We are considering the covenant of Abram, and have not yet addressed the element of the prophecy of Abram that has a direct connection with the opening verses of the book of Joel. Abram’s prophecy of 400 years of bondage along with Paul’s 430 years produces the prophetic structure that aligns with the 1290 years of Daniel 12:11. The 1290-year prophecy of verse eleven is the omega prophetic period of Abram and Paul’s 430-year line. This truth is an element of what is unsealed in the latter days that separates the wise and the wicked.
Uvažujeme o zmluve Abráma a ešte sme sa nezaoberali tým prvkom Abrámovho proroctva, ktorý má priamu súvislosť s úvodnými veršami knihy Joel. Abrámovo proroctvo o 400 rokoch poroby spolu s Pavlovými 430 rokmi vytvára prorockú štruktúru, ktorá sa zhoduje s 1290 rokmi z Daniela 12,11. Proroctvo o 1290 rokoch vo verši jedenásť je omega prorockým obdobím 430-ročnej línie Abráma a Pavla. Táto pravda je jedným z prvkov toho, čo je rozpečatené v posledných dňoch a čo oddeľuje múdrych od bezbožných.
Connected with the omega prophecy of 430 years was the symbol of “four generations,” identifying a period of probationary time for the nation which held God’s chosen people in bondage. For Moses it was Egypt, for the one hundred and forty-four thousand, who sing the song of Moses, it is the history of the United States from 1798 unto the Sunday law. The United States, represented as the “earth beast” in Revelation thirteen begins as a lamb and ends speaking as a dragon. Joseph, a symbol of the Lamb, represents the period of relative peace in Egypt, until there was a new Pharaoh and the bondage began. Thus, the nation that is judged in the fourth generation, which was Egypt for Moses, is the United States. The remnant is judged at the Sunday law as typified by the plagues that culminated for the Hebrews with blood on their doorpost, and thereafter with the nation of Egypt at the Red Sea. Joseph and Moses represent a good Pharaoh and a bad Pharaoh, which for the United States is first the lamb, and then the dragon.
S proroctvom omega o 430 rokoch bol spojený symbol „štyroch pokolení“, označujúci obdobie skúšobného času pre národ, ktorý držal Boží vyvolený ľud v otroctve. Pre Mojžiša to bol Egypt; pre stoštyridsaťštyritisíc, ktorí spievajú pieseň Mojžišovu, sú to dejiny Spojených štátov od roku 1798 až po nedeľný zákon. Spojené štáty, v trinástej kapitole Zjavenia predstavené ako „šelma zo zeme“, začínajú ako baránok a končia tým, že hovoria ako drak. Jozef, symbol Baránka, predstavuje obdobie pomerného pokoja v Egypte, až kým nepovstal nový faraón a nezačalo otroctvo. Tak je národom, ktorý je súdený vo štvrtom pokolení, a ktorý bol pre Mojžiša Egyptom, Spojené štáty. Ostatok je súdený pri nedeľnom zákone, ako to predobrazovali rany, ktoré pre Hebrejov vyvrcholili krvou na verajach ich dverí a potom pri Červenom mori nad egyptským národom. Jozef a Mojžiš predstavujú dobrého faraóna a zlého faraóna, čo pri Spojených štátoch znamená najprv baránka a potom draka.
Abram’s prophecy of judgment in the fourth generation included the fact that the close of probation is progressive, for within Moses’ fulfillment of Abram’s prophecy; not only did probation close for Egypt, but there was still time left for the Amorites to fill up their cup of probationary time—after Egypt had filled theirs. The Red Sea for Egypt was the Sunday law for the United States, and then “every other country on the globe” will “follow the example” of the United States, as represented by the Amorites post-Egypt close of probation.
Abrámovo proroctvo o súde vo štvrtom pokolení zahŕňalo skutočnosť, že uzavretie času milosti je postupné, lebo v Mojžišovom naplnení Abrámovho proroctva sa neuzavrel čas milosti iba pre Egypt, ale Amorejci mali ešte stále čas doplniť svoj kalich času milosti — po tom, čo Egypt doplnil svoj. Červené more bolo pre Egypt tým, čím bude nedeľný zákon pre Spojené štáty, a potom „každá iná krajina na zemeguli“ bude „nasledovať príklad“ Spojených štátov, ako to predstavujú Amorejci po uzavretí času milosti Egypta.
The Amorites are one of the ten tribes that identify the world from the river of Egypt to the river of Babylon, in Abram’s covenant, and the Amorites therefore represent the nations of the world, who close their individual probation as nations, after the Sunday law in the United States. The Amorites are the biblical symbol of judgment closing upon the world, and it happens in the third and fourth generation. The Red Sea is the symbol of the close of probation for the United States, and the Amorites represent the nations progressively closing their probation until human probation closes. Therefore, the Amorites are a symbol of the period of the Sunday law crisis at the Red Sea unto the deliverance of the east wind, when the path of deliverance is opened to God’s people.
Amorejci sú jedným z desiatich kmeňov, ktoré v Abramovej zmluve označujú svet od egyptskej rieky až po babylonskú rieku, a preto Amorejci predstavujú národy sveta, ktoré ako národy uzatvárajú svoju individuálnu dobu milosti po vydaní nedeľného zákona v Spojených štátoch. Amorejci sú biblickým symbolom súdu, ktorý sa uzatvára nad svetom, a deje sa to v treťom a štvrtom pokolení. Červené more je symbolom uzavretia doby milosti pre Spojené štáty a Amorejci predstavujú národy, ktoré postupne uzatvárajú svoju dobu milosti, až kým sa neuzavrie doba milosti pre ľudstvo. Preto sú Amorejci symbolom obdobia krízy nedeľného zákona od Červeného mora až po vyslobodenie východným vetrom, keď sa Božiemu ľudu otvára cesta vyslobodenia.
But Abram’s prophecy not only addresses the fourth generation in terms of the United States as Egypt, and the world as the Amorites, it more importantly places the generation of God’s people who cross the Red Sea as a “fourth generation.” When we dredge up, what we can dredge up, from the understanding of “four generations” in Abram’s first step of three steps, we will consider the second and third steps of Abraham’s covenant. The second step is chapter seventeen, and the third step is of course—chapter twenty-two.
Abramovo proroctvo však nehovorí o štvrtom pokolení iba vo vzťahu k Spojeným štátom ako k Egyptu a k svetu ako k Amorejcom, ale čo je dôležitejšie, zaraďuje pokolenie Božieho ľudu, ktoré prechádza cez Červené more, ako „štvrté pokolenie“. Keď vyzdvihneme to, čo sa dá vyzdvihnúť, z porozumenia „štyroch pokolení“ v Abramovom prvom kroku z troch krokov, budeme uvažovať o druhom a treťom kroku Abrahámovej zmluvy. Druhým krokom je sedemnásta kapitola a tretím krokom je, samozrejme, dvadsiata druhá kapitola.
In Daniel chapter twelve, three prophetic periods are identified, and they all represent prophetic time that ceased in 1844. Those three periods are unsealed in the latter days, and those three periods represent the increase of knowledge that befalls God’s people in the latter days. Christ as the man in linen, sets forth the first of the three prophetic periods in verse seven, and in so doing, He aligns Himself with the angel of Revelation ten, who stands not upon the water, but upon the earth and the sea.
V dvanástej kapitole Daniela sú uvedené tri prorocké obdobia a všetky predstavujú prorocký čas, ktorý sa skončil v roku 1844. Tieto tri obdobia sú v posledných dňoch odpečatené a predstavujú vzrast poznania, ktorý v posledných dňoch prichádza na Boží ľud. Kristus ako muž odetý do ľanového rúcha predkladá v siedmom verši prvé z týchto troch prorockých období, a tým sa stotožňuje s anjelom zo Zjavenia desať, ktorý nestojí na vode, ale na zemi a na mori.
And the angel which I saw stand upon the sea and upon the earth lifted up his hand to heaven, And sware by him that liveth for ever and ever, who created heaven, and the things that therein are, and the earth, and the things that therein are, and the sea, and the things which are therein, that there should be time no longer. Revelation 10:5, 6.
A anjel, ktorého som videl stáť na mori i na zemi, pozdvihol svoju ruku k nebu a prisahal na Toho, ktorý žije na veky vekov, ktorý stvoril nebo i to, čo je v ňom, i zem a to, čo je na nej, i more a to, čo je v ňom, že času viac nebude. Zjavenie 10:5, 6.
In verse seven of chapter twelve the man in linen also swears by Him that lives forever.
V siedmom verši dvanástej kapitoly muž oblečený do ľanového rúcha takisto prisahá na Toho, ktorý žije naveky.
