Kniha Daniel – sedemdesiatštyri

Štyri ohavnosti ôsmej kapitoly Ezechiela vedú vedenie Božej laodicejskej cirkvi posledných dní k tomu, aby sa klaňalo slnku, a tým prijalo znamenie šelmy. Nasledujúca kapitola, ktorá je tým istým videním, znázorňuje tých v Božej cirkvi posledných dní, ktorí prijímajú Božiu pečať. Sestra Whiteová nás informuje, že spečatenie v deviatej kapitole Ezechiela je totožné so spečatením predstaveným v siedmej kapitole Zjavenia. Boh súdi národ v jeho tretej a štvrtej generácii a štyri ohavnosti Ezechiela označujú štyri generácie vzbury, ktorá sa začala v roku 1863, keď laodicejský adventizmus zaviedol falzifikát dvoch tabúľ Habakuka, ktoré boli dané ako symbol zmluvného vzťahu medzi Bohom a Jeho ľudom, tak ako boli dve tabule Desatora dané na počiatku starovekého Izraela.

Áronovo zlaté teľa bolo falošným obrazom, symbolom vzbury, ktorý sa zjavil práve v čase, keď Boh vytváral dve dosky predstavujúce pravý obraz žiarlivosti. Áronovo zlaté teľa bolo predobrazom falošnej mapy z roku 1863, ktorá z posolstva odstránila „sedem časov“ z 3. Mojžišovej dvadsiatej šiestej kapitoly spolu s ďalšími časovými proroctvami. Tak laodicejský adventizmus postavil obraz žiarlivosti už na samom začiatku svojej histórie, ako to urobil Áron na počiatku dejín starovekého Izraela a ako to urobil Jeroboam na počiatku dejín severného kráľovstva Efraima.

„Sedem časov“ z Levitika dvadsiatej šiestej kapitoly bolo prvým časovým proroctvom, ktorému bol Miller vedený porozumieť, a bolo to prvým klenotom prorockého času odloženým nabok pri vzbure roku 1863. Rok 1863 označil začiatok zakrývania klenotov Millerovho sna a zavádzania falšovaných klenotov a mincí. „Sedem časov“ bolo uholným kameňom, ktorý stavitelia zavrhli. V roku 1863 to boli tí, ktorí boli staviteľmi milleritského chrámu, čo odložili nabok uholný kameň „siedmich časov“, no v posledných dňoch je tento kameň teraz hlavou uhla. Tento kameň predstavoval Skalu vekov a bol tiež predstavený dňom, ktorý učinil Hospodin, lebo bol symbolom sobotného odpočinku pre zem. V roku 1844 milleritský adventizmus pokarhal Jeroboamov falošný systém uctievania a oddelil sa od „zhromaždenia posmievačov“, ktorí sa „radovali“ nad prvým sklamaním.

Stavitelia dostali pokyn, aby sa nikdy nevracali do „zhromaždenia posmievačov“, tak ako judský prorok dostal pokyn, aby sa vrátil do Jeruzalema inou cestou, než aká ho priviedla do roku 1844. Cesta, ktorá ho priviedla do roku 1844, bola cestou, z ktorej vyšiel, totiž protestantizmom, a v tejto dejinnej línii sa protestantizmus stal odpadlíckym protestantizmom. Staviteľom bolo prikázané, aby sa nikdy nevracali do „zhromaždenia posmievačov“, a bolo im nariadené, aby nejedli ich pokrm ani nepili ich vodu. Stavitelia zjedli malú knižku, ktorá bola v ruke anjela v roku 1840, a ten pokrm bol v ich ústach sladký.

Jedenie a pitie proroctva predstavuje metodológiu používanú pri štúdiu Biblie. Milleritom bol daný osobitný spôsob skúmania Božieho slova a tieto pravidlá vytvorili úplne odlišné biblické posolstvo od toho, ktoré so svojou skazenou metodológiou vytvárali teológovia odpadlíckeho protestantizmu a katolicizmu. Stavitelia, ktorí sú zároveň aj judským prorokom, sa nemali vrátiť a jesť ani piť z metodológie ani odpadlíckeho protestantizmu, ani katolicizmu. Judský prorok však urobil práve to, a tým označil, že laodicejský adventizmus urobí práve to isté v roku 1863, lebo v roku 1863 použili teologické argumenty odpadlíckeho protestantizmu, aby odmietli Millerovo uplatnenie „sedemnásobku“, a tak postavili Áronove a Jeroboamove obrazy žiarlivosti. Vtedy sa začala prvá generácia laodicejského adventizmu.

