A Word of Clarification
Slovo objasnenia
Recently we began to prepare the transcription of Habakkuk’s Two Tables to be translated into the various languages represented on our website. The task of changing a spoken presentation into a written presentation is much more of a task than might be understood if one is not familiar with all the hoops that must be jumped through to turn a spoken presentation into a written presentation, along with the necessary problems of ultimately translating the material into the various languages on the website. We just started our copy-editing of the first of the ninety-five presentations and I discovered another hoop that we must also jump through. It has to do with the progressive development of this message from 1989 until our current history.
Nedávno sme začali pripravovať prepis Habakukových dvoch tabúľ, aby mohol byť preložený do rôznych jazykov zastúpených na našej webovej stránke. Úloha premeniť hovorenú prezentáciu na písomnú je omnoho náročnejšia, než by sa mohlo zdať tomu, kto nie je oboznámený so všetkými prekážkami, ktoré treba prekonať, aby sa hovorená prezentácia zmenila na písomnú, spolu s nevyhnutnými problémami, ktoré prináša následný preklad materiálu do rôznych jazykov na webovej stránke. Práve sme začali jazykovú úpravu prvej z deväťdesiatich piatich prezentácií a objavil som ďalšiu prekážku, ktorú musíme takisto prekonať. Týka sa postupného rozvíjania tohto posolstva od roku 1989 až po našu súčasnú históriu.
In the presentations of about fifteen years ago there were truths that were in their infant state of understanding. The first of those truths that I must clarify is the arrival of the second angel in Millerite history. I understood at that time that the second angel arrived when the Protestant churches began to close their doors against Miller’s presentation of the first angel’s message, in conjunction with the termination of the year 1843. William Miller worked upon a reckoning of time that he believed identified that the year of 1843 began on March 22, 1843 and ended on March 22, 1844. He had thought the three prophecies that ultimately were placed upon the two sacred charts would terminate in the year of 1843, and he believed that year ended on March 22, 1844. He was wrong on two points.
V prednáškach spred asi pätnástich rokov boli pravdy, ktoré sa nachádzali v počiatočnom štádiu porozumenia. Prvou z týchto právd, ktorú musím objasniť, je príchod druhého anjela v mileritických dejinách. V tom čase som chápal, že druhý anjel prišiel vtedy, keď protestantské cirkvi začali zatvárať svoje dvere pred Millerovým predkladaním posolstva prvého anjela, v súvislosti s ukončením roku 1843. William Miller pracoval s počítaním času, o ktorom sa domnieval, že určuje, že rok 1843 sa začal 22. marca 1843 a skončil sa 22. marca 1844. Myslel si, že tri proroctvá, ktoré boli napokon umiestnené na dve posvätné mapy, sa ukončia v roku 1843, a veril, že tento rok sa skončil 22. marca 1844. Mýlil sa v dvoch bodoch.
The three prophecies of the 1335 days of Daniel twelve, the 2520 years of the “seven times” of Leviticus twenty-six and the 2300 days of Daniel eight were understood by Miller to conclude in March of 1844. The Lord thereafter guided Samuel Snow to not only understand that the prophecies ended not in 1843, but 1844. Snow applied the Karaite reckoning of time, that was not the time application Miller had been employing. Miller had been using the Rabbinic/equinox-based reckoning of time that based the year upon spring to spring.
Tri proroctvá o 1335 dňoch z dvanástej kapitoly Daniela, o 2520 rokoch „siedmich časov“ z dvadsiatej šiestej kapitoly Levitika a o 2300 dňoch z ôsmej kapitoly Daniela Miller chápal tak, že sa končia v marci 1844. Pán potom viedol Samuela Snowa k tomu, aby pochopil nielen to, že sa tieto proroctvá nekončia v roku 1843, ale v roku 1844. Snow použil karaitský spôsob počítania času, ktorý sa líšil od spôsobu časového určenia, aký používal Miller. Miller používal rabínsky/spôsob počítania času založený na rovnodennosti, ktorý zakladal rok na období od jari do jari.
When we were presenting Habakkuk’s Two Tables, we had not understood this historical reality and were using Miller’s experience to mark March 22, 1844 as the arrival of the second angel and the beginning of the tarrying time. I understood, and still do that the arrival of that angel corresponded to when the Protestants rejected Miller’s message of the first angel, and the following passage was my point of reference.
Keď sme predstavovali Habakukove dve tabuľe, nerozumeli sme tejto historickej skutočnosti a používali sme Millerovu skúsenosť na označenie 22. marca 1844 ako príchodu druhého anjela a začiatku času meškania. Rozumel som tomu, a stále rozumiem, že príchod toho anjela zodpovedal chvíli, keď protestanti odmietli Millerovo posolstvo prvého anjela, a nasledujúci úryvok bol mojím východiskovým bodom.
“In June, 1842, Mr. Miller gave his second course of lectures at the Casco Street church in Portland. I felt it a great privilege to attend these lectures; for I had fallen under discouragements, and did not feel prepared to meet my Saviour. This second course created much more excitement in the city than the first. With few exceptions, the different denominations closed the doors of their churches against Mr. Miller. Many discourses from the various pulpits sought to expose the alleged fanatical errors of the lecturer; but crowds of anxious listeners attended his meetings, and many were unable to enter the house. The congregations were unusually quiet and attentive.” Life Sketches, 27.
„V júni 1842 mal pán Miller v kostole na Casco Street v Portlande svoj druhý cyklus prednášok. Považovala som za veľkú výsadu, že som sa mohla týchto prednášok zúčastniť; lebo som upadla do skľúčenosti a necítila som sa pripravená stretnúť svojho Spasiteľa. Tento druhý cyklus vyvolal v meste omnoho väčší rozruch než prvý. Až na niekoľko výnimiek rôzne denominácie zatvorili dvere svojich kostolov pred pánom Millerom. Mnohé kázne z rozličných kazateľníc sa usilovali odhaliť domnelé fanatické bludy prednášajúceho; no zástupy znepokojených poslucháčov navštevovali jeho zhromaždenia a mnohí sa ani nemohli dostať do budovy. Zhromaždenia boli nezvyčajne tiché a pozorné.“ Life Sketches, 27.
I understood the closing of the doors to Miller’s message marked the beginning of the rejection of the first angel, and in agreement with Miller’s understanding of the Rabbinic/equinox-based reckoning of time I assumed that March 22, 1844 marked the conclusion of 1843. Miller’s presentation in Portland in June of 1842 is actually a waymark that identifies a progressive rejection that ultimately concluded on April 18, 1844, but at the time of the presentations we had not recognized Samuel Snow’s application of the Karaite reckoning of time.
Pochopil som, že zatvorenie dverí pre Millerovo posolstvo označovalo začiatok odmietnutia prvého anjela, a v súlade s Millerovým chápaním rabínskeho/výpočtu času založeného na rovnodennosti som predpokladal, že 22. marec 1844 označoval koniec roku 1843. Millerova prezentácia v Portlande v júni 1842 je v skutočnosti medzníkom, ktorý označuje postupné odmietanie, ktoré napokon vyvrcholilo 18. apríla 1844, no v čase týchto prezentácií sme ešte nerozpoznali aplikáciu karaitského výpočtu času zo strany Samuela Snowa.
In the first presentation that we began to copy-edit, I began to see that what was recorded at that time seems to contradict what we now teach. It does and it doesn’t. It is simply an emphasis upon the progressive arrival of the second angel, and also an illustration of the progressive unsealing of this message, as was the case also in Millerite history. This note of clarification should address those who have stumbled over our identification of April 19, 1844 as the first Millerite disappointment and what was taught in the past.
V prvej prednáške, ktorú sme začali redakčne upravovať, som začal vidieť, že to, čo bolo v tom čase zaznamenané, sa zdá byť v rozpore s tým, čo teraz učíme. Je aj nie je. Je to jednoducho zdôraznenie postupného príchodu druhého anjela a tiež znázornenie postupného odpečaťovania tohto posolstva, ako to bolo aj v dejinách milleritov. Táto objasňujúca poznámka by mala osloviť tých, ktorí sa potkli o naše určenie 19. apríla 1844 ako prvého milleritského sklamania a o to, čo sa učilo v minulosti.
“The first and second messages were given in 1843 and 1844, and we are now under the proclamation of the third; but all three of the messages are still to be proclaimed. It is just as essential now as ever before that they shall be repeated to those who are seeking for the truth. By pen and voice we are to sound the proclamation, showing their order, and the application of the prophecies that bring us to the third angel’s message. There cannot be a third without the first and second. These messages we are to give to the world in publications, in discourses, showing in the line of prophetic history the things that have been and the things that will be.” Selected Messages, book 2, 104.
„Prvé a druhé posolstvo boli dané v rokoch 1843 a 1844 a my sa teraz nachádzame pod ohlasovaním tretieho; no všetky tri posolstvá sa majú ešte stále ohlasovať. Je to teraz práve tak nevyhnutné ako kedykoľvek predtým, aby boli opakovane predkladané tým, ktorí hľadajú pravdu. Perom i hlasom máme znieť toto ohlasovanie a ukazovať ich poradie i uplatnenie proroctiev, ktoré nás privádzajú k posolstvu tretieho anjela. Tretie nemôže existovať bez prvého a druhého. Tieto posolstvá máme dávať svetu v publikáciách, v prednáškach, ukazujúc v línii prorockých dejín veci, ktoré boli, i veci, ktoré budú.“ Selected Messages, kniha 2, 104.