And I heard the man clothed in linen, which was upon the waters of the river, when he held up his right hand and his left hand unto heaven, and sware by him that liveth forever that it shall be for a time, times, and an half; and when he shall have accomplished to scatter the power of the holy people, all these things shall be finished. Daniel 12:7.
A počul som muža oblečeného v ľanovom rúchu, ktorý bol nad vodami rieky; keď pozdvihol svoju pravú ruku i svoju ľavú ruku k nebu a prisahal pri Tom, ktorý žije naveky, že to bude na čas, časy a pol času; a keď dokončí rozptýlenie moci svätého ľudu, všetky tieto veci sa dovŕšia. Daniel 12:7.
We are informed by inspiration that the same line of prophecy located in the book of Daniel is taken up in the book of Revelation, and the Millerite understanding is that these two descriptions are parallel passages of Christ. Christ as the Angel with the little book, identifying the end of the application of prophetic time in 1844 in the book of Revelation, and Christ as the Man in linen in the book of Daniel, identifying that when the Sunday law in the United States arrives, all the marvels of Daniel’s final vision would be finished. Within that sacred history, which precedes and culminates at the Sunday law, God’s people were to be scattered for a period represented by the symbol of 1260. The period of scattering that precedes the Sunday law is set forth in Revelation chapter eleven where Moses and Elijah are slain and are dead in the street for three and a half days, which is a symbol of 1260.
Sme poučení inšpiráciou, že tá istá línia proroctva, nachádzajúca sa v knihe Daniel, je prevzatá v knihe Zjavenie, a milleritické chápanie je také, že tieto dva opisy sú paralelnými pasážami o Kristovi. Kristus ako Anjel s malou knižkou, označujúci v knihe Zjavenie koniec uplatňovania prorockého času v roku 1844, a Kristus ako Muž odetý do ľanu v knihe Daniel, označujúci, že keď v Spojených štátoch príde nedeľný zákon, všetky divy Danielovho záverečného videnia budú dokonané. V rámci týchto posvätných dejín, ktoré predchádzajú nedeľnému zákonu a vrcholia v ňom, mal byť Boží ľud rozptýlený počas obdobia znázorneného symbolom 1260. Obdobie rozptýlenia, ktoré predchádza nedeľnému zákonu, je predstavené v jedenástej kapitole Zjavenia, kde sú Mojžiš a Eliáš zabití a ležia mŕtvi na ulici tri a pol dňa, čo je symbol 1260.
In verse seven, the man in linen identifies that when the scattering of the power of the holy people has finished its three-and-a-half days, the “marvels” that befall God’s people of the latter days shall be finished. We closed the last article with Sister White’s commentary on Zechariah chapter three. The first sentence stated, “Zechariah’s vision of Joshua and the Angel applies with peculiar force to the experience of God’s people in the closing scenes of the great day of atonement.” In the chapter, and in the inspired commentary of Sister White upon the chapter, the one hundred and forty-four thousand are the “men wondered at.” The “wonders” of Daniel’s last vision that are completed by the Sunday law, are the “wonders” associated with the sealing of God’s people.
V siedmom verši muž oblečený v ľan označuje, že keď sa rozptýlenie sily svätého ľudu po svojich troch a pol dňoch skončí, „divy“, ktoré postihnú Boží ľud posledných dní, budú dokonané. Predchádzajúci článok sme uzavreli komentárom sestry Whiteovej k tretej kapitole Zachariáša. Prvá veta znela: „Zachariášovo videnie Jozuu a Anjela sa s osobitnou silou vzťahuje na skúsenosť Božieho ľudu v záverečných výjavoch veľkého dňa zmierenia.“ V kapitole a v inšpirovanom komentári sestry Whiteovej k tejto kapitole je stoštyridsaťštyritisíc tými „mužmi, nad ktorými sa ľudia čudujú“. „Divy“ posledného Danielovho videnia, ktoré sú dovŕšené nedeľným zákonom, sú „divy“ spojené so zapečaťovaním Božieho ľudu.
Daniel chapter twelve provides the light that seals the one hundred and forty-four thousand in the latter days. That light is represented by three prophetic periods, that were all identified and established as truth in the Millerite history. The three periods are presented in three verses and are three pillars which hold up the structure of truth. The structure of truth is held up with a three-step process. That process of three steps, is represented within the passage of nine verses (4–12), by the three verses which present prophetic time. Those three prophetic periods, when approached from the foundational Millerite understanding, produce three symbolic periods that are defined in agreement with the Millerite understanding, but do not apply the element of time.
Dvanásta kapitola Daniela poskytuje svetlo, ktoré v posledných dňoch pečatí stoštyridsaťštyritisíc. Toto svetlo je znázornené tromi prorockými obdobiami, ktoré boli všetky v dejinách milleritského hnutia rozpoznané a ustanovené ako pravda. Tieto tri obdobia sú predstavené v troch veršoch a sú tromi stĺpmi, ktoré podopierajú stavbu pravdy. Stavba pravdy je podopieraná trojstupňovým procesom. Tento trojstupňový proces je v úseku deviatich veršov (4–12) znázornený tromi veršami, ktoré predstavujú prorocký čas. Tieto tri prorocké obdobia, keď sa k nim pristupuje z pozície základného milleritského chápania, vytvárajú tri symbolické obdobia, ktoré sú vymedzené v súlade s milleritským chápaním, no neuplatňujú prvok času.
The three periods are located within the very passage of Scripture that defines ‘the process of prophecy being sealed up—and then unsealed,’ including the classic biblical description of a threefold testing process. The nine verses that begin with Daniel being told to seal up his book, are the very verses where the three periods are set forth, and in those nine verses the purification process that is accomplished when truth is unsealed is expressed as “purified, made white and tried.” The three periods in the three verses are the increase of knowledge, at the time of the end, in the latter days, that represent the final testing and sealing process of God’s covenant people. That history is where the symbolic “marvels” that befall God’s people in the latter days are set forth. Please read this paragraph again.
Tri obdobia sa nachádzajú priamo v tom úseku Písma, ktorý vymedzuje „proces zapečatenia proroctva — a potom jeho odpečatenia“, vrátane klasického biblického opisu trojnásobného procesu skúšky. Deväť veršov, ktoré sa začínajú tým, že Danielovi je prikázané zapečatiť svoju knihu, sú práve tými veršami, v ktorých sú uvedené tri obdobia, a v týchto deviatich veršoch je proces očisťovania, ktorý sa uskutočňuje, keď je pravda odpečatená, vyjadrený slovami „očistení, vybielení a preskúšaní“. Tri obdobia v troch veršoch sú rozmnožením poznania v čase konca, v posledných dňoch, ktoré predstavujú záverečný proces skúšky a zapečatenia Božieho zmluvného ľudu. Práve v tejto histórii sú predstavené symbolické „divy“, ktoré v posledných dňoch postihnú Boží ľud. Prosím, prečítajte si tento odsek ešte raz.
The three periods, in the three verses in the passage of nine verses, represent the climax of the book of Daniel, and the climax represented there is the climax of the internal prophetic line; it is the story of how a rock gets “cut” out of a mountain, without hands, which is the story of the remnant. That internal line is represented in chapters ten and twelve, and the climax of the external line of prophecy is in the closing verses of chapter eleven, and the first few verses of Daniel twelve.
Tri obdobia v troch veršoch v úseku pozostávajúcom z deviatich veršov predstavujú vyvrcholenie knihy Daniel, a vyvrcholenie, ktoré je tam zobrazené, je vyvrcholením vnútornej prorockej línie; je to príbeh o tom, ako je z vrchu „odťatý“ kameň bez zásahu rúk, čo je príbehom ostatku. Táto vnútorná línia je predstavená v desiatej a dvanástej kapitole a vyvrcholenie vonkajšej línie proroctva je v záverečných veršoch jedenástej kapitoly a v prvých niekoľkých veršoch Daniela dvanásť.
Those three periods are also the climax of the visions of both the Ulai and Hiddekel river’s testimony, and the three verses include a prophetic period that represents the climatic fulfillment of the covenant time prophecy that provides both Abram and Paul as witnesses. Jesus, as the Man in linen is in verse seven, walking upon the water. In verse eleven two voices, which are also the voice of Christ, Abram and Paul stand to testify. In verse twelve the history of the sealing of God’s people is represented, for the one hundred and forty-four thousand are virgins, and virgins experience the parable of the ten virgins, and the blessing in verse twelve is upon those who wait. Those who wait in the parable, and who are “blessed,” are those who receive the garment that allows them to enter into the marriage, when the door is closed.
