Kniha Daniel – číslo dvadsať

Sestra Whiteová často poukazuje na to, že prorocké poučenia, ktorým je potrebné porozumieť, sú znázornené prostredníctvom vzostupu a pádu kráľovstiev.

„Vzostup a pád“ kráľovstiev, ktoré sú predstavené v knihách Daniel a Zjavenie, sú ústredným bodom správneho prístupu k štúdiu proroctva. Pád Babylona je predobrazne zobrazený pádom Nimródovho Bábelu v prvej knihe Mojžišovej, v jedenástej kapitole. Potom v piatej kapitole knihy Daniel Babylon opäť padá. Dejiny pápežstva, jeho vzostupu k moci v roku 538 a jeho následného pádu v roku 1798, takisto predobrazujú konečný pád Babylona, lebo pápežská moc je v prorockom zmysle duchovným Babylonom. Pápežstvo padlo v roku 1798 a osemnásta kapitola Zjavenia načrtáva jeho konečný pád. V Danielovi 11,45 pápežstvo, ktoré je tam predstavené ako severný kráľ, prichádza ku svojmu koncu a niet nikoho, kto by mu pomohol. To sa odohráva pri uzavretí doby milosti, lebo verš štyridsaťpäť jedenástej kapitoly a verš jeden dvanástej kapitoly predstavujú tie isté dejiny.

Posolstvo druhého anjela je vystavané na skutočnosti, že Babylon padol dvakrát. Doslovný Babylon, predstavovaný Nimrodom a Balsazárom, padol dvakrát, a duchovný Babylon padol v roku 1798 a padne znovu, keď sa uzavrie čas milosti pre ľudstvo.

Opakovanie pádu Babylonu v posolstve druhého anjela poskytuje prorocké odôvodnenie na stotožnenie zdvojenia slov a fráz v Písmach ako symbolu spojených posolstiev druhého anjela a Polnočného volania. Zároveň potvrdzuje zásadu, na ktorú poukázala sestra Whiteová, že štúdium proroctiev je založené na vzostupe a páde kráľovstiev predstavených v knihách Daniel a Zjavenie. Ilustruje to myšlienku, že aby študent proroctiev porozumel pádu Babylonu, musí zhromaždiť všetky pády Babylonu, „riadok na riadok“, aby ustanovil správne prorocké posolstvo konečného pádu Babylonu.

Dvojnásobný pád Babylonu v posolstve druhého anjela je založený na prorockom pravidle, ktoré určuje, že pravda je potvrdená svedectvom dvoch svedkov. Zdvojenie pádu Babylonu v rámci posolstva predstavuje prorockú metodológiu, ktorá je v Biblii označená ako neskorý dážď. Táto posvätná metodológia, ktorou je neskorý dážď, spočíva v uplatnení zjednocovania rozličných línií proroctva „riadok na riadok“. Keď ju študent proroctva použije, táto metodológia ustanovuje „posolstvo“ neskorého dažďa. Posolstvo neskorého dažďa, ktoré je ustanovené prostredníctvom uplatnenia tejto posvätnej metodológie, je potom ohlasované v spojených prorockých dejinách druhého anjela a Polnočného volania. Tak to bolo v dejinách hnutia prvého anjela a tak je to pravdivé aj dnes, v dejinách hnutia tretieho anjela.

Štvrtá a piata kapitola knihy Daniel predstavujú líniu dejín, ktorá zahŕňa vzostup a počiatok Babylonu, predstavovaný Nabuchodonozorom v štvrtej kapitole, a potom pád a zánik Babylonu, predstavovaný Balsazárom v piatej kapitole. Spoločne vytvárajú jednu prorockú líniu. Prorocká línia vytvorená týmito dvoma kapitolami sa má položiť na kapitoly Daniel 1 až 3, aby sa ustanovilo posolstvo neskorého dažďa.

Tieto dve kapitoly predstavujú pád a opätovné povstanie Nabuchodonozora a pád i záhubu Belšaccara, a preto predstavujú pád Babylonu na začiatku i na konci línie. Línia proroctva vytvorená týmito dvoma kapitolami je vystavaná na tom, že Babylon padá, povstáva a potom znovu padá. Už samotná táto skutočnosť ukazuje, že tieto dve kapitoly predstavujú posolstvo druhého anjela. Tieto dve kapitoly predstavujú dejiny zemskej šelmy zo Zjavenia trinástej kapitoly a v týchto dejinách je posolstvo druhého anjela a Polnočný výkrik ohlasované dvakrát.

Preto skôr, než začneme uvažovať o štvrtej a piatej kapitole Daniela, určíme posvätnú metodológiu, ktorou je neskorý dážď, a potom použitím tejto metodológie určíme posolstvo neskorého dažďa.