Habakkuk's Two Tables 1 of 95
Dve tabuľky Habakuka 1 z 95
Introduction to Habakkuk's Two Tables and the Midnight Cry
Úvod k dvom tabuľkám Habakuka a k polnočnému volaniu
In this series, we will be looking at Habakkuk's two tables—the 1843 and 1850 Charts—over an extended period. We will begin by putting the Midnight Cry in place. As mentioned, much of the initial presentations will be review for those familiar with this message, but since we are preparing a series that may be studied by people new to this message, we must lay out some basic ideas for them. We will start with the Midnight Cry, focusing on an aspect found in Ellen White's first vision. Let's read the first paragraph from Christian Experience and Teachings, page 57.
V tejto sérii sa budeme počas dlhšieho obdobia zaoberať dvoma Habakukovými tabuľami — grafmi z rokov 1843 a 1850. Začneme tým, že uvedieme na správne miesto Polnočný výkrik. Ako už bolo spomenuté, veľká časť úvodných prezentácií bude opakovaním pre tých, ktorí sú s týmto posolstvom oboznámení, no keďže pripravujeme sériu, ktorú môžu študovať aj ľudia noví v tomto posolstve, musíme im predložiť niektoré základné myšlienky. Začneme Polnočným výkrikom a sústredíme sa na jeden aspekt nachádzajúci sa v prvom videní Ellen Whiteovej. Prečítajme si prvý odsek z diela Christian Experience and Teachings, strana 57.
"It was not long after the passing of time in 1844 that my first open vision was given me. I was visiting Mrs. Haines in Portland, Maine, a dear sister in Christ, whose heart was knit with mine. Five of us, all women, were kneeling quietly at the family altar. While we were praying, the power of God came upon me as never before."
Netrvalo dlho po uplynutí času v roku 1844, keď som prijala svoje prvé otvorené videnie. Navštívila som pani Hainesovú v Portlande v štáte Maine, drahú sestru v Kristovi, ktorej srdce bolo spojené s mojím. Päť nás, samé ženy, kľačalo v tichosti pri rodinnom oltári. Keď sme sa modlili, zostúpila na mňa Božia moc ako nikdy predtým.
These five women, whose hearts were knit with Sister White, were not opposing any manifestation of the power of God. Notably, they were all women, representing the church, and there were five of them, which can be seen as five wise virgins. This is simply an observation.
Týchto päť žien, ktorých srdcia boli úzko spojené so sestrou Whiteovou, sa nestavalo proti nijakému prejavu Božej moci. Pozoruhodné je, že všetky boli ženami, predstavujúcimi cirkev, a bolo ich päť, čo možno chápať ako päť múdrych panien. Toto je len postreh.
"I seemed to be surrounded with light and to be rising higher and higher from the earth. I turned to look for the advent people in the world, but could not find them, when a voice said to me, 'Look again and look a little higher.' At this, I raised my eyes and saw a straight and narrow path cast up high above the world. On this path, the Advent people were traveling to the city, which was at the farther end of the path. They had a bright light set up behind them at the beginning of the path, which an angel told me was the Midnight Cry. This light shone all along the path and gave light for their feet so that they might not stumble. If they kept their eyes fixed on Jesus, who was just before them, leading them to the city, they were safe. But soon some grew weary and said the city was a great way off, and they expected to have entered it before. Then Jesus would encourage them by raising His glorious right arm, and from His arm came a light which waved over the advent band, and they shouted 'Alleluia!' Others rashly denied the light behind them and said that it was not God that had led them out so far. The light behind them went out, leaving their feet in perfect darkness, and they stumbled and lost sight of the mark and of Jesus, and fell off the path down into the dark and wicked world below."
Zdalo sa mi, že som obklopená svetlom a že vystupujem stále vyššie a vyššie zo zeme. Obrátila som sa, aby som hľadala adventný ľud vo svete, ale nemohla som ho nájsť, keď mi hlas povedal: „Pozri sa znovu a pozri sa o niečo vyššie.“ Nato som pozdvihla oči a uvidela som priamu a úzku cestu, vyvýšenú vysoko nad svetom. Po tejto ceste putoval adventný ľud do mesta, ktoré bolo na vzdialenom konci cesty. Za nimi, na začiatku cesty, bolo postavené jasné svetlo, o ktorom mi anjel povedal, že je to Polnočné volanie. Toto svetlo svietilo po celej ceste a osvecovalo im nohy, aby sa nepotkli. Ak mali svoj zrak uprený na Ježiša, ktorý bol práve pred nimi a viedol ich do mesta, boli v bezpečí. No čoskoro niektorí ochabli a povedali, že mesto je ešte veľmi ďaleko, a očakávali, že doň vojdú skôr. Vtedy ich Ježiš povzbudzoval tým, že pozdvihol svoje slávne pravé rameno, a z Jeho ramena vychádzalo svetlo, ktoré sa vlnilo nad adventným zástupom, a oni volali: „Aleluja!“ Iní však bez uváženia zapreli svetlo za nimi a hovorili, že to nebol Boh, kto ich doviedol až tak ďaleko. Svetlo za nimi zhaslo a zanechalo ich nohy v úplnej temnote; potkli sa, stratili z dohľadu cieľ i Ježiša a spadli z cesty dolu do temného a bezbožného sveta pod nimi.
William Miller and the Midnight Cry
William Miller a polnočný výkrik
In this first presentation, after establishing a few points, we will discuss the Low Hampton Conference of Adventists in December 1844. At this conference, some Millerites gathered, and William Miller rejected the understanding of the Midnight Cry. The logic here is that this vision, while for all of us, was especially for William Miller.
V tomto prvom pojednaní po stanovení niekoľkých bodov budeme hovoriť o adventistickej konferencii v Low Hamptone v decembri 1844. Na tejto konferencii sa zhromaždili niektorí milleriti a William Miller odmietol chápanie Polnočného volania. Logika je tu taká, že toto videnie, hoci je určené pre nás všetkých, bolo osobitne pre Williama Millera.
In that same month, William Miller denied the light behind them—the Midnight Cry—which would cause him to fall off the path to the wicked world below. We will explore the implications of this. Historical evidence shows that the Millerites all believed they were fulfilling the parable of the ten virgins; it was common knowledge among them. We will show that William Miller had an understanding of what the Midnight Cry was. Miller believed the Midnight Cry was the judgment hour message of Daniel 8:14 and Revelation 14:6-9. He believed the message he began proclaiming in the early 1830s was the Midnight Cry, 'Behold, the bridegroom cometh,' and that Jesus was coming to the world as the bridegroom.
V tom istom mesiaci William Miller zaprel svetlo za nimi — Polnočný výkrik — čo by spôsobilo, že by spadol z cesty dolu do bezbožného sveta pod ňou. Budeme skúmať dôsledky toho. Historické dôkazy ukazujú, že všetci milleriti verili, že napĺňajú podobenstvo o desiatich pannách; medzi nimi to bolo všeobecne známe. Ukážeme, že William Miller chápal, čo je Polnočný výkrik. Miller veril, že Polnočný výkrik je posolstvo o hodine súdu z Daniel 8:14 a Zjavenia 14:6–9. Veril, že posolstvo, ktoré začal zvestovať na začiatku 30. rokov 19. storočia, bolo Polnočným výkrikom: „Hľa, ženích prichádza,“ a že Ježiš prichádza do sveta ako ženích.
For most of Millerite history, they believed they were fulfilling the parable of the ten virgins, but they thought the Midnight Cry described the message they had been proclaiming. However, by the summer of 1844, a new and correct understanding emerged: the Midnight Cry was the Seventh Month movement, with Jesus expected to come on the tenth day of the seventh month. That was the true Midnight Cry. When Miller rejected the true Midnight Cry in December 1844, he was rejecting the history of the summer of 1844 and reverting to his earlier position that it was just the general message from the 1830s. Understanding the dynamics of the Midnight Cry is crucial. If you do not understand the 2520 as the Millerites did, you cannot understand the Midnight Cry. If you cannot understand the Midnight Cry as the Millerites did, you fall off the path to the wicked world below.
Po väčšinu dejín milleritského hnutia verili, že napĺňajú podobenstvo o desiatich pannách, avšak domnievali sa, že Polnočný krik opisuje posolstvo, ktoré dovtedy zvestovali. V lete roku 1844 sa však objavilo nové a správne porozumenie: Polnočný krik bol hnutím siedmeho mesiaca, pričom sa očakávalo, že Ježiš príde na desiaty deň siedmeho mesiaca. To bol pravý Polnočný krik. Keď Miller v decembri 1844 odmietol pravý Polnočný krik, odmietal dejiny leta 1844 a vracal sa k svojmu skoršiemu stanovisku, že išlo iba o všeobecné posolstvo z 30. rokov 19. storočia. Porozumenie dynamike Polnočného kriku je kľúčové. Ak nerozumiete 2520 tak, ako mu rozumeli milleriti, nemôžete porozumieť Polnočnému kriku. Ak nemôžete porozumieť Polnočnému kriku tak, ako mu rozumeli milleriti, spadnete z chodníka dolu do bezbožného sveta.
In this presentation, we will start with some truths on the chart that are openly rejected by Adventism today. The Biblical Research Institute of the Seventh-day Adventist Church and most Adventist theologians reject the 2520. We will address this biblically as we proceed, but initially, we will show that Ellen White fully endorses the 2520. The Institute and most theologians also reject the pioneer understanding of the Daily. We will show that rejecting the pioneer understanding of the Daily being paganism is rejecting the Spirit of Prophecy. The Institute also publicly rejects the pioneer understanding of the trumpets—the Fifth and Sixth Trumpet. We will begin by showing that rejecting the pioneer understanding of the trumpets is rejecting the Spirit of Prophecy.