Tieto tri obdobia sú zároveň vyvrcholením videní svedectva riek Ulai a Hiddekel a tieto tri verše zahŕňajú prorocké obdobie, ktoré predstavuje vrcholné naplnenie časového proroctva zmluvy, pričom ako svedkov poskytuje Abrama i Pavla. Ježiš ako Muž odetý do plátna je vo verši sedem, kráčajúc po vode. Vo verši jedenásť stoja, aby svedčili, dva hlasy, ktoré sú zároveň hlasom Krista, Abrama a Pavla. Vo verši dvanásť je znázornená história zapečaťovania Božieho ľudu, lebo stoštyridsaťštyritisíc sú panny a panny prežívajú podobenstvo o desiatich pannách, a blahoslavenstvo vo verši dvanásť spočíva na tých, ktorí očakávajú. Tí, ktorí v podobenstve očakávajú a ktorí sú „blahoslavení“, sú tí, ktorí prijímajú rúcho, ktoré im umožňuje vojsť na svadbu, keď sa dvere zatvoria.
In verse seven, Jesus is walking upon the water, which produces fear, but Peter determines to believe and begins to walk and give God glory, but Peter is often a symbol of both classes, and the glory is turned back to fear, as his hour of judgment arrived. The first period located in verse seven, represents the first angel’s message. Jesus is upon the waters, a symbol of fear and the first angel. Then Jesus identifies a period where He will glorify His people in advance of the judgment of the Sunday law. All three elements of the three angels are within verse seven, for verse seven is the first of three verses that represent the three angels.
V siedmom verši Ježiš kráča po vode, čo vyvoláva strach, no Peter sa rozhodne veriť a začne kráčať a vzdávať Bohu slávu; Peter je však často symbolom oboch tried a sláva sa opäť mení na strach, keď prišla jeho hodina súdu. Prvé obdobie uvedené v siedmom verši predstavuje posolstvo prvého anjela. Ježiš je na vodách, symbole strachu a prvého anjela. Potom Ježiš označuje obdobie, v ktorom oslávi svoj ľud pred súdom nedeľného zákona. Všetky tri prvky troch anjelov sú obsiahnuté v siedmom verši, lebo siedmy verš je prvým z troch veršov, ktoré predstavujú troch anjelov.
Verse eleven provides a ‘doubling’ with its omega testimony to the alpha voices of Abram and Paul. Their “doubled” voices merge to set forth the covenant time prophecy, and verse eleven fulfills the prophecy as the omega, by identifying the prophetic period that concludes with the fall of Babylon in 1798, and thus typifies the fall of Babylon when Michael stands up in the latter days. In verse eleven we have a doubling of prophets, and a period that represents two falls of Babylon, thus representing the second angel’s message that announced that, “Babylon is fallen is fallen.”
Jedenásty verš prináša „zdvojenie“ svojím omega svedectvom k alfa hlasom Abrama a Pavla. Ich „zdvojené“ hlasy sa spájajú, aby predložili proroctvo o čase zmluvy, a jedenásty verš napĺňa toto proroctvo ako omega tým, že určuje prorocké obdobie, ktoré sa končí pádom Babylonu v roku 1798, a tak predobrazuje pád Babylonu, keď sa v posledných dňoch postaví Michael. V jedenástom verši teda máme zdvojenie prorokov a obdobie, ktoré predstavuje dva pády Babylonu, čím predstavuje posolstvo druhého anjela, ktoré ohlasovalo, že „Padol, padol Babylon.“
Verse seven is the first angel’s message, and verse eleven is the second angel’s message and verse twelve, which is Daniel 12*12 or Daniel 144, is about the distinction between the wise and foolish, which is accomplished in the judgment process that ends with the manifestation of character at the crisis of judgment. Verse twelve is the third angel’s message identifying how the world is divided into two classes, and the counterpart of the third angel’s external portrayal of that very division, is the internal division of the third angel represented in verse twelve. Verse seven, eleven and twelve are the message of the three angels and the verses are the light that is unsealed in the latter days. These three verses unsealing in the latter days aligns with Revelation chapter ten.
Verš sedem je posolstvom prvého anjela a verš jedenásť je posolstvom druhého anjela a verš dvanásť, ktorý je Daniel 12*12 alebo Daniel 144, sa týka rozlíšenia medzi múdrymi a bláznivými, čo sa uskutočňuje v procese súdu, ktorý sa končí zjavením charakteru v kríze súdu. Verš dvanásť je posolstvom tretieho anjela, ktoré označuje, ako je svet rozdelený na dve triedy, a protipólom vonkajšieho zobrazenia práve tohto rozdelenia tretím anjelom je vnútorné rozdelenie tretieho anjela predstavené vo verši dvanásť. Verše sedem, jedenásť a dvanásť sú posolstvom troch anjelov a tieto verše sú svetlom, ktoré je rozpečatené v posledných dňoch. Rozpečatenie týchto troch veršov v posledných dňoch je v súlade s desiatou kapitolou Zjavenia.
Christ as the mighty angel, as well as the Lion of the tribe of Judah in chapter ten, cried as a “lion” and His roar produced seven thunders which were sealed up, as was Daniel chapter ten. They are parallel passages. For this reason, the three periods in chapter twelve, are also the seven thunders of Revelation ten.
Kristus ako mocný anjel, ako aj Lev z kmeňa Júdu v desiatej kapitole, zvolal ako „lev“ a jeho rev vydal sedem hromov, ktoré boli zapečatené, tak ako desiata kapitola Daniela. Sú to paralelné pasáže. Z tohto dôvodu sú tri obdobia v dvanástej kapitole tiež siedmimi hromami Zjavenia desať.
The “seven thunders” are simply another expression of Christ as Alpha and Omega, for the primary symbolism of the “seven thunders,’ is that it represents a “delineation of events” which took place from 1798 unto 1844 that is repeated in “future events” that “will be disclosed in their order” in the history of the one hundred and forty-four thousand. The “seven thunders” are therefore a symbol of Alpha and Omega; who is also the beginning and the ending; the first and the last, the foundation and the temple; the cornerstone and the capstone—the seven thunders.
„Sedem hromov“ je jednoducho ďalším vyjadrením Krista ako Alfy a Omegy, lebo základná symbolika „siedmich hromov“ spočíva v tom, že predstavuje „vymedzenie udalostí“, ktoré sa odohrali od roku 1798 až do roku 1844 a ktoré sa opakujú v „budúcich udalostiach“, ktoré „budú zjavené vo svojom poradí“ v dejinách stoštyridsaťštyritisíc. „Sedem hromov“ je teda symbolom Alfy a Omegy; toho, ktorý je tiež počiatkom i koncom; prvým i posledným, základom i chrámom; uholným kameňom i vrcholovým kameňom — siedmich hromov.
The light of the three symbolic periods in Daniel twelve must align with the light of the seven thunders, for they are the identical prophetic line. In the first period Christ holds both hands to heaven, as He does with one hand in Revelation ten. In Revelation ten, His hand becomes the symbol of the end of the application of prophetic time, marking the transition from prophetic time periods to simply prophetic periods. That transition of the major prophetic rule employed by the Millerites, was typified by the major transition from literal to spiritual in the time of Christ.
Svetlo troch symbolických období v Danielovi dvanástej kapitole musí byť v súlade so svetlom siedmich hromov, lebo ide o tú istú prorockú líniu. V prvom období Kristus dvíha obe ruky k nebu, tak ako v Zjavení desať dvíha jednu ruku. V Zjavení desať sa Jeho ruka stáva symbolom ukončenia uplatňovania prorockého času, čím označuje prechod od prorockých časových období k jednoducho prorockým obdobiam. Tento prechod hlavného prorockého pravidla, ktoré používali mileriti, bol predobrazene znázornený hlavným prechodom od doslovného k duchovnému v Kristovom čase.
The apostle Paul was raised up to establish the major prophetic rule connected to the prophetic line of a chosen people. At the very beginning of spiritual Israel, a major prophetic rule is established that redefines the very covenant itself. From then on to be a child of Abraham, it was to be a child of Abraham by faith, not blood. That prophetic principle was put in place primarily through the pen of Paul, who in this regard typified Christ in Revelation chapter ten, changing and ending the prophetic application of time in 1844.
Apoštol Pavol bol povolaný, aby ustanovil hlavné prorocké pravidlo spojené s prorockou líniou vyvoleného ľudu. Hneď na samom začiatku duchovného Izraela je ustanovené hlavné prorocké pravidlo, ktoré nanovo vymedzuje samotnú zmluvu. Odvtedy byť dieťaťom Abraháma znamenalo byť dieťaťom Abraháma vierou, nie krvou. Tento prorocký princíp bol ustanovený predovšetkým prostredníctvom Pavlovho pera, ktorý v tomto ohľade predobrazoval Krista v desiatej kapitole Zjavenia, keď v roku 1844 zmenil a ukončil prorocké uplatnenie času.
