness, and praise God with heart, with pen, and with voice.” Review and Herald, May 27, 1890.
„Posolstvo tretieho anjela nebude pochopené; svetlo, ktoré osvieti zem svojou slávou, bude tými, ktorí odmietajú kráčať v jeho postupujúcej sláve, nazvané falošným svetlom. Dielo, ktoré mohlo byť vykonané, zostane pre odporcov pravdy nevykonané pre ich neveru. Vás, ktorí odporujete svetlu pravdy, naliehavo prosíme, aby ste ustúpili z cesty Božiemu ľudu. Nech na nich žiari nebesami zoslané svetlo v jasných a stálych lúčoch. Boh vás, ku ktorým toto svetlo prišlo, činí zodpovednými za to, ako ho používate. Tí, ktorí nechcú počuť, budú niesť zodpovednosť; lebo pravda im bola prinesená na dosah, ale oni pohrdli svojimi príležitosťami a výsadami. Božiemu ľudu boli poslané posolstvá nesúce božské poverovacie znaky; sláva, majestát, spravodlivosť Krista, plného dobroty a pravdy, boli predstavené; plnosť Božstva v Ježišovi Kristovi bola medzi nami predložená v kráse a ľúbeznosti, aby očarila všetkých, ktorých srdcia neboli uzavreté predsudkom. Vieme, že Boh medzi nami pôsobil. Videli sme duše obracať sa od hriechu k spravodlivosti. Videli sme vieru obnovenú v srdciach skrúšených. Máme byť ako tí malomocní, ktorí boli očistení, odišli svojou cestou a len jeden sa vrátil vzdať slávu Bohu? Radšej hovorme o jeho dobrote a chváľme Boha srdcom, perom i hlasom.“ Review and Herald, 27. mája 1890.