V tejto prezentácii začneme niektorými pravdami na schéme, ktoré adventizmus dnes otvorene odmieta. Biblický výskumný inštitút Cirkvi adventistov siedmeho dňa a väčšina adventistických teológov odmietajú 2520. Budeme sa tomu v ďalšom priebehu venovať z biblického hľadiska, no na začiatku ukážeme, že Ellen White plne podporuje 2520. Inštitút a väčšina teológov tiež odmietajú priekopnícke chápanie Denného. Ukážeme, že odmietanie priekopníckeho chápania Denného ako pohanstva je odmietaním Ducha proroctva. Inštitút tiež verejne odmieta priekopnícke chápanie trúb—Piatej a Šiestej trúby. Začneme tým, že ukážeme, že odmietanie priekopníckeho chápania trúb je odmietaním Ducha proroctva.
Today, most Adventists are vague at best about the 1290 and the 1335. Without the pioneer understanding of the 1335, there is no biblical justification for identifying the tarrying time that began on March 22, 1844. Without understanding the tarrying time, one cannot grasp the dynamics of the Midnight Cry. Without understanding the Midnight Cry, one falls off the path to the wicked world below. We will show these truths on the chart in terms of the clear endorsement of the Spirit of Prophecy, and then dissect them from the Word of God. But first, we need to see what surrounded Millerite history and what produced the Midnight Cry.
Dnes má väčšina adventistov nanajvýš len nejasné predstavy o 1290 a 1335. Bez priekopníckeho chápania 1335 neexistuje nijaké biblické oprávnenie na určenie času meškania, ktorý sa začal 22. marca 1844. Bez pochopenia času meškania nemožno uchopiť dynamiku Polnočného volania. Bez pochopenia Polnočného volania človek schádza z chodníka dolu do bezbožného sveta. Tieto pravdy ukážeme na schéme vo svetle jasného potvrdenia Duchom proroctva a potom ich rozoberieme zo Slova Božieho. Najprv však potrebujeme vidieť, čo obklopovalo dejiny milleritov a čo vyvolalo Polnočné volanie.
Millerite History and the Arrival of the First Angel
Milleritské dejiny a príchod prvého anjela
We begin with Uriah Smith from Thoughts on Daniel and Revelation, page 521, to show the Millerite history and address 1798. Uriah Smith writes, 'The chronology of the events of Revelation 10 is further ascertained from the fact that this angel is identical with the first angel of Revelation 14.' In Revelation 10, a mighty angel comes down from heaven with a little book open in his hand. Ellen White informs us that this mighty angel is Jesus Christ, and the little book is the Book of Daniel. By the end of chapter ten, John is told to eat the little book, which will be sweet in his mouth and bitter in his stomach. John represents the Millerite history, where the message of Daniel is sweet but leads to bitter disappointment. The mighty angel of Revelation 10, according to the pioneers, is the first angel of Revelation 14—they are the same angel.
Začíname pri Uriášovi Smithovi z diela Thoughts on Daniel and Revelation, strana 521, aby sme ukázali milleritickú históriu a venovali sa roku 1798. Uriáš Smith píše: „Chronológia udalostí Zjavenia 10 sa ďalej potvrdzuje skutočnosťou, že tento anjel je totožný s prvým anjelom zo Zjavenia 14.“ V Zjavení 10 zostupuje z neba mocný anjel s otvorenou knižkou vo svojej ruke. Ellen Whiteová nás informuje, že tento mocný anjel je Ježiš Kristus a malá knižka je kniha Daniel. Na konci desiatej kapitoly je Jánovi povedané, aby zjedol malú knižku, ktorá bude sladká v jeho ústach a horká v jeho bruchu. Ján predstavuje milleritickú históriu, kde je Danielovo posolstvo sladké, ale vedie k horkému sklamaniu. Mocný anjel zo Zjavenia 10 je podľa priekopníkov prvým anjelom zo Zjavenia 14 — sú to ten istý anjel.
We often do not spend much time being specific about these angels in Revelation, but we should. The mighty angel in Revelation 10 is also the angel that William Miller believed was fulfilling the Midnight Cry by accomplishing the work of the first angel of Revelation 14: 'Fear God and give Him glory, for the hour of His judgment is come.' The hour of His judgment refers to Daniel 8:14. These angels identify different aspects of the work accomplished.
Často nevenujeme veľa času tomu, aby sme o týchto anjeloch v Zjavení hovorili konkrétne, no mali by sme. Mocný anjel v Zjavení 10 je zároveň anjelom, o ktorom sa William Miller domnieval, že napĺňa Polnočné volanie tým, že vykonáva dielo prvého anjela zo Zjavenia 14: „Bojte sa Boha a vzdajte Mu slávu, lebo prišla hodina Jeho súdu.“ Hodina Jeho súdu sa vzťahuje na Daniela 8:14. Títo anjeli označujú rozličné aspekty vykonaného diela.
Returning to Uriah Smith: 'The chronology of the events of Revelation 10 is further ascertained from the fact that this angel is identical with the first angel of Revelation 14.' He explains what ties them together: both have a special message to proclaim, both utter their proclamation with a loud voice, both use similar language referring to the Creator, and both proclaim time—one swearing that time should be no more, and the other proclaiming the hour of God's judgment has come. The message of Revelation 14:6 is located on this side of the commencement of the time of the end.
Vrátiať sa k Uriášovi Smithovi: „Chronológia udalostí Zjavenia 10 sa ďalej potvrdzuje tým, že tento anjel je totožný s prvým anjelom zo Zjavenia 14.“ Vysvetľuje, čo ich spája: obaja majú osobitné posolstvo, ktoré majú zvestovať, obaja prednášajú svoje zvestovanie mocným hlasom, obaja používajú podobný jazyk vo vzťahu k Stvoriteľovi a obaja ohlasujú čas — jeden prisahá, že času už viac nebude, a druhý ohlasuje, že prišla hodina Božieho súdu. Posolstvo zo Zjavenia 14,6 sa nachádza na tejto strane začiatku času konca.
Uriah Smith states that the time of the end is 1798, and the message of Revelation 14 comes after that. He writes, 'But the message of Revelation 14:6 is located this side of the commencement of the time at the end. It is a proclamation of the hour of God's judgment come, and hence must have its application in the last generation. Paul did not preach the hour of judgment come. Luther and his coadjutors did not preach it. Paul reasoned of a judgment to come, indefinitely future, and Luther placed it at least three hundred years off from his day. Moreover, Paul warns the church against any such preaching as that the hour of God's judgment has come until a certain time.' In 2 Thessalonians 2:1-3, Paul says that the day of Christ is not at hand until the falling away comes first and the man of sin is revealed. Paul introduces the man of sin, the little horn, the papacy, and covers with a caution the whole period of his supremacy, which continued 1260 years, ending in 1798.
Uriáš Smith uvádza, že čas konca je rok 1798 a posolstvo zo Zjavenia 14 prichádza po tomto čase. Píše: „No posolstvo zo Zjavenia 14,6 je umiestnené na tejto strane začiatku času konca. Je to ohlasovanie, že prišla hodina Božieho súdu, a preto musí mať svoje uplatnenie v poslednej generácii. Pavol nehlásal, že prišla hodina súdu. Luther a jeho spolupracovníci ju nehlásali. Pavol uvažoval o súde, ktorý mal ešte len prísť, neurčito v budúcnosti, a Luther ho umiestňoval najmenej o tristo rokov ďalej od svojich dní. Navyše Pavol varuje cirkev pred akýmkoľvek takýmto hlásaním, že prišla hodina Božieho súdu, až do určitého času.“ V 2. Tesaloničanom 2,1–3 Pavol hovorí, že deň Kristov nie je bezprostredne blízko, dokiaľ najprv nepríde odpadnutie a nezjaví sa človek hriechu. Pavol uvádza človeka hriechu, malý roh, pápežstvo, a svojím varovaním zahŕňa celé obdobie jeho nadvlády, ktoré trvalo 1260 rokov a skončilo sa v roku 1798.
In 1798, the restriction against proclaiming the day of Christ at hand ceased. The time of the end commenced, and the seal was taken from the little book. Since then, the angel of Revelation 14 has gone forth. Uriah Smith says, 'If you will see it, since 1798, the first angel's message has gone forth. In 1798, the first angel of Revelation 14 arrives in history'—this is the pioneer understanding. 'Since then, the angel of Revelation 14 has proclaimed the hour of God's judgment come, and the angel of chapter ten has taken his stand on the sea and the land, swearing that time should be no more. Their identity is unquestionable. All arguments that locate one are effective for the other. The present generation is witnessing the fulfillment of these two prophecies. In the preaching of the advent, especially from 1840 to 1844, began their full and circumstantial accomplishment.'
V roku 1798 prestalo obmedzenie proti ohlasovaniu, že deň Kristov je blízko. Začal sa čas konca a z malej knihy bola sňatá pečať. Odvtedy vyšiel anjel zo Zjavenia 14. Uriáš Smith hovorí: „Ak to chcete vidieť, od roku 1798 vychádzalo posolstvo prvého anjela. V roku 1798 prvý anjel zo Zjavenia 14 prichádza do dejín“ — to je chápanie priekopníkov. „Odvtedy anjel zo Zjavenia 14 ohlasoval, že prišla hodina Božieho súdu, a anjel z desiatej kapitoly zaujal svoje postavenie na mori i na zemi, prisahajúc, že času už viac nebude. Ich totožnosť je nepochybná. Všetky dôkazy, ktoré umiestňujú jedného, platia aj pre druhého. Súčasná generácia je svedkom naplnenia týchto dvoch proroctiev. V kázaní o advente, zvlášť od roku 1840 do roku 1844, sa začalo ich plné a podrobné napĺňanie.“
Smith marks 1840 and 1844 in reference to the first angel of Revelation 14 arriving in 1798, but also marks the first angel in 1840, where the message is empowered. In the preaching of the advent, especially from 1840 to 1844, began their full accomplishment. The angel's position with one foot on the sea and one on the land denotes the wide extent of his proclamation. The message would cross the ocean and extend to various nations, and the advent proclamation did go to every missionary station in the world. From 1840, the first angel's message, according to Ellen White, was carried to every mission station in the world. This was accomplished when the year-day principle of Bible prophecy was confirmed with the collapse of the Ottoman Empire. We are not dealing with the details at this point, but setting the stage for the Millerite history and the dynamics of the Midnight Cry.
