The Book of Daniel - Number Three | English and Slovak Stacked

We are currently addressing the “seven times” of Leviticus twenty-six in the book of Daniel. It is hidden to those who have chosen to close their eyes, but it is there for those who wish to see. We will begin in Daniel chapter eight, and verse thirteen.

V súčasnosti sa v knihe Daniel zaoberáme „sedemnásobnými časmi“ z Levitika dvadsiatej šiestej kapitoly. Je to skryté tým, ktorí sa rozhodli zavrieť si oči, ale je to tam pre tých, ktorí chcú vidieť. Začneme v ôsmej kapitole knihy Daniel, v trinástom verši.

Then I heard one saint speaking, and another saint said unto that certain saint which spake, How long shall be the vision concerning the daily sacrifice, and the transgression of desolation, to give both the sanctuary and the host to be trodden under foot? Daniel 8:13.

Potom som počul hovoriť jedného svätého, a iný svätý povedal tomu istému svätému, ktorý hovoril: Dokedy bude trvať videnie o ustavičnej obeti a o spustošujúcom priestupku, aby svätyňa i zástup boli vydané na pošliapanie? Daniel 8,13.

The verse begins with the word “then,” and is making a distinction between the vision of prophetic history Daniel has just seen in the previous ten verses. Verse one and two of the chapter, identify the year when Daniel received the vision and also that he received it by the Ulai river. From verse three to verse twelve, he “sees” the vision of prophetic history. “Then” he “hears” a heavenly dialogue consisting of a question and an answer. In verse fifteen, he begins to seek what the vision of prophetic history that he had just “seen” represented. It is essential to recognize the distinction between the vision that Daniel “saw” in verses three through twelve, and the heavenly dialogue, which he “heard”—for they are two different visions.

Verš sa začína slovom „potom“ a rozlišuje medzi videním prorockých dejín, ktoré Daniel práve videl v predchádzajúcich desiatich veršoch. Prvý a druhý verš tejto kapitoly určujú rok, keď Daniel prijal videnie, a tiež to, že ho prijal pri rieke Ulaj. Od tretieho do dvanásteho verša „vidí“ videnie prorockých dejín. „Potom“ „počuje“ nebeský dialóg pozostávajúci z otázky a odpovede. V pätnástom verši sa začína usilovať porozumieť tomu, čo predstavovalo videnie prorockých dejín, ktoré práve „videl“. Je nevyhnutné rozpoznať rozdiel medzi videním, ktoré Daniel „videl“ vo veršoch tri až dvanásť, a nebeským dialógom, ktorý „počul“ — lebo ide o dve odlišné videnia.

But blessed are your eyes, for they see: and your ears, for they hear. Matthew 13:16.

Blahoslavené sú však vaše oči, lebo vidia, a vaše uši, lebo počujú. Matúš 13,16.

The question in verse thirteen is, “How long shall be the vision,” and the word translated as “vision” is a different Hebrew word than the word translated as “vision” in verse sixteen.

Otázka v trinástom verši znie: „Dokedy potrvá videnie?“ a slovo preložené ako „videnie“ je iné hebrejské slovo než slovo preložené ako „videnie“ v šestnástom verši.

And I heard a man’s voice between the banks of Ulai, which called, and said, Gabriel, make this man to understand the vision. Daniel 8:16.

A počul som mužský hlas medzi brehmi Ulaja, ktorý zvolal a riekol: Gabriel, daj tomuto mužovi porozumieť videniu. Daniel 8,16.

By translating two different Hebrew words into the English word “vision,” the “seven times” of Leviticus twenty-six, became “hidden in plain sight”. Biblical students who are satisfied to simply skim the surface consider these two different Hebrew words as the same word, but they do so at their own peril.

Tým, že boli dve odlišné hebrejské slová preložené do anglického slova „vision“, sa „sedem časov“ z dvadsiatej šiestej kapitoly Levitika stalo „skrytým na očiach“. Študenti Biblie, ktorí sa uspokoja s tým, že len zľahka prebehnú po povrchu, považujú tieto dve odlišné hebrejské slová za to isté slovo, no robia tak na vlastné nebezpečenstvo.

“To skim over the surface will do little good. Thoughtful investigation and earnest, taxing study are required to comprehend it. There are truths in the word which are like veins of precious ore concealed beneath the surface. By digging for them, as the man digs for gold and silver, the hidden treasures are discovered. Be sure that the evidence of truth is in the Scripture itself. One scripture is the key to unlock other scriptures. The rich and hidden meaning is unfolded by the Holy Spirit of God, making plain the word to our understanding: ‘The entrance of Thy words giveth light; it giveth understanding unto the simple.’” Fundamentals of Christian Education, 390.

„Povrchné prebehnutie po povrchu prinesie len malý úžitok. Na jej pochopenie je potrebné premyslené skúmanie a vážne, namáhavé štúdium. V Slove sú pravdy, ktoré sú ako žily vzácnej rudy ukryté pod povrchom. Keď sa po nich kope, ako človek kope za zlatom a striebrom, odhalia sa skryté poklady. Uistite sa, že dôkaz pravdy je v samom Písme. Jeden text Písma je kľúčom na odomknutie iných textov Písma. Bohatý a skrytý význam rozvíja Svätý Duch Boží a objasňuje Slovo nášmu chápaniu: ‚Výklad tvojich slov osvecuje, prostým dáva rozumnosť.‘“ Fundamentals of Christian Education, 390.

