The lines of the reformatory movements are a key to understanding the “seven thunders” of Revelation ten. The “seven thunders” represent the history of the empowerment of the first angel’s message on August 11, 1840 until the Great Disappointment on October 22, 1844. Chapter ten provides three internal witnesses within the chapter to support this understanding.
Línie reformačných hnutí sú kľúčom k pochopeniu „siedmich hromov“ zo Zjavenia desať. „Sedem hromov“ predstavuje dejiny zmocnenia posolstva prvého anjela od 11. augusta 1840 až po Veľké sklamanie 22. októbra 1844. Desiata kapitola poskytuje v rámci samotnej kapitoly tri vnútorné svedectvá na podporu tohto chápania.
“The advent movement of 1840–44 was a glorious manifestation of the power of God; the first angel’s message was carried to every missionary station in the world, and in some countries there was the greatest religious interest which has been witnessed in any land since the Reformation of the sixteenth century; but these are to be exceeded by the mighty movement under the last warning of the third angel.” The Great Controversy, 611.
„Adventné hnutie rokov 1840–44 bolo slávnym prejavom Božej moci; posolstvo prvého anjela bolo prinesené na každú misijnú stanicu na svete a v niektorých krajinách sa prejavil najväčší náboženský záujem, aký bol v ktorejkoľvek zemi zaznamenaný od reformácie šestnásteho storočia; ale to všetko bude prekonané mocným hnutím pod posledným varovaním tretieho anjela.“ The Great Controversy, 611.
The first angel’s message was carried to the world from 1840 onward. Uriah Smith expresses the pioneer understanding, in agreement with Sister White. Smith recognizes the first angel arrived in 1798 and shows it was the first angel that came down in 1840. Smith and the pioneers had simply not noticed the distinction between the arrival of a message and its empowerment. Smith clearly states that when the angel of Revelation ten placed one foot on the sea and one on the earth it identified the message being carried to the world.
Posolstvo prvého anjela bolo niesené svetu od roku 1840 ďalej. Uriah Smith vyjadruje pionierske chápanie v zhode so sestrou Whiteovou. Smith uznáva, že prvý anjel prišiel v roku 1798, a ukazuje, že to bol prvý anjel, ktorý zostúpil v roku 1840. Smith a pionieri si jednoducho nevšimli rozdiel medzi príchodom posolstva a jeho zmocnením. Smith jasne uvádza, že keď anjel zo Zjavenia 10 položil jednu nohu na more a druhú na zem, označovalo to posolstvo niesené svetu.
“In 1798, therefore, the restriction against proclaiming the day of Christ at hand ceased; in 1798, the time of the end commenced, and the seal was taken from the little book. Since that period, therefore, the angel of Revelation 14 has gone forth proclaiming the hour of God’s judgment come; and it is since that time, too, that the angel of chapter 10 has taken his stand on sea and land, and sworn that time shall be no more. Of their identity there can be no question; and all the arguments which go to locate the one, are equally effective in the case of the other. We need not enter into any argument here to show that the present generation is witnessing the fulfillment of these two prophecies. In the preaching of the advent, more especially from 1840 to 1844, began their full and circumstantial accomplishment. The position of this angel, one foot upon the sea and the other on the land, denotes the wide extent of his proclamation by sea and by land. Had this message been designed for only one country, it would have been sufficient for the angel to take his position on the land only. But he has one foot upon the sea, from which we may infer that his message would cross the ocean, and extend to the various nations and divisions of the globe; and this inference is strengthened by the fact that the Advent proclamation, above referred to, did go to every missionary station in the world. More on this under chapter 14.” Uriah Smith, Thoughts on Daniel and the Revelation, 521.
„V roku 1798 teda prestalo obmedzenie proti zvestovaniu, že deň Kristov je blízko; v roku 1798 sa začal čas konca a z malej knižky bola sňatá pečať. Od toho obdobia teda anjel zo Zjavenia 14 vychádza a zvestuje, že prišla hodina Božieho súdu; a odvtedy tiež anjel z 10. kapitoly zaujal svoje postavenie na mori i na zemi a prisahal, že času už viacej nebude. O ich totožnosti nemôže byť nijakej pochybnosti; a všetky dôvody, ktoré slúžia na určenie postavenia jedného, sú rovnako účinné aj v prípade druhého. Nemusíme tu zachádzať do nijakého dokazovania, aby sme ukázali, že súčasná generácia je svedkom naplnenia týchto dvoch proroctiev. V zvestovaní adventu, a to zvlášť od roku 1840 do roku 1844, sa začalo ich úplné a podrobné naplnenie. Postavenie tohto anjela, jednou nohou na mori a druhou na zemi, označuje široký rozsah jeho zvestovania po mori i po súši. Keby bolo toto posolstvo určené iba pre jednu krajinu, stačilo by, aby anjel zaujal svoje postavenie len na zemi. Ale on má jednu nohu na mori, z čoho môžeme usudzovať, že jeho posolstvo prekročí oceán a rozšíri sa k rozličným národom a do rôznych častí zemegule; a tento záver posilňuje skutočnosť, že vyššie spomenuté adventné zvestovanie skutočne dospelo ku každej misijnej stanici na svete. Viac o tom pri 14. kapitole.“ Uriah Smith, Myšlienky o Danielovi a Zjavení, 521.
Therefore, verse one of chapter ten is identifying August 11, 1840, for at that time the predicted end of the Ottoman supremacy ceased in agreement with the prediction in Revelation nine. Sister White states:
Preto prvý verš desiatej kapitoly označuje 11. august 1840, lebo v tom čase sa v súlade s predpoveďou v deviatej kapitole Zjavenia skončil predpovedaný koniec osmanskej nadvlády. Sestra Whiteová uvádza:
“In the year 1840 another remarkable fulfillment of prophecy excited widespread interest. two years before, Josiah Litch, one of the leading ministers preaching the second advent, published an exposition of Revelation 9, predicting the fall of the Ottoman Empire. According to his calculations, this power was to be overthrown . . . on the 11th of August, 1840, when the Ottoman power in Constantinople may be expected to be broken. And this, I believe, will be found to be the case.’
„V roku 1840 vzbudilo široký záujem ďalšie pozoruhodné naplnenie proroctva. O dva roky skôr Josiah Litch, jeden z popredných kazateľov hlásajúcich druhý príchod, uverejnil výklad Zjavenia 9, v ktorom predpovedal pád Osmanskej ríše. Podľa jeho výpočtov mala byť táto moc zvrhnutá... 11. augusta 1840, keď možno očakávať, že osmanská moc v Konštantínopole bude zlomená. A verím, že sa ukáže, že je to tak.“
“At the very time specified, Turkey, through her ambassadors, accepted the protection of the allied powers of Europe, and thus placed herself under the control of Christian nations. The event exactly fulfilled the prediction. When it became known, multitudes were convinced of the correctness of the principles of prophetic interpretation adopted by Miller and his associates, and a wonderful impetus was given to the advent movement. Men of learning and position united with Miller, both in preaching and in publishing his views, and from 1840 to 1844 the work rapidly extended.” The Great Controversy, 334, 335.
„V presne určenom čase Turecko prostredníctvom svojich vyslancov prijalo ochranu spojeneckých mocností Európy, a tak sa dostalo pod kontrolu kresťanských národov. Táto udalosť presne splnila predpoveď. Keď sa to stalo známym, zástupy boli presvedčené o správnosti zásad prorockého výkladu, ktoré prijali Miller a jeho spolupracovníci, a adventnému hnutiu to dodalo podivuhodný impulz. Muži vzdelaní a spoločensky významní sa pridali k Millerovi tak v kázaní, ako aj v publikovaní jeho názorov, a od roku 1840 do roku 1844 sa toto dielo rýchlo šírilo.“ The Great Controversy, 334, 335.
Verse one of chapter ten is 1840 and in verse ten we see John bitterly disappointed on October 22, 1844. John represented those that took the message of the little book to the world, only to suffer the bitter disappointment on October 22, 1844. Verse one to verse ten represents the history of 1840 to 1844. That is one internal witness within chapter ten.
Prvý verš desiatej kapitoly predstavuje rok 1840 a v desiatom verši vidíme Jána trpko sklamaného 22. októbra 1844. Ján predstavoval tých, ktorí niesli posolstvo malej knižky svetu, len aby zakúsili trpké sklamanie 22. októbra 1844. Verše 1 až 10 predstavujú dejiny rokov 1840 až 1844. To je jedno vnútorné svedectvo v rámci desiatej kapitoly.
The other witness is John who eats the little book and it is sweet in his mouth, representing his acceptance of the message of August 11, 1840 and then it turned bitter in his stomach at the Great Disappointment of October 22, 1844.
Druhým svedkom je Ján, ktorý zjedá malú knižku a tá je sladká v jeho ústach, čo predstavuje jeho prijatie posolstva z 11. augusta 1840, a potom sa obrátila na horkosť v jeho žalúdku pri Veľkom sklamaní 22. októbra 1844.
And I took the little book out of the angel’s hand, and ate it up; and it was in my mouth sweet as honey: and as soon as I had eaten it, my belly was bitter. Revelation 10:10.
A vzal som z ruky anjela tú malú knižku a zjedol som ju; a v mojich ústach bola sladká ako med; ale keď som ju zjedol, moje brucho zhorklo. Zjavenie 10:10.
Verse ten represents the very history of 1840 to 1844 in one verse. That is the second internal witness within the chapter that the “seven thunders” represent that history. Sister White has already identified that the “seven thunders” represent a delineation of events that transpired under the first and second angel’s messages. The second angel’s message ended at the great disappointment, so the “seven thunders” represent the very same history. Three internal witnesses to support the truth that the history of August 11, 1840 through the Great Disappointment on October 22, 1844 is the prophetic history that is being emphasized in Revelation chapter ten.
Desiaty verš predstavuje v jedinom verši samotné dejiny rokov 1840 až 1844. To je druhé vnútorné svedectvo v rámci kapitoly, že „sedem hromov“ predstavuje tieto dejiny. Sestra Whiteová už označila, že „sedem hromov“ predstavuje vykreslenie udalostí, ktoré sa odohrali pod posolstvami prvého a druhého anjela. Posolstvo druhého anjela sa skončilo pri veľkom sklamaní, takže „sedem hromov“ predstavuje tie isté dejiny. Tri vnútorné svedectvá na podporu pravdy, že dejiny od 11. augusta 1840 až po Veľké sklamanie 22. októbra 1844 sú prorockými dejinami, ktoré sú zdôraznené v desiatej kapitole Zjavenia.
Then in the last verse, in agreement with the truth connected with the “seven thunders” a command is given for the presentation of the message and that the very history must be repeated.