Smith vyznačuje roky 1840 a 1844 vo vzťahu k prvému anjelovi zo Zjavenia 14, ktorý prichádza v roku 1798, no zároveň označuje prvého anjela aj v roku 1840, keď je posolstvo zmocnené. Pri kázaní o advente, zvlášť od roku 1840 do roku 1844, sa začalo ich plné naplnenie. Postavenie anjela s jednou nohou na mori a druhou na zemi označuje široký rozsah jeho zvestovania. Posolstvo malo prekročiť oceán a rozšíriť sa do rôznych národov, a adventné zvestovanie skutočne došlo na každú misijnú stanicu na svete. Od roku 1840 bolo posolstvo prvého anjela podľa Ellen Whiteovej nesené na každú misijnú stanicu na svete. Toto sa naplnilo vtedy, keď bol s pádom Osmanskej ríše potvrdený princíp rok-deň biblického proroctva. V tejto chvíli sa nezaoberáme podrobnosťami, ale vytvárame rámec pre milleritické dejiny a dynamiku Polnočného volania.
Key Historical Events: 1833 and the Falling of the Stars
Kľúčové historické udalosti: rok 1833 a padanie hviezd
In 1833, the falling of the stars occurred. Ellen White comments in The Great Controversy, page 333: 'In 1833, two years after Miller began to present in public the evidences of Christ's soon coming, the last of the signs appeared which were promised by the Saviour as tokens of His second advent. Said Jesus: "The stars shall fall from heaven." Matthew 24:29. And John in the Revelation declared, as he beheld in vision the scenes that should herald the day of God: "The stars of heaven fell unto the earth, even as a fig tree casteth her untimely figs, when she is shaken of a mighty wind." Revelation 6:13. This prophecy received a striking and impressive fulfillment in the great meteoric shower of November 13, 1833.'
V roku 1833 nastal pád hviezd. Ellen Whiteová poznamenáva vo Veľkom spore na strane 333: „V roku 1833, dva roky po tom, čo Miller začal verejne predkladať dôkazy o Kristovom skorom príchode, objavilo sa posledné zo znamení, ktoré Spasiteľ zasľúbil ako znaky svojho druhého adventu. Ježiš povedal: ,Hviezdy budú padať z neba.‘ Matúš 24:29. A Ján v Zjavení vyhlásil, keď vo videní uzrel udalosti, ktoré mali predchádzať Božiemu dňu: ,A hviezdy nebeské padali na zem, ako keď figovník zhadzuje svoje nezrelé figy, keď ním lomcuje silný vietor.‘ Zjavenie 6:13. Toto proroctvo našlo nápadné a pôsobivé naplnenie vo veľkom meteorickom daždi 13. novembra 1833.“
William Miller's testimony recounts:
Svedectvo Williama Millera uvádza:
'On Saturday after breakfast—in the summer of 1833, I sat down at my desk to examine some point, and as I rose to go out to work, it came home to me with more force than ever, "Go and tell it to the world." The impression was so sudden and came with such force that I settled down into my chair saying, "I can't go, Lord." "Why not?" seemed to be the response, and then all my excuses came up, my want of ability, but my distress became so great I entered into a solemn covenant with God that if He would open the way, I would go and perform my duty to the world. "What do you mean by opening the way?" seemed to come to me. Why, said I, if I should have an invitation to speak publicly in any place, I will go and tell them what I find in the Bible about the Lord's coming. Instantly all my burden was gone. And I rejoiced that I should not probably be thus called upon, for I'd never had such an invitation, my trials were not known, and I had but little expectation of being invited to any field of labor. In about a half an hour from this time, before I'd left the room, a son of Mr. Guilford of Dresden, about sixteen miles from my residence, came in and said that his father had sent for me and wished me to go home with him, supposing that he'd wish to see me on some business. I asked him what he wanted. He replied that there was to be no preaching in their church the next day, and his father wished to have me come and talk to the people on the subject of the Lord's coming. I was immediately angry with myself for having made the covenant I had. I rebelled at once against the Lord and determined not to go. I left the boy without giving him any answer and retired in great distress to a grove nearby. Then I struggled with the Lord for about an hour, endeavoring to release myself from the covenant I had made with him, but I could get no relief. It was impressed upon my conscience, "Will you make a covenant with God and break it so soon?" and the exceeding sinfulness of thus doing overwhelmed me. I finally submitted and promised the Lord that if He would sustain me, I would go, trusting in Him to give me grace and ability to perform all He should require of me. I returned to the house and found the boy still waiting. He remained till after dinner, and I returned with him to Dresden.'
„V sobotu po raňajkách — v lete roku 1833 — som si sadol za svoj stôl, aby som preskúmal istý bod, a keď som vstal, aby som vyšiel von pracovať, doľahlo na mňa mocnejšie než kedykoľvek predtým: „Choď a povedz to svetu.“ Tento dojem bol taký náhly a prišiel s takou silou, že som sa zrútil späť do svojho kresla so slovami: „Nemôžem ísť, Pane.“ „Prečo nie?“ znela zrejme odpoveď, a vtom sa vynorili všetky moje výhovorky, môj nedostatok schopností; no moje súženie sa stalo takým veľkým, že som vstúpil do slávnostnej zmluvy s Bohom, že ak On otvorí cestu, pôjdem a vykonám svoju povinnosť voči svetu. „Čo tým myslíš, keď hovoríš otvoriť cestu?“ zdalo sa mi, že ku mne prichádza. Nuž, povedal som, ak by som dostal pozvanie verejne hovoriť na nejakom mieste, pôjdem a poviem im, čo nachádzam v Biblii o Pánovom príchode. V tej chvíli všetko moje bremeno zmizlo. A radoval som sa, že pravdepodobne nebudem takto povolaný, lebo som nikdy také pozvanie nedostal, moje zápasy neboli známe a len málo som očakával, že budem pozvaný na nejaké pole práce. Asi o pol hodiny nato, skôr než som opustil izbu, vošiel syn pána Guilforda z Dresdenu, asi šestnásť míľ od môjho bydliska, a povedal, že ho jeho otec poslal po mňa a želá si, aby som išiel domov s ním, domnievajúc sa, že ma chce vidieť pre nejakú záležitosť. Spýtal som sa ho, čo chce. Odpovedal, že nasledujúci deň v ich kostole nebude žiadne kázanie a jeho otec si praje, aby som prišiel a hovoril ľuďom na tému Pánovho príchodu. Ihneď som sa na seba nahneval za to, že som uzavrel zmluvu, akú som uzavrel. Okamžite som sa vzoprel Pánovi a rozhodol sa, že nepôjdem. Odišiel som od chlapca bez toho, aby som mu dal akúkoľvek odpoveď, a vo veľkom súžení som sa utiahol do blízkeho hája. Tam som zápasil s Pánom asi hodinu a usiloval sa oslobodiť od zmluvy, ktorú som s Ním uzavrel, no nemohol som nájsť nijakú úľavu. Na moje svedomie doliehalo: „Uzavrieš zmluvu s Bohom a tak skoro ju porušíš?“ a nesmierna hriešnosť takého konania ma premohla. Napokon som sa podriadil a prisľúbil Pánovi, že ak ma podrží, pôjdem, dôverujúc Mu, že mi dá milosť a schopnosť vykonať všetko, čo bude odo mňa žiadať. Vrátil som sa do domu a našiel som chlapca ešte stále čakať. Zostal až do obeda, a po obede som sa s ním vrátil do Dresdenu.“
This is how Miller, in the summer of 1833, began to publicly present the message. In December 1833, the falling of the stars added solemnity to his message.
Takto začal Miller v lete roku 1833 verejne predkladať posolstvo. V decembri 1833 dodal padanie hviezd jeho posolstvu vážnosť.
1840: The Fulfillment of Prophecy and the Ottoman Empire
1840: Naplnenie proroctva a Osmanská ríša
In 1840, Ellen White comments on a remarkable fulfillment of prophecy. This passage is often controverted in the Spirit of Prophecy, with some arguing that Uriah Smith inserted it into The Great Controversy, but these arguments are unfounded. She is speaking about the sequence of prophetic fulfillment's leading up to 1840, including the falling of the stars and the Dark Day. She writes, 'In the year 1840, another remarkable fulfillment of prophecy excited widespread interest.'
V roku 1840 Ellen Whiteová komentuje pozoruhodné naplnenie proroctva. Táto pasáž býva v Duchu proroctva často spochybňovaná; niektorí tvrdia, že ju do Veľkého sporu vložil Uriah Smith, no tieto tvrdenia sú nepodložené. Hovorí o slede prorockých naplnení vedúcich k roku 1840, vrátane padania hviezd a Temného dňa. Píše: „V roku 1840 vzbudilo rozsiahly záujem ďalšie pozoruhodné naplnenie proroctva.“
She refers to biblical prophecy, not merely a human prediction by Josiah Litch.
Odkazuje na biblické proroctvo, nie iba na ľudskú predpoveď Josiaha Litcha.