We are informed that “every fact has its bearing” in the Word of God, and if we choose to ignore the fact there are two different Hebrew words translated as “vision” in chapter eight, we are responsible for inflicting Laodicean blindness upon ourselves. The old adage is, “there are none so blind as those who will not see.”

Sme poučení, že v Božom slove „každý fakt má svoj význam“, a ak sa rozhodneme nevšímať si skutočnosť, že v ôsmej kapitole sa nachádzajú dve odlišné hebrejské slová preložené ako „videnie“, nesieme zodpovednosť za to, že si sami spôsobujeme laodicejskú slepotu. Staré príslovie hovorí: „nie sú slepší než tí, čo nechcú vidieť.“

“The Bible contains all the principles that men need to understand in order to be fitted either for this life or for the life to come. And these principles may be understood by all. No one with a spirit to appreciate its teaching can read a single passage from the Bible without gaining from it some helpful thought. But the most valuable teaching of the Bible is not to be gained by occasional or disconnected study. Its great system of truth is not so presented as to be discerned by the hasty or careless reader. Many of its treasures lie far beneath the surface, and can be obtained only by diligent research and continuous effort. The truths that go to make up the great whole must be searched out and gathered up, ‘here a little, and there a little.’ Isaiah 28:10.

„Biblia obsahuje všetky zásady, ktoré ľudia potrebujú poznať, aby boli pripravení buď pre tento život, alebo pre život budúci. A týmto zásadám môže porozumieť každý. Nikto, kto má ducha vnímavého pre jej učenie, nemôže prečítať ani jediný úryvok z Biblie bez toho, aby z neho nezískal nejakú užitočnú myšlienku. No najcennejšie učenie Biblie nemožno získať príležitostným ani nesúvislým štúdiom. Jej veľký systém pravdy nie je podaný tak, aby ho mohol rozpoznať uponáhľaný alebo nedbalý čitateľ. Mnohé z jej pokladov ležia hlboko pod povrchom a možno ich získať len usilovným skúmaním a vytrvalým úsilím. Pravdy, ktoré tvoria tento veľký celok, treba vyhľadávať a zhromažďovať, ‚tu trochu a tam trochu‘. Izaiáš 28,10.“

“When thus searched out and brought together, they will be found to be perfectly fitted to one another. Each Gospel is a supplement to the others, every prophecy an explanation of another, every truth a development of some other truth. The types of the Jewish economy are made plain by the gospel. Every principle in the word of God has its place, every fact its bearing. And the complete structure, in design and execution, bears testimony to its Author. Such a structure no mind but that of the Infinite could conceive or fashion.” Education, 123.

„Keď sú takto preskúmané a zhromaždené, ukáže sa, že do seba dokonale zapadajú. Každé evanjelium je doplnkom k ostatným, každé proroctvo vysvetlením iného, každá pravda rozvinutím nejakej inej pravdy. Predobrazy židovského poriadku sa stávajú zrozumiteľnými prostredníctvom evanjelia. Každá zásada v Božom slove má svoje miesto, každý fakt svoj význam. A celá táto úplná stavba, vo svojom zámere i uskutočnení, vydáva svedectvo o svojom Autorovi. Takúto stavbu nemohla poňať ani utvoriť nijaká iná myseľ než myseľ Nekonečného.“ Education, 123.

The word “vision” occurs ten times in Daniel chapter eight, but those ten times consist of two different Hebrew words, and the meanings of those words are not the same. If they meant the same thing, Daniel would have only used one of those words in each of the ten occurrences. Daniel wrote two words, for each of those two words possess their own meanings, and one represents a vision Daniel “saw”, and the other a vision he “heard”. In verse thirteen, the word translated as “vision” is châzôn, and it means “a sight”, or “a vision”, “a dream” or “an oracle”. I call it the “vision of prophetic history” based upon its definition and on how Daniel employs it.

Slovo „videnie“ sa v ôsmej kapitole Daniela vyskytuje desaťkrát, no týchto desať výskytov pozostáva z dvoch odlišných hebrejských slov a významy týchto slov nie sú totožné. Keby znamenali to isté, Daniel by vo všetkých desiatich prípadoch použil iba jedno z nich. Daniel použil dve slová, lebo každé z týchto dvoch slov má svoj vlastný význam; jedno označuje videnie, ktoré Daniel „videl“, a druhé videnie, ktoré „počul“. Vo verši trinásť je slovo preložené ako „videnie“ châzôn a znamená „pohľad“ alebo „videnie“, „sen“ alebo „výrok“. Nazývam ho „videním prorockých dejín“ na základe jeho definície a spôsobu, akým ho Daniel používa.

In verse one, of Daniel chapter eight, Daniel says “a vision appeared unto me,” and in verse two he twice states that he “saw in a vision.” Then in verse thirteen, the question is raised of “how long shall be the vision.” All of those usages are the Hebrew word “châzôn.” Then in verse fifteen, we come to perhaps the most important time Daniel used that very same word, for he says, “when I”…“had seen the vision and sought for the meaning.” After Daniel had seen the châzôn vision, he wanted to understand what it meant. This is a fact that has great bearing on the hiding of the “seven times” of Leviticus twenty-six in the chapter.

V prvom verši ôsmej kapitoly Daniela Daniel hovorí: „ukázalo sa mi videnie“ a v druhom verši dvakrát uvádza, že „videl som vo videní“. Potom sa v trinástom verši kladie otázka: „Dokedy potrvá videnie?“ Vo všetkých týchto prípadoch je použité hebrejské slovo „châzôn“. Potom v pätnástom verši prichádzame azda k najdôležitejšiemu prípadu, keď Daniel použil práve to isté slovo, lebo hovorí: „keď som ja“... „videl videnie a hľadal jeho význam“. Keď Daniel videl videnie châzôn, chcel porozumieť tomu, čo znamenalo. To je skutočnosť, ktorá má veľký význam pre ukrytie „siedmich časov“ z Levitika dvadsaťšesť v tejto kapitole.