Potom je v poslednom verši, v súlade s pravdou spojenou so „siedmimi hromami“, daný príkaz na predloženie posolstva a na to, že samotná história sa musí zopakovať.
And he said unto me, Thou must prophesy again before many peoples, and nations, and tongues, and kings. Revelation 10:11.
A povedal mi: Musíš znova prorokovať pred mnohými národmi, ľuďmi, jazykmi a kráľmi. Zjavenie 10,11.
The seven thunders are identifying that the beginning of Adventism, beginning when the message that was unsealed at the “time of the end” was empowered would illustrate the end of Adventism when the message that was unsealed in 1989 would be empowered by the descent, not of the angel of Revelation ten, but by the descending angel of Revelation eighteen. The angel of Revelation eighteen descended on September 11, 2001 and we are now approaching the conclusion of the historical repetition of 1840 to 1844.
Sedem hromov označuje, že počiatok adventizmu, začínajúci vtedy, keď bolo posolstvo, ktoré bolo odpečatené v „čase konca“, zmocnené mocou, bude znázorňovať koniec adventizmu, keď posolstvo, ktoré bolo odpečatené v roku 1989, bude zmocnené mocou zostúpením, nie anjela zo Zjavenia desať, ale zostupujúceho anjela zo Zjavenia osemnásť. Anjel zo Zjavenia osemnásť zostúpil 11. septembra 2001 a teraz sa približujeme k záveru historického opakovania rokov 1840 až 1844.
These observations of chapter ten have been in the public domain for years. What was never recognized until recently is that with that sacred history is another sacred history that is embedded within. The history will only be recognized by those who accept the Alpha and Omega principle that identifies the end of a thing with the beginning of a thing. The embedded history within the sacred history begins with a disappointment and ends with the Great Disappointment. The history of 1843 to 1844 is a special line of history within but distinct from the history of 1840 to 1844. Sister White and Christ both address this line of history.
Tieto postrehy k desiatej kapitole sú už roky verejne dostupné. Čo až donedávna nebolo rozpoznané, je to, že v rámci týchto posvätných dejín je vložená ešte jedna iná posvätná história. Tieto dejiny rozpoznajú iba tí, ktorí prijímajú princíp Alfa a Omega, ktorý stotožňuje koniec veci s jej začiatkom. Vložené dejiny v rámci posvätných dejín sa začínajú sklamaním a končia Veľkým sklamaním. Dejiny rokov 1843 až 1844 sú osobitnou dejinnou líniou, ktorá je síce v rámci dejín rokov 1840 až 1844, no zároveň je od nich odlišná. Sestra Whiteová aj Kristus sa obaja obracajú na túto dejinnú líniu.
“All the messages given from 1840–1844 are to be made forcible now, for there are many people who have lost their bearings. The messages are to go to all the churches.
„Všetky posolstvá dané v rokoch 1840–1844 majú byť teraz podané s mocou, lebo je mnoho ľudí, ktorí stratili správny smer. Tieto posolstvá majú zaznieť vo všetkých cirkvách.“
“Christ said, ‘Blessed are your eyes, for they see; and your ears, for they hear. For verily I say unto you, That many prophets and righteous men have desired to see those things which ye see, and have not seen them; and to hear those things which ye hear, and have not heard them’ [Matt. 13:16, 17]. Blessed are the eyes which saw the things that were seen in 1843 and 1844.
„Kristus povedal: ,Blahoslavené sú vaše oči, že vidia; a vaše uši, že počujú. Lebo veru vám hovorím, že mnohí proroci a spravodliví ľudia túžili vidieť to, čo vidíte vy, ale nevideli to; a počuť to, čo počujete vy, ale nepočuli to‘ [Mat. 13,16.17]. Blahoslavené sú oči, ktoré videli veci, ktoré bolo možné vidieť v rokoch 1843 a 1844.
“The message was given. And there should be no delay in repeating the message, for the signs of the times are fulfilling; the closing work must be done. A great work will be done in a short time. A message will soon be given by God’s appointment that will swell into a loud cry. Then Daniel will stand in his lot, to give his testimony.” Manuscript Releases, volume 21, 437.
„Posolstvo bolo dané. A pri opakovaní tohto posolstva by nemalo byť nijaké zdržanie, lebo znamenia času sa napĺňajú; záverečné dielo musí byť vykonané. Veľké dielo bude vykonané v krátkom čase. Čoskoro bude z Božieho ustanovenia dané posolstvo, ktoré vzrastie do mocného volania. Potom Daniel povstane vo svojom údele, aby vydal svoje svedectvo.“ Manuscript Releases, zväzok 21, 437.
The “prophets and righteous men have desired to see those things” that “were seen in 1843 and 1844.” Jesus referenced this sacred history in two gospels, but each reference was in a different context.
„Proroci a spravodliví muži si žiadali vidieť tie veci“, ktoré „boli videné v rokoch 1843 a 1844“. Ježiš sa na tieto posvätné dejiny odvolal v dvoch evanjeliách, no každá zmienka bola v odlišnom kontexte.
And he spake many things unto them in parables, saying, Behold, a sower went forth to sow; And when he sowed, some seeds fell by the way side, and the fowls came and devoured them up: Some fell upon stony places, where they had not much earth: and forthwith they sprung up, because they had no deepness of earth: And when the sun was up, they were scorched; and because they had no root, they withered away. And some fell among thorns; and the thorns sprung up, and choked them: But other fell into good ground, and brought forth fruit, some an hundredfold, some sixtyfold, some thirtyfold. Who hath ears to hear, let him hear. And the disciples came, and said unto him, Why speakest thou unto them in parables? He answered and said unto them, Because it is given unto you to know the mysteries of the kingdom of heaven, but to them it is not given. For whosoever hath, to him shall be given, and he shall have more abundance: but whosoever hath not, from him shall be taken away even that he hath. Therefore speak I to them in parables: because they seeing see not; and hearing they hear not, neither do they understand. And in them is fulfilled the prophecy of Esaias, which saith, By hearing ye shall hear, and shall not understand; and seeing ye shall see, and shall not perceive: For this people’s heart is waxed gross, and their ears are dull of hearing, and their eyes they have closed; lest at any time they should see with their eyes, and hear with their ears, and should understand with their heart, and should be converted, and I should heal them. But blessed are your eyes, for they see: and your ears, for they hear. For verily I say unto you, That many prophets and righteous men have desired to see those things which ye see, and have not seen them; and to hear those things which ye hear, and have not heard them. Matthew 13:3–17.
A hovoril im mnoho vo podobenstvách a vravel: Hľa, rozsievač vyšiel rozsievat'; a keď rozsieval, niektoré zrná padli vedľa cesty, i prileteli vtáci a zožrali ich. Iné padli na kamenisté miesta, kde nemali mnoho zeme; a hneď vzišli, pretože nemali hlbokú zem. Ale keď vyšlo slnko, spálilo ich; a pretože nemali koreňa, uschli. Iné padli medzi tŕnie; a tŕnie vyrástlo a udusilo ich. A iné padli do dobrej zeme a priniesli úrodu, jedno stonásobnú, iné šesťdesiatnásobnú a iné tridsaťnásobnú. Kto má uši na počúvanie, nech počúva. A pristúpili učeníci a povedali mu: Prečo im hovoríš v podobenstvách? On odpovedal a riekol im: Pretože vám je dané poznať tajomstvá nebeského kráľovstva, ale im to dané nie je. Lebo každému, kto má, bude dané, a bude mať hojnosť; ale tomu, kto nemá, bude vzaté i to, čo má. Preto im hovorím v podobenstvách, lebo hľadiac nevidia a počujúc nepočujú ani nechápu. A na nich sa napĺňa proroctvo Izaiášovo, ktoré hovorí: Svojím sluchom budete počuť, ale neporozumiete; a hľadiac budete hľadieť, ale neuzriete. Lebo srdce tohto ľudu otupelo, ich uši ťažko počujú a svoje oči zavreli, aby azda očami nevideli a ušami nepočuli a srdcom neporozumeli a neobrátili sa, aby som ich neuzdravil. Ale blahoslavené sú vaše oči, že vidia, a vaše uši, že počujú. Lebo veru vám hovorím, že mnohí proroci a spravodliví túžili vidieť to, čo vidíte vy, a nevideli; a počuť to, čo počujete vy, a nepočuli. Matúš 13:3–17.
Jesus in Matthew while speaking of the effect of the Word of God, and calling on men to “hear,” identifies that the Laodiceans who reject the message which the prophets desired to see, were represented in Isaiah chapter six. Future for America has repeatedly presented Isaiah six in the context of September 11, 2001, for with the attack of Islam on that date the mighty angel of Revelation eighteen descended and lightened the earth with his glory. The prophets all agree with one another and in verse three of Isaiah six we find the direct reference to that very angel.
Ježiš v Evanjeliu podľa Matúša, keď hovorí o účinku Božieho slova a vyzýva ľudí, aby „počuli“, poukazuje na to, že Laodicejčania, ktorí odmietajú posolstvo, ktoré proroci túžili uzrieť, boli predstavení v šiestej kapitole Izaiáša. Future for America opakovane predkladalo Izaiáša 6 v súvislosti s 11. septembrom 2001, lebo pri útoku islamu v ten deň zostúpil mocný anjel zo zjavenia osemnástej kapitoly a osvietil zem svojou slávou. Proroci všetci navzájom súhlasia a v treťom verši Izaiáša 6 nachádzame priamy odkaz na tohto práve anjela.
In the year that king Uzziah died I saw also the Lord sitting upon a throne, high and lifted up, and his train filled the temple. Above it stood the seraphims: each one had six wings; with twain he covered his face, and with twain he covered his feet, and with twain he did fly. And one cried unto another, and said, Holy, holy, holy, is the Lord of hosts: the whole earth is full of his glory. Isaiah 6:1–3.
V roku, keď zomrel kráľ Uzzija, videl som aj Pána sedieť na tróne, vysokom a vyvýšenom, a lem jeho rúcha napĺňal chrám. Nad ním stáli serafíni; každý mal šesť krídel: dvoma si zakrýval tvár, dvoma si zakrýval nohy a dvoma lietal. A jeden volal k druhému a hovoril: Svätý, svätý, svätý je Hospodin zástupov; celá zem je plná jeho slávy. Izaiáš 6:1–3.
The earth is lightened with his glory when the angel of Revelation eighteen descends, and Isaiah provides another important key when he informs us that his vision of the sanctuary took place in the year King Uzziah died. King Uzziah had attempted to do the work of a priest within the temple. Eighty priests and the high priest resisted him from doing so until the Lord struck him with leprosy in his forehead. He received the mark of the beast for attempting to combine his state authority with church authority. He did not immediately die, he was removed from the throne and replaced and over a period of time he finally died on September 11, 2001. The Adventist church progressively dies as did the Jewish church in the time of Christ. But September 11, 2001 Adventism who had already rejected the message of the last six verses of Daniel eleven came to an end as the Protestant horn of the United States, and those represented by Isaiah were then called to take the message represented by the first voice of Revelation eighteen.