"Two years before, Josiah Litch, a leading minister preaching the second advent, published an exposition of Revelation 9, predicting the fall of the Ottoman Empire. According to his calculations, this power was to be overthrown on August 11, 1840. At the specified time, Turkey, through her ambassadors, accepted the protection of the Allied Powers of Europe and thus placed herself under the control of Christian nations. The event exactly fulfilled the prediction. When it became known, multitudes were convinced of the correctness of the principles of prophetic interpretation adopted by Miller and his associates, and a wonderful impetus was given to the Advent movement. Men of learning and position united with Miller in preaching and publishing his views, and from 1840 to 1844, the work rapidly extended."
O dva roky skôr vydal Josiah Litch, popredný kazateľ hlásajúci druhý advent, výklad Zjavenia 9, v ktorom predpovedal pád Osmanskej ríše. Podľa jeho výpočtov mala byť táto moc zvrhnutá 11. augusta 1840. V určenom čase Turecko prostredníctvom svojich vyslancov prijalo ochranu spojeneckých mocností Európy, a tak sa dostalo pod kontrolu kresťanských národov. Táto udalosť sa presne zhodovala s predpoveďou. Keď sa to stalo známym, zástupy boli presvedčené o správnosti zásad prorockého výkladu, ktoré prijali Miller a jeho spolupracovníci, a adventnému hnutiu to dodalo podivuhodný impulz. Muži učenosti a postavenia sa spojili s Millerom v kázaní a zverejňovaní jeho názorov a od roku 1840 do roku 1844 sa toto dielo rýchlo rozšírilo.
Uriah Smith had told us that the first angel of Revelation 14 arrived in 1798, but it is the same angel as the angel of Revelation 10. In Revelation 10, John is told to take the little book out of the angel's hand and eat it, and it will become sweet in his mouth. The Millerite message became sweet on August 11, 1840, after two years of predicting the collapse of the Ottoman Empire based on the year-day principle of Bible prophecy. When the event was exactly fulfilled, the message they had been proclaiming became sweet in their mouth.
Uriáš Smith nám povedal, že prvý anjel zo Zjavenia 14 prišiel v roku 1798, ale je to ten istý anjel ako anjel zo Zjavenia 10. V Zjavení 10 je Jánovi povedané, aby vzal z ruky anjela knižku a zjedol ju, a v jeho ústach zosladne. Milleritské posolstvo sa stalo sladkým 11. augusta 1840 po dvoch rokoch predpovedania pádu Osmanskej ríše na základe princípu rok–deň v biblickom proroctve. Keď sa táto udalosť presne naplnila, posolstvo, ktoré hlásali, sa im v ústach stalo sladkým.
On August 11, 1840, the message became sweet in their mouth. John is told to take the little book out of the angel's hand that has descended. The angel descends on August 11, 1840, and this angel of Revelation 10 is the same as the first angel of Revelation 14. The angel of Revelation 14 arrives in 1798 at the time of the end, but his message is empowered in 1840. Ellen White says that when the event became known, multitudes were convinced of the correctness of the principles of prophetic interpretation adopted by Miller and his associates. Since the 1930s, beginning in 1919 but especially in the 1930s, Adventism has rejected the rules of prophetic interpretation adopted by Miller and his associates—those rules being the proof text method of Bible study.
Dňa 11. augusta 1840 sa posolstvo stalo sladkým v ich ústach. Jánovi je povedané, aby vzal malú knižku z ruky anjela, ktorý zostúpil. Anjel zostupuje 11. augusta 1840 a tento anjel zo Zjavenia 10 je ten istý ako prvý anjel zo Zjavenia 14. Anjel zo Zjavenia 14 prichádza v roku 1798 v čase konca, ale jeho posolstvo je zmocnené v roku 1840. Ellen White hovorí, že keď sa táto udalosť stala známou, množstvá boli presvedčené o správnosti zásad prorockého výkladu, ktoré prijali Miller a jeho spolupracovníci. Od tridsiatych rokov 20. storočia, počnúc rokom 1919, no zvlášť v tridsiatych rokoch, adventizmus zavrhol pravidlá prorockého výkladu, ktoré prijali Miller a jeho spolupracovníci — týmito pravidlami bola metóda dokazovacích textov pri štúdiu Biblie.
The 1843 Chart and the Tarrying Time
Mapa z roku 1843 a čas meškania
The next waymark in history is the 1843 chart, produced in May 1842. Ellen White says, 'I have seen that the 1843 chart was directed by the hand of the Lord and that it should not be altered, that the figures were as He wanted them, and that His hand was over and hid a mistake in some of the figures so that none could see it until His hand was removed.' This chart is a prophetic waymark, produced in May 1842. In June 1842, the Protestant churches began closing their doors and the second angel arrives.
Ďalším medzníkom dejín je tabuľa z roku 1843, vyhotovená v máji 1842. Ellen Whiteová hovorí: „Videla som, že tabuľa z roku 1843 bola vedená rukou Pánovou a že sa nemá meniť, že čísla boli také, aké ich On chcel mať, a že Jeho ruka bola nad nimi a zakryla chybu v niektorých z týchto čísel, takže ju nik nemohol vidieť, kým Jeho ruka nebola odňatá.“ Táto tabuľa je prorockým medzníkom, vyhotoveným v máji 1842. V júni 1842 začali protestantské cirkvi zatvárať svoje dvere a prichádza druhý anjel.
From Testimonies, volume one, page 21: 'In June of 1842, Mr. Miller gave his second course of lectures at the Casco Street Church in Portland, Maine. With few exceptions, the different denominations closed the doors of their churches against Mr. Miller.' Ellen White informs us that as Seventh-day Adventist Christians, we should learn to reason from cause to effect. The cause that led the Protestant churches to close their doors was the introduction of this chart. When the chart was introduced in May, the Protestant churches determined that the Millerites were deluded fanatics.
Zo Svedectiev, prvý zväzok, strana 21: „V júni roku 1842 pán Miller predniesol svoj druhý cyklus prednášok v kostole na Casco Street v Portlande, Maine. Až na niekoľko výnimiek rozličné denominácie zatvorili dvere svojich kostolov pred pánom Millerom.“ Ellen Whiteová nás informuje, že ako kresťania adventisti siedmeho dňa by sme sa mali učiť usudzovať od príčiny k následku. Príčinou, ktorá viedla protestantské cirkvi k tomu, že zatvorili svoje dvere, bolo zavedenie tejto tabuľky. Keď bola tabuľka v máji predstavená, protestantské cirkvi dospeli k záveru, že milleriti sú pomýlení fanatici.
The first disappointment is next. From The Great Controversy, page 393:
Nasleduje prvé sklamanie. Z knihy Veľký spor, strana 393:
'As early as 1842, the direction given in this prophecy to write the vision and make it plain upon tables, that he may run that readeth it, had suggested to Charles Fitch the preparation of a prophetic chart to illustrate the visions of Daniel and Revelation.' Charles Fitch, who died just before the Great Disappointment of October 22, 1844, was used by the Lord in this history. He prepared the chart, which was published in May 1842.
Už v roku 1842 podnietil pokyn daný v tomto proroctve, aby bolo videnie zapísané a zreteľne vyznačené na tabuliach, aby ten, kto ho číta, mohol bežať, Charlesa Fitcha k vyhotoveniu prorockej mapy na znázornenie videní Daniela a Zjavenia. Charles Fitch, ktorý zomrel tesne pred Veľkým sklamaním 22. októbra 1844, bol Pánom použitý v týchto dejinách. Vyhotovil túto mapu, ktorá bola uverejnená v máji 1842.
The publication of this chart was regarded as a fulfillment of the command of Habakkuk. No one, however, noticed an apparent delay in the accomplishment of the vision. A tarrying time is presented in the same prophecy. After the disappointment, this scripture appeared significant: 'The vision is yet for an appointed time, but at the end it shall speak and not lie, though it tarry, wait for it, because it will surely come, it will not tarry. The just shall live by faith.
Vydanie tejto schémy sa pokladalo za splnenie Habakukovho príkazu. Nikto si však nevšimol zjavné omeškanie v naplnení videnia. V tom istom proroctve je predstavený čas meškania. Po sklamaní sa toto Písmo javilo ako významné: „Videnie je ešte na určený čas, ale na konci prehovorí a nebude klamať; hoci by meškalo, čakaj naň, lebo iste príde, nezmešká. Spravodlivý bude žiť z viery.“
The tarrying time is the first disappointment, which comes on March 22, 1844. The Millerites were predicting the end of the world in 1843, using the biblical reckoning of time. When the Lord had not come by then, the first disappointment set in on March 22, 1844. That is the tarrying time.
Čas otáľania je prvým sklamaním, ktoré prichádza 22. marca 1844. Milleriti predpovedali koniec sveta v roku 1843, pričom používali biblické počítanie času. Keď Pán dovtedy neprišiel, 22. marca 1844 nastalo prvé sklamanie. To je čas otáľania.
This is the tarrying time in the parable of the ten virgins, in Habakkuk 2, and in Daniel 12. Daniel 12:11 says, 'And from the time that the daily sacrifice shall be taken away...' The pioneers understood that paganism was subdued in 508, with Clovis defeating the Visigoths. From the time that paganism is taken away and the papacy is set up (thirty years later in 538), there shall be 1290 days. The next verse says, 'Blessed is he that waiteth and cometh to the thousand three hundred and thirty-five days.' 508 plus 1335 equals 1843. 'Blessed is he that comes to 1843.' The 1335 marks the tarrying time, saying, 'Blessed is he that waiteth and cometh to 1843.' If you uphold the pioneer understanding of the daily, as Ellen White does, this is clear.