He also uses the word châzôn in verses seventeen and twenty-six. The word “vision” appears ten times in Daniel chapter eight, and the word châzôn represents seven of those occurrences. Daniel uses the other Hebrew word that is translated as “vision” four times. The other Hebrew word is mar’eh, and means “appearance”.

Používa tiež slovo châzôn vo veršoch sedemnásť a dvadsaťšesť. Slovo „videnie“ sa v ôsmej kapitole knihy Daniel vyskytuje desaťkrát a slovo châzôn predstavuje sedem z týchto výskytov. Daniel používa druhé hebrejské slovo, ktoré sa prekladá ako „videnie“, štyrikrát. Tým druhým hebrejským slovom je mar’eh a znamená „vzhľad“.

Châzôn is found seven times in Daniel chapter eight, and mar’eh is found four times, and together they represent the ten times the English word “vision” occurs in Daniel chapter eight. Seven plus four is eleven, for one of the times Daniel employed the word mar’eh, it was translated just as it is defined, for in verse fifteen, when Daniel “sought for the meaning” of the châzôn vision of prophetic history, there “stood before” him “as the appearance of a man.” The word “appearance” is mar’eh. Therefore, mar’eh is used by Daniel four times in Daniel eight, and it is translated once in agreement with its primary definition of “appearance,” and the other three times it is translated as “vision.”

Châzôn sa v ôsmej kapitole Daniela nachádza sedemkrát a mar’eh štyrikrát, a spolu predstavujú desať výskytov anglického slova „vision“ v ôsmej kapitole Daniela. Sedem plus štyri je jedenásť, lebo v jednom z prípadov, keď Daniel použil slovo mar’eh, bolo preložené presne tak, ako je definované; totiž vo verši pätnásť, keď Daniel „hľadal význam“ videnia châzôn o prorockých dejinách, „stál pred“ ním „ako podoba muža“. Slovo „podoba“ je mar’eh. Preto Daniel používa mar’eh v Danielovi 8 štyrikrát a raz je preložené v súlade s jeho základnou definíciou „podoba“, zatiaľ čo ostatné tri razy je preložené ako „vision“.

I am not suggesting any criticism of the men who translated the King James Bible. It needs to be noted though, that in verse thirteen, is found the only added word in the King James Bible (sacrifice), that inspiration states definitively, “does not belong to the text.” Inspiration further states that the added word had been “added by human wisdom.” In the very same chapter, two different Hebrew words are both translated as the same English word. The reason it is essential to recognize the distinction between these two words is profoundly important.

Nenaznačujem nijakú kritiku mužov, ktorí preložili Bibliu kráľa Jakuba. Treba však poznamenať, že v trinástom verši sa nachádza jediné pridané slovo v Biblii kráľa Jakuba („obeť“), o ktorom inšpirácia jednoznačne vyhlasuje, že „do textu nepatrí“. Inšpirácia ďalej uvádza, že toto pridané slovo bolo „pridané ľudskou múdrosťou“. V tej istej kapitole sú dve rozdielne hebrejské slová preložené tým istým anglickým slovom. Dôvod, prečo je nevyhnutné rozpoznať rozdiel medzi týmito dvoma slovami, je nesmierne dôležitý.

And it came to pass, when I, even I Daniel, had seen the vision, and sought for the meaning, then, behold, there stood before me as the appearance of a man. And I heard a man’s voice between the banks of Ulai, which called, and said, Gabriel, make this man to understand the vision. Daniel 8:15, 16.

A stalo sa, keď som ja, Daniel, videl to videnie a usiloval som sa porozumieť jeho významu, hľa, stál predo mnou ktosi, kto sa zdal byť mužom. A počul som hlas muža spomedzi brehov Ulaja, ktorý volal a hovoril: Gabriel, vysvetli tomuto mužovi videnie. Daniel 8:15, 16.

As Daniel “sought for the meaning” of the “châzôn vision” which he had just “seen,” Christ informs Gabriel to “make” Daniel to understand the “mar’eh vision” which he had just “heard”. Daniel wanted to understand the vision of prophetic history, but Christ, who had been identified in verse thirteen as Palmoni (that certain saint which spake), instructed Gabriel to make Daniel understand the “mar’eh vision”, not the “châzôn vision”. In verses fifteen and sixteen, the stated purpose for Gabriel is that he is to make Daniel understand the “mar’eh vision”, which is the word translated as “vision” which means “appearance,” not the vision of prophetic history which Daniel wanted to understand. Without recognizing Gabriel’s job assignment, the “seven times” of Leviticus twenty-six is hidden in plain sight.

Keď sa Daniel „usiloval pochopiť“ „videnie châzôn“, ktoré práve „videl“, Kristus prikazuje Gabrielovi, aby Danielovi dal porozumieť „videniu mar’eh“, ktoré práve „počul“. Daniel chcel porozumieť videniu prorockých dejín, no Kristus, ktorý bol v trinástom verši označený ako Palmoni (ten istý svätý, ktorý hovoril), poveril Gabriela, aby Danielovi dal porozumieť „videniu mar’eh“, nie „videniu châzôn“. V pätnástom a šestnástom verši je výslovne uvedené, že Gabrielovým zámerom je dať Danielovi porozumieť „videniu mar’eh“, teda slovu preloženému ako „videnie“, ktoré znamená „zjav“, a nie videniu prorockých dejín, ktorému chcel Daniel porozumieť. Bez rozpoznania Gabrielovho poverenia zostáva „sedem časov“ z dvadsiatej šiestej kapitoly Levitika skryté na očiach.