Zem je osvietená jeho slávou, keď zostupuje anjel zo zjavenia osemnástej kapitoly, a Izaiáš nám poskytuje ďalší dôležitý kľúč, keď nás informuje, že jeho videnie svätyne sa odohralo v roku, keď zomrel kráľ Uziáš. Kráľ Uziáš sa pokúsil konať dielo kňaza v chráme. Osemdesiat kňazov a veľkňaz mu v tom odporovali, až kým ho Hospodin neudrel malomocenstvom na čele. Prijal znamenie šelmy za to, že sa pokúsil spojiť svoju štátnu moc s cirkevnou autoritou. Nezomrel okamžite; bol odstránený z trónu a nahradený a po určitom čase napokon zomrel 11. septembra 2001. Adventistická cirkev postupne umiera, tak ako umierala židovská cirkev v čase Krista. No 11. septembra 2001 sa adventizmus, ktorý už predtým odmietol posolstvo posledných šiestich veršov Daniela jedenástej kapitoly, skončil ako protestantský roh Spojených štátov, a tí, ktorých predstavoval Izaiáš, boli potom povolaní niesť posolstvo predstavované prvým hlasom Zjavenia osemnástej kapitoly.
And Azariah the priest went in after him, and with him fourscore priests of the Lord, that were valiant men: And they withstood Uzziah the king, and said unto him, It appertaineth not unto thee, Uzziah, to burn incense unto the Lord, but to the priests the sons of Aaron, that are consecrated to burn incense: go out of the sanctuary; for thou hast trespassed; neither shall it be for thine honour from the Lord God. Then Uzziah was wroth, and had a censer in his hand to burn incense: and while he was wroth with the priests, the leprosy even rose up in his forehead before the priests in the house of the Lord, from beside the incense altar. And Azariah the chief priest, and all the priests, looked upon him, and, behold, he was leprous in his forehead, and they thrust him out from thence; yea, himself hasted also to go out, because the Lord had smitten him. And Uzziah the king was a leper unto the day of his death, and dwelt in a several house, being a leper; for he was cut off from the house of the Lord: and Jotham his son was over the kings house, judging the people of the land. 2 Chronicles 26:17–21.
A kňaz Azariáš vošiel za ním a s ním osemdesiat kňazov Hospodinových, udatných mužov. A postavili sa proti kráľovi Uziášovi a povedali mu: Neprislúcha tebe, Uziáš, páliť kadidlo Hospodinovi, ale kňazom, synom Áronovým, ktorí sú posvätení na pálenie kadidla. Vyjdi zo svätyne, lebo si sa previnil; a nebude ti to na česť od Hospodina Boha. Vtedy sa Uziáš rozhneval a v ruke mal kadidelnicu, aby pálil kadidlo; a kým sa hneval na kňazov, malomocenstvo mu vyrazilo na čele pred kňazmi v dome Hospodinovom, pri kadidlovom oltári. A najvyšší kňaz Azariáš i všetci kňazi sa naňho pozreli, a hľa, bol malomocný na čele; preto ho odtiaľ vyhnali, ba aj sám sa ponáhľal vyjsť, pretože ho Hospodin ranil. A kráľ Uziáš bol malomocný až do dňa svojej smrti a býval v oddelenom dome, pretože bol malomocný; lebo bol vylúčený z domu Hospodinovho. A jeho syn Jótam bol nad kráľovským domom a spravoval súd nad ľudom krajiny. 2 Kroník 26:17–21.
It is important to recognize that the Protestant horn was removed from the Seventh-day Adventist church on September 11, 2001, for there are three primary elements to the unsealing of the message of Revelation in the last days. One is the parallel history of the horn of Republicanism and the horn of Protestantism. The other element that must be recognized is the significance of the seven churches, and of course the third is the “seven thunders.” All three prophetic elements make up the message that is being unsealed, and it is necessary to recognize that just as the Jewish church was passed by in the time of Christ, Adventism is passed by in the “last days.”
Je dôležité rozpoznať, že protestantský roh bol zo Cirkvi adventistov siedmeho dňa odstránený 11. septembra 2001, lebo existujú tri hlavné prvky rozpečatenia posolstva Zjavenia v posledných dňoch. Jedným z nich je paralelná história rohu republikánstva a rohu protestantizmu. Ďalším prvkom, ktorý treba rozpoznať, je význam siedmich cirkví, a, pravdaže, tretím je „sedem hromov“. Všetky tri prorocké prvky tvoria posolstvo, ktoré sa rozpečaťuje, a je nevyhnutné rozpoznať, že tak ako bola v Kristovom čase židovská cirkev obídená, aj adventizmus je v „posledných dňoch“ obídený.
Isaiah volunteers to take a message to God’s unfaithful chosen people in his history and Jesus uses the same words to address the same situation in His history. A covenant chosen people are being passed by, and they refuse to “hear” and be healed.
Izaiáš sa dobrovoľne ponúka, že ponesie posolstvo Božiemu nevernému vyvolenému ľudu vo svojej dejinnej dobe, a Ježiš používa tie isté slová, aby oslovil tú istú situáciu vo svojich dejinách. Ľud vyvolený zmluvou je obchádzaný a odmieta „počuť“ a byť uzdravený.
And he said, Go, and tell this people, Hear ye indeed, but understand not; and see ye indeed, but perceive not. Make the heart of this people fat, and make their ears heavy, and shut their eyes; lest they see with their eyes, and hear with their ears, and understand with their heart, and convert, and be healed. Isaiah 6:9, 10.
A povedal: Choď a povedz tomuto ľudu: Počúvajteže, ale nerozumejte; hľaďteže, ale nepoznávajte. Zatvrď srdce tohto ľudu a zaťaž jeho uši, a zavri jeho oči, aby nevidel svojimi očami a nepočul svojimi ušami, aby neporozumel svojím srdcom, aby sa neobrátil a nebol uzdravený. Izaiáš 6:9, 10.
The work Isaiah takes up is the work that John and Ezekiel took up when they ate the little book. They take a message of rebuke to a covenant chosen people that are in the process of being spewed out of the mouth of the Lord. The second time Jesus refers to the history that prophets and righteous men desired to see is recorded by Luke.
Dielo, ktorého sa ujíma Izaiáš, je dielom, ktorého sa ujali Ján a Ezechiel, keď zjedli malú knižku. Prinášajú posolstvo pokarhania zmluvnému vyvolenému ľudu, ktorý je v procese vyvrhovania z úst Pána. Druhý raz, keď Ježiš hovorí o dejinách, ktoré proroci a spravodliví muži túžili vidieť, je zaznamenaný u Lukáša.
And thou, Capernaum, which art exalted to heaven, shalt be thrust down to hell. He that heareth you heareth me; and he that despiseth you despiseth me; and he that despiseth me despiseth him that sent me. And the seventy returned again with joy, saying, Lord, even the devils are subject unto us through thy name. And he said unto them, I beheld Satan as lightning fall from heaven. Behold, I give unto you power to tread on serpents and scorpions, and over all the power of the enemy: and nothing shall by any means hurt you. Notwithstanding in this rejoice not, that the spirits are subject unto you; but rather rejoice, because your names are written in heaven. In that hour Jesus rejoiced in spirit, and said, I thank thee, O Father, Lord of heaven and earth, that thou hast hid these things from the wise and prudent, and hast revealed them unto babes: even so, Father; for so it seemed good in thy sight. All things are delivered to me of my Father: and no man knoweth who the Son is, but the Father; and who the Father is, but the Son, and he to whom the Son will reveal him. And he turned him unto his disciples, and said privately, Blessed are the eyes which see the things that ye see: For I tell you, that many prophets and kings have desired to see those things which ye see, and have not seen them; and to hear those things which ye hear, and have not heard them. Luke 10:15–24.
A ty, Kafarnaum, ktoré si vyvýšené až do neba, budeš zvrhnuté až do pekla. Kto vás počúva, mňa počúva; a kto vami pohŕda, mnou pohŕda; a kto pohŕda mnou, pohŕda tým, ktorý ma poslal. A tých sedemdesiat sa vrátilo s radosťou a hovorili: Pane, aj démoni sa nám poddávajú v tvojom mene. A on im povedal: Videl som satana padať z neba ako blesk. Hľa, dávam vám moc šliapať po hadoch a škorpiónoch i nad všetkou mocou nepriateľa; a nič vám nijako neublíži. Avšak neradujte sa z toho, že sa vám duchovia poddávajú; ale radšej sa radujte, že vaše mená sú zapísané v nebi. V tú hodinu sa Ježiš zaradoval v duchu a povedal: Ďakujem ti, Otče, Pane neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým; áno, Otče, lebo tak sa ti zapáčilo. Všetko mi je odovzdané od môjho Otca; a nik nepozná, kto je Syn, iba Otec; ani kto je Otec, iba Syn a ten, komu to Syn chce zjaviť. A obrátiac sa k svojim učeníkom, povedal súkromne: Blahoslavené sú oči, ktoré vidia to, čo vy vidíte. Lebo hovorím vám, že mnohí proroci a králi si žiadali vidieť to, čo vy vidíte, a nevideli; a počuť to, čo vy počujete, a nepočuli. Lukáš 10:15–24.
Again, the context of a blessing associated with those who have the privilege of seeing what the righteous have desired to see is concerning a covenant chosen people who are being passed by and are unwilling to “hear.” Sister White refers to Christ’s condemnation of Capernaum, which is a symbol of the rejection of great light, and she emphasized Adventism by placing the rebuke against Adventism in [brackets.]
Opäť ide o kontext blahoslavenstva spojeného s tými, ktorí majú výsadu vidieť to, čo si spravodliví túžili vidieť; týka sa to zmluvného vyvoleného ľudu, ktorý je obchádzaný a nechce „počuť“. Sestra Whiteová sa odvoláva na Kristovo odsúdenie Kafarnauma, ktoré je symbolom odmietnutia veľkého svetla, a zdôraznila adventizmus tým, že výčitku namierenú proti adventizmu uviedla v [zátvorkách.]