Toto je čas meškania v podobenstve o desiatich pannách, v Habakukovi 2 a v Danielovi 12. Daniel 12,11 hovorí: „A od času, keď bude odstránená ustavičná obeť...“ Priekopníci chápali, že pohanstvo bolo podrobené v roku 508, keď Chlodovik porazil Vizigótov. Od času, keď je pohanstvo odstránené a pápežstvo je ustanovené (o tridsať rokov neskôr, v roku 538), uplynie 1290 dní. Nasledujúci verš hovorí: „Blahoslavený je ten, kto čaká a dôjde k tisíc tristo tridsiatim piatim dňom.“ 508 plus 1335 sa rovná 1843. „Blahoslavený je ten, kto dôjde do roku 1843.“ Tých 1335 označuje čas meškania a hovorí: „Blahoslavený je ten, kto čaká a dôjde do roku 1843.“ Ak zastávate priekopnícke chápanie ustavičnej obete, ako to robí Ellen Whiteová, je to zrejmé.
To further clarify, Isaiah 30:18 says, 'And therefore will the Lord wait.' Here, the Lord is the bridegroom in the parable of the ten virgins, and He is tarrying. 'And therefore will the bridegroom tarry that he may be gracious unto you, and therefore will he be exalted that he may have mercy on you, for the Lord is a God of judgment. Blessed are all they that wait for Him.' This matches Daniel 12:12: 'Blessed is he who waiteth and cometh to the 1335.' The bridegroom tarries on March 22, 1844. There is a blessing attached to coming to the first disappointment and then waiting. When you get here, you are to wait. What are you waiting for? Habakkuk 2:3 says, 'For the vision is yet for an appointed time, but at the end it shall speak and not lie, though it tarry, wait for it.' The blessing of coming to the 1335 is the blessing of coming to this history, where the Lord will accomplish the Midnight Cry.
Pre ďalšie objasnenie Izaiáš 30,18 hovorí: „A preto bude Hospodin čakať.“ Tu je Hospodin ženíchom v podobenstve o desiatich pannách a mešká. „A preto bude ženích meškať, aby vám preukázal milosť, a preto bude vyvýšený, aby sa nad vami zľutoval, lebo Hospodin je Boh súdu. Blahoslavení sú všetci tí, ktorí na Neho čakajú.“ To sa zhoduje s Danielom 12,12: „Blahoslavený je ten, kto čaká a dosiahne 1335.“ Ženích mešká 22. marca 1844. S príchodom k prvému sklamaniu a potom s čakaním je spojené požehnanie. Keď sem prídete, máte čakať. Na čo čakáte? Habakuk 2,3 hovorí: „Lebo videnie je ešte na určený čas, ale na konci prehovorí a nebude klamať; ak aj mešká, čakaj naň.“ Požehnanie dosiahnutia 1335 je požehnaním príchodu do tejto histórie, kde Hospodin uskutoční Polnočný krik.
Not everyone will be allowed to participate in the Midnight Cry. Some people traveled along with the Millerites not because of their own personal experience with Jesus Christ or personal study of God's Word, but out of fear. Before the Midnight Cry arrives, the Lord separates these brethren from the movement. The first disappointment is part of the process preparing for the Midnight Cry. According to Ellen White, if we do not understand this, we fall off the path to the wicked world below.
Nie každému bude dovolené zúčastniť sa na Polnočnom volaní. Niektorí ľudia putovali spolu s milleritmi nie pre svoju vlastnú osobnú skúsenosť s Ježišom Kristom ani pre osobné štúdium Božieho slova, ale zo strachu. Predtým, než príde Polnočné volanie, Pán týchto bratov oddeľuje od hnutia. Prvé sklamanie je súčasťou procesu prípravy na Polnočné volanie. Podľa Ellen White, ak tomu nerozumieme, spadneme z chodníka dolu do bezbožného sveta.
The Empowerment of the Second Angel's Message
Zmocnenie posolstva druhého anjela
From Early Writings, page 238: 'Near the close of the second angel's message, I saw a great light from heaven shining upon the people of God. The rays of this light seemed bright as the sun, and I heard voices of angels crying, "Behold, the bridegroom cometh."' This was the Midnight Cry, which was to give power to the second angel's message. The pioneers understood that the first angel's message arrived in 1798 but was empowered with the collapse of the Ottoman Empire in 1840. All the messages arrive at a point in time and are thereafter empowered. The second angel's message arrives on March 22, 1844 when the Protestant churches closed their doors against the Millerite message. The Midnight Cry empowers the second angel's message. The third angel's message arrives on October 22, 1844, and is empowered when the mighty angel of Revelation 18 joins it. Every message arrives in history and is thereafter empowered. This is important to understand.
Z knihy Early Writings, strana 238: „Ku koncu posolstva druhého anjela som videla veľké svetlo z neba, ktoré svietilo na Boží ľud. Lúče tohto svetla sa zdali jasné ako slnko a počula som hlasy anjelov volajúcich: ‚Hľa, ženích prichádza.‘“ To bol Polnočný výkrik, ktorý mal dať moc posolstvu druhého anjela. Priekopníci chápali, že posolstvo prvého anjela prišlo v roku 1798, ale bolo zmocnené pádom Osmanskej ríše v roku 1840. Všetky posolstvá prichádzajú v určitom bode času a následne sú zmocnené. Posolstvo druhého anjela prichádza 22. marca 1844, keď protestantské cirkvi zatvorili svoje dvere pred milleritickým posolstvom. Polnočný výkrik zmocňuje posolstvo druhého anjela. Posolstvo tretieho anjela prichádza 22. októbra 1844 a je zmocnené, keď sa k nemu pripojí mocný anjel zo Zjavenia 18. Každé posolstvo prichádza v dejinách a následne je zmocnené. Toto je dôležité pochopiť.
The Midnight Cry gave power to the second angel's message. Angels were sent from heaven to arouse the discouraged saints and prepare them for the great work before them. The most talented men were not the first to receive this message. William Miller was not the first to receive this message; quite the opposite, he was the last to receive it. He was the most talented in understanding the message, while Samuel Snow was the first. Those who had formerly led in the work were the last to receive and help swell the cry. Historically, the last person to accept the message of the Midnight Cry was William Miller.
Polnočný výkrik dodal silu posolstvu druhého anjela. Anjeli boli poslaní z neba, aby prebudili zmalomyseľných svätých a pripravili ich na veľké dielo, ktoré bolo pred nimi. Najnadanejší muži neboli prví, ktorí prijali toto posolstvo. William Miller nebol prvý, kto prijal toto posolstvo; práve naopak, bol posledný, kto ho prijal. Bol najnadanejší v chápaní tohto posolstva, zatiaľ čo Samuel Snow bol prvý. Tí, ktorí predtým viedli v diele, boli poslední, ktorí ho prijali a pomohli zosilniť výkrik. Historicky posledným človekom, ktorý prijal posolstvo Polnočného výkriku, bol William Miller.
From The Great Controversy, 376:
Z knihy Veľký spor, s. 376:
During the empowerment of the Midnight Cry, about 50,000 left the churches. As Miller's work tended to build up the churches, it was initially regarded with favor, but as ministers and religious leaders decided against the Advent doctrine and desired to suppress all agitation on the subject, they opposed it from the pulpit and denied their members the privilege of attending preaching on the second advent or even speaking of their hope in social meetings.
Počas zmocnenia Polnočného volania opustilo cirkvi asi 50 000 ľudí. Keďže Millerovo dielo malo sklon budovať cirkvi, spočiatku sa naň hľadelo s priaznou; no keď sa služobníci a náboženskí vodcovia rozhodli proti adventnému učeniu a zatúžili potlačiť všetok rozruch v tejto veci, postavili sa proti nemu z kazateľnice a svojim členom odopreli výsadu navštevovať kázanie o druhom advente, ba dokonca hovoriť o svojej nádeji na spoločných zhromaždeniach.
Leaders in the Adventist Church today who forbid the teaching of this message in the church and even in private homes are prefigured here in the Millerite movement.
Vedúci predstavitelia v adventistickej cirkvi dnes, ktorí zakazujú vyučovanie tohto posolstva v cirkvi, ba aj v súkromných domoch, sú tu predobrazení v mileritskom hnutí.
"Believers found themselves in great trial and perplexity. They loved their churches and were reluctant to separate, but as they saw the testimony of God's Word suppressed and their right to investigate the prophecies denied, they felt that loyalty to God forbade them to submit. Those who sought to shut out the testimony of God's Word could not be regarded as constituting the church of Christ. Hence, they felt justified in separating from their former connection. In the summer of 1844, about 50,000 withdrew from the churches."
Veriaci sa ocitli vo veľkej skúške a rozpakoch. Milovali svoje cirkvi a zdráhali sa od nich oddeliť, ale keď videli, že svedectvo Božieho slova je potláčané a že sa im odopiera právo skúmať proroctvá, cítili, že vernosť Bohu im zakazuje podriadiť sa. Tých, ktorí sa usilovali vylúčiť svedectvo Božieho slova, nebolo možné pokladať za tých, čo tvoria Kristovu cirkev. Preto sa cítili oprávnení oddeliť sa od svojho doterajšieho spoločenstva. V lete roku 1844 vystúpilo z cirkví asi 50 000 ľudí.
Miller's Understanding and the True Midnight Cry
Millerovo porozumenie a pravý polnočný výkrik
From Elder Damsteegt's book, Foundation of Seventh-day Adventist Message and Mission, Miller believed that the proclamation of Daniel 8:14 and the first angel of Revelation 14 was the Midnight Cry—'Behold, the bridegroom cometh.' He believed this message was identifying the second coming of Christ. Miller thought the entire history was the Midnight Cry, but Ellen White states the Midnight Cry was accomplished at a specific point. Samuel Snow titled his presentation 'The True Midnight Cry' to distinguish it from the Millerite teaching that the Midnight Cry was the general message.