The covenant with mankind is represented by the rainbow and the Ark of Noah represents a period of time, before and after the flood, when there was no distinctly identified chosen people. The calling of Abraham represented a major and significant change in the prophetic relation of God with mankind. The covenant made with Abraham represented a major shift in line of covenant history, and in doing so it typified the major shift from literal to spiritual in the days of Paul, and from time application to no time application in 1844.
Zmluva s ľudstvom je znázornená dúhou a Noemova archa predstavuje časové obdobie pred potopou i po potope, keď ešte neexistoval nijaký jasne určený vyvolený ľud. Povolanie Abraháma predstavovalo veľkú a významnú zmenu v prorockom vzťahu Boha k ľudstvu. Zmluva uzavretá s Abrahámom predstavovala významný posun v línii dejín zmluvy, a tým predobrazovala veľký prechod od doslovného k duchovnému v dňoch Pavla a od časovej aplikácie k bezčasovej aplikácii v roku 1844.
The first shift in God’s covenant with mankind was the Garden, and the pronounced change was the restrictions upon the tree of life and it also produced a change of clothing, from spiritual light to literal lambskin. The next major shift in covenant history is the flood, which Noah represents, as did Adam in the first major covenant shift. Then the shift to a chosen people with Abram, that led to Moses, who introduces the prophetic principles that a day represents a year. That principle is valid until 1844, when there was another major covenant shift. At the great epochs of covenant history there is always a major shift in a principle of God’s prophetic Word. That shift during the history of the one hundred and forty-four thousand is that Alpha Omega is the Truth. Alpha and omega is the principle that the end is always illustrated with the beginning in God’s Word. Attached to that principle of alpha and omega, is the threefold structure of the Hebrew word “truth.”
Prvým posunom v Božej zmluve s ľudstvom bola záhrada a výraznou zmenou boli obmedzenia týkajúce sa stromu života; priniesla tiež zmenu odevu, z duchovného svetla na doslovnú jahňaciu kožu. Ďalším veľkým posunom v dejinách zmluvy je potopa, ktorú predstavuje Noach, tak ako Adam predstavoval prvý veľký zmluvný posun. Potom nasleduje posun k vyvolenému ľudu s Abramom, ktorý viedol k Mojžišovi, ktorý uvádza prorocké zásady, že deň predstavuje rok. Táto zásada je platná až do roku 1844, keď nastal ďalší veľký zmluvný posun. Vo veľkých epochách dejín zmluvy vždy dochádza k významnému posunu v zásade Božieho prorockého Slova. Týmto posunom počas dejín stoštyridsaťštyritisíc je, že Alfa Omega je Pravda. Alfa a omega je zásada, že koniec je v Božom Slove vždy znázornený začiatkom. K tejto zásade alfa a omega je pripojená trojitá štruktúra hebrejského slova „pravda“.
The major prophetic shift during the history of the remnant is directly represented in each of the major covenant histories, and so too in other lines of truth. The “key” that is laid upon Eliakim in Isaiah 22:22 is the same key given to Peter at Panium in Matthew sixteen. That key is given to the Philadelphian church, and it was William Miller who was given the key that allowed him to connect with the very day for a year principle that had been recorded by Moses during the history of Moses, which typified the history of the Millerites. Miller’s connection with Moses prophecy was represented by Paul’s connection with Abram’s prophecy. And why shouldn’t Miller connect with Moses, Moses salvation in an ark had connected with Noah salvation in an ark in order to tie both covenants together. The shifts of prophetic application that begin in Eden identify that a major revelation of prophetic light is identified in the history of the final covenant people—the one hundred and forty-four thousand. I contend that the major prophetic shift is represented with the seven thunders, which are directly connected with the three periods in Daniel chapter twelve and these are only recognized when applying the principles of alpha and omega upon a line upon line application that stands upon the three-step structure of truth.
Hlavný prorocký posun počas dejín ostatku je priamo znázornený v každej z hlavných dejín zmluvy, a takisto aj v iných líniách pravdy. „Kľúč“, ktorý je položený na Eliakima v Izaiášovi 22:22, je tým istým kľúčom, ktorý bol daný Petrovi v Paneu v Matúšovi šestnásť. Tento kľúč je daný filadelfskému zboru a bol to William Miller, komu bol daný kľúč, ktorý mu umožnil spojiť sa so zásadou deň za rok až po samotný deň, ktorá bola zaznamenaná Mojžišom počas dejín Mojžiša, ktoré predobrazovali dejiny milleritov. Millerovo spojenie s Mojžišovým proroctvom bolo znázornené Pavlovým spojením s Abramovým proroctvom. A prečo by sa Miller nemal spojiť s Mojžišom? Mojžišova záchrana v arche sa spojila s Noachovou záchranou v arche, aby spojila obe zmluvy dohromady. Posuny prorockého uplatnenia, ktoré sa začínajú v Edene, ukazujú, že hlavné zjavenie prorockého svetla je stotožnené v dejinách ľudu konečnej zmluvy — sto štyridsaťštyri tisíc. Tvrdím, že hlavný prorocký posun je znázornený siedmimi hromami, ktoré sú priamo spojené s tromi obdobiami v dvanástej kapitole Daniela, a tie sú rozpoznané iba vtedy, keď sa zásady alfy a omegy uplatňujú v rámci aplikácie riadok na riadok, ktorá stojí na trojkrokovej štruktúre pravdy.
In the verses that immediately precede the announcement that “time is no longer,” Christ introduced the seven thunders, which, as with the truths of Daniel twelve—were sealed up. The context for the man in linen holding up both hands in chapter twelve is the unsealing of the book of Daniel, and the context for Christ the Lion in Revelation ten is the sealing up of the seven thunders. Sister White aligns the sealing of the seven thunders with the sealing up of Daniel’s book.
Vo veršoch, ktoré bezprostredne predchádzajú oznámeniu, že „času už viac nebude“, Kristus uviedol sedem hromov, ktoré boli — podobne ako pravdy z dvanástej kapitoly Daniela — zapečatené. Kontextom muža odetého do plátna, ktorý v dvanástej kapitole dvíha obe ruky, je odpečatenie knihy Daniel, a kontextom Krista Leva v desiatej kapitole Zjavenia je zapečatenie siedmich hromov. Sestra Whiteová dáva zapečatenie siedmich hromov do súladu so zapečatením Danielovej knihy.
“After these seven thunders uttered their voices, the injunction comes to John as to Daniel in regard to the little book: ‘Seal up those things which the seven thunders uttered.’ These relate to future events which will be disclosed in their order.” The Seventh-day Adventist Bible Commentary, volume 7, 971.
„Keď týchto sedem hromov vydalo svoje hlasy, prichádza Jánovi, podobne ako Danielovi vo vzťahu k malej knihe, príkaz: ‚Zapečať to, čo hovorilo sedem hromov.‘ Toto sa vzťahuje na budúce udalosti, ktoré budú zjavené vo svojom poradí.“ The Seventh-day Adventist Bible Commentary, zväzok 7, 971.
The seven thunders are defined by Revelation ten and the Spirit of Prophecy and by the history of the Millerites from 1840 through to 1844, which is repeated in the history of the one hundred and forty-four thousand. In the same passage it states, “The special light given to John which was expressed in the seven thunders was a delineation of events which would transpire under the first and second angels’ messages. It was not best for the people to know these things, for their faith must necessarily be tested. In the order of God most wonderful and advanced truths would be proclaimed.” The Millerites did not understand that they were to be confronted by two disappointments, for their lack of understanding was designed to test them. The Millerites did not suspect any “advanced truths” which is to say, they did not expect any “major prophetic shifts” in covenant history.
Sedem hromov je vymedzených desiatou kapitolou Zjavenia, Duchom proroctva a dejinami mileritov od roku 1840 až do roku 1844, ktoré sa opakujú v dejinách stoštyridsaťštyritisíc. V tom istom úryvku sa uvádza: „Osobitné svetlo dané Jánovi, ktoré bolo vyjadrené v siedmich hromoch, bolo znázornením udalostí, ktoré sa mali odohrať pod posolstvami prvého a druhého anjela. Nebolo najlepšie, aby ľud tieto veci poznal, lebo ich viera musela byť nevyhnutne skúšaná. V Božom poriadku mali byť hlásané najpodivuhodnejšie a najpokročilejšie pravdy.“ Milleriti nechápali, že sa mali stretnúť s dvoma sklamaniami, lebo ich nedostatok porozumenia bol určený na to, aby ich skúšal. Milleriti netušili, že existujú nejaké „pokročilé pravdy“, to znamená, neočakávali nijaké „veľké prorocké posuny“ v dejinách zmluvy.