“Among the professed children of God, how little patience has been manifested, how many bitter words have been spoken, how much denunciation has been uttered against those not of our faith. Many have looked upon those belonging to other churches as great sinners, when the Lord does not thus regard them. Those who look thus upon the members of other churches, have need to humble themselves under the mighty hand of God. Those whom they condemn may have had but little light, few opportunities and privileges. If they had had the light that many of the members of our churches have had, they might have advanced at a far greater rate, and have better represented their faith to the world. Of those who boast of their light, and yet fail to walk in it, Christ says, ‘But I say unto you, It shall be more tolerable for Tyre and Sidon at the day of judgment, than for you. And thou, Capernaum [Seventh-day Adventists, who have had great light], which art exalted unto heaven [in point of privilege], shalt be brought down to hell: for if the mighty works, which have been done in thee, had been done in Sodom, it would have remained until this day. But I say unto you, That it shall be more tolerable for the land of Sodom in the day of judgment, than for thee.’ At that time Jesus answered and said, ‘I thank thee, O Father, Lord of heaven and earth, because thou hast hid these things from the wise and prudent [in their own estimation], and hast revealed them unto babes.’
„Medzi vyznávajúcimi Božími deťmi sa prejavilo tak málo trpezlivosti, bolo vyslovených toľko trpkých slov, zaznelo toľko odsúdenia proti tým, ktorí nie sú našej viery. Mnohí pozerali na tých, ktorí patria do iných cirkví, ako na veľkých hriešnikov, hoci Pán ich takto neposudzuje. Tí, ktorí takto hľadia na členov iných cirkví, sa potrebujú pokoriť pod mocnou rukou Božou. Tí, ktorých odsudzujú, mohli mať len málo svetla, málo príležitostí a výsad. Keby mali svetlo, aké malo mnoho členov našich cirkví, mohli by napredovať omnoho rýchlejšie a lepšie predstavovať svoju vieru svetu. O tých, ktorí sa chvália svojím svetlom, a predsa v ňom nechodia, Kristus hovorí: ‚Ale hovorím vám: Týru a Sidonu bude v deň súdu znesiteľnejšie než vám. A ty, Kafarnaum [adventisti siedmeho dňa, ktorí mali veľké svetlo], ktoré si vyvýšené až do neba [pokiaľ ide o výsady], budeš zvrhnuté až do pekla; lebo keby sa boli v Sodome diali tie mocné skutky, ktoré sa stali v tebe, bola by zostala až do dnešného dňa. Ale hovorím vám, že zemi sodomskej bude v deň súdu znesiteľnejšie než tebe.‘ V ten čas Ježiš odpovedal a riekol: ‚Chválim ťa, Otče, Pane neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými [vo vlastnom odhade] a zjavil si ich maličkým.‘“
“‘And now, because ye have done all these works, saith the Lord, and I spake unto you, rising up early and speaking, but ye heard not; and I called you, but ye answered not; therefore will I do unto this house, which is called by my name, wherein ye trust, and unto the place which I gave to you and to your fathers, as I have done to Shiloh. And I will cast you out of my sight, as I have cast out all your brethren, even the whole seed of Ephraim.” Review and Herald, August 1, 1893.
„A teraz, pretože ste robili všetky tieto skutky, hovorí Hospodin, a ja som k vám hovoril, vstávajúc zavčasu a hovoriac, ale nepočúvali ste; volal som vás, ale neodpovedali ste; preto urobím tomuto domu, ktorý sa nazýva mojím menom, v ktorý dúfate, a tomuto miestu, ktoré som dal vám i vašim otcom, ako som urobil Šílu. A vyvrhnem vás spred svojej tváre, ako som vyvrhol všetkých vašich bratov, celé semeno Efraimovo.“ Review and Herald, August 1, 1893.
The “mighty works” that had been done in Adventism were the works that righteous men and prophets desired to see and hear. Those mighty works were represented in the history of 1843 and 1844 when the message of the Midnight Cry was proclaimed. Adventism has rejected their history, and especially the history of 1843 and 1844. A history that begins and ends with a disappointment, and also a history that was intended to guide them into the earth made new.
„Mocné skutky“, ktoré boli vykonané v adventizme, boli skutkami, ktoré si spravodliví muži a proroci túžobne želali vidieť a počuť. Tieto mocné skutky boli znázornené v dejinách rokov 1843 a 1844, keď bolo ohlasované posolstvo Polnočného volania. Adventizmus zavrhol svoje dejiny, a zvlášť dejiny rokov 1843 a 1844. Dejiny, ktoré sa začínajú i končia sklamaním, a zároveň dejiny, ktoré ich mali viesť do obnovenej zeme.
“They had a bright light set up behind them at the beginning of the path, which an angel told me was the ‘midnight cry.’ This light shone all along the path, and gave light for their feet, so that they might not stumble.
„Na začiatku cesty mali za sebou rozžaté jasné svetlo, o ktorom mi anjel povedal, že je to ‚polnočné volanie‘. Toto svetlo svietilo pozdĺž celej cesty a osvecovalo ich nohy, aby sa nepotkli.
“If they kept their eyes fixed on Jesus, who was just before them, leading them to the city, they were safe. But soon some grew weary, and said the city was a great way off, and they expected to have entered it before. Then Jesus would encourage them by raising His glorious right arm, and from His arm came a light which waved over the advent band, and they shouted ‘Alleluia!’ Others rashly denied the light behind them, and said that it was not God that had led them out so far. The light behind them went out, leaving their feet in perfect darkness, and they stumbled and lost sight of the mark and of Jesus, and fell off the path down into the dark and wicked world below.” Early Writings, 15.
„Ak mali svoj zrak upretý na Ježiša, ktorý bol priamo pred nimi a viedol ich do mesta, boli v bezpečí. No čoskoro niektorí zmalomyseľneli a povedali, že mesto je ešte veľmi ďaleko a že očakávali, že už doň vojdú. Vtedy ich Ježiš povzbudzoval tým, že pozdvihol svoje slávne pravé rameno, a z Jeho ramena vychádzalo svetlo, ktoré sa vlnilo nad adventným zástupom, a oni volali: ‚Aleluja!‘ Iní zase unáhlene popreli svetlo za sebou a povedali, že to nebol Boh, kto ich tak ďaleko viedol. Svetlo za nimi zhaslo, zanechajúc ich nohy v úplnej tme, a oni sa potkýnali, stratili z dohľadu cieľ i Ježiša a spadli z chodníka dolu do temného a bezbožného sveta pod nimi.“ Early Writings, 15.
What the Lion of the tribe of Judah is now unsealing is the history of 1843 and 1844. The “seven thunders” represent 1840 to 1844, but that period contains a very special history that has been typified since the beginning of covenant history. Each of the reformatory movements parallel each other, possessing the identical waymarks. If they were different from one another Satan would create a different plan of attack for each reformatory movement, but he never does.
To, čo teraz odpečaťuje Lev z kmeňa Júdovho, sú dejiny rokov 1843 a 1844. „Sedem hromov“ predstavuje obdobie od roku 1840 do roku 1844, avšak toto obdobie obsahuje veľmi osobitné dejiny, ktoré boli predobrazené od začiatku dejín zmluvy. Každé z reformných hnutí je navzájom paralelné a nesie totožné medzníky. Keby sa navzájom odlišovali, satan by pre každé reformné hnutie vytvoril odlišný plán útoku, no nikdy to nerobí.
“But Satan was not idle. He now attempted what he has attempted in every other reformatory movement—to deceive and destroy the people by palming off upon them a counterfeit in place of the true work. As there were false Christ’s in the first century of the Christian church, so there arose false prophets in the sixteenth century.” The Great Controversy, 186.
„Satan však nezaháľal. Teraz sa pokúsil o to, o čo sa pokúšal pri každom inom reformnom hnutí — oklamať a zahubiť ľud tým, že mu podstrčí napodobeninu namiesto pravého diela. Ako boli v prvom storočí kresťanskej cirkvi falošní kristovia, tak povstali v šestnástom storočí falošní proroci.“ The Great Controversy, 186.
The essential point in this passage in terms of the overall message we are sharing is that when Adventism ceased to uphold the mantle of Protestantism and had it fully removed on September 11, 2001, they still insist that they are the remnant movement that proclaims the loud cry of the third angel. Yet they are the counterfeit. If you don’t recognize which movement is now carrying the horn of Protestantism it is virtually impossible to understand the parallel between the two horns in the United States.
Podstatný bod v tomto úryvku z hľadiska celkového posolstva, o ktoré sa delíme, spočíva v tom, že keď adventizmus prestal niesť plášť protestantizmu a ten mu bol 11. septembra 2001 úplne odňatý, stále trvá na tom, že je hnutím ostatku, ktoré ohlasuje hlasné volanie tretieho anjela. No je to falzifikát. Ak nerozpoznáte, ktoré hnutie teraz nesie roh protestantizmu, je prakticky nemožné pochopiť paralelu medzi dvoma rohmi v Spojených štátoch.
The history of 1843 and 1844 is represented in every reform movement and we will now use the beginning of ancient Israel as God’s chosen people and the ending of Israel as God’s chosen people to illustrate the same of modern Israel, with the focus on 1843 and 1844 as represented in each of the lines of reformatory movements.
Dejiny rokov 1843 a 1844 sú znázornené v každom reformačnom hnutí a teraz použijeme počiatok starovekého Izraela ako Božieho vyvoleného ľudu a záver Izraela ako Božieho vyvoleného ľudu, aby sme tým istým spôsobom znázornili novodobý Izrael, so zameraním na roky 1843 a 1844 tak, ako sú predstavené v každej z línií reformačných hnutí.
Moses prophesied that the Lord would raise up a prophet like unto himself, and that prophet was Jesus. Luke in Acts confirms that Jesus fulfilled Moses’ prophecy.
Mojžiš prorokoval, že Pán vzbudí proroka, podobného jemu samému, a tým prorokom bol Ježiš. Lukáš v Skutkoch potvrdzuje, že Ježiš naplnil Mojžišovo proroctvo.
The Lord thy God will raise up unto thee a Prophet from the midst of thee, of thy brethren, like unto me; unto him ye shall hearken. Deuteronomy 18:15.
Pán, tvoj Boh, ti vzbudí proroka spomedzi teba, z tvojich bratov, podobného mne; jeho budete počúvať. Deuteronómium 18,15.
Jesus is the prophet we are to listen to.
Ježiš je prorok, ktorého máme počúvať.
For Moses truly said unto the fathers, A prophet shall the Lord your God raise up unto you of your brethren, like unto me; him shall ye hear in all things whatsoever he shall say unto you. And it shall come to pass, that every soul, which will not hear that prophet, shall be destroyed from among the people. Yea, and all the prophets from Samuel and those that follow after, as many as have spoken, have likewise foretold of these days. Ye are the children of the prophets, and of the covenant which God made with our fathers, saying unto Abraham, And in thy seed shall all the kindreds of the earth be blessed. Unto you first God, having raised up his Son Jesus, sent him to bless you, in turning away every one of you from his iniquities. Acts 3:22–26.