Keď prorok z Judska prišiel do styku s Jeroboamom, vydal sa na cestu späť do Judska, no nikdy sa tam nedostal. Tento prorok predstavuje adventizmus Laodicey, ktorý podľa inšpirácie vstúpil do milleritského hnutia v roku 1856. Sestra Whiteová nikdy neustúpila od označenia adventizmu za Laodiceu a neexistuje nijaký biblický dôkaz, že by sa Laodicea niekedy zmenila. Sú jednotlivci, ktorí opúšťajú svoju vlastnú osobnú laodicejskú skúsenosť, no ako cirkev má byť Laodicea vyvrhnutá z úst Pána, lebo Laodicea znamená „ľud súdený“. Adventizmus používa túto definíciu na tvrdenie, že predstavuje cirkev, ktorá existuje počas obdobia súdu v nebeskej svätyni. Vo svojej slepote uznávajú prvok vyšetrujúceho súdu vo význame Laodicey, no nedokážu vidieť vykonávací súd, ktorý je v ich mene jasne vyjadrený.

Júdsky prorok napokon skončí pochovaný spolu s falošným prorokom, ktorý ho oklamal, aby jedol jeho pokrm a pil jeho nápoj. Obaja napokon spočinú v tom istom hrobe a lživý prorok z Bétela (falošná cirkev) ho pri jeho smrti nazve bratom.

Posolstvo druhého anjela v lete roku 1844 spočívalo v určení, že protestantské cirkvi padli a stali sa dcérami katolicizmu. Milleritský adventizmus vyzýval mužov i ženy, aby tieto denominácie opustili, lebo zotrvanie v nich znamenalo duchovnú a večnú smrť. Lživý prorok z Bétela predstavuje náboženský systém ustanovený v Bételi Jeroboámom. Bol to systém, ktorý vztýčil obraz šelme, a šelma, ktorá bola napodobnená, je šelmou katolicizmu. Protestanti sa naďalej označovali za protestantov, no zároveň ďalej zachovávali deň slnka ako deň bohoslužby, čo je znamením autority katolicizmu.

Protestanti tvrdia, že sú protestantmi, hoci jedinou definíciou protestanta je protestovať proti Rímu, a tým je ich vyznanie obrazom rímskej cirkvi, lebo ona sa vyznáva za kresťanskú inštitúciu, hoci pre toto tvrdenie nemá nijaké biblické oprávnenie. Jej nárok je založený na prázdnej autorite tradície a zvyku, čo je tá istá falošná autorita, ktorú používa protestantizmus, keď o sebe tvrdí, že je protestantský. Je to tá istá logika, ktorá zaslepila adventistov siedmeho dňa, aby verili, že ako Laodicejci sú stále v bezpečnom zmluvnom vzťahu. Je to tá istá falošná autorita, ktorú hlásal staroveký Izrael, keď vyhlasoval: „Chrám Hospodinov, chrám Hospodinov sme my.“

V roku 1863 sa hnutie milleritov skončilo, no v roku 1856 už prestalo byť hnutím filadelfských. Posolstvo Mojžiša („sedem časov“), ktoré predložil Eliáš (William Miller), bolo odmietnuté a toto odmietnutie bolo založené na metodológii lživého proroka z Bétela. Rok 1863 bol koncom šesťdesiatich piatich rokov, ktoré sa začali v roku 1798, a bol koncom proroctva siedmej kapitoly Izaiáša.

Šesťdesiatpäťročné proroctvo ôsmeho verša označuje, že „v priebehu“ obdobia šesťdesiatich piatich rokov bude severné kráľovstvo desiatich kmeňov odvedené do zajatia. Videnie bolo zaznamenané v roku 742 pred Kr. a o devätnásť rokov neskôr, v roku 723 pred Kr., bol Efrajim rozptýlený a odvlečený do zajatia Asýrčanmi. V roku 677 pred Kr., na konci šesťdesiatich piatich rokov, bol kráľ Menaše zajatý a odvedený do Babylonu. Východiskový bod v roku 742 pred Kr. označuje občiansku vojnu medzi severným kráľovstvom a južnými kráľovstvami Izraela, práve tak ako rok 1863 označuje samotný stred občianskej vojny v Spojených štátoch medzi Severom a Juhom. Proroctvo bolo Izaiášom vyhlásené v doslovnej nádhernej krajine (Júdu) a proroctvo roku 1863 sa naplnilo v duchovnej nádhernej krajine (v Spojených štátoch).