In verse twenty-six both Hebrew words that are translated as “vision” are located in the same verse, and the verse becomes one of the primary keys to opening the truth of Daniel’s testimony of the “seven times.”

V dvadsiatom šiestom verši sa nachádzajú obe hebrejské slová preložené ako „videnie“ v tom istom verši a tento verš sa stáva jedným z hlavných kľúčov k odhaleniu pravdy Danielovho svedectva o „siedmich časoch“.

And the vision of the evening and the morning which was told is true: wherefore shut thou up the vision; for it shall be for many days. Daniel 8:26.

A videnie o večeri a o ráne, o ktorom bolo hovorené, je pravdivé; preto toto videnie zapečať, lebo sa vzťahuje na mnohé dni. Daniel 8:26.

In verse twenty-six, the “vision of the evening and mornings” is the mar’eh vision, meaning “appearance”, but the vision that was to be “shut up,” is the châzôn vision of prophetic history. The expression “evening and mornings” is what isolates and identifies the distinction between the two visions. It does so with another illustration of the human factor in producing the Bible. The human factor consisted of both the prophets that recorded the words of the Bible, but also of those that translated the Bible. The Bible, as with Christ, represents a combination of divinity and humanity. That humanity descended down through history, from Adam after he sinned to those who recorded and translated the Bible. Christ and the Bible are both the Word of God, and the Word of God’s is pure, for the divinity of the combination always overruled any limitations that existed in the flesh.

V dvadsiatom šiestom verši je „videnie večera a rán“ videním mar’eh, čo znamená „zjav“, avšak videnie, ktoré malo byť „zapečatené“, je videním châzôn prorockých dejín. Výraz „večer a rána“ je tým, čo vyčleňuje a označuje rozdiel medzi týmito dvoma videniami. Robí tak prostredníctvom ďalšieho znázornenia ľudského prvku pri vzniku Biblie. Ľudský prvok pozostával nielen z prorokov, ktorí zaznamenali slová Biblie, ale aj z tých, ktorí Bibliu prekladali. Biblia, podobne ako Kristus, predstavuje spojenie božstva a ľudskosti. Táto ľudskosť zostupovala dejinami, od Adama po jeho páde do hriechu až k tým, ktorí Bibliu zaznamenali a prekladali. Kristus i Biblia sú obaja Slovom Božím a Slovo Božie je čisté, lebo božstvo tohto spojenia vždy prevládalo nad akýmikoľvek obmedzeniami, ktoré existovali v tele.

Paul, a servant of Jesus Christ, called to be an apostle, separated unto the gospel of God, (Which he had promised afore by his prophets in the holy scriptures,) Concerning his Son Jesus Christ our Lord, which was made of the seed of David according to the flesh. Romans 1:1–3.

Pavel, služobník Ježiša Krista, povolaný za apoštola, oddelený pre Božie evanjelium, (ktoré Boh vopred zasľúbil skrze svojich prorokov vo svätých Písmach,) o svojom Synovi Ježišovi Kristovi, našom Pánovi, ktorý sa podľa tela narodil z potomstva Dávidovho. Rimanom 1:1–3.

The expression “evening and morning” is found repeatedly in God’s Word, and it is always translated as “evening and morning,” as it is in verse twenty-six, and as it is so often translated in the creation story in Genesis that repeatedly states, “and the evening and the morning were….” In fact, and every fact has its bearing (and this fact is essential to understand), the only place in the Bible that the expression “evening and morning” is not translated as “evening and morning” (as it is in verse twenty-six), is in verse fourteen of Daniel eight. There, and only there in God’s Word the phrase “evening and morning” is translated as simply “days.”

Výraz „večer a ráno“ sa v Božom Slove nachádza opakovane a vždy sa prekladá ako „večer a ráno“, tak ako vo verši dvadsaťšesť a ako je tak často prekladaný v správe o stvorení v 1. Mojžišovej, kde sa opakovane uvádza: „a bol večer a bolo ráno…“. V skutočnosti — a každá skutočnosť má svoj význam (a túto skutočnosť je nevyhnutné pochopiť) — jediné miesto v Biblii, kde sa výraz „večer a ráno“ neprekladá ako „večer a ráno“ (tak ako vo verši dvadsaťšesť), je vo verši štrnásť v Danielovi osem. Tam, a jedine tam v Božom Slove, je výraz „večer a ráno“ preložený jednoducho ako „dni“.

And he said unto me, Unto two thousand and three hundred days; then shall the sanctuary be cleansed. Daniel 8:14.

A povedal mi: Až do dvetisíc tristých večerov a rán; potom bude svätyňa očistená. Daniel 8:14.

Twelve verses later, in the same chapter of Daniel, the Hebrew phrase “evening and morning” is translated as it always is; but in the verse that is the central pillar and foundation of Adventism, the phrase is simply translated as “days.” What influence led the translators of the King James Bible to make such a glaring contradiction? They had translated the phrase in verse twenty-six in agreement with every other occurrence of the phrase in the rest of the Bible. But twelve verses before verse twenty-six, in verse fourteen, their humanity placed a special distinction upon the answer to the question of verse thirteen. And the question of verse thirteen, included the one word (sacrifice), that was not to be added to the Bible. God wanted verse fourteen, to stand out in a very profound and distinctive way. In doing so, he also identified what Gabriel was instructed to make Daniel understand.