Lebo Mojžiš veru povedal otcom: Proroka vám vzbudí Pán, váš Boh, z vašich bratov, ako mňa; jeho budete počúvať vo všetkom, čo vám povie. A stane sa, že každá duša, ktorá by nepočúvala toho proroka, bude vyhladená spomedzi ľudu. A všetci proroci od Samuela a tí, čo nasledovali po ňom, všetci, ktorí hovorili, takisto predpovedali tieto dni. Vy ste synovia prorokov a zmluvy, ktorú Boh uzavrel s našimi otcami, keď povedal Abrahámovi: A v tvojom semene budú požehnané všetky pokolenia zeme. Vám najprv Boh, vzkriesiac svojho Syna Ježiša, poslal ho, aby vás požehnal tým, že každého z vás odvráti od vašich neprávostí. Skutky 3:22–26.
The reform line of Christ begins at the time of the end, as all reform lines do. The “time of the end” in the days of Christ was His birth. Scripture identifies that at His birth there was an increase of knowledge in agreement with the definition of the “time of the end” in the book of Daniel. Whether it was the shepherds, the wise men from the east, angry Herod, or Anna and Simeon in the temple there was an increase of knowledge when He was born. At that point the leadership of the Jewish church was passed by. The divorce was progressive, but began by their rejection of the message that was unsealed at the time of the end.
Reformná línia Krista sa začína v čase konca, ako všetky reformné línie. „Čas konca“ v dňoch Krista bol Jeho narodením. Písmo ukazuje, že pri Jeho narodení nastal nárast poznania v súlade s definíciou „času konca“ v knihe Daniel. Či to boli pastieri, mudrci od východu, rozhnevaný Herodes, alebo Anna a Simeon v chráme, pri Jeho narodení nastal nárast poznania. V tom bode bolo vedenie židovskej cirkvi pominuté. Rozvod bol postupný, ale začal sa ich odmietnutím posolstva, ktoré bolo odpečatené v čase konca.
“Men know it not, but the tidings fill heaven with rejoicing. With a deeper and more tender interest the holy beings from the world of light are drawn to the earth. The whole world is brighter for His presence. Above the hills of Bethlehem are gathered an innumerable throng of angels. They wait the signal to declare the glad news to the world. Had the leaders in Israel been true to their trust, they might have shared the joy of heralding the birth of Jesus. But now they are passed by.” The Desire of Ages, 47.
„Ľudia o tom nevedia, ale táto zvesť napĺňa nebo radosťou. Sväté bytosti zo sveta svetla sú s hlbším a nežnejším záujmom priťahované k zemi. Celý svet je jasnejší pre Jeho prítomnosť. Nad betlehemskými pahorkami sa zhromaždil nespočetný zástup anjelov. Čakajú na znamenie, aby svetu oznámili radostnú správu. Keby boli vodcovia v Izraeli verní svojmu povereniu, mohli sa podieľať na radosti zo zvestovania narodenia Ježiša. Teraz sú však obídení.“ Túžba vekov, 47.
The leadership of Adventism was passed by in 1989 when Daniel eleven verse forty was fulfilled. The “time of the end” in the history of Moses, who typified Jesus, was his birth, where his family and thereafter Pharaoh’s daughter received an increase of knowledge about baby Moses. His name of course means “saved out of the water” and Jesus means “Jehovah saves.”
Vedenie adventizmu bolo v roku 1989 obídené, keď sa naplnil Daniel 11, verš 40. „Čas konca“ v dejinách Mojžiša, ktorý bol predobrazom Ježiša, bol jeho narodením, keď jeho rodina a potom faraónova dcéra prijali rozšírené poznanie o dieťati Mojžišovi. Jeho meno, pravdaže, znamená „zachránený z vody“ a Ježiš znamená „Jehova zachraňuje“.
After the “time of the end” all the reform lines demonstrate a point when the knowledge that is increased in that particular history is formalized into a message that can be held up as a witness to the generation who are to be held accountable for the light that was unsealed at the time of the end.
Po „čase konca“ všetky línie reformy ukazujú na bod, v ktorom sa poznanie, ktoré je v danej dejinnej línii rozmnožené, sformuluje do posolstva, ktoré možno predložiť ako svedectvo generácii, ktorá má niesť zodpovednosť za svetlo, odpečatené v čase konca.
John the Baptist formalized the message of Christ, and Moses’ message was formalized in his fortieth year, when he attempted to deliver Israel from Egypt in his own strength. The message of the deliverance of Egypt was now in the public record.
Ján Krstiteľ sformuloval posolstvo Krista a Mojžišovo posolstvo bolo sformulované v jeho štyridsiatom roku, keď sa vo vlastnej sile pokúsil vyslobodiť Izrael z Egypta. Posolstvo o vyslobodení z Egypta bolo teraz verejne zaznamenané.
Forty years later Moses’ message was empowered at the burning bush and was accompanied with two signs of God’s divinity as represented by the rod which turned into a snake and the leprous hand that Moses withdrew from his bosom. Jesus’ message was empowered at His baptism that was accompanied with two signs of divinity, the Father’s voice and the Holy Spirit. The next waymark in both histories represent the first disappointment, the tarrying time, the arrival of the second angel or 1843.
O štyridsať rokov neskôr bolo Mojžišovo posolstvo zmocnené pri horiacom kríku a bolo sprevádzané dvoma znameniami Božstva, predstavovanými palicou, ktorá sa premenila na hada, a malomocnou rukou, ktorú Mojžiš vytiahol zo svojho lona. Ježišovo posolstvo bolo zmocnené pri Jeho krste, ktorý bol sprevádzaný dvoma znameniami Božstva: hlasom Otca a Duchom Svätým. Ďalší orientačný bod v oboch dejinách predstavuje prvé sklamanie, čas meškania, príchod druhého anjela alebo rok 1843.
The disappointment in the line of Moses was illustrated by his wife when the angel descended to slay Moses for not circumcising his son. In fear Zipporah performed the rite on their son herself. Moses had forgotten to circumcise his son! The very sign of the covenant that was given to Abraham was forgotten by Moses. Father Abraham had set forth the prediction of the Hebrews captivity and deliverance in and from Egypt, and his prophecy was to be specifically fulfilled through Moses, and Moses forgot to circumcise his son. At that point Moses sent Zipporah back to stay with her father until after the deliverance. She tarried in Midian until Moses led the children of Israel through the water of the Red Sea, which the apostle Paul informs us is typifying baptism, the very rite that replaced circumcision. Do not miss that point. The arrival of the waymark representing the second angel in the history of Moses, the waymark that produces the first disappointment in that history was a rejection of the primary rule of Abraham’s covenant relationship with God.
Sklamanie v línii Mojžiša bolo znázornené na jeho manželke, keď anjel zostúpil, aby usmrtil Mojžiša za to, že neobrezal svojho syna. Cippora zo strachu sama vykonala tento obrad na ich synovi. Mojžiš zabudol obrezať svojho syna! Práve na znamenie zmluvy, ktoré bolo dané Abrahámovi, Mojžiš zabudol. Otec Abrahám predložil predpoveď o zajatí Hebrejov v Egypte a ich vyslobodení z neho a jeho proroctvo sa malo osobitne naplniť skrze Mojžiša, a Mojžiš zabudol obrezať svojho syna. V tom čase Mojžiš poslal Cipporu späť, aby zostala u svojho otca až do vyslobodenia. Zdržiavala sa v Midiáne, kým Mojžiš neviedol deti Izraela cez vody Červeného mora, o ktorých nás apoštol Pavol poučuje, že sú predobrazom krstu, práve toho obradu, ktorý nahradil obriezku. Nepremeškajte tento bod. Príchod medzníka predstavujúceho druhého anjela v dejinách Mojžiša, medzníka, ktorý v týchto dejinách prináša prvé sklamanie, bol odmietnutím základného pravidla Abrahámovho zmluvného vzťahu s Bohom.
The first disappointment in the line of Christ was the death of Lazarus, which Martha and Mary were certain would not have happened if Jesus had not tarried until Lazarus had already been dead for four days. The disappointment of Jesus allowing his close friend Lazarus to die and rot in the tomb was immense, for not only the two sisters, but also the disciples. Yet the resurrection of Lazarus became the seal of Christ’s entire ministry.
Prvým sklamaním v línii Krista bola smrť Lazára, o ktorej boli Marta a Mária presvedčené, že by sa nebola stala, keby Ježiš nebol meškal až dovtedy, keď bol Lazár už štyri dni mŕtvy. Sklamanie z toho, že Ježiš dopustil, aby jeho blízky priateľ Lazár zomrel a tleli v hrobe, bolo nesmierne, a to nielen pre obe sestry, ale aj pre učeníkov. Predsa sa však vzkriesenie Lazára stalo pečaťou celej Kristovej služby.
“In delaying to come to Lazarus, Christ had a purpose of mercy toward those who had not received Him. He tarried, that by raising Lazarus from the dead He might give to His stubborn, unbelieving people another evidence that He was indeed ‘the resurrection, and the life.’ He was loath to give up all hope of the people, the poor, wandering sheep of the house of Israel. His heart was breaking because of their impenitence. In His mercy He purposed to give them one more evidence that He was the Restorer, the One who alone could bring life and immortality to light. This was to be an evidence that the priests could not misinterpret. This was the reason of His delay in going to Bethany. This crowning miracle, the raising of Lazarus, was to set the seal of God on His work and on His claim to divinity.” The Desire of Ages, 529.
„Keď Kristus otáľal prísť k Lazárovi, mal úmysel milosrdenstva voči tým, ktorí Ho neprijali. Zostal teda, aby vzkriesením Lazára z mŕtvych dal svojmu tvrdohlavému, neveriacemu ľudu ďalší dôkaz, že On je naozaj ‚vzkriesenie a život‘. Len nerád sa vzdával všetkej nádeje pre tento ľud, pre tie úbohé, blúdiace ovce domu Izraelovho. Jeho srdce pukalo pre ich nekajúcnosť. Vo svojom milosrdenstve zamýšľal dať im ešte jeden dôkaz, že On je Obnoviteľ, Ten, ktorý jediný môže vyniesť na svetlo život a nesmrteľnosť. To mal byť dôkaz, ktorý kňazi nebudú môcť prekrútiť. To bol dôvod Jeho odkladu s cestou do Betánie. Tento vrcholný zázrak, vzkriesenie Lazára, mal spečatiť Božím potvrdením Jeho dielo i Jeho nárok na božstvo.“ Túžba vekov, 529.
