Verse forty of Daniel eleven, begins at the time of the end, but the verse identifies two times of the end, and therefore allows the student of prophecy to align the first time of the end with the second time of the end. When this application is made, the line of Millerite history that began in 1798, runs parallel with the history of the United States in 1989. The two lines identify the line of the true Protestant horn and the line of the Republican horn of the earth beast of Revelation chapter thirteen. Both lines begin at the time of the end in 1798, and the time of the end in 1989 simply complements and provides a second witness of the waymarks of truth that are unsealed in the verse.

Štyridsiaty verš jedenástej kapitoly Daniela sa začína v čase konca, no tento verš označuje dva časy konca, a preto umožňuje študentovi proroctva zosúladiť prvý čas konca s druhým časom konca. Keď sa toto uplatnenie vykoná, línia milleritských dejín, ktorá sa začala v roku 1798, prebieha súbežne s dejinami Spojených štátov v roku 1989. Obe línie označujú líniu pravého protestantského rohu a líniu republikánskeho rohu zemskej šelmy zo Zjavenia trinástej kapitoly. Obe línie sa začínajú v čase konca v roku 1798 a čas konca v roku 1989 jednoducho dopĺňa a poskytuje druhé svedectvo o medzníkoch pravdy, ktoré sú vo verši odpečatené.

The movement of the third angel arrived on October 22, 1844, but was deferred through the seven-year rebellion of 1856 to 1863. The arrival of the third angel was repeated on September 11, 2001. 1863 was typified by ancient Israel’s first encampment at Kadesh and the rebellion of the ten spies, and September 11, 2001 was typified by the last encampment of ancient Israel at Kadesh, and the rebellion of Moses. The rebellion of 1863, represented the first rebellion at Kadesh, which produced a judgment of death in the wilderness. The rebellion of September 11, 2001 represented the last rebellion at Kadesh, which produced the death of the leadership of Laodicean Adventism.

Hnutie tretieho anjela prišlo 22. októbra 1844, no bolo odložené pre sedemročnú vzburu v rokoch 1856 až 1863. Príchod tretieho anjela sa zopakoval 11. septembra 2001. Rok 1863 bol predobrazený prvým táborením starovekého Izraela v Kádeši a vzburou desiatich vyzvedačov, a 11. september 2001 bol predobrazený posledným táborením starovekého Izraela v Kádeši a vzburou Mojžiša. Vzbura roku 1863 predstavovala prvú vzburu v Kádeši, ktorá priniesla súd smrti na púšti. Vzbura z 11. septembra 2001 predstavovala poslednú vzburu v Kádeši, ktorá priniesla smrť vedeniu laodicejského adventizmu.

The descent of the angel on August 11, 1840, which ushered in the movement of 1840 to 1844, which Sister White called a glorious manifestation of the power of God, typified September 11, 2001 and identified a glorious manifestation of the power of God.

Zostúpenie anjela 11. augusta 1840, ktoré uviedlo do pohybu hnutie rokov 1840 až 1844 a ktoré sestra Whiteová nazvala slávnym prejavom Božej moci, bolo predobrazom 11. septembra 2001 a označilo slávny prejav Božej moci.

“The angel who unites in the proclamation of the third angel’s message is to lighten the whole earth with his glory. A work of world-wide extent and unwonted power is here foretold. The advent movement of 1840–44 was a glorious manifestation of the power of God; the first angel’s message was carried to every missionary station in the world, and in some countries there was the greatest religious interest which has been witnessed in any land since the Reformation of the sixteenth century; but these are to be exceeded by the mighty movement under the last warning of the third angel.” The Great Controversy, 611.

„Anjel, ktorý sa spája s ohlasovaním posolstva tretieho anjela, má osvietiť celú zem svojou slávou. Je tu predpovedané dielo celosvetového rozsahu a neobyčajnej moci. Adventné hnutie rokov 1840–44 bolo slávnym prejavom Božej moci; posolstvo prvého anjela bolo zaniesené na každú misijnú stanicu vo svete a v niektorých krajinách sa prejavil najväčší náboženský záujem, aký bol zaznamenaný v ktorejkoľvek krajine od reformácie šestnásteho storočia; to všetko však má byť prekonané mocným hnutím pod posledným varovaním tretieho anjela.“ Veľký spor vekov, 611.

The first arrival of the third angel on October 22, 1844 (the first Kadesh), was to finish the work, but God’s people chose to select a new leader and return to Egypt. By 1863, they had “rebuilt Jericho”, instead of participating in God’s work in bringing down the walls of Jericho. They were therefore cursed, with the death in the wilderness.

Prvý príchod tretieho anjela 22. októbra 1844 (prvý Kádeš) mal dokončiť dielo, ale Boží ľud sa rozhodol zvoliť si nového vodcu a vrátiť sa do Egypta. Do roku 1863 „znovu postavili Jericho“ namiesto toho, aby sa zúčastnili na Božom diele zrútenia múrov Jericha. Preto boli postihnutí kliatbou smrti na púšti.

And Joshua adjured them at that time, saying, Cursed be the man before the Lord, that riseth up and buildeth this city Jericho: he shall lay the foundation thereof in his firstborn, and in his youngest son shall he set up the gates of it. Joshua 6:26.

A Jozue ich v tom čase zaprisahal slovami: Prekliaty buď muž pred Hospodinom, ktorý povstane a vystaví toto mesto Jericho; na svojom prvorodenom položí jeho základy a na svojom najmladšom synovi postaví jeho brány. Jozua 6,26.

As with ancient Israel at the first Kadesh, who had rejected the message of Joshua and Caleb, modern Israel’s rebellion at the first Kadesh (1863), brought upon them the curse of Joshua. When the third angel returned on September 11, 2001 (the last Kadesh), the final work in advance of God bringing down Jericho and its walls began.