Z knihy staršieho Damsteegta Foundation of Seventh-day Adventist Message and Mission vyplýva, že Miller veril, že ohlasovanie Daniela 8,14 a prvého anjela zo Zjavenia 14 bolo polnočným volaním — „Hľa, ženích prichádza.“ Veril, že toto posolstvo označovalo druhý príchod Krista. Miller sa domnieval, že celé toto historické obdobie bolo polnočným volaním, avšak Ellen Whiteová uvádza, že polnočné volanie sa uskutočnilo v určitom konkrétnom bode. Samuel Snow nazval svoju prednášku „Pravé polnočné volanie“, aby ju odlíšil od milleritského učenia, podľa ktorého bolo polnočné volanie všeobecným posolstvom.
The most spiritual received the message first, and those who had formerly led in the work were the last to receive and help swell the cry. William Miller, who had led the work from 1833 onward, struggled with the Midnight Cry message when it came in August 1844. He was unsure about separating from the churches and had been teaching another understanding of the Midnight Cry for many years.
Najduchovnejší prijali posolstvo ako prví a tí, ktorí predtým viedli dielo, boli poslední, čo ho prijali a pomohli zosilniť volanie. William Miller, ktorý viedol dielo od roku 1833, zápasil s posolstvom Polnočného volania, keď prišlo v auguste 1844. Nebol si istý, či sa má oddeliť od cirkví, a po mnohé roky učil iné chápanie Polnočného volania.
William Miller wrote:
William Miller napísal:
'I'd never been positive as to any particular day for the Lord's appearing, believing that no man could know the day and hour. In all my published lectures, it will be seen on the title page, about the year 1843. In all my oral lectures, I invariably told my audiences that the periods would terminate in 1843 if there were no mistake in my calculation, but that I could not say the end might not come even before that time, and that they should be continually prepared. In 1842, some of the brethren preached with great positiveness, the exact year, and censured me for putting in an "if."'
Nikdy som si nebol istý nijakým konkrétnym dňom Pánovho zjavenia, pretože som veril, že nikto nemôže poznať deň ani hodinu. Vo všetkých mojich uverejnených prednáškach, ako možno vidieť na titulnej strane, sa uvádza približne rok 1843. Vo všetkých svojich ústnych prednáškach som svojim poslucháčom vždy hovoril, že časové obdobia sa skončia v roku 1843, ak sa v mojom výpočte nenachádza chyba, no nemohol som povedať, že koniec nemôže prísť ešte aj pred týmto časom, a že by mali byť neustále pripravení. V roku 1842 niektorí z bratov kázali s veľkou rozhodnosťou presný rok a karhali ma za to, že som použil „ak“.
In May 1842, the 1843 chart was published, and the brethren told Miller to remove the 'if' from his presentation.
V máji 1842 bola vydaná tabuľa z roku 1843 a bratia povedali Millerovi, aby zo svojho výkladu odstránil „ak“.
Miller continued, 'The public press had also published that I'd fixed upon a definite day, the twenty-third of April, for the Lord's advent. Therefore, in December of that year, as I could see no error in my reckoning, I published my belief that sometime between March 21, 1843, and March 21, 1844, the Lord would come.' Miller had already concluded the tenth day of the seventh month, and long before Samuel Snow used this conclusion to proclaim the Midnight Cry, Miller had written about it. Miller was the one the Lord used to put together the logic that Samuel Snow employed to identify October 22, 1844.
Miller pokračoval: „Aj verejná tlač uverejnila, že som určil presný deň, dvadsiaty tretí apríl, pre Pánov príchod. Preto som v decembri toho roku, keďže som vo svojom výpočte nevidel nijakú chybu, zverejnil svoje presvedčenie, že niekedy medzi 21. marcom 1843 a 21. marcom 1844 príde Pán.“ Miller už predtým dospel k záveru o desiatom dni siedmeho mesiaca a dávno predtým, ako Samuel Snow použil tento záver na vyhlásenie Polnočného volania, Miller o ňom písal. Bol to Miller, ktorého Pán použil na zostavenie logiky, ktorú Samuel Snow použil na určenie 22. októbra 1844.
Miller wrote, 'During the year 1843, the most violent denunciations were heaped upon me and those associated with me by the press and some pulpits. Our motives were assailed, our principles misrepresented, our characters traduced.' Time passed, and March 21, 1844, went by without the Lord's appearing. The disappointment was great, and many walked no more with them. Before this time, from 1840, there were an estimated 200,000 Millerites, but by this point, only 50,000 remained.
Miller napísal: „Počas roku 1843 boli na mňa a na tých, ktorí boli so mnou spojení, zo strany tlače a niektorých kazateľníc vrhané najprudšie odsúdenia. Naše pohnútky boli napádané, naše zásady prekrúcané, naše charaktery očierňované.“ Čas plynul a 21. marec 1844 uplynul bez Pánovho zjavenia. Sklamanie bolo veľké a mnohí už viac nekráčali s nimi. Pred týmto obdobím, od roku 1840, sa počet mileritov odhadoval na 200 000, no v tomto čase ich zostalo už len 50 000.
Miller continued, 'Previously to this, in the fall of 1843, some of my brethren began to call the churches Babylon and to urge that it was the duty of Adventists to come out of them. With this, I was much grieved. Not only was the effect very bad, but I regarded it as a perversion of the Word of God, a wresting of the Scriptures.' Miller struggled with the second angel's message, making it more difficult for him to accept the true Midnight Cry message. The practice spread, and the churches were closed against them, creating hostility and separating most Adventists from their respective churches.
Miller pokračoval: „Predtým, na jeseň roku 1843, niektorí z mojich bratov začali nazývať cirkvi Babylonom a naliehať, že povinnosťou adventistov je vyjsť z nich. Tým som bol veľmi zarmútený. Účinok bol nielen veľmi zlý, ale pokladal som to aj za prekrútenie Božieho slova, za prekrucovanie Písma.“ Miller zápasil s posolstvom druhého anjela, čo mu ešte viac sťažovalo prijať pravé posolstvo polnočného volania. Táto prax sa rozšírila a cirkvi sa pred nimi uzavreli, čím vzniklo nepriateľstvo a väčšina adventistov sa oddelila od svojich príslušných cirkví.
After his published time passed, Miller acknowledged his disappointment regarding the exact period but maintained his faith. He continued his labors in the West during the summer of 1844 until the Seventh Month movement. He had no participation in this movement except for a letter written eighteen months earlier about the Mosaic Law observances pointing to that month. He did not expect that such a use would be made of those topics or that belief in such evidence would become a test of salvation. He had no fellowship with the movement until two or three weeks before October 22, 1844. In a letter to Himes on October 6, 1844, Miller wrote, 'I see a glory in the seventh month which I never saw before... Now, blessed be the name of the Lord, I see a beauty, a harmony, an agreement in the scriptures, for which I've long prayed but did not see until today. Thank the Lord, O my soul. Brother Snow, Brother Storrs, and others, be blessed for their instrumentality in opening my eyes. I'm almost home. Glory, glory, glory, glory.'
Po uplynutí ním zverejneného času Miller uznal svoje sklamanie, pokiaľ ide o presné obdobie, no zachoval si vieru. Počas leta roku 1844 pokračoval vo svojej práci na Západe až do hnutia siedmeho mesiaca. Nemal na tomto hnutí nijakú účasť okrem listu, napísaného osemnásť mesiacov skôr, o zachovávaní obradov Mojžišovho zákona, ktoré ukazovali na tento mesiac. Neočakával, že sa tieto témy takto použijú alebo že viera v takýto dôkaz sa stane skúškou spasenia. Nemal nijaké spoločenstvo s týmto hnutím až do dvoch alebo troch týždňov pred 22. októbrom 1844. V liste Himesovi zo 6. októbra 1844 Miller napísal: „Vidím v siedmom mesiaci slávu, akú som nikdy predtým nevidel... Teraz, nech je požehnané meno Pánovo, vidím v Písmach krásu, súlad, zhodu, o ktoré som sa dlho modlil, no nevidel som ich až do dnešného dňa. Ďakuj Pánovi, duša moja. Brat Snow, brat Storrs a iní, buďte požehnaní za svoju nástrojnosť pri otvorení mojich očí. Som takmer doma. Sláva, sláva, sláva, sláva.“
Afterward, Miller rethought the Midnight Cry, calling it fanaticism. Damsteegt notes that Snow got his basic outline of the Midnight Cry message from Miller's earlier work.
Neskôr Miller prehodnotil Polnočný výkrik a označil ho za fanatizmus. Damsteegt poznamenáva, že Snow prevzal základnú osnovu posolstva Polnočného výkriku z Millerovho skoršieho diela.
Snow's calculations, published in March 1844, aroused little attention until the Exeter camp meeting, August 12–17, 1844. There, his exact date for Christ's return stirred many Millerites, bringing their missionary endeavor to a peak. Their response became known as the Seventh Month movement. Although Millerite leaders were initially skeptical, some weeks before the expected event, they joined the movement and allowed Snow's views to be printed and supported.
Snowove výpočty, uverejnené v marci 1844, vzbudili len malú pozornosť až do táborového zhromaždenia v Exetri, 12. – 17. augusta 1844. Tam jeho presný dátum Kristovho návratu podnietil mnohých mileristov, čím ich misijné úsilie priviedol k vrcholu. Ich reakcia sa stala známou ako hnutie siedmeho mesiaca. Hoci vodcovia mileristov boli spočiatku skeptickí, niekoľko týždňov pred očakávanou udalosťou sa k tomuto hnutiu pripojili a dovolili, aby boli Snowove názory vytlačené a podporované.
The Midnight Cry and Its Aftermath
Polnočný výkrik a jeho následky
Ellen White's first vision shows God's people on a path to heaven, with a light behind them called the Midnight Cry. The message Samuel Snow presented needs to be understood. In May 1842, 300 charts were printed for 300 preachers. By March 22, 1844, after the first disappointment, the chart was set aside, and many left the movement. Those who remained were to wait. At the Exeter camp meeting, Snow showed that the Lord would come on October 22, 1844, the Day of Atonement. This impelled them to proclaim the message.