The sealing of God’s one hundred and forty-four thousand is illustrated in the history of 1843 and 1844, for we are informed that it was Lazarus who led Christ into Jerusalem at the triumphal entry. The history of the triumphal entry is the history Sister White uses to illustrate the Midnight Cry of 1843 and 1844. It was a misunderstanding of Christ having the power to resurrect the dead by God’s creative power. Mary and Elizabeth confessed that they knew Jesus had the power to resurrect Lazarus at the final trump, but could not see that He actually had the power to resurrect then and there. They were in denial of the very truth He came to demonstrate at His baptism and death, the beginning and ending of His personal three-and-a-half-year ministry. They could not see until the stone was removed from the tomb, just as His hand would later be removed from a mistake in some of the figures on the 1843 chart.
Zapečatenie Božích sto štyridsiatich štyroch tisíc je znázornené v dejinách rokov 1843 a 1844, lebo sme poučení, že to bol Lazár, kto pri triumfálnom vjazde uviedol Krista do Jeruzalema. Dejiny triumfálneho vjazdu sú dejinami, ktoré sestra Whiteová používa na znázornenie Polnočného volania rokov 1843 a 1844. Išlo o nepochopenie toho, že Kristus mal moc vzkriesiť mŕtvych prostredníctvom Božej tvorivej moci. Mária a Alžbeta vyznali, že vedeli, že Ježiš má moc vzkriesiť Lazára pri poslednej trúbe, no nedokázali vidieť, že skutočne má moc vzkriesiť ho tam a vtedy. Popierali práve tú pravdu, ktorú prišiel preukázať pri svojom krste a smrti, na začiatku a na konci svojej osobnej trojapolročnej služby. Nemohli vidieť, kým kameň nebol odvalený od hrobu, tak ako by jeho ruka neskôr bola odstránená z omylu v niektorých výpočtoch na grafe z roku 1843.
Moses, after he sent Zipporah away from the upcoming struggle with Pharaoh, was met by his older brother Aaron and the two messengers proceeded to Egypt representing the second angel’s message. Before any plagues were brought upon Egypt Moses warned Pharaoh that if he would not let Israel, God’s firstborn, go out and worship, then God would slay Egypt’s firstborn.
Mojžiš po tom, čo Cippóru poslal preč od blížiaceho sa zápasu s faraónom, sa stretol so svojím starším bratom Áronom a obaja poslovia pokračovali do Egypta, predstavujúc posolstvo druhého anjela. Skôr než boli na Egypt zoslané akékoľvek rany, Mojžiš varoval faraóna, že ak neprepustí Izrael, Božieho prvorodeného, aby vyšiel a uctieval, Boh usmrtí prvorodeného Egypta.
And the Lord said unto Moses, When thou goest to return into Egypt, see that thou do all those wonders before Pharaoh, which I have put in thine hand: but I will harden his heart, that he shall not let the people go. And thou shalt say unto Pharaoh, Thus saith the Lord, Israel is my son, even my firstborn: And I say unto thee, Let my son go, that he may serve me: and if thou refuse to let him go, behold, I will slay thy son, even thy firstborn. Exodus 4:21–23.
A Hospodin povedal Mojžišovi: Keď sa budeš vracať do Egypta, hľaď, aby si pred faraónom vykonal všetky tie divy, ktoré som vložil do tvojej ruky; ale ja zatvrdím jeho srdce, takže ľud neprepustí. A povieš faraónovi: Takto hovorí Hospodin: Izrael je môj syn, môj prvorodený. A hovorím ti: Prepusť môjho syna, aby mi slúžil; a ak ho odmietneš prepustiť, hľa, zabijem tvojho syna, tvojho prvorodeného. Exodus 4:21–23.
The Midnight Cry was a prediction that in the future would be fulfilled.
Polnočný výkrik bol predpoveďou, ktorá sa v budúcnosti mala naplniť.
“In the deliverance of Israel from Egypt, the dedication of the first-born was again commanded. While the children of Israel were in bondage to the Egyptians, the Lord directed Moses to go to Pharaoh, king of Egypt, and say, ‘Thus saith the Lord, Israel is My son, even My first-born: and I say unto thee, Let My son go, that he may serve Me: and if thou refuse to let him go, behold, I will slay thy son, even thy first-born.’ Exodus 4:22, 23.
„Pri vyslobodení Izraela z Egypta bolo opäť prikázané zasvätenie prvorodených. Kým boli synovia Izraela v otroctve Egypťanov, Hospodin prikázal Mojžišovi, aby šiel k faraónovi, egyptskému kráľovi, a povedal: ‚Takto hovorí Hospodin: Izrael je môj syn, môj prvorodený. A hovorím ti: Prepusť môjho syna, aby mi slúžil. Ak ho však odmietneš prepustiť, hľa, usmrtím tvojho syna, tvojho prvorodeného.‘ 2. Mojžišova 4:22, 23.
“Moses delivered his message; but the proud king’s answer was, ‘Who is the Lord, that I should obey His voice to let Israel go? I know not the Lord, neither will I let Israel go.’ Exodus 5:2. The Lord worked for His people by signs and wonders, sending terrible judgments upon Pharaoh. At length the destroying angel was bidden to slay the first-born of man and beast among the Egyptians. That the Israelites might be spared, they were directed to place upon their doorposts the blood of a slain lamb. Every house was to be marked, that when the angel came on his mission of death, he might pass over the homes of the Israelites.” The Desire of Ages, 51.
„Mojžiš odovzdal svoje posolstvo; ale odpoveďou pyšného kráľa bolo: ‚Kto je Hospodin, aby som poslúchol jeho hlas a prepustil Izrael? Hospodina nepoznám a Izrael neprepustím.‘ Exodus 5,2. Hospodin pôsobil za svoj ľud znameniami a divmi a zosielal na faraóna strašné súdy. Napokon dostal anjel zhubca príkaz zabiť medzi Egypťanmi prvorodených z ľudí i zvierat. Aby Izraeliti boli ušetrení, dostali pokyn natrieť veraje svojich dverí krvou zabitého baránka. Každý dom mal byť označený, aby keď anjel príde vykonať svoje poslanie smrti, obišiel domovy Izraelitov.“ Túžba vekov, 51.
The Midnight Cry message unto Pharaoh was identifying the death of the firstborn in response to Pharaoh’s rebellion. Once the message was put into the record the plagues, representing the power of the Midnight Cry in the summer of 1844 was brought upon Egypt. The message of the Midnight Cry swept across the land like a tidal wave in the summer of 1844. The plagues swept across Egypt and when the promised death of the firstborn arrived a cry was heard at midnight throughout Egypt.
Posolstvo Polnočného volania určené faraónovi označovalo smrť prvorodených ako odpoveď na faraónovu vzburu. Keď bolo toto posolstvo zaznamenané, rany, predstavujúce moc Polnočného volania v lete roku 1844, boli privedené na Egypt. Posolstvo Polnočného volania sa v lete roku 1844 prehnalo krajinou ako prílivová vlna. Rany sa prehnali Egyptom a keď prišla zasľúbená smrť prvorodených, o polnoci bolo po celom Egypte počuť nárek.
And Moses said, Thus saith the Lord, About midnight will I go out into the midst of Egypt: And all the firstborn in the land of Egypt shall die, from the firstborn of Pharaoh that sitteth upon his throne, even unto the firstborn of the maidservant that is behind the mill; and all the firstborn of beasts. And there shall be a great cry throughout all the land of Egypt, such as there was none like it, nor shall be like it any more. Exodus 11:4–6.
A Mojžiš povedal: Takto hovorí Hospodin: Okolo polnoci prejdem prostred Egypta. A zomrie všetko prvorodené v egyptskej krajine, od prvorodeného faraóna, ktorý sedí na svojom tróne, až po prvorodeného dievky, ktorá je za mlynom, i všetko prvorodené z dobytka. A po celej egyptskej krajine povstane veľký nárek, akého nebolo a ani už nikdy nebude. 2. Mojžišova 11:4–6.
The triumphal entry of Christ into Jerusalem led to the cross of Calvary, and the disciples of Christ and his other followers experienced a Great Disappointment.
Víťazný vstup Krista do Jeruzalema viedol ku krížu na Kalvárii a Kristovi učeníci i jeho ostatní nasledovníci prežili Veľké sklamanie.
“Our disappointment was not so great as that of the disciples. When the Son of man rode triumphantly into Jerusalem, they expected Him to be crowned king. The people flocked from all the region about, and cried: ‘Hosanna to the Son of David.’ And when the priests and elders besought Jesus to still the multitude, He declared that if they should hold their peace even the stones would cry out, for prophecy must be fulfilled. Yet in a few days these very disciples saw their beloved Master, whom they believed would reign on David’s throne, stretched upon the cruel cross above the mocking, taunting Pharisees. Their high hopes were disappointed, and the darkness of death closed about them.” Testimonies, volume 1, 57, 58.
„Naše sklamanie nebolo také veľké ako sklamanie učeníkov. Keď Syn človeka slávnostne vošiel do Jeruzalema, očakávali, že bude korunovaný za kráľa. Ľud sa hrnul z celého okolia a volal: ‚Hosanna Synovi Dávidovmu.‘ A keď kňazi a starší prosili Ježiša, aby umlčal zástup, vyhlásil, že ak by oni mlčali, aj kamene by kričali, lebo proroctvo sa musí naplniť. A predsa už o niekoľko dní tí istí učeníci videli svojho milovaného Majstra, o ktorom verili, že bude vládnuť na Dávidovom tróne, rozprestretého na krutom kríži nad posmievajúcimi sa, potupujúcimi farizejmi. Ich vznešené nádeje sa zrútili a obklopila ich temnota smrti.“ Testimonies, volume 1, 57, 58.
The great disappointment of the disciples and Millerites is also represented by the Hebrews being stuck between Pharaoh’s army and the Red Sea.
Veľké sklamanie učeníkov a milleritov je takisto znázornené tým, že Hebreji uviazli medzi faraónovým vojskom a Červeným morom.
“Upon us is shining the accumulated light of past ages. The record of Israel’s forgetfulness has been preserved for our enlightenment. In this age God has set His hand to gather unto Himself a people from every nation, kindred, and tongue. In the advent movement He has wrought for His heritage, even as He wrought for the Israelites in leading them from Egypt. In the great disappointment of 1844 the faith of His people was tested as was that of the Hebrews at the Red Sea.” Testimonies, volume 8, 115, 116.
„Na nás žiari nahromadené svetlo minulých vekov. Záznam o zabúdavosti Izraela bol zachovaný na naše poučenie. V tomto veku Boh vztiahol svoju ruku, aby k sebe zhromaždil ľud z každého národa, pokolenia a jazyka. V adventnom hnutí pôsobil pre svoje dedičstvo, tak ako pôsobil pre Izraelitov, keď ich vyvádzal z Egypta. Vo veľkom sklamaní roku 1844 bola viera Jeho ľudu skúšaná tak, ako bola skúšaná viera Hebrejov pri Červenom mori.“ Testimonies, zväzok 8, 115, 116.