Even though “it was not best for the” Millerite “people to know these things,” the one hundred and forty-four thousand are tested with the same history, but not by innocently misunderstanding the history, but for not understanding a history you are required to know. It is the same test, only reversed. John in Revelation ten, is first and foremost representing the one hundred and forty-four thousand and only secondarily, the Millerite movement of the first and second angels. This is recognized when you see John informed in advance of his eating the little book that it would be sweet and then bitter. It was not best for the Millerites to know what that meant, but John represents a people who know in advance what happens when the Millerites ate the little book.
Hoci pre milleritský „ľud“ „nebolo najlepšie vedieť tieto veci“, stoštyridsaťštyritisíc sú skúšaní tou istou históriou, avšak nie tým, že by dejinám nevinne nerozumeli, ale tým, že nerozumejú histórii, ktorú ste povinní poznať. Je to tá istá skúška, len obrátená. Ján v desiatej kapitole Zjavenia predovšetkým predstavuje stoštyridsaťštyritisíc a až druhotne milleritské hnutie prvého a druhého anjela. To sa rozpoznáva, keď vidíte, že Ján je vopred upovedomený pred zjedením malej knižky, že bude sladká a potom horká. Pre Milleritov nebolo najlepšie vedieť, čo to znamená, ale Ján predstavuje ľud, ktorý vopred vie, čo sa stane, keď Milleriti zjedia malú knižku.
And I went unto the angel, and said unto him, Give me the little book. And he said unto me, Take it, and eat it up; and it shall make thy belly bitter, but it shall be in thy mouth sweet as honey. And I took the little book out of the angel’s hand, and ate it up; and it was in my mouth sweet as honey: and as soon as I had eaten it, my belly was bitter. Revelation 10:9, 10.
A šiel som k anjelovi a povedal som mu: Daj mi tú knižku. A povedal mi: Vezmi ju a zjedz ju; a v tvojom bruchu zhorkne, ale v tvojich ústach bude sladká ako med. I vzal som tú knižku z ruky anjela a zjedol som ju; a v mojich ústach bola sladká ako med; ale len čo som ju zjedol, moje brucho zhorklo. Zjavenie 10:9, 10.
John is told in advance of the bitter-sweet experience of 1840 unto 1844, the history represented in chapter ten. That experience represented so clearly in verses nine and ten is also distinctly identified in verses two through four.
Jánovi je vopred oznámená trpko-sladká skúsenosť rokov 1840 až 1844, dejiny zobrazené v desiatej kapitole. Táto skúsenosť, tak jasne predstavená vo veršoch deväť a desať, je tiež zreteľne označená vo veršoch dva až štyri.
And he had in his hand a little book open: and he set his right foot upon the sea, and his left foot on the earth, And cried with a loud voice, as when a lion roareth: and when he had cried, seven thunders uttered their voices. And when the seven thunders had uttered their voices, I was about to write: and I heard a voice from heaven saying unto me, Seal up those things which the seven thunders uttered, and write them not. Revelation 10:2–4.
A v ruke mal otvorenú malú knižku; a svoju pravú nohu položil na more a ľavú na zem. A zvolal mocným hlasom, ako keď reve lev; a keď zvolal, sedem hromov vydalo svoje hlasy. A keď sedem hromov vydalo svoje hlasy, chcel som písať; ale počul som hlas z neba, ktorý mi hovoril: Zapečať to, čo povedalo sedem hromov, a nepíš to. Zjavenie 10:2–4.
The “seven thunders” represent “a delineation of events” that would transpire under the first and second angels, and also “future events which will be disclosed in their order.” The “seven thunders” represent the truth that the history of the Millerites is repeated in the history of the one hundred and forty-four thousand, and the truths which were unsealed at the time of the end in 1798 and onward, represent an unsealing of truth in the latter days of God’s people. Jesus in Revelation ten, aligns with Jesus in Daniel twelve. In both passages the sealing and unsealing of testing truth in the latter days is set forth.
„Sedem hromov“ predstavuje „vymedzenie udalostí“, ktoré sa mali odohrať pod prvým a druhým anjelom, a tiež „budúce udalosti, ktoré budú zjavené vo svojom poriadku“. „Sedem hromov“ predstavuje pravdu, že dejiny milleritov sa opakujú v dejinách sto štyridsiatich štyroch tisícov a že pravdy, ktoré boli odpečatené v čase konca od roku 1798 a ďalej, predstavujú odpečatenie pravdy v posledných dňoch Božieho ľudu. Ježiš v Zjavení desať je v súlade s Ježišom v Danielovi dvanásť. V oboch pasážach je predstavené zapečatenie a odpečatenie skúšobnej pravdy v posledných dňoch.
Some might argue that Jesus is speaking in verse seven, but that Gabriel is speaking to Daniel in verses eleven and twelve, but it can also be understood that Jesus is speaking in all three passages. In either side of the issue, it is the voice of Christ that speaks through Daniel and the three prophetic periods in chapter twelve are the words of Christ, and He sets forth the three periods in the structure of truth. All three periods are sealed up, making them one threefold symbol.
Niektorí by mohli namietať, že vo verši sedem hovorí Ježiš, zatiaľ čo vo veršoch jedenásť a dvanásť hovorí Danielovi Gabriel; možno to však chápať aj tak, že vo všetkých troch úsekoch hovorí Ježiš. Nech už sa táto otázka posudzuje z ktorejkoľvek strany, je to Kristov hlas, ktorý hovorí skrze Daniela, a tri prorocké obdobia v dvanástej kapitole sú Kristovými slovami, a On predkladá tieto tri obdobia v štruktúre pravdy. Všetky tri obdobia sú zapečatené, čím vytvárajú jeden trojitý symbol.
Verse seven addresses the finishing of the wonders, identifying the final work of Christ in the Most Holy Place as He blots out the sins of, and seals the one hundred and forty-four thousand. The first verse identifies the “wonders” and the last of the three verses also identifies the “wonders” as those who are blessed for waiting and experiencing a first disappointment. The period in the middle identifies the rebellion of mankind during the Sunday law crisis, while also identifying the period that leads to the Sunday law as a period of preparation for the one hundred and forty-four thousand. All the verses are directly identifying “what shall befall” Daniel’s people “in the latter days.” All three verses speak to the theme of the purification of the one hundred and forty-four thousand. The first period aligns with the third period and the middle period represents the rebellion of the entire world as they march to Armageddon.
Siedmy verš sa zaoberá dokonaním divov a označuje záverečné dielo Krista vo Svätyni svätých, keď zahladzuje hriechy stoštyridsiatich štyritisíc a pečatí ich. Prvý verš označuje „divy“ a posledný z týchto troch veršov takisto označuje „divy“ ako tých, ktorí sú blahoslavení, pretože čakali a zakúsili prvé sklamanie. Obdobie uprostred označuje vzburu ľudstva počas krízy nedeľného zákona a zároveň označuje obdobie vedúce k nedeľnému zákonu ako čas prípravy pre stoštyridsaťštyritisíc. Všetky verše priamo označujú „čo postihne“ Danielov ľud „v posledných dňoch“. Všetky tri verše hovoria o téme očisťovania stoštyridsiatich štyritisíc. Prvé obdobie sa zhoduje s tretím obdobím a prostredné obdobie predstavuje vzburu celého sveta, keď pochoduje k Armagedonu.
If those three periods are also the seven thunders, then the three verses must identify “future events, which will be [disclosed] in their order,” and those “future events” would align with the “delineation of events that transpired under the first and second angels” from 1840 to 1844. There are several truths which this movement has accepted that are distinctly different that the pioneer understanding, yet all those truths agree with the pioneer understanding. There has been a major prophetic shift from the Millerites to now. The day for a year principle is the classic example, but there are others. An example of a major prophetic shift is represented in connection with the seven thunders.
Ak sú tie tri obdobia zároveň aj siedmimi hromami, potom tie tri verše musia označovať „budúce udalosti, ktoré budú [zjavené] v ich poradí“, a tie „budúce udalosti“ by sa zhodovali s „vymedzením udalostí, ktoré sa odohrali pod prvým a druhým anjelom“ od roku 1840 do roku 1844. Toto hnutie prijalo niekoľko právd, ktoré sa zreteľne odlišujú od chápania priekopníkov, a predsa všetky tieto pravdy súhlasia s chápaním priekopníkov. Od Milleritov až doteraz došlo k významnému prorockému posunu. Klasickým príkladom je princíp deň za rok, no sú aj iné. Príklad významného prorockého posunu je predstavený v súvislosti so siedmimi hromami.
After John was told in the last verse of chapter ten that he must prophesy again, thus emphasizing that the history of chapter ten represented both the movement of the Millerites and the one hundred and forty-four thousand, he was given a rod to measure the temple, but he was told to leave off the courtyard.
Keď bolo Jánovi v poslednom verši desiatej kapitoly povedané, že musí opäť prorokovať, čím sa zdôraznilo, že dejiny desiatej kapitoly predstavovali tak hnutie mileritov, ako aj sto štyridsaťštyritisíc, dostal trstinu, aby zmeral chrám, no bolo mu povedané, aby nádvorie vynechal.
And there was given me a reed like unto a rod: and the angel stood, saying, Rise, and measure the temple of God, and the altar, and them that worship therein. But the court which is without the temple leave out, and measure it not; for it is given unto the Gentiles: and the holy city shall they tread under foot forty and two months. Revelation 11:1, 2.
A bola mi daná trstina podobná prútu; a anjel stál a hovoril: Vstaň a zmeraj chrám Boží i oltár, aj tých, ktorí sa v ňom klaňajú. Ale nádvorie, ktoré je mimo chrámu, vynechaj a nemeraj ho; lebo je dané pohanom, a sväté mesto budú šliapať nohami štyridsaťdva mesiacov. Zjavenie 11, 1. 2.
When measuring the temple in post-1844, John is told to leave off the Gentiles who are represented as the courtyard. This illustration in 1844 was identifying that God had just chosen a new covenant bride, and a distinction was then made with His bride and the courtyard. Sister White is clear that the courtyard represents the Gentiles and the temple is God’s chosen people, just read the chapter, The Outer Court, in the Desire of Ages.
Pri meraní chrámu po roku 1844 je Jánovi povedané, aby vynechal pohanov, ktorí sú znázornení ako nádvorie. Toto znázornenie v roku 1844 ukazovalo, že Boh si práve vyvolil novú zmluvnú nevestu, a vtedy bolo urobené rozlíšenie medzi Jeho nevestou a nádvorím. Sestra Whiteová jasne uvádza, že nádvorie predstavuje pohanov a chrám predstavuje Bohom vyvolený ľud; stačí si prečítať kapitolu „Vonkajšie nádvorie“ v knihe Túžba vekov.
John is illustrating the Millerites, who had just become God’s chosen people in 1844. A distinction was placed between the Millerites, who had just experienced the bitter-sweet message and the rest of the professed Christian world, represented as Gentiles.
Ján znázorňuje milleritov, ktorí sa práve v roku 1844 stali Božím vyvoleným ľudom. Bol urobený rozdiel medzi milleritmi, ktorí práve prežili trpko-sladké posolstvo, a zvyškom vyznávajúceho kresťanského sveta, znázorneného ako pohania.
The foundation was laid from 1840 until the first disappointment, and the temple was finished during the proclamation of the Midnight Cry. Then came the great disappointment and John is told to rise and measure, but leave off the Gentiles. John is illustrating the opening of the judgment, and for this reason inspiration applies the measuring of John in the verses as the symbol of the investigative judgment. What we have just set forth about John as a symbol of measuring is in agreement with typical Adventist understanding, but in this movement, there was a major shift of understanding the symbol.
Základ bol položený od roku 1840 až po prvé sklamanie a chrám bol dokončený počas ohlasovania Polnočného volania. Potom prišlo veľké sklamanie a Jánovi je povedané, aby vstal a meral, ale pohanov vynechal. Ján znázorňuje otvorenie súdu, a z tohto dôvodu inšpirácia v týchto veršoch používa Jánovo meranie ako symbol vyšetrujúceho súdu. To, čo sme práve uviedli o Jánovi ako symbole merania, je v súlade s typickým adventistickým chápaním, ale v tomto hnutí došlo k zásadnému posunu v porozumení tohto symbolu.
In agreement with Millerite understanding, we came to see that within the history of the Millerites as represented by John in chapter ten, was also a prediction of a parallel movement that would become the one hundred and forty-four thousand. We recognized if you took the measurements of the Millerite history, and left off the time of the Gentiles, you could see the very temple John was measuring.
V súlade s milleritským chápaním sme dospeli k poznaniu, že v dejinách milleritov, ako ich v desiatej kapitole predstavuje Ján, sa nachádzalo aj proroctvo o paralelnom hnutí, ktoré sa malo stať sto štyridsaťštyritisíc. Rozpoznali sme, že ak by ste vzali miery dejín milleritov a vynechali čas pohanov, mohli by ste uvidieť práve ten chrám, ktorý Ján meral.
We came to see one 2520-year time prophecy ending in 1798 and the other in 1844, thus revealing a forty-six-year period that Christ built the Millerite temple. John identified the courtyard as Gentiles and there is a prophetic “times of the Gentiles.”
Dospeli sme k poznaniu, že jedno časové proroctvo o 2520 rokoch sa končí v roku 1798 a druhé v roku 1844, čím sa odhaľuje obdobie štyridsiatich šiestich rokov, počas ktorého Kristus budoval milleritský chrám. Ján označil nádvorie za pohanov a jestvuje prorocké „časy pohanov“.
And they shall fall by the edge of the sword, and shall be led away captive into all nations: and Jerusalem shall be trodden down of the Gentiles, until the times of the Gentiles be fulfilled. Luke 21:24.
A padnú ostrím meča a budú odvedení do zajatia medzi všetky národy; a Jeruzalem bude pošliapavaný pohanmi, dokiaľ sa nenaplnia časy pohanov. Lukáš 21:24.
The “times” of the Gentiles is plural, and represent the two periods that both literal and spiritual Israel was trampled down. The last of the two trampling downs of paganism followed by papalism, ended in 1798. In spite of what may be claimed, the “times of the Gentiles” ended in 1798, with the arrival of the first angel. John was to start measuring in 1798, and nothing before. He was placed in the history of 1844, so to leave off the period that ended in 1798, was to leave off the courtyard, and in so doing you reveal the forty-six years when the Millerite temple was raised up by the Messenger of the Covenant. Many associated truths are derived from this application, but I am simply using this as an example of light which is different than pioneer understanding, but it is light that does not contradict the original truths, but no longer applies time.
„Časy“ pohanov sú v množnom čísle a predstavujú dve obdobia, počas ktorých bol pošliapavaný doslovný aj duchovný Izrael. Posledné z týchto dvoch pošliapavaní pohanstvom, po ktorom nasledovalo pápežstvo, sa skončilo v roku 1798. Napriek tomu, čo sa môže tvrdiť, „časy pohanov“ sa skončili v roku 1798, s príchodom prvého anjela. Ján mal začať merať v roku 1798, a nič predtým. Bol umiestnený do dejín roku 1844, takže vynechať obdobie, ktoré sa skončilo v roku 1798, znamenalo vynechať nádvorie, a tým odhaľujete štyridsaťšesť rokov, počas ktorých bol milleritský chrám pozdvihnutý Poslom zmluvy. Z tohto použitia vyplýva mnoho súvisiacich právd, no ja to používam len ako príklad svetla, ktoré sa líši od chápania priekopníkov, ale je to svetlo, ktoré neprotirečí pôvodným pravdám, iba už viac neuplatňuje čas.
That particular truth was recognized before 9/11, but was really established deeply post-9/11. The truth of John measuring the temple cannot be separated from the seven thunders, for it is the very same passage. There is a truth about the application of the seven thunders that was sealed up until the period where the “wonders” of Daniel chapter twelve are accomplished. The application of the “seven thunders” that was unsealed post-July 2023 aligns perfectly, or should I say it complements the three verses of Daniel twelve in a profound way.
Táto konkrétna pravda bola rozpoznaná už pred 11. septembrom, no skutočne hlboko sa ustanovila až po 11. septembri. Pravda o tom, ako Ján meria chrám, nemôže byť oddelená od siedmich hromov, lebo ide o ten istý úsek. Existuje pravda o uplatnení siedmich hromov, ktorá bola zapečatená až do obdobia, keď sa naplnia „divy“ z dvanástej kapitoly Daniela. Uplatnenie „siedmich hromov“, ktoré bolo odpečatené po júli 2023, sa dokonale zhoduje — alebo by som mal povedať, hlboko dopĺňa — s tromi veršami dvanástej kapitoly Daniela.
Sister White employs the word complement, not the word compliment to describe the relation of the books of Daniel and Revelation. Complement, which means “to bring to perfection,” is what the two prophetic books do for one another. The seven thunders, when unsealed in Daniel chapter twelve post-July 2023, bring the message therein to perfection. What opens up the seven thunders is the principle of alpha and omega in conjunction with the structure of truth.
Sestra Whiteová používa slovo doplnenie, nie slovo kompliment, na opísanie vzťahu kníh Daniel a Zjavenie. Doplnenie, ktoré znamená „priviesť k dokonalosti“, je to, čo tieto dve prorocké knihy navzájom robia jedna pre druhú. Sedem hromov, keď sú odpečatené v dvanástej kapitole Daniela po júli 2023, privádzajú tam obsiahnuté posolstvo k dokonalosti. To, čo otvára sedem hromov, je princíp alfy a omeg y v spojení so štruktúrou pravdy.
The “times” of the Gentiles was fulfilled in 1798, and represents two periods’ of 1260 years when paganism and then papalism trampled down the sanctuary and the host. When measuring the temple, we are to leave off the courtyard, and the courtyard stretches to 1798, but post-1844, time is no longer. Today the 1260 years simply represent a period of time that identifies the distinction between the temple and the courtyard. For this reason, from July 18, 2020 unto July of 2023 the trampling down was accomplished. To measure the temple today, in conjunction with the seven thunders that represent a delineation of events that transpired under the first and second angels’ messages, is the work assigned to John. “Our great work” is to “combine” the messages of the three angels, thus identifying a prophetic work that had not been done in prior covenant history, and is very rarely done even now. When we leave off the courtyard representing the times of the Gentiles, we are leaving off the 1260 years of papal persecution that ended at the time of the end in 1798.
„Časy“ pohanov sa naplnili v roku 1798 a predstavujú dve obdobia po 1260 rokov, počas ktorých pohanstvo a potom pápežstvo pošliapavali svätyňu a zástup. Keď meriame chrám, máme vynechať nádvorie, a nádvorie sa tiahne až do roku 1798, no po roku 1844 už času niet. Dnes 1260 rokov jednoducho predstavuje časové obdobie, ktoré určuje rozdiel medzi chrámom a nádvorím. Z tohto dôvodu bolo od 18. júla 2020 až do júla 2023 pošliapavanie dovŕšené. Merať dnes chrám v spojení so siedmimi hromami, ktoré predstavujú vymedzenie udalostí, čo sa odohrali pod posolstvami prvého a druhého anjela, je práca zverená Jánovi. „Našou veľkou úlohou“ je „spojiť“ posolstvá troch anjelov, a tak určiť prorocké dielo, ktoré sa v predchádzajúcich dejinách zmluvy nevykonalo a ktoré sa aj teraz vykonáva len veľmi zriedka. Keď vynechávame nádvorie predstavujúce časy pohanov, vynechávame 1260 rokov pápežského prenasledovania, ktoré sa skončilo v čase konca v roku 1798.
The temple that was erected over forty-six years in Millerite history identifies a temple that is erected from July of 2023, until just before the Sunday law. That history is the period of the seven thunders “future events,” that “will be”, not might be, “disclosed in their order.”
Chrám, ktorý bol v dejinách milleritov budovaný štyridsaťšesť rokov, označuje chrám, ktorý je budovaný od júla 2023 až tesne pred nedeľný zákon. Tieto dejiny sú obdobím siedmich hromov, „budúcich udalostí“, ktoré „budú“, nie azda budú, „vyjavené vo svojom poradí“.
When we combine the history of the first angel, with that of the second, we find the history begins with an alpha disappointment and ends with an omega disappointment. When we align the prophetic waymarks in the history of the first angel from 1840 unto April 19, 1844, with the waymarks of the second angel who arrived at that time and continued until the arrival of the third on October 22, 1844—we have two periods that both begin and end with the arrival of an angel. The history of the first unto the second illustrates the history of the second to the third.
Keď spojíme dejiny prvého anjela s dejinami druhého, zistíme, že dejiny sa začínajú sklamaním alfa a končia sklamaním omega. Keď uvedieme do súladu prorocké medzníky v dejinách prvého anjela od roku 1840 až do 19. apríla 1844 s medzníkmi druhého anjela, ktorý prišiel v tom čase a pokračoval až do príchodu tretieho 22. októbra 1844, máme dve obdobia, ktoré sa obe začínajú i končia príchodom anjela. Dejiny od prvého k druhému ilustrujú dejiny od druhého k tretiemu.
A prophetic witness that this is a valid application is found in the alpha and omega of the application. Two parallel lines applied together and the beginning and the ending of both lines identifies the arrival of an angel. Then when they are combined line upon line together into one line, the beginning marks the first disappointment and the ending marks the great disappointment. A further proof is found in the principles of alpha and omega that identifies the end as greater than the beginning. An alpha disappointment that ends with the great omega disappointment identifies the lesser and greater element of alpha and omega.
Prorocké svedectvo, že ide o platné použitie, sa nachádza v alfe a omege tohto použitia. Dve paralelné línie použité spoločne a začiatok i koniec oboch línií označujú príchod anjela. Potom, keď sú spojené, riadok na riadok, do jednej línie, začiatok označuje prvé sklamanie a koniec označuje veľké sklamanie. Ďalší dôkaz sa nachádza v princípoch alfy a omegy, ktoré určujú koniec ako väčší než začiatok. Alfa sklamanie, ktoré končí veľkým omega sklamaním, označuje menší a väčší prvok alfy a omegy.
When we begin at April 19, 1844, (the arrival of the second angel that leads to the arrival of the third on October 22, 1844); and we then also begin the second line on August 11, 1840, which ends at April 19, 1844, we find the disappointment of April 19, 1844 is both the alpha and omega of the prophetic line which is produced by combining the prophetic line of the first and second angels.
Keď začneme 19. aprílom 1844 (príchodom druhého anjela, ktorý vedie k príchodu tretieho 22. októbra 1844), a potom zároveň začneme aj druhú líniu 11. augustom 1840, ktorá sa končí 19. apríla 1844, zistíme, že sklamanie z 19. apríla 1844 je zároveň alfou i omegou prorockej línie, ktorá vzniká spojením prorockej línie prvého a druhého anjela.
At the end of the period, you have the third angel arriving along with the second angel, thus typifying 9/11, and the two voices of the mighty angel of Revelation chapter eighteen. The two voices are both the second and third angel’s messages, and those two angels touched each other on October 22, 1844, and they meet again when the two histories are brought together line upon line. Brought together in this fashion they represent the history of the first disappointment unto the great disappointment, and the waymark in the middle of that history in the time of the Millerites was the Exeter camp meeting where two classes of worshippers were manifested, representing the rebellion of the foolish virgins in the parable, and identifying the middle waymark as rebellion.
Na konci obdobia prichádza tretí anjel spolu s druhým anjelom, čím predobrazuje 11. september a dva hlasy mocného anjela zo Zjavenia, 18. kapitoly. Týmito dvoma hlasmi sú posolstvá druhého aj tretieho anjela a títo dvaja anjeli sa dotkli jeden druhého 22. októbra 1844 a opäť sa stretávajú, keď sú obe dejiny spojené riadok na riadok. Takto spojené predstavujú dejiny od prvého sklamania až po veľké sklamanie a medzníkom uprostred týchto dejín v čase mileritov bolo táborové zhromaždenie v Exetri, kde sa zjavili dve triedy uctievačov, predstavujúce vzburu pochabých panien v podobenstve a označujúce stredný medzník ako vzburu.
The seven thunders represent the history of the first and second angel’s messages combined line upon line, which then identifies a history from the first disappointment to the great disappointment in the history of the one-hundred and forty-four thousand. The understanding of what that history represents prophetically aligns identically with the message represented in Daniel twelve as being sealed up until the time of the end.
Sedem hromov predstavuje dejiny posolstiev prvého a druhého anjela, spojené rad za radom, čo potom identifikuje dejiny od prvého sklamania až po veľké sklamanie v dejinách sto štyridsaťštyri tisíc. Pochopenie toho, čo tieto dejiny prorocky predstavujú, sa úplne zhoduje s posolstvom predstaveným v Danielovi dvanástej kapitole ako zapečateným až do času konca.
We will continue this study in the next article, but I will leave the portion of Daniels last vision which only addresses Daniel’s illustration of God’s people in the latter days. Note in the context of the rule of first mention, that in verse one Daniel is in a class who understands the vision. The first thing mentioned in the vision is an illustration of Daniel as the wise who understand, and the last nine verses are all about the wise who understand on the twenty-second day.
V tejto štúdii budeme pokračovať v nasledujúcom článku, no teraz ponechám tú časť Danielovho posledného videnia, ktorá sa zaoberá výlučne Danielovým zobrazením Božieho ľudu v posledných dňoch. Všimnite si v kontexte pravidla prvej zmienky, že v prvom verši je Daniel zaradený do skupiny tých, ktorí rozumejú videniu. Prvá vec spomenutá vo videní je zobrazenie Daniela ako jedného z múdrych, ktorí rozumejú, a posledných deväť veršov je celé o múdrych, ktorí rozumejú, na dvadsiaty druhý deň.
In the third year of Cyrus king of Persia a thing was revealed unto Daniel, whose name was called Belteshazzar; and the thing was true, but the time appointed was long: and he understood the thing, and had understanding of the vision.