Tak ako pri starovekom Izraeli pri prvom Kádeši, ktorý odmietol posolstvo Jozuu a Káleba, aj vzbura novodobého Izraela pri prvom Kádeši (1863) priviedla na nich kliatbu Jozuu. Keď sa tretí anjel 11. septembra 2001 vrátil (posledný Kádeš), začalo sa záverečné dielo, ktoré predchádza tomu, než Boh zrúti Jericho a jeho múry.

October 22, 1844 marks the arrival of the third angel, and in so doing it marks the arrival of the soon-coming Sunday in the last days. 1863 marks the end of the testing period of the third angel that commenced on October 22, 1844. 1863 is therefore a symbol of the soon-coming Sunday law, for Jesus always represents the ending with the beginning. In 1863, the nation was divided into two classes, and so too, at the Sunday law, two classes will be manifested.

22. október 1844 označuje príchod tretieho anjela, a tým označuje aj príchod čoskoro nastávajúcej nedele v posledných dňoch. Rok 1863 označuje koniec doby skúšky tretieho anjela, ktorá sa začala 22. októbra 1844. Rok 1863 je preto symbolom čoskoro nastávajúceho nedeľného zákona, lebo Ježiš vždy predstavuje koniec začiatkom. V roku 1863 bol národ rozdelený na dve triedy, a takisto pri nedeľnom zákone sa zjavia dve triedy.

The testing period of the third angel in Millerite history began in 1844 and ended in 1863, and the beginning and ending, both marked the Sunday law of the last days. In the history between the beginning (1844) and the ending (1863), is the rebellion of the Millerite movement (1856). Thus, the period bears the signature of “Truth.” The return to Kadesh for the second time on September 11, 2001 marks the beginning of the testing process of the third angel, which concludes at the soon-coming Sunday law, as typified by 1863.

Obdobie skúšky tretieho anjela v milleritských dejinách sa začalo v roku 1844 a skončilo v roku 1863 a začiatok i koniec, oba boli označené nedeľným zákonom posledných dní. V dejinách medzi začiatkom (1844) a koncom (1863) sa nachádza vzbura milleritského hnutia (1856). Toto obdobie teda nesie pečať „Pravdy“. Návrat ku Kádešu po druhý raz 11. septembra 2001 označuje začiatok procesu skúšky tretieho anjela, ktorý sa uzatvára pri čoskoro prichádzajúcom nedeľnom zákone, ako je to predobrazené rokom 1863.

From that Sunday law until human probation closes, Jericho and its walls will be brought down, in agreement with the executive judgment upon the whore of Babylon that is represented in that history. Verse forty begins in 1798, and concludes at the soon-coming Sunday law in verse forty-one. The time of the end in 1798 represents the internal line of God’s church, beginning with the Millerites of the movement of the first angel through to the movement of the third angel and the one hundred and forty-four thousand. All in one verse.

Od toho nedeľného zákona až do ukončenia ľudskej doby skúšky bude Jericho i jeho múry zrútené v súlade s vykonávacím súdom nad neviestkou Babylonu, ktorý je v tomto príbehu znázornený. Verš štyridsať sa začína v roku 1798 a končí pri čoskoro prichádzajúcom nedeľnom zákone vo verši štyridsaťjeden. Čas konca v roku 1798 predstavuje vnútornú líniu Božej cirkvi, počnúc milleritmi hnutia prvého anjela až po hnutie tretieho anjela a sto štyridsaťštyri tisíc. Všetko v jednom verši.

The war between the king of the north that began with the ascendancy of the king of the south in 1798, was brought to a conclusion in 1989, when the king of the south was defeated by an alliance between the fifth and sixth kingdoms of Bible prophecy. The war of the king of the north and king of the south that began in 1798, was recognized by the Millerites as a warfare against Rome, which they saw as simply the two desolating powers of paganism and papalism. When the war ended in 1989, all three desolating powers were involved, and it marked the beginning of the prophetic illustration of those three powers leading the world to Armageddon, which is geographically represented in verse forty-five of Daniel eleven.

Vojna medzi kráľom severu, ktorá sa začala vzostupom kráľa juhu v roku 1798, bola privedená k záveru v roku 1989, keď bol kráľ juhu porazený spojenectvom medzi piatym a šiestym kráľovstvom biblického proroctva. Vojna kráľa severu a kráľa juhu, ktorá sa začala v roku 1798, bola milleritmi rozpoznaná ako vojna proti Rímu, ktorý chápali jednoducho ako dve pustošiace mocnosti pohanstva a pápežstva. Keď sa vojna skončila v roku 1989, boli do nej zapojené všetky tri pustošiace mocnosti a znamenalo to začiatok prorockého znázornenia týchto troch mocností, ktoré vedú svet k Armagedonu, geograficky znázornenému vo verši štyridsaťpäť jedenástej kapitoly knihy Daniel.

Verses forty to forty-five identify the prophetic dynamics of the three powers bringing the pope to his end between the seas and the glorious holy mountain. Rightly understood, the prophetic history represented in verse forty-one, includes verses forty-one through forty-four.

Verše štyridsať až štyridsaťpäť určujú prorockú dynamiku troch mocností, ktoré privedú pápeža k jeho koncu medzi morami a slávnym svätým vrchom. Ak je prorocká história znázornená vo verši štyridsaťjeden správne pochopená, zahŕňa verše štyridsaťjeden až štyridsaťštyri.