V rámci šesťdesiatpäťročného proroctva sa nachádzajú tri medzníky. Po občianskej vojne v roku 742 pred Kr. nasleduje o devätnásť rokov rozptýlenie severného kráľovstva, v roku 723 pred Kr. Na konci šesťdesiatich piatich rokov bolo rozptýlené južné kráľovstvo. Proroctvo, vrátane svojho začiatku i konca, predstavuje obe Božie „rozhorčenia“ proti severnému a južnému kráľovstvu a týmto dvom rozhorčeniam predchádza na ich východiskových bodoch devätnásť rokov a po ich naplnení nasleduje ďalších devätnásť rokov.

Celá chiastická štruktúra označuje obdobie občianskej vojny medzi severom a juhom, ktoré vyznačuje začiatok i koniec. Uprostred začiatku a konca boli obaja protivníci občianskej vojny odvlečení do otroctva a v priebehu šesťdesiatich piatich rokov, počas ktorých sú zo svojho vzájomne rozptýleného stavu otroctva zhromažďovaní do jedného národa, dospejú k roku 1863, čo je dátum Vyhlásenia o oslobodení otrokov, ktoré oslobodilo otrokov. Proroctvo o občianskej vojne v doslovnom Júdsku sa uzatvára pri občianskej vojne v duchovnom Júdsku, lebo Ježiš vždy znázorňuje koniec veci jej začiatkom, pretože On je Alfa i Omega.

Dejiny roku 1863 boli znázornené dejinami roku 742 pred Kr., keď prorok Izaiáš spolu so svojím synom doručil posolstvo bezbožnému judskému kráľovi (Achazovi). Rok 742 pred Kr. je v danej stati predstavený svedectvom kráľa Achaza, ktorý bol kráľom Judska, zrušil bohoslužobnú službu v Božej svätyni a dal svojmu veľkňazovi postaviť vzor sýrskeho chrámu priamo v priestoroch Božej pozemskej svätyne.

V dejinách bezbožného kráľa Achaza (označených Izaiášovým proroctvom ako rok 742 pred Kr.) vodca Jeruzalema uviedol do Božej cirkvi uctievanie pohanstva (katolicizmu), práve tak, ako sa laodicejský adventizmus vrátil k metodológii odpadlíckeho protestantizmu, aby zavrhol posolstvo Mojžiša, ktoré bolo odovzdané prostredníctvom Eliáša. V roku 742 pred Kr. Izaiáš konfrontoval bezbožného kráľa Judska na konci vodovodu horného rybníka, pri súkenníkovom poli, a keď tak urobil, vzal so sebou aj svojho syna. Meno jeho syna bolo znamením, a keď prorok z Judska konfrontoval kráľa Jeroboáma, dal mu tiež znamenie.

Meno Izaiášovho syna „Šear-jášub“ znamená „ostatok sa navráti“. Tí, ktorí „sa navracajú“ a tvoria ostatok, sú tí, ktorí očakávajú Pána v čase odkladu.

Keď Izaiáš prichádza do styku s bezbožným kráľom Achazom v roku 742 pred Kr., predstavuje tých, ktorí „očakávali“, lebo všetci proroci hovoria o posledných dňoch, a tí, ktorí „očakávajú“ v posledných dňoch, sú tí, ktorí prešli prvým sklamaním. Jeremiáš sa domnieval, že Boh klamal a zadržal dážď, a Izaiáš sa nazdáva, že Boh skryl „svoju tvár pred domom Jákobovým“, ale Izaiáš sa rozhoduje, že bude očakávať a hľadieť na Hospodina, čo predstavuje „múdrych“ počas času meškania videnia. Tí, ktorí sa skutočne vrátili a oddelili drahocenné od ničomného a mali sa stať Božími ústami, boli zapečatení, a preto stoja v protiklade k tým, ktorí prijímajú znamenie šelmy.

V tejto štúdii budeme pokračovať v nasledujúcom článku.