It is important to see that when Christ entered Jerusalem the inspiration of the hour produced an outburst of praise, which the Pharisee’s sought to silence. The heart of the chorus of praise was the reference to Jesus being the son of David, the very symbol Christ used to mark the end of his verbal interactions with the quibbling Jews. Most irritating to the Jews was the recognition that when calling Jesus, the Son of David they were by inference referencing King David’s triumphal entry into Jerusalem.
Je dôležité vidieť, že keď Kristus vstúpil do Jeruzalema, vnuknutie tej hodiny vyvolalo výbuch chvály, ktorý sa farizeji usilovali umlčať. Jadrom zboru chvály bol odkaz na to, že Ježiš je Syn Dávidov, práve ten symbol, ktorý Kristus použil na označenie konca svojich slovných stretov s hašterivými Židmi. Židov najviac dráždilo uznanie, že keď Ježiša nazývali Synom Dávidovým, tým nepriamo poukazovali na triumfálny vstup kráľa Dávida do Jeruzalema.
In the history of David’s work of bringing the ark to Jerusalem, the empowerment of the message was represented by David’s empowerment.
V príbehu o tom, ako Dávid prinášal archu do Jeruzalema, bolo zmocnenie posolstva znázornené Dávidovým zmocnením.
And David went on, and grew great, and the Lord God of hosts was with him. 2 Samuel 5:10.
A Dávid pokračoval a vzmáhal sa, a Hospodin, Boh zástupov, bol s ním. 2. Samuelova 5:10.
Thereafter David determined to bring the ark unto Jerusalem. In bringing the ark to the city of David, there was to be a disappointment, as in every reform line. Uzzah, whose name means strength, knowing full well that he was not authorized to touch the ark, did so anyway. The very issue that took the ark into captivity in the first place, was disobedience unto the Lord’s revealed will, and presumption concerning the power associated with the ark of God. Yet Uzzah, a strong man of David disobeyed, just as Moses disobeyed the command of circumcision. Uzzah was struck dead, and the ark tarried outside of Jerusalem until David understood that those watching over where the ark had remained after Uzzah’s death were being blessed. David then set forth again to bring the ark into Jerusalem. As David danced into Jerusalem his wife saw his nakedness and was greatly disappointed.
Potom sa Dávid rozhodol preniesť archu do Jeruzalema. Pri prenášaní archy do Dávidovho mesta malo dôjsť ku sklamaniu, ako v každej reformnej línii. Uzza, ktorého meno znamená sila, hoci veľmi dobre vedel, že nie je oprávnený dotknúť sa archy, predsa tak urobil. Práve tá istá záležitosť, ktorá priviedla archu pôvodne do zajatia, bola neposlušnosť voči Pánovej zjavenej vôli a opovážlivosť vzhľadom na moc spojenú s archou Božou. Napriek tomu Uzza, silný muž Dávidov, neposlúchol, tak ako Mojžiš neposlúchol príkaz obriezky. Uzza bol smrteľne zasiahnutý a archa zostala mimo Jeruzalema, až kým Dávid nepochopil, že tí, ktorí dohliadali na miesto, kde archa po Uzzovej smrti zostala, boli požehnávaní. Potom sa Dávid znovu vydal, aby priniesol archu do Jeruzalema. Keď Dávid tancoval pri vchode do Jeruzalema, jeho žena videla jeho nahotu a veľmi sa sklamala.
Three lines of reformatory movements that all address 1843 and 1844, the period of time that righteous men and prophets desired to see and hear. The characteristics of the arrival of the second angel, thus marking a tarrying time and disappointment are all easy to see. The deeper truths identify that the disappointment was not simply a misunderstanding on the part of Moses, or Uzzah or Martha and Mary, but a disappointment that was connected with rejecting a foundational principle connected to the very history where the disappointment was accomplished. For Moses it was the sign of circumcision, for Uzzah it was presumption about God’s commands concerning the ark, for Martha and Mary it was a lack of faith in Christ’s creative power to resurrect.
Tri línie reformačných hnutí, ktoré sa všetky vzťahujú na roky 1843 a 1844, na časové obdobie, ktoré spravodliví muži a proroci túžili vidieť a počuť. Charakteristiky príchodu druhého anjela, ktoré tak označujú čas meškania a sklamania, sú všetky ľahko rozpoznateľné. Hlbšie pravdy ukazujú, že sklamanie nebolo jednoducho nedorozumením na strane Mojžiša, alebo Uzzáha, alebo Marty a Márie, ale sklamaním, ktoré bolo spojené s odmietnutím základnej zásady spojenej so samotnou históriou, v ktorej sa toto sklamanie naplnilo. Pre Mojžiša to bolo znamenie obriezky, pre Uzzáha to bola opovážlivosť voči Božím príkazom týkajúcim sa archy, pre Martu a Máriu to bol nedostatok viery v Kristovu tvorivú moc vzkriesiť.
With Moses the very central theme of his ministry was establishing a covenant relationship with a chosen people, and Moses forgot the sign of that covenant. With Uzzah it was the very principle of the sacredness of God’s law, which was embodied in the ark. With Martha and Mary, it was the very center of Christ’s ministry, beginning with His baptism, and ending with His death, burial and resurrection as typified in the beginning of His ministry. The first disappointment of 1843 was brought about through a mistake in some of the figures upon the chart that was a fulfillment of the prophecy of Habakkuk. The mistake involved the premier principle of the movement of Miller’s—the day for a year principle.
V prípade Mojžiša bola samotnou ústrednou témou jeho služby ustanoviť zmluvný vzťah s vyvoleným ľudom, a Mojžiš zabudol na znamenie tejto zmluvy. V prípade Uzzovu išlo o samotný princíp svätosti Božieho zákona, ktorý bol stelesnený v arche. V prípade Marty a Márie to bol samotný stred Kristovej služby, počnúc Jeho krstom a končiac Jeho smrťou, pochovaním a zmŕtvychvstaním, ako to bolo predobrazené na začiatku Jeho služby. Prvé sklamanie roku 1843 nastalo v dôsledku omylu v niektorých údajoch na mape, ktorý bol naplnením proroctva z Habakuka. Tento omyl sa týkal základného princípu Millerovho hnutia — princípu deň za rok.
The “seven thunders” represent the Advent movement of 1840 to 1844, but within that movement is the history of 1843 to 1844 which begins and ends with a disappointment, thus placing the signature of Alpha and Omega on that history. And that history is the very history Jesus and Ellen White point to as the sacred history that the righteous have always longed to see.
„Sedem hromov“ predstavuje adventné hnutie rokov 1840 až 1844, no v rámci tohto hnutia sa nachádza dejinné obdobie rokov 1843 až 1844, ktoré sa začína i končí sklamaním, čím je na tieto dejiny vtlačený podpis Alfy a Omegy. A práve tieto dejiny sú tými dejinami, na ktoré Ježiš a Ellen Whiteová poukazujú ako na posvätné dejiny, ktoré si spravodliví odvekým túžením priali uzrieť.
Those four lines; Moses, David, Christ and the Millerites teach that when the parable of the ten virgins is repeated at the end of the world there will be an empowerment, not of the second, but of the third angel’s message that is followed by a disappointment, that starts a tarrying time.
Tieto štyri línie – Mojžiš, Dávid, Kristus a milleriti – učia, že keď sa podobenstvo o desiatich pannách zopakuje na konci sveta, dôjde k zmocneniu nie druhého, ale posolstva tretieho anjela, po ktorom nasleduje sklamanie, ktoré začína čas meškania.
When the first angel descended on August 11, 1840 it confirmed the premier prophetic rule of the Millerites, and their first disappointment would be specifically connected to that rule. When that disappointment and tarrying time ended at the Midnight Cry, that message would also relate to the day for a year principle, as would the identification that Christ would come on October 22, 1844. All four waymarks of 1840 to 1844 were associated with the day for a year principle.
Keď prvý anjel zostúpil 11. augusta 1840, potvrdil prvořadé prorocké pravidlo milleritov a ich prvé sklamanie by bolo osobitne spojené s týmto pravidlom. Keď sa toto sklamanie a čas meškania skončili pri Polnočnom volaní, aj toto posolstvo sa vzťahovalo na princíp deň za rok, rovnako ako aj určenie, že Kristus príde 22. októbra 1844. Všetky štyri medzníky rokov 1840 až 1844 boli spojené s princípom deň za rok.
The Jews were made the depositaries of the law of God, and the issue that is represented in Moses line is the law of God and the statutes. In David’s history it was again the law of God. In Christ’s history it was the law of God, for without the shedding of blood there is no remission of the sin that has been revealed to the sinner by the law of God. But Adventism was made the depositaries of not only the law of God but the prophetic Word.
Židia boli ustanovení za strážcov Božieho zákona a otázkou, ktorá je znázornená v Mojžišovej línii, je Boží zákon a ustanovenia. V dejinách Dávida to bol opäť Boží zákon. V dejinách Krista to bol Boží zákon, lebo bez vyliatia krvi niet odpustenia hriechu, ktorý bol hriešnikovi odhalený Božím zákonom. Adventizmus však bol ustanovený za strážcu nielen Božieho zákona, ale aj prorockého Slova.
Therefore, the theme in the line of Millerite history is the prophetic rules of God. At the end of Adventism, it will once again be about the rules of prophetic interpretation, but since 1844 prophetic time is no longer to be applied. The rules at the end are premised on Alpha and Omega illustrating the end from the beginning.
Preto je témou v línii milleritských dejín prorocké pravidlá Božie. Na konci adventizmu pôjde opäť o pravidlá prorockého výkladu, avšak od roku 1844 sa už prorocký čas nemá uplatňovať. Pravidlá na konci sú založené na Alfe a Omege, ktoré ilustrujú koniec od počiatku.
When the Ottoman supremacy ceased in fulfillment of the second woe, representing the prophetic activity of Islam, the three hundred ninety-one year and fifteen-day prophecy of Revelation 9:15 was fulfilled and the “day for a year principle,” which is the very heart of Miller’s work was confirmed.
Keď osmanská nadvláda zanikla pri naplnení druhého beda, predstavujúceho prorockú činnosť islamu, naplnilo sa proroctvo o tristo deväťdesiatich jednom roku a pätnástich dňoch zo Zjavenia 9,15 a bol potvrdený „princíp dňa za rok“, ktorý je samým jadrom Millerovho diela.
When Islam struck on September 11, 2001 the arrival of the third woe in fulfillment of Revelation 8:13 was fulfilled, and the principle that was the very heart of the work of Future for America was confirmed; that principle being simply stated as the repetition of history. A prophecy of a woe trumpet representing Islam was confirmed when both the angel of Revelation ten in 1840 and the angel of Revelation eighteen in 2001 was fulfilled. History had repeated. What would be expected next is a disappointment.