Therefore, starting from the time of the end in 1989, with the second witness of 1798, identifying the beginning and ending of the war between the king of the south and the king of the north, verse forty-one through forty-four identifies the threefold union of a papacy whose deadly wound is healed, and verse forty-five is where she comes to her end. The verses, when approached from this perspective present a history that is external to God’s church, as is also represented by the relation between the seven seals and the seven churches in the book of Revelation.

Preto, počnúc časom konca v roku 1989, s druhým svedectvom z roku 1798, ktoré určuje začiatok i koniec vojny medzi kráľom juhu a kráľom severu, verše štyridsaťjeden až štyridsaťštyri označujú trojnásobné spojenie pápežstva, ktorého smrteľná rana je uzdravená, a verš štyridsaťpäť je miestom, kde prichádza k svojmu koncu. Tieto verše, ak sa k nim pristupuje z tejto perspektívy, predstavujú dejiny, ktoré sú vonkajšie voči Božej cirkvi, ako je to znázornené aj vzťahom medzi siedmimi pečaťami a siedmimi cirkvami v knihe Zjavenia.

The line of prophetic history represented by 1798 represents primarily the investigative judgment, and the line that begins at the same point in 1989 represents primarily the executive judgment. 1798 is primarily emphasizing the work of the messenger who prepares the way for the Messenger of the Covenant, and 1989 is primarily emphasizing the work of the Elijah messenger.

Línia prorockých dejín, ktorú predstavuje rok 1798, predstavuje predovšetkým vyšetrujúci súd, a línia, ktorá sa začína v tom istom bode v roku 1989, predstavuje predovšetkým výkonný súd. Rok 1798 kladie hlavný dôraz na dielo posla, ktorý pripravuje cestu pre Posla zmluvy, a rok 1989 kladie hlavný dôraz na dielo Eliášovho posla.

Starting from 1798, when the book of Daniel was unsealed, we have the increase of knowledge of the prophetic history where Christ leads His people into a covenant relationship that accomplishes the permanent combination of divinity with humanity. That last day covenant is identified repeatedly in the Scriptures.

Počnúc rokom 1798, keď bola kniha Daniel odpečatená, nastáva rozhojnenie poznania prorockých dejín, v ktorých Kristus vedie svoj ľud do zmluvného vzťahu, ktorý uskutočňuje trvalé spojenie božstva s ľudstvom. Táto zmluva posledného dňa je v Písmach opakovane označovaná.

Behold, the days come, saith the Lord, that I will make a new covenant with the house of Israel, and with the house of Judah: Not according to the covenant that I made with their fathers in the day that I took them by the hand to bring them out of the land of Egypt; which my covenant they brake, although I was an husband unto them, saith the Lord: But this shall be the covenant that I will make with the house of Israel; After those days, saith the Lord, I will put my law in their inward parts, and write it in their hearts; and will be their God, and they shall be my people. And they shall teach no more every man his neighbour, and every man his brother, saying, Know the Lord: for they shall all know me, from the least of them unto the greatest of them, saith the Lord: for I will forgive their iniquity, and I will remember their sin no more. Jeremiah 31:31–34.

Hľa, prichádzajú dni, hovorí Hospodin, keď uzavriem novú zmluvu s domom Izraela a s domom Júdu; nie takú zmluvu, akú som uzavrel s ich otcami v deň, keď som ich vzal za ruku, aby som ich vyviedol z egyptskej krajiny; moju zmluvu porušili, hoci som im bol manželom, hovorí Hospodin. Ale toto bude zmluva, ktorú uzavriem s domom Izraela po tých dňoch, hovorí Hospodin: Svoj zákon vložím do ich vnútra a vpíšem im ho do srdca; a budem ich Bohom a oni budú mojím ľudom. A už viac nebude učiť nikto svojho blížneho ani nikto svojho brata slovami: Poznajte Hospodina! Lebo ma budú poznať všetci, od najmenšieho z nich až po najväčšieho z nich, hovorí Hospodin; lebo odpustím ich neprávosť a na ich hriech si viac nespomeniem. Jeremiáš 31:31–34.

All the prophets are identifying the last days, and the expression “last days,” in prophecy represents the time period of the judgment. The first angel arrived in 1798, at the time of the end, to announce the opening of the judgment in 1844, which is also the arrival of the last days. The last days, are Jeremiah’s “days” that will come, when God would “forgive” the “iniquity” and “no more remember” the sins of His people. That work is accomplished by Christ, as the High Priest in the antitypical day of atonement, during “the last days.”

Všetci proroci označujú posledné dni a výraz „posledné dni“ v proroctve predstavuje časové obdobie súdu. Prvý anjel prišiel roku 1798, v čase konca, aby oznámil začiatok súdu v roku 1844, čo je zároveň aj príchod posledných dní. Posledné dni sú Jeremiášovými „dňami“, ktoré prídu, keď Boh „odpustí“ „neprávosť“ a na hriechy svojho ľudu si „viac nespomenie“. Toto dielo vykonáva Kristus ako Veľkňaz v predobrazom naplnenom dni zmierenia počas „posledných dní“.

Had Millerite Adventism continued by faith to walk in the advancing light of the third angel which arrived on October 22, 1844, they would have already been in their eternal home with Jesus. This is what Jeremiah means when he says, “after those days.” “Those days” are the prophetic periods that led to, and concluded in, 1844. They are the “days” which Daniel chapter twelve references.

Keby milleritický adventizmus vierou pokračoval v chodení v postupujúcom svetle tretieho anjela, ktorý prišiel 22. októbra 1844, už by boli vo svojom večnom domove s Ježišom. To je to, čo Jeremiáš myslí, keď hovorí: „po tých dňoch.“ „Tie dni“ sú prorocké obdobia, ktoré viedli k roku 1844 a v ňom sa zavŕšili. Sú to tie „dni“, na ktoré odkazuje dvanásta kapitola Daniela.