Významným medzníkom dejín prvého a druhého anjela bola metodológia reprezentovaná pravidlami prorockého výkladu Williama Millera. Tieto pravidlá použili muži na určenie posolstva Polnočného volania a toto posolstvo bolo posolstvom neskorého dažďa pre tieto dejiny. Významným medzníkom dejín tretieho anjela je metodológia reprezentovaná ako „Prorocké kľúče“. Tieto pravidlá sa majú používať v spojení s pravidlami Williama Millera na určenie posolstva Polnočného volania v našich súčasných dejinách a posolstvo, ktoré sa teraz prostredníctvom týchto pravidiel ustanovuje, je posolstvom neskorého dažďa posledných dní. Millerove pravidlá predstavujú skorý dážď v prorockých dejinách šelmy zo zeme a tieto pravidlá spojené s „Prorockými kľúčmi“ predstavujú neskorý dážď v prorockých dejinách šelmy zo zeme.

Pozdný dážď je metodológia použitá na vytvorenie posolstva. Sú takí, ktorí sú zvedení, pretože hľadajú skúsenosť pozdného dažďa bez toho, aby najprv hľadali posolstvo, ktoré túto skúsenosť prináša. Letničné cirkvi kresťanstva sú jasným príkladom tohto zvodu. Ten istý druh mylného smerovania je dostupný aj tým, ktorí síce hľadajú posolstvo pozdného dažďa, no odmietajú hľadať metodológiu, ktorá posolstvo pozdného dažďa určuje a upevňuje. Bez správnej metodológie nemožno rozpoznať správne posolstvo. Bez správneho posolstva je správna skúsenosť nemožná.

Význam tejto biblickej skutočnosti si väčšina ľudí neuvedomuje, lebo nikdy neuvažovali o možnosti, že existuje jeden správny spôsob štúdia Biblie a mnoho nesprávnych spôsobov štúdia Biblie. Nesprávny spôsob štúdia Biblie, ktorý je zďaleka najčastejšie volený, spočíva v dôverovaní názorom iných ľudí na to, čo Biblia učí. Je to medzi ľuďmi natoľko bežná záležitosť, že každá cirkev vytvára systém, aby uspokojila túto falošne vnímanú potrebu svojho stáda. Táto falošná potreba plodí falošné dielo vytvárania systému vodcov, ktorí sú označovaní za duchovných odborníkov na biblické porozumenie a ktorí majú správne usmerňovať chápanie nevycvičeného stáda. Biblia skutočne uvádza veľmi usporiadaný systém štruktúry cirkvi, ktorý zahŕňa starších, prorokov a učiteľov, no Biblia nikdy neschvaľuje skazenie cirkevnej organizácie, ktoré vytvára systém vodcov ustanovených na to, aby určovali, čo je a čo nie je pravda, a následne kto je a kto nie je heretik.

Cirkevný vodca má napomínať, karhať, učiť a chrániť pred falošnými učením i pred tými, ktorí tieto falošné učenia šíria, no každý z nás má „usilovne sa predstavovať“ „Bohu osvedčený“ tým, že „správne rozdeľuje slovo pravdy“. Aby sme to činili, musíme poznať metodológiu, ktorú Biblia označuje za správny spôsob správneho rozdeľovania slova pravdy. Kniha Izaiáš predkladá tieto otázky v kontexte neskorého dažďa, a preto tam začneme.

V predchádzajúcich článkoch sme sa opakovane zaoberali „zástavou“, ktorá je vztýčená, aby povolala ostatné Božie deti z Babylonu. Posledný verš dvadsiatej siedmej kapitoly Izaiáša hovorí o diele zástavy, keď vraví, že „zatrúbi sa na veľkú trúbu a prídu tí, ktorí boli blízki záhube v asýrskej krajine“. Asýria je symbolom Babylonu v posledných dňoch a tí, ktorí vo verši počujú varovné posolstvo, aby vyšli z Babylonu, prichádzajú a uctievajú Boha s tými, ktorí sú predstavení ako sto štyridsaťštyri tisíc a ktorí sú prorocky umiestnení „na svätom vrchu v Jeruzaleme“.

Verš hovorí: „a stane sa v ten deň.“ „Ten deň“, ktorý je dňom, keď druhý hlas zo zjavenia v osemnástej kapitole volá ostatné Božie deti von z Babylona, je rámcom celej kapitoly. Druhý hlas zo zjavenia v osemnástej kapitole volá pri nedeľnom zákone, keď je rozpamätaná smilnica Týru.

Dvadsiata siedma kapitola Izaiáša sa začína označením toho istého dňa, ktorým sa kapitola aj končí, keď hovorí: „V ten deň Hospodin svojím tvrdým, veľkým a mocným mečom potrestá leviatana, toho prchkého hada, áno leviatana, toho krútivého hada; a zabije draka, ktorý je v mori.“

Pri nedeľnom zákone sa začína Boží výkonný, odplatný súd nad kráľovstvami draka (Organizácia Spojených národov), šelmy (pápežstva) a falošného proroka (Spojených štátov). Pri nedeľnom zákone je falošný prorok zvrhnutý ako šieste kráľovstvo biblického proroctva a národné odpadnutie prináša národnú skazu. Nedeľný zákon je miestom, kde na draka, ktorým je satan (a ktorého pozemské kráľovstvo je predstavené ako drak), na šelmu a na falošného proroka začínajú dopadať Božie výkonné súdy. Je to postupujúci trest, ktorý sa začína pri nedeľnom zákone. Začiatok i koniec dvadsiatej siedmej kapitoly Izaiáša je nedeľný zákon a táto kapitola predstavuje konkrétne otázky, ktoré sú priamo spojené s dejinami vedúcimi k nedeľnému zákonu a nasledujúcimi po ňom.