O dvanásť veršov neskôr, v tej istej kapitole Daniela, je hebrejské slovné spojenie „večer a ráno“ preložené tak, ako vždy; avšak vo verši, ktorý je ústredným pilierom a základom adventizmu, je toto slovné spojenie jednoducho preložené ako „dni“. Aký vplyv viedol prekladateľov Biblie kráľa Jakuba k tomu, aby urobili takýto očividný rozpor? Toto slovné spojenie vo verši dvadsaťšesť preložili v súlade s každým jeho ďalším výskytom vo zvyšku Biblie. No o dvanásť veršov skôr než verš dvadsaťšesť, vo verši štrnásť, ich ľudskosť vložila osobitné rozlíšenie do odpovede na otázku z verša trinásť. A otázka z verša trinásť obsahovala to jediné slovo („obeť“), ktoré nemalo byť do Biblie pridané. Boh chcel, aby verš štrnásť vynikol veľmi hlbokým a osobitým spôsobom. Tým zároveň označil, čo bolo Gabrielovi prikázané dať Danielovi porozumieť.

In verse sixteen, Jesus commanded Gabriel to make Daniel understand the mar’eh vision, in spite of the fact that Daniel was seeking to understand the châzôn vision of prophetic history. Verse twenty-six says the “vision of the evenings and mornings which was told” was “true.” The châzôn vision had been a prophetic “sight”, but the mar’eh vision was “told,” for it had been spoken. It had been spoken in verse fourteen when Palmoni said “unto two thousand and three hundred evenings and mornings; then shall the sanctuary be cleansed.” Verse twenty-six, employs the expression “evening and mornings,” as it identifies it as the vision that had been “spoken” to identify the distinction between the two visions in Daniel chapter eight. The vision of prophetic history that Daniel had “seen”, and that Daniel wished to understand, was different from the vision that was “spoken” which Daniel had “heard”. More importantly, the vision that Daniel “heard” was the vision that Gabriel was to give Daniel understanding of.

V šestnástom verši Ježiš prikázal Gabrielovi, aby Danielovi dal porozumieť videniu mar’eh, napriek tomu, že Daniel sa usiloval porozumieť videniu châzôn o prorockých dejinách. Dvadsiaty šiesty verš hovorí, že „videnie večerov a rán, o ktorom bolo povedané“, bolo „pravdivé“. Videnie châzôn bolo prorockým „zrakom“, avšak videnie mar’eh bolo „povedané“, lebo bolo vyslovené. Bolo vyslovené v štrnástom verši, keď Palmoni povedal: „Až do dvetisíc tristo večerov a rán; potom bude svätyňa očistená.“ Dvadsiaty šiesty verš používa výraz „večery a rána“, keď ho označuje ako videnie, ktoré bolo „vyslovené“, aby poukázal na rozdiel medzi týmito dvoma videniami v ôsmej kapitole Daniela. Videnie prorockých dejín, ktoré Daniel „videl“ a ktorému si Daniel prial porozumieť, bolo odlišné od videnia, ktoré bolo „povedané“ a ktoré Daniel „počul“. Ešte dôležitejšie je, že videnie, ktoré Daniel „počul“, bolo tým videním, ktorému mal Gabriel Danielovi dať porozumieť.

The humanity that participated in creating the Holy Bible recorded the word “vision” ten times in Daniel chapter eight, and in so doing it hid the distinction of a vision that was “seen” and another vision that was “heard”. In doing so, it obscured the emphasis that identifies that Christ’s intent was for Daniel to understand the vision he had “heard”, above understanding the vision he had “seen”. We can now consider what Gabriel does in order to fulfill his job assignment.

Ľudskosť, ktorá sa podieľala na vytvorení Svätej Biblie, zaznamenala v ôsmej kapitole Daniela slovo „videnie“ desaťkrát, a tým zakryla rozlíšenie medzi jedným videním, ktoré bolo „videné“, a druhým videním, ktoré bolo „počuté“. Tým zatemnila dôraz, ktorý poukazuje na to, že Kristovým zámerom bolo, aby Daniel porozumel videniu, ktoré „počul“, viac než porozumel videniu, ktoré „videl“. Teraz môžeme uvažovať o tom, čo Gabriel robí, aby splnil úlohu, ktorá mu bola zverená.

So he came near where I stood: and when he came, I was afraid, and fell upon my face: but he said unto me, Understand, O son of man: for at the time of the end shall be the vision. Now as he was speaking with me, I was in a deep sleep on my face toward the ground: but he touched me, and set me upright. And he said, Behold, I will make thee know what shall be in the last end of the indignation: for at the time appointed the end shall be. Daniel 8:17–19.

I tak prišiel ta, kde som stál; a keď prišiel, preľakol som sa a padol som na svoju tvár. Ale on mi povedal: Pochop, synu človeka, lebo v čase konca bude to videnie. A keď hovoril so mnou, upadol som do hlbokého spánku na svojej tvári k zemi; ale dotkol sa ma a postavil ma rovno. A povedal: Hľa, dám ti poznať, čo bude na konci hnevu, lebo v ustanovenom čase bude koniec. Daniel 8:17–19.

Gabriel now begins his work of making Daniel to understand the vision of the twenty-three hundred evenings and mornings, which is true. He first informs him that the vision of prophetic history, the châzôn vision, would be at the “time of the end.” Then, while Daniel was in a prophetic sleep, Gabriel touched Daniel and set him upright. He informs him “I will make thee know.”