But go thou thy way till the end be: for thou shalt rest, and stand in thy lot at the end of the days. Daniel 12:13.

Ty však choď svojou cestou až do konca; lebo budeš odpočívať a povstaneš k svojmu podielu na konci dní. Daniel 12,13.

At the “end of the days,” or as Jeremiah says, “after those days,” Christ designed to put His law in the inward parts of His people and write His law upon the hearts. The inward parts being the lower nature, or as Paul calls it the flesh, and the heart being the higher nature. The covenant promises to give His people a new mind at conversion, and a new body at the Second Coming. Man fell with Adam, who was created in God’s image, and who was created with a higher nature and a lower nature. Christ’s covenant is to redeem mankind with their twofold nature from the curse of sin.

Na „konci dní“, alebo ako hovorí Jeremiáš, „po tých dňoch“, Kristus zamýšľal vložiť svoj zákon do vnútorných útrob svojho ľudu a vpísať svoj zákon na srdcia. Vnútorné útroby sú nižšou prirodzenosťou, alebo ako ju Pavol nazýva, telom, a srdce je vyššou prirodzenosťou. Zmluva sľubuje dať svojmu ľudu pri obrátení novú myseľ a pri Druhom príchode nové telo. Človek padol s Adamom, ktorý bol stvorený na Boží obraz a ktorý bol stvorený s vyššou prirodzenosťou i nižšou prirodzenosťou. Kristova zmluva má vykúpiť ľudstvo s jeho dvojitou prirodzenosťou spod kliatby hriechu.

“In the last days of this earth’s history, God’s covenant with his commandment-keeping people is to be renewed. ‘In that day I will make a covenant for them with the beasts of the field, and with the fowls of heaven, and with the creeping things of the ground: and I will break the bow and the sword and the battle out of the earth, and I will make them to lie down safely. And I will betroth thee unto me forever; yea, I will betroth thee unto me in righteousness, and in judgment, and in loving-kindness, and in mercies. I will even betroth thee unto me in faithfulness; and thou shalt know the Lord.’

„V posledných dňoch dejín tejto zeme má byť obnovená Božia zmluva s jeho ľudom, ktorý zachováva jeho prikázania. ‚V ten deň im uzavriem zmluvu s poľnou zverou, s nebeským vtáctvom a so zemskými plazmi; zlomím na zemi luk i meč a odstránim boj, a dám im odpočívať v bezpečí. Zasnúbim si ťa navždy; áno, zasnúbim si ťa v spravodlivosti a v práve, v milosti a v zľutovaniach. Zasnúbim si ťa vo vernosti a poznáš Hospodina.‘“

“‘And it shall come to pass in that day, I will hear, saith the Lord, I will hear the heavens, and they shall hear the earth; and the earth shall hear the corn, and the wine, and the oil; and they shall hear Jezreel. And I will sow her unto me in the earth; and I will have mercy upon her that had not obtained mercy; and I will say to them which were not my people, Thou art my people; and they shall say, Thou art my God.’ Hosea 2:14-23.

„A stane sa v ten deň, že vyslyším, hovorí Hospodin, vyslyším nebesia, a ony vyslyšia zem; a zem vyslyší obilie a mušt i olej, a ony vyslyšia Jezreel. A zasejem si ju v zemi a zľutujem sa nad tou, ktorá nedosiahla zľutovania; a poviem tým, ktorí neboli mojím ľudom: Ty si môj ľud; a oni povedia: Ty si môj Boh.“ Ozeáš 2:14–23.

“‘In that day, . . . the remnant of Israel, and such as are escaped of the house of Jacob, . . . shall stay upon the Lord, the Holy One of Israel, in truth.’ Isaiah 10:20. From ‘every nation, and kindred, and tongue, and people’ there will be those who will gladly respond to the message, ‘Fear God, and give glory to him; for the hour of his judgment is come.’ They will turn from every idol that binds them to this earth, and will ‘worship him that made heaven, and earth, and the sea, and the fountains of waters.’ They will free themselves from every entanglement, and will stand before the world as monuments of God’s mercy. Obedient to every divine requirement, they will be recognized by angels and by men as those that ‘keep the commandments of God, and the faith of Jesus.’ Revelation 14:6–7, 12.

„‚V ten deň… zostatok Izraela a tí, čo unikli z domu Jákobovho,… sa budú v pravde spoliehať na Hospodina, Svätého Izraelovho.‘ Izaiáš 10:20. Zo ‚všetkých národov, kmeňov, jazykov a ľudí‘ budú takí, ktorí s radosťou odpovedia na posolstvo: ‚Bojte sa Boha a vzdajte mu slávu, lebo prišla hodina jeho súdu.‘ Odvrátia sa od každej modly, ktorá ich viaže k tejto zemi, a budú sa ‚klaňať tomu, ktorý stvoril nebo i zem, more i pramene vôd‘. Oslobodia sa od každého zapletenia a budú stáť pred svetom ako pamätníky Božieho milosrdenstva. Poslušní každej božskej požiadavke budú anjelmi i ľuďmi rozpoznaní ako tí, ktorí ‚zachovávajú Božie prikázania a vieru Ježišovu.‘ Zjavenie 14:6–7, 12.“

“‘Behold, the days come, saith the Lord, that the plowman shall overtake the reaper, and the treader of grapes him that soweth seed; and the mountains shall drop sweet wine, and all the hills shall melt. And I will bring again the captivity of my people of Israel, and they shall build the waste cities, and inhabit them; and they shall plant vineyards, and drink the wine thereof; they shall also make gardens, and eat the fruit of them. And I will plant them upon their land, and they shall no more be pulled up out of their land which I have given them, saith the Lord thy God. Amos 9:13–15.’” Review and Herald, February 26, 1914.