Uvažujeme o dvadsiatej siedmej kapitole, pretože ustanovuje prorocké pozadie pre dvadsiatu ôsmu a dvadsiatu deviatu kapitolu. V týchto kapitolách nájdeme definíciu neskorého dažďa ako metodológie, čo nám umožní pochopiť význam toho, že sa štvrtá a piata kapitola Daniela kladú navrch na prvú až tretiu kapitolu Daniela. Keď Izaiáš v dvadsiatej siedmej kapitole označí začiatok postupného trestu nad kráľovstvom draka, zaznamenáva, že v tom časovom období je Božiemu ľudu prikázané, aby „spieval jej“. Komu majú spievať?

Odpoveď na otázku, komu sa má spievať, je v názve piesne, lebo majú spievať „o vinici červeného vína, ktorú Hospodin stráži“. Príbeh vinice je príbehom Božieho ľudu a Izaiáš ho prvý raz spomína v piatej kapitole.

V dejinách krízy nedeľného zákona má Boží ľud spievať pieseň o vinici Božiemu ľudu, lebo pieseň hovorí: „A teraz, ó obyvatelia Jeruzalema a mužovia Judska, rozsúďte, prosím, medzi mnou a mojou vinicou.“ Pieseň o vinici je piesňou, ktorá označuje pominutie niekdajšieho zmluvného ľudu, zatiaľ čo Boh vstupuje do zmluvy s tými, o ktorých Peter hovorí, že „kedysi neboli ľudom, ale teraz sú ľudom Božím.“ Označuje, že na vinicu nepadol nijaký dážď, a tak poukazuje na dielo Eliáša, ktorý prichádza v tom časovom období a ktorý jediný môže počas toho obdobia priviesť dážď. Vieme, že táto pieseň je o pominutí zmluvného ľudu, lebo pieseň o vinici spieval Kristus dávnemu Izraelu v období, keď bol dávny Izrael pominutý, zatiaľ čo Boh súčasne vstupoval do zmluvy s duchovným Izraelom.

Keď Ježiš spieval pieseň o Božej vinici starovekému Izraelu, boli natoľko vtiahnutí do logiky a sily tohto posolstva, že keď sa Ježiš opýtal hašterivých Židov, čo urobí Pán vinice tým, ktorí zabili Syna, nemohli si pomôcť, ale museli dať správnu odpoveď, keď povedali: „Tých zločinných ľudí biedne zahubí a svoju vinicu prenajme iným vinohradníkom, ktorí mu budú odovzdávať úrodu v jej časoch.“

Ježiš potom bezprostredne pridal k piesni ďalší verš, keď spieval o zavrhnutom kameni, a ich odpoveď spojil so záverečnou slohou, keď vyhlásil: „Preto vám hovorím, že kráľovstvo Božie vám bude odňaté a bude dané národu, ktorý bude prinášať jeho ovocie. A ktokoľvek padne na tento kameň, rozbije sa; ale na kohokoľvek on padne, toho rozdrví na prach.“ Toto „rozdrví na prach“ je ozvenou Izaiáša dvadsiatej siedmej kapitoly, kde sa hovorí, že „všetky kamene oltára budú ako kriedové kamene rozbité na kusy; háje ani modly neobstoja.“ Oboje sú odkazy na dielo prebudenia vykonané Joziášom, ktorý symbolizoval tých v posledných dňoch, čo znovu objavia „sedem časov“, ten kameň úrazu, ktorý drví tých, čo ho odmietajú pokladať za vzácny.

V deň nedeľného zákona, ako je znázornený v dvadsiatej siedmej kapitole Izaiáša, majú tí, ktorí „kedysi neboli ľudom“, spievať pieseň o Hospodinovej vinici červeného vína. Tieto články často poukazovali na to, že niet tretieho posolstva bez prvého a druhého posolstva. Nedeľný zákon je tretím posolstvom a deň nedeľného zákona zahŕňa dejiny prvého i druhého posolstva. V dvadsiatej siedmej kapitole Izaiáša nedeľný zákon označuje obdobie predstavené v prvej kapitole Daniela, a potom znovu v kapitolách jedna až tri knihy Daniel. Prorocky deň nedeľného zákona v dvadsiatej siedmej kapitole označuje dejiny 11. septembra 2001, keď bolo prvé posolstvo zmocnené až po čoskoro prichádzajúci nedeľný zákon.

V ďalšom článku budeme pokračovať v našom uvažovaní o piesni, ktorú majú vykúpení zvestovať v čase vedúcom až k bodu, keď smilnica Ríma začne spievať svoju pieseň.