Prvé videnie Ellen Whiteovej ukazuje Boží ľud na ceste do neba, pričom za nimi bolo svetlo nazývané Polnočné volanie. Posolstvu, ktoré predložil Samuel Snow, je potrebné porozumieť. V máji 1842 bolo vytlačených 300 máp pre 300 kazateľov. Do 22. marca 1844, po prvom sklamaní, bola mapa odložená bokom a mnohí hnutie opustili. Tí, ktorí zostali, mali čakať. Na táborovom zhromaždení v Exetri Snow ukázal, že Pán príde 22. októbra 1844, v Deň zmierenia. To ich podnietilo hlásať toto posolstvo.
Joseph Bates recounted that after the Exeter camp meeting, as he walked through the train cars, he heard voices repeating, 'Behold, the bridegroom cometh!' This movement swept over the United States in two months, leading to the Great Disappointment on October 22, 1844.
Joseph Bates rozprával, že po táborovom zhromaždení v Exetri, keď prechádzal vlakovými vozňami, počul hlasy opakovať: „Hľa, ženích prichádza!“ Toto hnutie sa v priebehu dvoch mesiacov prehnalo Spojenými štátmi a viedlo k Veľkému sklamaniu 22. októbra 1844.
Damsteegt comments on the Low Hampton Conference of Adventists, December 28–29, 1844, involving Himes and Miller. Himes urged comforting the saints, arousing the Christian world, and proclaiming salvation to sinners. A few weeks later, the Advent Press resumed, and Himes declared the door of salvation open. Miller gradually gave up the extreme shut door concept and returned to his original view of the Midnight Cry. In that same month, Ellen White had her first vision, showing that those who reject the Midnight Cry fall off the path. That vision was for William Miller as much as anyone else.
Damsteegt sa vyjadruje k adventistickej konferencii v Low Hampton v dňoch 28.–29. decembra 1844, na ktorej sa zúčastnili Himes a Miller. Himes naliehal, aby potešovali svätých, prebúdzali kresťanský svet a zvestovali spasenie hriešnikom. O niekoľko týždňov neskôr začala Advent Press opäť vychádzať a Himes vyhlásil, že dvere spasenia sú otvorené. Miller sa postupne vzdal krajného poňatia zavretých dverí a vrátil sa k svojmu pôvodnému pohľadu na Polnočné volanie. V tom istom mesiaci mala Ellen Whiteová svoje prvé videnie, v ktorom bolo ukázané, že tí, ktorí odmietajú Polnočné volanie, padajú z chodníka. Toto videnie bolo určené Williamovi Millerovi práve tak ako komukoľvek inému.
William Miller's Final Test and Legacy
Millerova posledná skúška a dedičstvo
From Early Writings, page 257:
Z Raných spisov, strana 257:
"My attention was then called to William Miller. He looked perplexed and was bowed with anxiety and distress for his people. The company who had been united and loving in 1844 were losing their love, opposing one another, and falling into a cold, backslidden state. As he beheld this, grief wasted his strength. I saw leading men watching him, primarily Joshua Himes, and fearing lest he should receive the third angel's message."
Potom bola moja pozornosť obrátená na Williama Millera. Vyzeral zmätený a bol skľúčený úzkosťou a súžením pre svoj ľud. Spoločenstvo, ktoré bolo v roku 1844 zjednotené a milujúce, strácalo svoju lásku, stavalo sa proti sebe navzájom a upadalo do chladného, odpadlíckeho stavu. Keď to pozoroval, žiaľ vyčerpával jeho silu. Videla som popredných mužov, ako ho sledujú, predovšetkým Joshuu Himesa, a obávajú sa, aby neprijal posolstvo tretieho anjela.
The third angel's message in this context is the Sabbath. As Miller leaned toward the light from heaven, these men would lay plans to draw his mind away. Human influence kept him in darkness and retained his influence among those who opposed the truth. Eventually, Miller raised his voice against the light from heaven—the Sabbath. He failed to receive the message that would have explained his disappointment and cast light and glory on the past. He leaned on human wisdom instead of divine. Being broken by labor and age, he was not as accountable as those who kept him from the truth. The sin rests upon them. If Miller could have seen the light of the third angel, many things would have been explained. But his brethren professed such deep love for him that he thought he could never tear away from them. God allowed him to fall under the power of death and hid him in the grave from those who drew him from the truth. Moses erred before entering the Promised Land; likewise, Miller erred as he was soon to enter the heavenly Canaan. Others led him to do this; others must account for it. But angels watch the precious dust of this servant of God and will come forth at the sound of the last trumpet.
Posolstvo tretieho anjela je v tomto kontexte sobota. Keď sa Miller prikláňal k svetlu z neba, títo muži osnovali plány, ako odvrátiť jeho myseľ. Ľudský vplyv ho udržiaval v temnote a zachovával jeho vplyv medzi tými, ktorí odporovali pravde. Napokon Miller pozdvihol svoj hlas proti svetlu z neba — proti sobote. Neprijal posolstvo, ktoré by bolo vysvetlilo jeho sklamanie a vrhlo svetlo a slávu na minulosť. Opieral sa o ľudskú múdrosť namiesto o Božiu. Zlomený námahou a vekom nebol tak zodpovedný ako tí, ktorí ho zadržiavali od pravdy. Hriech spočíva na nich. Keby bol Miller mohol vidieť svetlo tretieho anjela, mnohé veci by mu boli bývali vysvetlené. Ale jeho bratia mu vyznávali takú hlbokú lásku, že sa domnieval, že sa od nich nikdy nemôže odtrhnúť. Boh dopustil, aby padol pod moc smrti, a ukryl ho v hrobe pred tými, ktorí ho odviedli od pravdy. Mojžiš pochybil pred vstupom do zasľúbenej krajiny; podobne pochybil aj Miller, keď mal čoskoro vstúpiť do nebeského Kanaánu. Iní ho k tomu priviedli; iní sa za to budú zodpovedať. Ale anjeli strážia vzácny prach tohto Božieho služobníka a on vyjde pri zvuku poslednej trúby.
Conclusion: Lessons for Today
Záver: Ponaučenia pre dnešok
In conclusion, William Miller typifies Seventh-day Adventists at the end of the world. Ellen White's first vision is more for our day than for her own. At the end of the world, Seventh-day Adventists will reject the light of the Midnight Cry. The light of the Midnight Cry can only be understood by understanding this history. The first disappointment purged the Millerite movement of those there for the wrong reasons and prepared the people for the testing experience that would lead them into the Most Holy Place. Those who come to the first disappointment are blessed only if they wait for October 22, 1844. This time is designed by God to produce a people He will gather into the Most Holy Place. To reject the Midnight Cry and fall off the path is to reject this entire history.
Na záver, William Miller predstavuje predobraz adventistov siedmeho dňa na konci sveta. Prvé videnie Ellen Whiteovej patrí viac našim dňom než jej vlastným. Na konci sveta adventisti siedmeho dňa odmietnu svetlo Polnočného volania. Svetlo Polnočného volania možno pochopiť iba pochopením týchto dejín. Prvé sklamanie očistilo milleritské hnutie od tých, ktorí v ňom boli z nesprávnych pohnútok, a pripravilo ľud na skúsenosť skúšky, ktorá ich mala uviesť do Najsvätejšieho miesta. Tí, ktorí dospejú k prvému sklamaniu, sú blahoslavení iba vtedy, ak čakajú na 22. október 1844. Tento čas Boh ustanovil na to, aby vytvoril ľud, ktorý zhromaždí do Najsvätejšieho miesta. Odmietnuť Polnočné volanie a spadnúť z chodníka znamená odmietnuť celé tieto dejiny.
William Miller made three mistakes, and we are always tested by three tests. His first error was rejecting the Midnight Cry in December 1844. His second was listening to men instead of God, which led to his third mistake: rejecting the Sabbath. At the end of the world, Seventh-day Adventists will reject the history of the Midnight Cry and the call to return to the old paths because they listen to their leaders. In so doing, they prepare themselves for the mark of the beast, repeating Miller's three-step testing process, which begins with how they relate to the message and history of the Midnight Cry.
William Miller urobil tri chyby a my sme vždy skúšaní tromi skúškami. Jeho prvou chybou bolo odmietnutie Polnočného volania v decembri 1844. Jeho druhou chybou bolo, že počúval ľudí namiesto Boha, čo viedlo k jeho tretej chybe: k odmietnutiu soboty. Na konci sveta adventisti siedmeho dňa odmietnu dejiny Polnočného volania a výzvu vrátiť sa na staré chodníky, pretože počúvajú svojich vodcov. Tým sa pripravujú na znamenie šelmy a opakujú Millerov trojstupňový proces skúšky, ktorý sa začína tým, ako sa stavajú k posolstvu a dejinám Polnočného volania.
There are only two prophecies that deal with the history from the first disappointment to the second disappointment: the 2300 days ('Though the vision tarry, wait for it') and the 2520. To reject the 2520 is to reject the Midnight Cry. To reject the Midnight Cry is to fall off the path to the wicked world below.
Existujú len dve proroctvá, ktoré sa zaoberajú dejinami od prvého sklamania po druhé sklamanie: 2300 dní („Ak sa videnie oneskorí, čakaj naň“) a 2520. Odmietnuť 2520 znamená odmietnuť Polnočné volanie. Odmietnuť Polnočné volanie znamená spadnúť z chodníka dole do bezbožného sveta pod ním.
We will address this further in the next presentation.
Tomuto sa budeme ďalej venovať v nasledujúcej prednáške.