„Hľa, prichádzajú dni, hovorí Hospodin, keď oráč dostihne ženca a ten, čo šliape hrozno, toho, čo seje semä; vrchy budú kvapkať sladkým vínom a všetky pahorky sa budú rozplývať. A privediem späť zajatie svojho ľudu Izraela; vystavajú spustošené mestá a budú v nich bývať; vysadia vinice a budú piť ich víno; založia aj záhrady a budú jesť ich ovocie. A zasadím ich do ich zeme a už viac nebudú vytrhnutí zo svojej zeme, ktorú som im dal, hovorí Hospodin, tvoj Boh. Amos 9:13–15.’“ Review and Herald, 26. februára 1914.

When Jeremiah says “after those days,” the “days” that preceded the work represented by Christ suddenly coming to His temple to cleanse it, were the prophetic periods that ended in 1798 and 1844. The end of those prophetic days (periods), marked the forty-six years in which Christ erected the Millerite temple, and when He suddenly came on October 22, 1844 He was fulfilling Malachi chapter three, which He also fulfilled when He cleansed the temple at the beginning and ending of His ministry.

Keď Jeremiáš hovorí „po tých dňoch“, „dni“, ktoré predchádzali dielu predstavenému tým, že Kristus náhle prišiel do svojho chrámu, aby ho očistil, boli prorocké obdobia, ktoré sa skončili v rokoch 1798 a 1844. Koniec týchto prorockých dní (období) vyznačil štyridsaťšesť rokov, počas ktorých Kristus postavil milleritský chrám, a keď náhle prišiel 22. októbra 1844, napĺňal tretiu kapitolu Malachiáša, ktorú naplnil aj vtedy, keď očistil chrám na začiatku i na konci svojej služby.

“In cleansing the temple from the world’s buyers and sellers, Jesus announced His mission to cleanse the heart from the defilement of sin,—from the earthly desires, the selfish lusts, the evil habits, that corrupt the soul. Malachi 3:1–3 quoted.” The Desire of Ages, 161.

„Keď Ježiš očisťoval chrám od kupujúcich a predávajúcich tohto sveta, oznámil svoje poslanie očistiť srdce od poškvrny hriechu — od pozemských túžob, sebeckých žiadostí, zlých návykov, ktoré kazia dušu. Citované Malachiáš 3:1–3.“ Túžba vekov, 161.

And “after those days,” Christ intended to cleanse the temple He had erected, which represented His work in cleansing the hearts of His people from the defilement of sin, or as Jeremiah states writing His law upon the hearts and inward parts.

A „po tých dňoch“ chcel Kristus očistiť chrám, ktorý postavil, a ktorý predstavoval Jeho dielo očisťovania sŕdc Jeho ľudu od poškvrny hriechu, alebo, ako hovorí Jeremiáš, vpísania Jeho zákona do sŕdc a do vnútorných útrob.

For finding fault with them, he saith, Behold, the days come, saith the Lord, when I will make a new covenant with the house of Israel and with the house of Judah: Not according to the covenant that I made with their fathers in the day when I took them by the hand to lead them out of the land of Egypt; because they continued not in my covenant, and I regarded them not, saith the Lord. For this is the covenant that I will make with the house of Israel after those days, saith the Lord; I will put my laws into their mind, and write them in their hearts: and I will be to them a God, and they shall be to me a people. Hebrews 8:8–10.

Lebo karhajúc ich, hovorí: Hľa, prichádzajú dni, hovorí Pán, keď uzavriem s domom Izraela a s domom Júdu novú zmluvu; nie podľa zmluvy, ktorú som uzavrel s ich otcami v deň, keď som ich vzal za ruku, aby som ich vyviedol z egyptskej krajiny; pretože nezostali v mojej zmluve, ani ja som na nich nedbal, hovorí Pán. Lebo toto je zmluva, ktorú uzavriem s domom Izraela po tých dňoch, hovorí Pán: Svoje zákony vložím do ich mysle a napíšem ich na ich srdcia; a budem im Bohom, a oni mi budú ľudom. Židom 8:8–10.

The words “those days” were Daniel’s “end of the days,” that ended in 1798 and 1844. The line of the Protestant horn that begins in 1798, in verse forty of Daniel eleven, is emphasizing the covenant relationship which is established with the one hundred and forty-four thousand. The Hebrew word “lot” is a small stone that was used to determine one’s destiny. Daniel was told to go and rest (in death), until “the end of the days,” when, in 1844, the judgment would begin and his destiny would be determined.

Slová „tie dni“ boli Danielovým „koncom dní“, ktoré sa skončili v rokoch 1798 a 1844. Línia protestantského rohu, ktorá sa začína v roku 1798 vo verši štyridsať z Daniela jedenásť, zdôrazňuje zmluvný vzťah, ktorý je ustanovený so sto štyridsiatimi štyrmi tisícmi. Hebrejské slovo „lós“ je malý kameň, ktorý sa používal na určenie osudu človeka. Danielovi bolo povedané, aby odišiel a odpočinul si (v smrti) až do „konca dní“, keď sa v roku 1844 začne súd a bude určený jeho osud.

But go thou thy way till the end be: for thou shalt rest, and stand in thy lot at the end of the days. Daniel 12:13.

Ale ty choď svojou cestou až do konca; lebo odpočinieš a postavíš sa na svoj údel na konci dní. Daniel 12,13.