Gabriel teraz začína svoju prácu tým, že privádza Daniela k porozumeniu videniu o dvetisíctristo večeroch a rán, ktoré je pravdivé. Najprv ho upozorňuje, že videnie prorockých dejín, videnie châzôn, bude „v čase konca“. Potom, keď bol Daniel v prorockom spánku, Gabriel sa ho dotkol a postavil ho vzpriamene. Oznámil mu: „Dám ti poznať.“

That is what Palmoni (Christ), had told Gabriel to do, when he said, “Gabriel, make this man to understand the mar’eh vision” of the evening and mornings. Gabriel says that he will make Daniel “know what shall be in the last end of the indignation.” There it is! There is the “seven times” of Leviticus twenty-six! It is hidden by the very prophetic technique which Gabriel had led the prophets repeatedly to testify to and employ in their writings! That technique is “line upon line, here a little and there a little”.

To je to, čo Palmoni (Kristus) prikázal Gabrielovi urobiť, keď povedal: „Gabriel, daj tomuto mužovi porozumieť videniu mar’eh“ o večeroch a ránach. Gabriel hovorí, že dá Danielovi „poznať, čo sa stane na konci rozhorčenia“. Tu to je! Tu sa nachádza „sedem časov“ z Levitika dvadsiatej šiestej kapitoly! Je to ukryté práve prostredníctvom tej prorockej techniky, o ktorej Gabriel viedol prorokov, aby o nej opakovane svedčili a používali ju vo svojich spisoch! Tou technikou je „riadok na riadok, tu trochu a tam trochu“.

In the book “Thoughts on Daniel and the Revelation”, by Uriah Smith (which all Adventists, and even their neighbors, should be familiar with), Smith comments on verses seventeen to nineteen of Daniel chapter eight:

V knihe „Thoughts on Daniel and the Revelation“ od Uriáša Smitha (s ktorou by mali byť oboznámení všetci adventisti, ba aj ich susedia) Smith komentuje verše sedemnásť až devätnásť ôsmej kapitoly knihy Daniel:

“With a general statement that at the time appointed the end shall be, and that he will make him to know what shall be in the last end of the indignation, he enters upon an interpretation of the vision. The indignation must be understood to cover a period of time. What time? God told his people Israel that he would pour upon them his indignation for their wickedness; and thus he gave directions concerning the ‘profane wicked prince of Israel:’ ‘Remove the diadem, and take off the crown. . . . I will overturn, overturn, overturn it: and it shall be no more, until he come whose right it is; and I will give it him.’ Ezekiel 21:25–27, 31.

„Všeobecným výrokom, že v určenom čase nastane koniec a že mu dá poznať, čo bude na samom konci rozhorčenia, pristupuje k výkladu videnia. Rozhorčenie treba chápať ako obdobie času. Akého času? Boh povedal svojmu ľudu, Izraelu, že na nich vyleje svoje rozhorčenie pre ich bezbožnosť; a tak dal pokyny o ‚bezbožnom, svetskom kniežati Izraela‘: ‚Odlož turban a zlož korunu.... Prevrátim, prevrátim, prevrátim ju; a nebude jej viac, dokiaľ nepríde ten, ktorému právom patrí; a dám mu ju.‘ Ezechiel 21:25–27, 31.

“Here is the period of God’s indignation against his covenant people; the period during which the sanctuary and host are to be trodden under foot. The diadem was removed, and the crown taken off, when Israel was subjected to the kingdom of Babylon. It was overturned again by the Medes and Persians, again by the Grecians, again by the Romans, corresponding to the three times the word is repeated by the prophet. The Jews then, having rejected Christ, were soon scattered abroad over the face of the earth; and spiritual Israel has taken the place of the literal seed; but they are in subjection to earthly powers, and will be till the throne of David is again set up,—till He who is its rightful heir, the Messiah, the Prince of peace, shall come, and then it will be given him. Then the indignation will have ceased. What shall take place in the last end of this period, the angel is now to make known to Daniel.” Uriah Smith, Daniel and the Revelation, 201, 202.

„Tu je obdobie Božieho rozhorčenia proti jeho zmluvnému ľudu; obdobie, počas ktorého má byť svätyňa i zástup pošliapavané. Diadém bol odstránený a koruna zložená, keď bol Izrael podrobený babylonskému kráľovstvu. Potom bolo zvrátené znovu Médmi a Peržanmi, znovu Grékmi, znovu Rimanmi, čo zodpovedá trojnásobnému opakovaniu toho slova prorokom. Židia potom, keď zavrhli Krista, boli čoskoro rozptýlení po celej tvári zeme; a duchovný Izrael zaujal miesto doslovného semena; sú však podrobení pozemským mocnostiam a budú až dovtedy, kým nebude znova ustanovený Dávidov trón, — kým nepríde Ten, ktorý je jeho právoplatným dedičom, Mesiáš, Knieža pokoja, a vtedy mu bude odovzdaný. Vtedy sa rozhorčenie skončí. Čo sa má odohrať na samom konci tohto obdobia, to má anjel teraz oznámiť Danielovi.“ Uriah Smith, Daniel and the Revelation, 201, 202.

The “indignation” that Smith is identifying, began when Manasseh was carried to Babylon by the Assyrians in 677 BC. Unfortunately, Smith takes Zedekiah’s overthrow in 586 BC and assigns that as the starting point of the period of the “indignation” of verse nineteen. Smith simply does not address what it means that the verse states “the last end of the indignation.” He treats it as simply “indignation,” though if there is a “last end” of the indignation, grammar and logic demand that there is also at minimum a “first end” of the indignation. Smith knew the seventy years of captivity began with the first attack of Nebuchadnezzar against Jehoiakim in 606 BC, but determined the starting for the period of the indignation was the third of Nebuchadnezzar’s attacks, which was carried out against Zedekiah, the last Judean king.

„Rozhorčenie“, ktoré Smith označuje, sa začalo, keď bol Menašše v roku 677 pred Kr. Asýrčanmi odvlečený do Babylona. Smith však, žiaľ, berie Zedekiášovo zvrhnutie v roku 586 pred Kr. a určuje ho ako východiskový bod obdobia „rozhorčenia“ z devätnásteho verša. Smith sa jednoducho nezaoberá tým, čo znamená, že verš hovorí o „poslednom konci rozhorčenia“. Zaobchádza s tým jednoducho ako s „rozhorčením“, hoci ak existuje „posledný koniec“ rozhorčenia, gramatika a logika vyžadujú, aby existoval prinajmenšom aj „prvý koniec“ rozhorčenia. Smith vedel, že sedemdesiat rokov zajatia sa začalo prvým útokom Nebukadnesara proti Jojakimovi v roku 606 pred Kr., no za začiatok obdobia rozhorčenia určil tretí Nebukadnesarov útok, ktorý bol vykonaný proti Zedekiášovi, poslednému judskému kráľovi.

“Though we have a more minute account of his [Daniel’s] early life than is recorded of that of any other prophet, yet his birth and lineage are left in complete obscurity, except that he was of the royal line, probably of the house of David, which had at this time become very numerous. He first appears as one of the noble captives of Judah, in the first year of Nebuchadnezzar, king of Babylon, at the commencement of the seventy years’ captivity, BC 606. Jeremiah and Habakkuk were yet uttering their prophecies. Ezekiel commenced soon after, and a little later, Obadiah; but both these finished their work years before the close of the long and brilliant career of Daniel. Three prophets only succeeded him, Haggai and Zechariah, who exercised the prophetic office for a brief period contemporaneously, BC 520–518, and Malachi, the last of the Old Testament prophets, who flourished a little season about BC 397.” Uriah Smith, Daniel and the Revelation, 19.

„Hoci máme o jeho [Danielovom] ranom živote podrobnejší záznam než o živote ktoréhokoľvek iného proroka, jeho narodenie a rodokmeň zostávajú v úplnej nejasnosti, okrem toho, že pochádzal z kráľovskej línie, pravdepodobne z domu Dávidovho, ktorý sa v tom čase veľmi rozrástol. Po prvý raz sa objavuje ako jeden zo vznešených judských zajatcov v prvom roku Nabuchodonozora, babylonského kráľa, na začiatku sedemdesiatročného zajatia, roku 606 pred Kr. Jeremiáš a Habakuk ešte vyslovovali svoje proroctvá. Ezechiel začal krátko nato a o niečo neskôr Abdijáš; obaja však ukončili svoje dielo celé roky pred záverom dlhej a slávnej Danielovej životnej dráhy. Iba traja proroci prišli po ňom: Aggeus a Zachariáš, ktorí vykonávali prorocký úrad počas krátkeho obdobia súčasne, v rokoch 520–518 pred Kr., a Malachiáš, posledný z prorokov Starého zákona, ktorý pôsobil krátky čas okolo roku 397 pred Kr.“ Uriah Smith, Daniel a Zjavenie, 19.

Smith correctly identified the “indignation” of verse nineteen as a period of time. He correctly identified the period as the treading down of the sanctuary and host in agreement with Daniel chapter eight verse thirteen, and he correctly identified the ending point as October 22, 1844.

Smith správne identifikoval „rozhorčenie“ z devätnásteho verša ako časové obdobie. Správne určil toto obdobie ako pošliapavanie svätyne a zástupu v zhode s Danielom 8,13 a správne určil jeho koncový bod na 22. október 1844.

Smith was partially correct, but missed the truth by doing what was the characteristic of his prophetic applications. He allowed history to guide his interpretation of the prophetic word, instead of allowing the prophetic word to guide his understanding of history. If we allow the Bible to define prophetic history, we then have the correct information to approach history.

Smith mal čiastočne pravdu, no minul sa pravde tým, že urobil to, čo bolo charakteristické pre jeho prorocké aplikácie. Dovolil, aby dejiny usmerňovali jeho výklad prorockého slova, namiesto toho, aby dovolil prorockému slovu usmerňovať jeho porozumenie dejinám. Ak dovolíme Biblii, aby definovala prorocké dejiny, potom máme správne východiská na to, aby sme pristupovali k dejinám.

The Bible teaches that by whom a man is overcome, he is that man’s servant.

Biblia učí, že kým je človek premáhaný, tomu je aj otrokom.

While they promise them liberty, they themselves are the servants of corruption: for of whom a man is overcome, of the same is he brought in bondage. 2 Peter 2:19.

Sľubujú im slobodu, sami však sú otrokmi porušenosti; lebo kým je človek premôžený, tým je aj zotročený. 2 Peter 2:19.

Manasseh was taken captive to Babylon in 677 BC. It is there that Judah was overcome and brought into bondage. This is the starting point that is represented on both the 1843 and the 1850 charts, which Sister White endorses as correct. Smith starts the treading down of Daniel chapter eight, and verse thirteen with Zedekiah, the last of Judah’s kings. Zedekiah was the end of a progressive judgment and not the beginning. Sister White identifies that Manasseh’s captivity in Babylon was an “earnest” of what was to come. An “earnest” is a down payment, and marks the beginning of a purchase that has other payments to follow.

Manasses bol odvedený do babylonského zajatia v roku 677 pred Kr. Práve tam bol Júda premôžený a uvedený do otroctva. Toto je východiskový bod, ktorý je znázornený na mapách z rokov 1843 a 1850, ktoré sestra Whiteová schvaľuje ako správne. Smith začína pošliapavanie z ôsmej kapitoly Daniela, trinásteho verša, Cedekiášom, posledným z judských kráľov. Cedekiáš bol koncom postupného súdu, a nie jeho začiatkom. Sestra Whiteová uvádza, že Manassesovo zajatie v Babylone bolo „zálohou“ toho, čo malo prísť. „Záloha“ je prvá splátka a označuje začiatok kúpy, po ktorej majú nasledovať ďalšie splátky.

“Faithfully the prophets continued their warnings and their exhortations; fearlessly they spoke to Manasseh and to his people; but the messages were scorned; backsliding Judah would not heed. As an earnest of what would befall the people should they continue impenitent, the Lord permitted their king to be captured by a band of Assyrian soldiers, who ‘bound him with fetters, and carried him to Babylon,’ their temporary capital. This affliction brought the king to his senses; ‘he besought the Lord his God, and humbled himself greatly before the God of his fathers, and prayed unto Him: and He was entreated of him, and heard his supplication, and brought him again to Jerusalem into his kingdom. Then Manasseh knew that the Lord He was God.’ 2 Chronicles 33:11–13. But this repentance, remarkable though it was, came too late to save the kingdom from the corrupting influence of years of idolatrous practices. Many had stumbled and fallen, never again to rise.” Prophets and Kings, 382.

„Proroci verne pokračovali vo svojich varovaniach a napomenutiach; nebojácne hovorili k Manaššemu i k jeho ľudu; no posolstvá boli pohrdané; odpadlícky Júda nechcel poslúchnuť. Ako predzvesť toho, čo postihne ľud, ak zostane nekajúcny, Hospodin dopustil, aby ich kráľa zajal oddiel asýrskych vojakov, ktorí ho ‚spútali putami a odviedli do Babylona‘, svojho dočasného hlavného mesta. Toto súženie priviedlo kráľa k rozumu; ‚prosil Hospodina, svojho Boha, a veľmi sa pokoril pred Bohom svojich otcov a modlil sa k Nemu; a On sa dal uprosiť, vypočul jeho úpenlivú prosbu a priviedol ho späť do Jeruzalema, do jeho kráľovstva. Vtedy Manašše poznal, že Hospodin je Boh.‘ 2 Kronická 33,11–13. No toto pokánie, hoci bolo pozoruhodné, prišlo príliš neskoro na to, aby zachránilo kráľovstvo pred skazonosným vplyvom rokov modlárskych praktík. Mnohí sa potkli a padli, aby už nikdy viac nepovstali.“ Proroci a králi, 382.

Manasseh marked the “down payment” that began the “curse” of the “seven times,” which was the last “indignation,” for the “first indignation,” had already begun when the northern kingdom was taken into captivity in 723 BC. Then at Jehoiakim’s overthrow, when Daniel was carried into captivity, the seventy years of captivity that Jeremiah identified began in 606 BC. Two kings after Jehoiakim, Jerusalem was destroyed and the last Judean king, Zedekiah, watched as his sons were slain before him, then he had his eyes gouged out and was carried captive into Babylon.

Menašše označil „zálohu“, ktorá začala „kliatbu“ „sedemnásobku“, čo bolo posledné „rozhorčenie“, lebo „prvé rozhorčenie“ sa už začalo, keď bolo severné kráľovstvo v roku 723 pred Kr. odvedené do zajatia. Potom pri zvrhnutí Jehojakíma, keď bol Daniel odvedený do zajatia, sa v roku 606 pred Kr. začalo sedemdesiat rokov zajatia, ktoré označil Jeremiáš. O dvoch kráľov po Jehojakímovi bol Jeruzalem zničený a posledný judský kráľ, Cidkija, sa prizeral, ako pred ním zabili jeho synov; potom mu vylúpili oči a odvliekli ho ako zajatca do Babylonu.

Smith assigned the entire progressive judgment to Zedekiah and employed the judgment of Zedekiah as the proof text for his supposition. The judgment of Zedekiah, who was the “wicked and profane prince,” did identify that the crown of Judah was to be removed until Christ came to set up a kingdom. Smith said, “they are in subjection to earthly powers, and will be till the throne of David is again set up,—till He who is its rightful heir, the Messiah, the Prince of peace, shall come, and then it will be given him.” On October 22, 1844, in fulfillment of Daniel chapter seven, and verses thirteen and fourteen, Christ, represented as the Son of man, came before the Father to receive a kingdom.

Smith priradil celý postupný súd Sedekiášovi a použil súd nad Sedekiášom ako dôkazný text pre svoju domnienku. Súd nad Sedekiášom, ktorý bol „bezbožným a znesväteným kniežaťom“, skutočne označil, že koruna Júdu má byť odňatá, až kým Kristus nepríde nastoliť kráľovstvo. Smith povedal: „sú podrobení pozemským mocnostiam a budú nimi až dovtedy, kým nebude znovu postavený Dávidov trón,—kým nepríde Ten, ktorý je jeho právoplatným dedičom, