Kniha Daniel – stoosemnásta

Sedem rokov varovania od roku 63 až do roku 70, ktoré zvestoval muž, čo chodil „hore-dolu po uliciach Jeruzalema a ohlasoval beda, ktoré malo prísť na mesto“, bolo predobrazene vyjadrené varovaním daným Jeruzalemu počas troch a pol roka, najprv v službe Krista a potom počas troch a pol roka v službe učeníkov. Predchádzajúce články už poukázali na to, že skaza Jeruzalema mohla byť privedená už pri kríži alebo neskôr pri ukameňovaní Štefana, no Božia zhovievavosť odložila Jeho súd nad mestom a ľudom.

Sedemročné obdobie, počas ktorého ten muž vydával svedectvo Jeruzalemu, bolo pri prvom obliehaní rozdelené na dve rovnaké obdobia po tisícdvestošesťdesiat dní. Tých sedem rokov predstavovalo zničenie Jeruzalema a sedem rokov služby Krista a učeníkov predstavovalo začiatok zničenia Jeruzalema; a Ježiš vždy znázorňuje koniec začiatkom. Tých sedem rokov bolo tiež predobrazených „siedmimi časmi“ proti severnému kráľovstvu, ktoré boli rozdelené na dve rovnaké obdobia po tisícdvestošesťdesiat rokov.

Keď moderný Rím opakuje dejiny pohanského a pápežského Ríma, ktorý pošliapaval doslovný i duchovný Jeruzalem, a keď moderný Rím opakuje dve dejiny dvoch období varovania daných mužom od roku 63 až do roku 70, a keď moderný Rím opakuje dejiny znázornené dvoma obdobiami, počas ktorých Kristus a učeníci po tri a pol roka vchádzali do Jeruzalema a vychádzali z neho, prejavia sa dve odlišné obdobia, hoci v posledných dňoch „času už viac nebude“.

Posledným z týchto dvoch období je symbolických štyridsaťdva mesiacov, počas ktorých moderný Rím uskutočňuje svoje záverečné prenasledovanie verných, keď je jeho smrteľná rana uzdravená pri čoskoro prichádzajúcom nedeľnom zákone. Tých symbolických štyridsaťdva mesiacov je druhým z dvoch období a je obdobím výkonného súdu nad moderným Rímom. Tomuto obdobiu predchádza vyšetrujúci súd nad živými v laodicejskom adventizme.

Muž, ktorý predložil varovanie doslovnému Jeruzalemu, zomrel pri obliehaní za Títa. Nezomrel pri samotnom zničení, ale počas obliehania, ktoré zničeniu predchádzalo, lebo pri zničení Jeruzalema nezomrel ani jeden kresťan.

Muž zomrel pri obliehaní, ale nie pri konečnom zničení, a konečné zničenie predstavuje uzavretie doby milosti a sedem posledných rán. Muž je teda symbolom posolstva opustiť Jeruzalem pri prvom obliehaní. Kresťania vtedy utiekli a počas prvých troch a pol roka bol muž symbolom skupiny, ktorá neumiera v Jeruzaleme, a počas druhých troch a pol roka je symbolom posledných kresťanov, ktorí zomierajú pred uzavretím doby milosti. V prvom období označuje sto štyridsaťštyritisíc a v druhom období troch a pol roka predstavuje veľký zástup, ktorý zomiera počas druhého obdobia.

Mužovo posolstvo zaznamenal historik a bolo vyjadrené šiestimi hlasmi. Keď bol napokon uväznený, jeho siedmym a posledným posolstvom bolo „beda, beda“ Jeruzalemu a jeho obyvateľom. Prvým zaznamenaným „hlasom“ bol „hlas z východu“ a jeho posledným posolstvom bolo „beda“. Prvý prvok jeho posolstva a posledný prvok jeho posolstva boli biblickým symbolom, ktorý predstavuje islam, lebo islam sú v Biblii deti „východu“ a sú predstavované „východným vetrom“. Zdvojenie slova „beda“ v jeho záverečnom posolstve odráža koniec Moderného Babylonu, keď králi zeme trikrát volajú: „Beda, beda, to veľké mesto.“ Grécke slovo preložené ako „beda“ v troch veršoch osemnástej kapitoly Zjavenia je v ôsmej kapitole, trinástom verši preložené ako „beda“.

Vyhlásenie muža „beda, beda“ predstavuje trojnásobné uplatnenie troch beda, lebo prvky prvého beda, spojené s prvkami druhého beda „riadok za riadkom“, označujú prvky tretieho beda, práve tak ako tri zvolania „ach, ach“ kráľov zeme v osemnástej kapitole predstavujú tretie beda, ako bolo ustanovené prvým a druhým beda. Začiatok i koniec mužovho posolstva typologicky predznamenávali posolstvo islamu tretieho beda.

Prvým vyjadrením jeho posolstva bol hlas z „východu“ a „východ“ je symbolom islamu, no zároveň je aj označením pečatiaceho anjela, ktorý vystupuje na východe.

V príbehu o Eliášovi na vrchu Karmel, keď sa zahľadel k moru a uvidel oblak, pozeral sa na západ, lebo vrch Karmel sa nachádza neďaleko Stredozemného mora.

Eliáš by bol obrátený na západ, smerom k Stredozemnému moru. V dvanástej kapitole Evanjelia podľa Lukáša Kristus hovorí o tom, že Jeho posolstvo je posolstvom rozdelenia.