V treťom roku Kýra, kráľa Perzie, bolo zjavené slovo Danielovi, ktorého meno bolo Baltazár; a to slovo bolo pravdivé, ale určený čas bol dlhý. A porozumel tomu slovu a mal porozumenie videniu.
In those days I Daniel was mourning three full weeks. I ate no pleasant bread, neither came flesh nor wine in my mouth, neither did I anoint myself at all, till three whole weeks were fulfilled. And in the four and twentieth day of the first month, as I was by the side of the great river, which is Hiddekel; Then I lifted up mine eyes, and looked, and behold
V tých dňoch som ja, Daniel, smútil celé tri týždne. Nejedol som nijaký lahodný chlieb, ani mäso, ani víno neprišlo do mojich úst, ani som sa vôbec nepomazal, kým sa nenaplnili celé tri týždne. A dvadsiateho štvrtého dňa prvého mesiaca, keď som bol pri brehu veľkej rieky, ktorá je Chiddekel, pozdvihol som svoje oči, pozrel som, a hľa,
a certain man clothed in linen, whose loins were girded with fine gold of Uphaz: His body also was like the beryl, and his face as the appearance of lightning, and his eyes as lamps of fire, and his arms and his feet like in colour to polished brass, and the voice of his words like the voice of a multitude.
istý muž odetý do ľanového rúcha, ktorého bedrá boli prepásané rýdzim zlatom z Ufaz; jeho telo bolo tiež ako chryzolit a jeho tvár mala vzhľad blesku, jeho oči boli ako ohnivé fakle, jeho ramená a jeho nohy sa leskli ako leštený bronz a hlas jeho slov bol ako hlas zástupu.
And I Daniel alone saw the vision: for the men that were with me saw not the vision; but a great quaking fell upon them, so that they fled to hide themselves. Therefore I was left alone, and saw this great vision, and there remained no strength in me: for my comeliness was turned in me into corruption, and I retained no strength.
A ja, Daniel, som jediný videl toto videnie; muži, ktorí boli so mnou, videnie nevideli; no padla na nich veľká triaška, takže utiekli a skryli sa. A tak som zostal sám a videl som toto veľké videnie, a nezostala vo mne nijaká sila; lebo moja krása sa vo mne premenila na porušenosť a nezachoval som si nijakú silu.
Yet heard I the voice of his words: and when I heard the voice of his words, then was I in a deep sleep on my face, and my face toward the ground. And, behold, an hand touched me, which set me upon my knees and upon the palms of my hands. And he said unto me,
A ešte som počul hlas jeho slov; a keď som počul hlas jeho slov, upadol som do hlbokého spánku na svojej tvári, s tvárou obrátenou k zemi. A hľa, dotkla sa ma ruka, ktorá ma postavila na kolená a na dlane mojich rúk. A povedal mi,
O Daniel, a man greatly beloved, understand the words that I speak unto thee, and stand upright: for unto thee am I now sent.
Ó Daniel, muž veľmi milovaný, porozumej slovám, ktoré ti hovorím, a postav sa vzpriamene, lebo teraz som poslaný k tebe.
And when he had spoken this word unto me, I stood trembling. Then said he unto me,
A keď ku mne prehovoril toto slovo, stál som trasúc sa. Potom mi povedal,
Fear not, Daniel: for from the first day that thou didst set thine heart to understand, and to chasten thyself before thy God, thy words were heard, and I am come for thy words. But the prince of the kingdom of Persia withstood me one and twenty days: but, lo, Michael, one of the chief princes, came to help me; and I remained there with the kings of Persia.
Neboj sa, Daniel, le od prvého dňa, keď si si zaumienil porozumieť a pokoriť sa pred svojím Bohom, boli tvoje slová vypočuté, a ja som prišiel pre tvoje slová. Ale knieža perzského kráľovstva stálo proti mne dvadsaťjeden dní; ale hľa, Michael, jedno z hlavných kniežat, mi prišiel na pomoc; a zostal som tam pri kráľoch Perzie.
Now I am come to make thee understand what shall befall thy people in the latter days: for yet the vision is for many days.
Teraz som prišiel, aby som ti dal porozumieť tomu, čo postihne tvoj ľud v posledných dňoch; lebo videnie sa ešte vzťahuje na mnohé dni.
And when he had spoken such words unto me, I set my face toward the ground, and I became dumb. And, behold, one like the similitude of the sons of men touched my lips: then I opened my mouth, and spake, and said unto him that stood before me,
A keď ku mne prehovoril takými slovami, obrátil som svoju tvár k zemi a onemel som. A hľa, ktosi podobný synom človeka dotkol sa mojich pier; potom som otvoril svoje ústa, prehovoril som a povedal tomu, ktorý stál predo mnou,
O my lord, by the vision my sorrows are turned upon me, and I have retained no strength. For how can the servant of this my lord talk with this my lord?
Ó, môj pane, pre videnie sa na mňa obrátili moje bolesti a nezostala vo mne nijaká sila. Lebo ako môže služobník tohto môjho pána hovoriť s týmto mojím pánom?
for as for me, straightway there remained no strength in me, neither is there breath left in me. Then there came again and touched me one like the appearance of a man, and he strengthened me, And said,
lebo čo sa mňa týka, ihneď vo mne nezostala nijaká sila a ani dych vo mne nezostal. Potom znovu prišiel a dotkol sa ma ktosi podobný výzorom človekovi a posilnil ma a povedal:
O man greatly beloved, fear not: peace be unto thee, be strong, yea, be strong. And when he had spoken unto me, I was strengthened, and said, Let my lord speak; for thou hast strengthened me. …
Ó muž veľmi milovaný, neboj sa: pokoj tebe; buď silný, áno, buď silný. A keď ku mne prehovoril, bol som posilnený a povedal som: Nech hovorí môj pán, lebo si ma posilnil. …
But thou, O Daniel, shut up the words, and seal the book, even to the time of the end: many shall run to and fro, and knowledge shall be increased.
Ty však, ó, Daniel, zavri tieto slová a zapečať knihu až do času konca: mnohí budú pobehovať sem a ta a poznanie sa rozmnoží.
Then I Daniel looked, and, behold, there stood other two, the one on this side of the bank of the river, and the other on that side of the bank of the river. And one said to the man clothed in linen, which was upon the waters of the river, How long shall it be to the end of these wonders?
Potom som ja, Daniel, hľadel, a hľa, stáli tam iní dvaja, jeden na tejto strane brehu rieky a druhý na tamtej strane brehu rieky. A jeden povedal mužovi odetému do ľanového rúcha, ktorý bol nad vodami rieky: Dokedy potrvá, kým bude koniec týchto divov?
And I heard the man clothed in linen, which was upon the waters of the river, when he held up his right hand and his left hand unto heaven, and sware by him that liveth for ever that it shall be for a time, times, and an half; and when he shall have accomplished to scatter the power of the holy people, all these things shall be finished.
A počul som muža oblečeného do ľanového rúcha, ktorý bol nad vodami rieky; keď pozdvihol svoju pravicu i svoju ľavicu k nebu a prisahal na Toho, ktorý žije naveky, že to bude na čas, časy a polovicu času; a keď dokončí rozptýlenie moci svätého ľudu, všetky tieto veci sa dokonajú.
And I heard, but I understood not: then said I, O my Lord, what shall be the end of these things?
A ja som počul, ale som nerozumel; vtedy som povedal: Ó, môj Pane, aký bude koniec týchto vecí?
And he said, Go thy way, Daniel: for the words are closed up and sealed till the time of the end. Many shall be purified, and made white, and tried; but the wicked shall do wickedly: and none of the wicked shall understand; but the wise shall understand.
A on povedal: Choď svojou cestou, Daniel, lebo slová sú zavreté a zapečatené až do času konca. Mnohí budú očistení, vybielení a preskúšaní; ale bezbožní budú páchať bezbožnosť, a nikto z bezbožných neporozumie; múdri však porozumejú.
And from the time that the daily sacrifice shall be taken away, and the abomination that maketh desolate set up, there shall be a thousand two hundred and ninety days.
A od času, keď bude odstránená ustavičná obeť a postavená ohavnosť spustošenia, uplynie tisíc dvesto deväťdesiat dní.
Blessed is he that waiteth, and cometh to the thousand three hundred and five and thirty days.
Blahoslavený je ten, kto očakáva a dôjde k tisícu tristo tridsiatim piatim dňom.
But go thou thy way till the end be: for thou shalt rest, and stand in thy lot at the end of the days. Daniel 10:1–18; 12:4–13.
Ale ty choď svojou cestou až do konca; lebo odpočinieš a povstaneš k svojmu údelu na konci dní. Daniel 10,1–18; 12,4–13.