The “days” of the “end of the days,” represents the time prophecies which ended in 1844, for after then prophetic time would be no longer. The twenty-three hundred years, which was the marah vision, meaning the sudden appearance of Christ in His sanctuary then ended, and the twenty-five hundred and twenty years of the last indignation also ended, just as the days of the first indignation had ended at the time of the end in 1798. “After those days,” as referred to by Jeremiah, was thereafter addressed by Paul. Paul refers to Jeremiah’s “after those days,” twice, for Paul doesn’t simply address the covenant that was to be instituted “after those days,” but more importantly he is identifying the work of Christ as High Priest.

„Dni“ „konca dní“ predstavujú časové proroctvá, ktoré sa skončili v roku 1844, lebo potom už prorocký čas nemal viac trvať. Dvetisíctristo rokov, ktoré boli videním marah, znamenajúcim náhle zjavenie sa Krista v Jeho svätyni, sa vtedy skončili, a takisto sa skončilo aj dvetisícpäťstodvadsať rokov posledného rozhorčenia, práve tak, ako sa dni prvého rozhorčenia skončili v čase konca roku 1798. „Po tých dňoch,“ ako sa o tom zmieňuje Jeremiáš, bolo potom predmetom Pavlovho oslovenia. Pavol sa dvakrát odvoláva na Jeremiášovo „po tých dňoch“, lebo Pavol sa nezaoberá iba zmluvou, ktorá mala byť ustanovená „po tých dňoch“, ale čo je dôležitejšie, označuje dielo Krista ako Veľkňaza.

For by one offering he hath perfected forever them that are sanctified. Whereof the Holy Ghost also is a witness to us: for after that he had said before, This is the covenant that I will make with them after those days, saith the Lord, I will put my laws into their hearts, and in their minds will I write them; And their sins and iniquities will I remember no more. Now where remission of these is, there is no more offering for sin. Having therefore, brethren, boldness to enter into the holiest by the blood of Jesus, By a new and living way, which he hath consecrated for us, through the veil, that is to say, his flesh; And having an high priest over the house of God. Hebrews 10:14–21.

Lebo jednou obeťou navždy zdokonalil tých, ktorí sa posväcujú. A svedčí nám o tom aj Duch Svätý; lebo keď predtým povedal: Toto je zmluva, ktorú uzavriem s nimi po tých dňoch, hovorí Pán: Svoje zákony vložím do ich sŕdc a vpíšem ich do ich myslí; a na ich hriechy a neprávosti si viac nespomeniem. A kde je odpustenie týchto vecí, tam už niet viac obety za hriech. Majúc teda, bratia, smelú dôveru vstúpiť do svätyne skrze krv Ježišovu, novou a živou cestou, ktorú nám otvoril cez oponu, to jest cez svoje telo; a majúc veľkňaza nad domom Božím. Hebrejom 10:14–21.

The two hundred and twenty years that link the prophecy of the marah vision of Christ’s appearance, with the twenty-five-hundred and twenty year prophecy of the chazon vision of prophetic history, ties together, or links the beginning of those two prophetic periods, with a symbolic link that represents the combination of humanity with divinity, which is the work Christ accomplishes in the cleansing that occurs during the movement of the third angel, and results in the covenant He makes with the one hundred and forty-four thousand.

Dvestodvadsať rokov, ktoré spájajú proroctvo videnia marah o Kristovom zjavení s proroctvom dvetisícpäťstodvadsaťročného videnia chazon o prorockých dejinách, spája, čiže prepája začiatok týchto dvoch prorockých období symbolickou väzbou, ktorá predstavuje spojenie ľudstva s božstvom, čo je dielo, ktoré Kristus uskutočňuje v očisťovaní prebiehajúcom počas hnutia tretieho anjela a ktoré vyúsťuje do zmluvy, ktorú uzatvára so sto štyridsiatimi štyrmi tisícmi.

The vision of the chazon, that illustrates the trampling down of the temple, is the vision of humanity that has been trampled down by sin, since the rebellion of Adam in the Garden of Eden; and the vision of the marah, that illustrates Christ work of restoring and cleansing the temple were both fulfilled on October 22, 1844. There are two twenty-five-hundred and twenty year prophecies of God’s indignation, that represent the trampling down of the host and the sanctuary.

Videnie chazónu, ktoré znázorňuje pošliapanie chrámu, je videním ľudstva, ktoré bolo pošliapané hriechom od vzbury Adama v záhrade Eden; a videnie marahu, ktoré znázorňuje Kristovo dielo obnovy a očistenia chrámu, sa obe naplnili 22. októbra 1844. Existujú dve dvetisícpäťstodvadsaťročné proroctvá o Božom rozhorčení, ktoré predstavujú pošliapanie vojska a svätyne.

Both of those prophecies represent the trampling down of humanity, that is to be restored by the vision of the marah. Those two indignations of God against His people represent the indignation upon fallen mankind, that would only be rescued and restored by the work of Christ in rebuilding and cleansing the fallen temple.

Obe tieto proroctvá predstavujú pošliapanie ľudstva, ktoré má byť obnovené videním marah. Tieto dve Božie rozhorčenia proti Jeho ľudu predstavujú rozhorčenie nad padlým ľudstvom, ktoré mohlo byť zachránené a obnovené jedine Kristovým dielom pri znovuvybudovaní a očistení padlého chrámu.

The two indignations represent the higher nature and lower nature of mankind. At the fall of Adam, the lower nature took the supremacy over the higher nature, and Christ’s design for men was that the higher nature ruled over the lower nature. At the fall of Adam, the higher nature fell to the lusts of the lower nature, and God’s design was reversed. This is what is meant by biblical “conversion.” To be converted means to have the higher nature restored to its ruling position over the lower nature. To convert is to reverse, or turn upside down.