Posolstvo posla do Jeruzalema nesie podpis Alfy a Omegy, lebo počiatok i koniec označuje islam tretieho Beda a hlasom „východu“ zároveň označuje posolstvo islamu ako zapečaťujúce posolstvo. „Druhý hlas“ zo „západu“ označuje neskorý dážď, ktorý je posledným dažďom, a všetci proroci hovoria o posledných dňoch. Posolstvo „západu“ je symbolom posolstva neskorého dažďa, ktoré vytvára dve triedy uctievačov. Jedna trieda nedokáže rozpoznať posolstvo neskorého dažďa, lebo „nerozpoznávajú tento čas“.

Ďalším prvkom posolstva posla je hlas „štyroch vetrov“, ktorý je zároveň posolstvom spečatenia i posolstvom rozhnevaného koňa islamu, ako ho predstavuje tretie Beda. Ďalší prvok je namierený proti Jeruzalemu a chrámu, a tak označuje posolstvo všetkých prorokov, ktoré poukazuje na triedu ľudí, ktorí sú obídení, lebo svoj nárok na spasenie založili nie v Kristovi, ale v chráme a vo svojom dedičstve ako Božieho vyvoleného ľudu. Sú to tí, ktorí sú v celých svätých dejinách predstavovaní ako hlásajúci: „Chrám Hospodinov, chrám Hospodinov sme my.“ Posolstvo proti Jeruzalemu a chrámu je laodicejským posolstvom.

Posol potom pozdvihol hlas svojho varovného posolstva proti ženíchom a nevestám ako symbol metodológie „riadok na riadok“, lebo prorocká línia posledných dní bude práve taká, aká bola prorocká línia za dní Noacha, keď sa ženili a vydávali práve v tom čase, keď sa záplava skazy mala každú chvíľu preliať ponad ich svetské ctižiadosti a plány.

Posledný prvok varovania je zdôraznený v predchádzajúcom úryvku. Posolstvo predstavené ako hlas proti „všetkému ľudu“ je večné evanjelium, ktoré poukazuje na nevyhnutnosť splniť požiadavky evanjelia, aby človek mohol byť spasený. Prvou požiadavkou večného evanjelia je báť sa Boha a tento strach je založený na skutočnosti, že to boli naše hriechy, ktoré priviedli Krista, Syna živého Boha, na kríž.

Každý prvok posla do Jeruzalema počas jeho siedmich rokov služby predstavoval večné evanjelium, ktoré bolo totožným evanjeliom predloženým počas siedmich rokov, keď Kristus potvrdil zmluvu s mnohými od roku 27 do roku 34. Je to tiež večné evanjelium, ktoré sa ohlasuje v posledných dvoch obdobiach posledných dní, a je osobitne viazané na posolstvo neskorého dažďa, keďže je posolstvom islamu tretieho Beda. Označuje zapečatenie stoštyridsaťštyritisíc, oddelenie pšenice a kúkoľa, laodicejský stav kúkoľa a trojitú aplikáciu proroctva ako symbol metodológie neskorého dažďa, ktorou je „riadok za riadkom“.

Posolstvo siedmich rokov v týchto dejinách je prorocky zasadené do „dní pomsty“, ktoré boli súčasťou úplne prvej zmienky o Kristovom posolstve a diele; a Jeho posolstvo i dielo majú byť v posledných dňoch zopakované stoštyridsiatimi štyrmi tisícmi. Tí potom určia svoje posolstvo v rámci prorockého zasadenia „dní Božej pomsty“. V Božom Slove sú predstavené dva biblické predobrazy Božej „pomsty“: Jeho pomsta nad Jeho ľudom a tiež Jeho pomsta nad Jeho nepriateľmi.

„Sedem časov“ z Levitika dvadsiatej šiestej kapitoly znázorňuje Božiu pomstu nad Jeho vzbúreným ľudom a táto pomsta zahŕňa doslovné i duchovné pošliapanie svätyne a zástupu. V symbolike pošliapania svätyne a zástupu je takisto predstavená symbolika Božej pomsty nad Jeho nepriateľmi. V posledných dňoch je Božia pomsta proti Jeho ľudu predstavená ako vyvrhnutie laodicejského adventizmu pri čoskoro prichádzajúcom nedeľnom zákone. Na tomto medzníku sa začína aj Jeho pomsta nad novodobým Babylonom.

Vyšetrujúci súd nad živými v laodicejskom adventizme, po ktorom nasleduje výkonný súd nad týrskou neviestkou a šelmou, na ktorej jazdí a nad ktorou vládne, je prorockými dejinami posledných dní, v ktorých sa napĺňa účinok každého videnia. Každé videnie sa má vzťahovať na tieto dve prorocké obdobia, lebo metodológiou neskorého dažďa je uplatnenie prorockej línie na prorockú líniu. Na začiatku týchto dvoch dejín Ježiš označil „znamenie“, ktoré dokazuje, že tí živí v tom čase patria k poslednej generácii dejín zeme.

Prvé obdobie sa začalo, keď sa 11. septembra 2001 začalo zapečaťovanie sto štyridsaťštyritisíc. V rámci tohto waymarku bolo umiestnené „znamenie“, ktoré Kristus označil v Lukášovi dvadsiatej prvej kapitole.

V tejto štúdii budeme pokračovať v nasledujúcom článku.