Keď islam zaútočil 11. septembra 2001, naplnil sa príchod tretieho beda podľa Zjavenia 8,13 a potvrdila sa zásada, ktorá bola samotným jadrom diela Future for America; tou zásadou je, jednoducho povedané, opakovanie dejín. Proroctvo o trúbe beda predstavujúcej islam sa potvrdilo, keď sa naplnil anjel zo Zjavenia desať v roku 1840 i anjel zo Zjavenia osemnásť v roku 2001. Dejiny sa zopakovali. To, čo by sa dalo očakávať ďalej, je sklamanie.
The disappointment would usher in a tarrying time. The disappointment would dishearten and scatter those involved with the work. The disappointment would be accomplished by a disregard of a primary law of prophecy, in fact the primary rule of prophecy established in the beginning of Adventism. The empowerment of September 11, 2001 was associated with Islam and the disappointment of July 18, 2020 was about Islam. We are informed that what allowed Samuel Snow and others thereafter to recognize the date of October 22, 1844 was that the Lord removed his hand from a mistake in some of the figures on the 1843 chart. Then Snow and the Millerites saw that the same evidence that had led them to predict the year 1843 for the fulfillment of the twenty-three-hundred-year prophecy was then recognized to be the very same evidence that allowed them to identify October 22, 1844.
Sklamanie by uviedlo čas otáľania. Sklamanie by zmalomyseľnilo a rozptýlilo tých, ktorí boli zapojení do diela. Sklamanie by bolo spôsobené prehliadaním základného zákona proroctva, ba v skutočnosti prvotného pravidla proroctva ustanoveného na počiatku adventizmu. Posilnenie z 11. septembra 2001 bolo spojené s islamom a sklamanie z 18. júla 2020 sa týkalo islamu. Sme poučení, že to, čo umožnilo Samuelovi Snowovi a ďalším potom rozpoznať dátum 22. októbra 1844, bolo, že Pán odňal svoju ruku od omylu v niektorých výpočtoch na mape roku 1843. Potom Snow a milleriti uvideli, že ten istý dôkaz, ktorý ich viedol k predpovedi roku 1843 pre naplnenie dvetisíctristo-ročného proroctva, bol následne rozpoznaný ako práve ten istý dôkaz, ktorý im umožnil určiť 22. október 1844.
“Jesus and all the heavenly host looked with sympathy and love upon those who had with sweet expectation longed to see Him whom their souls loved. Angels were hovering around them, to sustain them in the hour of their trial. Those who had neglected to receive the heavenly message were left in darkness, and God’s anger was kindled against them, because they would not receive the light which He had sent them from heaven. Those faithful, disappointed ones, who could not understand why their Lord did not come, were not left in darkness. Again they were led to their Bibles to search the prophetic periods. The hand of the Lord was removed from the figures, and the mistake was explained. They saw that the prophetic periods reached to 1844, and that the same evidence which they had presented to show that the prophetic periods closed in 1843, proved that they would terminate in 1844. Light from the Word of God shone upon their position, and they discovered a tarrying time—‘Though it [the vision] tarry, wait for it.’ In their love for Christ’s immediate coming, they had overlooked the tarrying of the vision, which was calculated to manifest the true waiting ones. Again they had a point of time. Yet I saw that many of them could not rise above their severe disappointment to possess that degree of zeal and energy which had marked their faith in 1843.” Early Writings, 236, 237.
„Ježiš a všetky nebeské zástupy hľadeli so súcitom a láskou na tých, ktorí so sladkým očakávaním túžili uzrieť Toho, ktorého milovali ich duše. Anjeli sa vznášali okolo nich, aby ich podopreli v hodine ich skúšky. Tí, ktorí zanedbali prijať nebeské posolstvo, boli ponechaní v tme a Boží hnev sa proti nim roznecoval, pretože nechceli prijať svetlo, ktoré im poslal z neba. Tí verní, sklamaní ľudia, ktorí nemohli pochopiť, prečo ich Pán neprišiel, neboli ponechaní v tme. Znovu boli vedení k svojim Bibliám, aby skúmali prorocké obdobia. Pánova ruka bola odstránená z týchto čísel a omyl bol vysvetlený. Videli, že prorocké obdobia siahajú do roku 1844 a že tie isté dôkazy, ktoré predkladali na potvrdenie toho, že prorocké obdobia sa skončili v roku 1843, dokazovali, že sa skončia v roku 1844. Svetlo z Božieho slova osvietilo ich postavenie a objavili čas omeškania — ‚Ak sa [videnie] omešká, čakaj naň.‘ Vo svojej láske k bezprostrednému Kristovmu príchodu prehliadli omeškanie videnia, ktoré malo odhaliť tých, čo skutočne čakajú. Znovu mali určený časový bod. Predsa som však videla, že mnohí z nich sa nedokázali povzniesť nad svoje hlboké sklamanie, aby mali ten stupeň horlivosti a energie, ktorý vyznačoval ich vieru v roku 1843.“ Early Writings, 236, 237.
We should expect that the evidence that led to a prediction of Islam attacking the United States on July 18, 2020, would confirm that at the soon-coming Sunday law, Islam is the judgment that is brought against the United States, with the element of time no longer associated with the event.
Mali by sme očakávať, že dôkazy, ktoré viedli k predpovedi, že islam zaútočí na Spojené štáty 18. júla 2020, potvrdia, že pri čoskoro prichádzajúcom nedeľnom zákone je islam súdom, ktorý je privedený proti Spojeným štátom, pričom prvok času už viac nie je spojený s touto udalosťou.
Four primary waymarks in the history of 1840 until 1844. Every waymark is associated with the application of Miller’s primary rule—the day for a year principle.
Štyri hlavné medzníky v dejinách od roku 1840 do roku 1844. Každý medzník je spojený s uplatnením Millerovho hlavného pravidla — princípu deň za rok.
Four primary waymarks in the history of 2001, until the Sunday law. September 11, 2001 was Islam. The failed prediction of July 18, 2020 was about Islam. Every waymark is associated with the application of Future for America’s primary rule—the repetition of history. The “seven thunders” represent future events that will be disclosed in their order. The first of the four waymarks were September 11, 2001 identifying an attack of the United States by Islam in fulfillment of the third woe. The last waymark, representing the Sunday law in our history must be about Islam for the Alpha and Omega always illustrates the end from the beginning, and the Alpha and Omega is He who sealed up the “seven thunders” for this very history. Islam will attack the United States at the Sunday law.
Štyri hlavné medzníky v dejinách od roku 2001 až po nedeľný zákon. 11. september 2001 bol islam. Nenaplnená predpoveď z 18. júla 2020 sa týkala islamu. Každý medzník je spojený s uplatnením hlavného pravidla Future for America — opakovania dejín. „Sedem hromov“ predstavuje budúce udalosti, ktoré budú zjavené vo svojom poradí. Prvým zo štyroch medzníkov bol 11. september 2001, ktorý označil útok islamu na Spojené štáty v naplnení tretieho beda. Posledný medzník, predstavujúci v našich dejinách nedeľný zákon, sa musí týkať islamu, lebo Alfa a Omega vždy znázorňuje koniec od počiatku a Alfa a Omega je Ten, ktorý zapečatil „sedem hromov“ práve pre tieto dejiny. Islam zaútočí na Spojené štáty pri nedeľnom zákone.
This is one of three primary elements of the unsealing of the seven thunders that is now being opened up. Once Moses announced the message typifying the Midnight Cry in his line of history the final movements were rapid. Ten supernatural devastating plagues until the prophecy of the firstborn was fulfilled creating the cry at Midnight in Egypt. Once Christ entered Jerusalem the rapid steps to the cross were under way. When the message was announced there was no turning back. From the Exeter camp meeting on August 12, 1844, less than two months later the prediction was fulfilled.
Toto je jeden z troch hlavných prvkov odpečaťovania siedmich hromov, ktoré sa teraz otvára. Keď Mojžiš oznámil posolstvo predobrazujúce Polnočný výkrik v línii dejín, v ktorej pôsobil, záverečné pohyby boli rýchle. Desať nadprirodzených, zhubných rán, až kým sa nenaplnilo proroctvo o prvorodenom, čím v Egypte zaznel o polnoci výkrik. Keď Kristus vstúpil do Jeruzalema, rýchle kroky ku krížu sa už dali do pohybu. Keď bolo posolstvo oznámené, nebolo už návratu. Od táborového zhromaždenia v Exeteri 12. augusta 1844 sa predpoveď naplnila o necelé dva mesiace neskôr.
And the word of the Lord came unto me, saying, Son of man, what is that proverb that ye have in the land of Israel, saying, The days are prolonged, and every vision faileth? Tell them therefore, Thus saith the Lord God; I will make this proverb to cease, and they shall no more use it as a proverb in Israel; but say unto them, The days are at hand, and the effect of every vision. For there shall be no more any vain vision nor flattering divination within the house of Israel. For I am the Lord: I will speak, and the word that I shall speak shall come to pass; it shall be no more prolonged: for in your days, O rebellious house, will I say the word, and will perform it, saith the Lord God. Again the word of the Lord came to me, saying, Son of man, behold, they of the house of Israel say, The vision that he seeth is for many days to come, and he prophesieth of the times that are far off. Therefore say unto them, Thus saith the Lord God; There shall none of my words be prolonged any more, but the word which I have spoken shall be done, saith the Lord God. Ezekiel 12:21–28.
A slovo Hospodinovo ku mne prišlo takto: Syn človeka, čo je to za príslovie, ktoré máte v izraelskej krajine a hovoríte: Dni sa vlečú a každé videnie vychádza navnivoč? Preto im povedz: Takto hovorí Pán Hospodin: Spôsobím, aby toto príslovie zaniklo, a už ho nebudú používať ako príslovie v Izraeli; ale povedz im: Dni sú blízko a splnenie každého videnia. Lebo už nebude nijaké márne videnie ani lichotivé veštenie uprostred domu Izraela. Lebo ja som Hospodin: budem hovoriť, a slovo, ktoré poviem, sa stane; už sa nebude odkladať. Lebo za vašich dní, ó, odbojný dom, poviem slovo a vykonám ho, hovorí Pán Hospodin. A znovu prišlo ku mne slovo Hospodinovo takto: Syn človeka, hľa, dom Izraela hovorí: Videnie, ktoré vidí, je na mnohé dni, ktoré ešte len prídu, a prorokuje o časoch ďalekých. Preto im povedz: Takto hovorí Pán Hospodin: Nijaké z mojich slov sa už viac neodloží, ale slovo, ktoré som vyriekol, sa splní, hovorí Pán Hospodin. Ezechiel 12:21–28.