Dve rozhorčenia predstavujú vyššiu prirodzenosť a nižšiu prirodzenosť ľudstva. Pri Adamovom páde prevzala nižšia prirodzenosť nadvládu nad vyššou prirodzenosťou a Kristovým zámerom pre ľudí bolo, aby vyššia prirodzenosť vládla nad nižšou prirodzenosťou. Pri Adamovom páde vyššia prirodzenosť podľahla žiadostiam nižšej prirodzenosti a Boží zámer bol prevrátený. Toto je to, čo sa myslí biblickým „obrátením“. Byť obrátený znamená, že vyššia prirodzenosť je navrátená na svoje vládnuce postavenie nad nižšou prirodzenosťou. Obrátiť znamená zvrátiť alebo prevrátiť naruby.

The first indignation against the northern kingdom, was the indignation against the lower nature who subjugated the higher nature at the fall. That indignation came first, for Christ took up the work of redemption right where it first began, and it began with the lust of the lower nature, which was the lust of appetite. Christ began His work with forty days of fasting.

Prvé rozhorčenie proti severnému kráľovstvu bolo rozhorčením proti nižšej prirodzenosti, ktorá pri páde podrobila vyššiu prirodzenosť. Toto rozhorčenie prišlo ako prvé, lebo Kristus sa ujal diela vykúpenia práve tam, kde sa najprv začalo, a začalo sa žiadosťou nižšej prirodzenosti, ktorá bola žiadosťou chuti do jedla. Kristus začal svoje dielo štyridsiatimi dňami pôstu.

“Christ knew that in order to successfully carry forward the plan of salvation He must commence the work of redeeming man just where the ruin began. Adam fell by the indulgence of appetite. In order to impress upon man his obligations to obey the law of God, Christ began His work of redemption by reforming the physical habits of man. The declension in virtue and the degeneracy of the race are chiefly attributable to the indulgence of perverted appetite.” Testimonies, volume 3, 486.

„Kristus vedel, že aby mohol úspešne uskutočniť plán spasenia, musí začať dielo vykúpenia človeka práve tam, kde sa začala jeho skaza. Adam padol uspokojovaním chuti do jedla. Aby Kristus človeku vštepil jeho povinnosť poslúchať Boží zákon, začal svoje dielo vykúpenia reformou telesných návykov človeka. Úpadok cnosti a degenerácia ľudského rodu sa pripisujú predovšetkým uspokojovaniu zvrátenej chuti do jedla.“ Testimonies, zväzok 3, 486.

The second indignation was against the higher nature, represented by the southern kingdom, where Jerusalem is located, which is the city which God chose to place His name. On October 22, 1844 the work Christ intended to do, and the work which He is now accomplishing, is represented by Ezekiel’s two sticks.

Druhé rozhorčenie bolo namierené proti vyššej prirodzenosti, predstavovanej južným kráľovstvom, kde sa nachádza Jeruzalem, mesto, ktoré si Boh vyvolil, aby tam umiestnil svoje meno. Dňa 22. októbra 1844 je dielo, ktoré Kristus zamýšľal vykonať, a dielo, ktoré teraz uskutočňuje, znázornené Ezechielovými dvoma palicami.

When Ezekiel’s two sticks are joined together into one stick forever, it is identifying the covenant where Christ removes sin from His people forever, and the higher and lower natures are returned to the proper hierarchical structure, and men are once again whole. In the unconverted state, the lower nature of man, represented by the first indignation, ruled over the higher nature of man represented by the last indignation. Thus, the first indignation was against the northern kingdom, which was geographically “above” the southern kingdom.

Keď budú Ezechielove dve palice navždy spojené v jednu palicu, označuje to zmluvu, v ktorej Kristus navždy odstraňuje hriech zo svojho ľudu a vyššia i nižšia prirodzenosť sú navrátené do náležitej hierarchickej štruktúry, a človek je opäť celistvý. V neobrátenom stave nižšia prirodzenosť človeka, znázornená prvým rozhorčením, vládla nad vyššou prirodzenosťou človeka, znázornenou posledným rozhorčením. Preto bolo prvé rozhorčenie namierené proti severnému kráľovstvu, ktoré sa zemepisne nachádzalo „nad“ južným kráľovstvom.

The two hundred and twenty years that links the two visions of the marah and chazon with divinity and humanity, in their mutual beginnings, both come together into one stick when Christ finalizes the work of the third angel with the one hundred and forty-four thousand. It is the prophecy of the last indignation against the southern kingdom that is joined with the prophecy of the appearance in 1844, for the covenant provides a new mind at conversion, but the new body (the northern kingdom) is only restored at the second coming in a twinkling of an eye.

Dvestodvadsať rokov, ktoré spájajú dve videnia marah a chazon s božstvom a ľudstvom v ich vzájomných počiatkoch, sa obe spájajú v jednu palicu, keď Kristus dokončí dielo tretieho anjela so sto štyridsiatimi štyrmi tisícmi. Je to proroctvo o poslednom rozhorčení proti južnému kráľovstvu, ktoré je spojené s proroctvom o zjavení sa v roku 1844, lebo zmluva pri obrátení poskytuje novú myseľ, ale nové telo (severné kráľovstvo) je obnovené až pri druhom príchode v okamihu, v mihnutí oka.

Verse forty of Daniel eleven, identifies both time’s of the ends, and in so doing emphasizes an internal and external line of prophetic history during the history of the earth beast of Revelation chapter thirteen. The truths that are unsealed in the verse represent both the internal and external lines of truth which Christ came to identify and accomplish within His people. The truth that humanity combined with divinity, does not sin, is represented in the light connected with the effect of the unsealing of knowledge, and represents the internal truth of God’s people in the last days. The light represented by the warfare between the powers that lead the world to Armageddon is the external truth of God’s people in the last days.

Štyridsiaty verš jedenástej kapitoly Daniela určuje oba časy konca a tým zdôrazňuje vnútornú i vonkajšiu líniu prorockých dejín počas dejín šelmy zo zeme zo zjavenia trinástej kapitoly. Pravdy, ktoré sú v tomto verši odpečatené, predstavujú vnútornú i vonkajšiu líniu pravdy, ktoré Kristus prišiel vo svojom ľude označiť a uskutočniť. Pravda, že ľudskosť spojená s božstvom nehreší, je znázornená vo svetle spojenom s účinkom odpečatenia poznania a predstavuje vnútornú pravdu Božieho ľudu v posledných dňoch. Svetlo, ktoré je znázornené bojom medzi mocnosťami vedúcimi svet k Armagedonu, je vonkajšou pravdou Božieho ľudu v posledných dňoch.

We will continue this study in the next article.

V tejto štúdii budeme pokračovať v nasledujúcom článku.

The word of the Lord came again unto me, saying, Moreover, thou son of man, take thee one stick, and write upon it, For Judah, and for the children of Israel his companions: then take another stick, and write upon it, For Joseph, the stick of Ephraim, and for all the house of Israel his companions: And join them one to another into one stick; and they shall become one in thine hand. And when the children of thy people shall speak unto thee, saying, Wilt thou not shew us what thou meanest by these? Say unto them, Thus saith the Lord God; Behold, I will take the stick of Joseph, which is in the hand of Ephraim, and the tribes of Israel his fellows, and will put them with him, even with the stick of Judah, and make them one stick, and they shall be one in mine hand. And the sticks whereon thou writest shall be in thine hand before their eyes. And say unto them, Thus saith the Lord God; Behold, I will take the children of Israel from among the heathen, whither they be gone, and will gather them on every side, and bring them into their own land: And I will make them one nation in the land upon the mountains of Israel; and one king shall be king to them all: and they shall be no more two nations, neither shall they be divided into two kingdoms any more at all: Neither shall they defile themselves any more with their idols, nor with their detestable things, nor with any of their transgressions: but I will save them out of all their dwellingplaces, wherein they have sinned, and will cleanse them: so shall they be my people, and I will be their God. And David my servant shall be king over them; and they all shall have one shepherd: they shall also walk in my judgments, and observe my statutes, and do them. And they shall dwell in the land that I have given unto Jacob my servant, wherein your fathers have dwelt; and they shall dwell therein, even they, and their children, and their children’s children for ever: and my servant David shall be their prince forever. Moreover I will make a covenant of peace with them; it shall be an everlasting covenant with them: and I will place them, and multiply them, and will set my sanctuary in the midst of them for evermore. My tabernacle also shall be with them: yea, I will be their God, and they shall be my people. And the heathen shall know that I the Lord do sanctify Israel, when my sanctuary shall be in the midst of them for evermore. Ezekiel 37:15–28.

A slovo Hospodinovo ku mne znovu prišlo takto: A ty, syn človeka, vezmi si jednu palicu a napíš na ňu: Pre Júdu a pre synov Izraelových, jeho spoločníkov. Potom vezmi druhú palicu a napíš na ňu: Pre Jozefa, palicu Efraimovu, a pre celý dom Izraelov, jeho spoločníkov. A spoj ich jednu s druhou v jednu palicu, aby sa stali jednou v tvojej ruke. A keď sa k tebe prihovoria synovia tvojho ľudu a povedia: Neoznámiš nám, čo tým myslíš? povedz im: Takto hovorí Pán Hospodin: Hľa, vezmem palicu Jozefovu, ktorá je v ruke Efraimovej, i kmene Izraelove, jeho druhov, a pripojím ich k nej, k palici Júdovej, a urobím z nich jednu palicu, a budú jednou v mojej ruke. A palice, na ktoré budeš písať, budú v tvojej ruke pred ich očami. A povedz im: Takto hovorí Pán Hospodin: Hľa, vezmem synov Izraelových spomedzi národov, medzi ktoré odišli, a zhromaždím ich zo všetkých strán a privediem ich do ich vlastnej krajiny. A učiním z nich v krajine na vrchoch Izraelových jeden národ, a jeden kráľ bude kráľom nad nimi všetkými; a nebudú už viac dvoma národmi ani už viac nebudú rozdelení na dve kráľovstvá. A už sa viac nepoškvrnia svojimi modlami ani svojimi ohavnosťami, ani nijakými svojimi prestúpeniami; ale vyslobodím ich zo všetkých ich príbytkov, v ktorých hrešili, a očistím ich; a budú mojím ľudom a ja budem ich Bohom. A môj služobník Dávid bude kráľom nad nimi a všetci budú mať jedného pastiera; budú chodiť podľa mojich súdov, zachovávať moje ustanovenia a plniť ich. A budú bývať v krajine, ktorú som dal svojmu služobníkovi Jákobovi, v ktorej bývali vaši otcovia; budú v nej bývať oni i ich synovia, i synovia ich synov naveky; a môj služobník Dávid bude ich kniežaťom naveky. A uzavriem s nimi zmluvu pokoja; bude to s nimi večná zmluva; upevním ich a rozmnožím ich a postavím svoju svätyňu do ich stredu naveky. Aj môj príbytok bude nad nimi; a budem ich Bohom a oni budú mojím ľudom. A národy poznajú, že ja, Hospodin, posväcujem Izrael, keď bude moja svätyňa v ich strede naveky. Ezechiel 37:15–28.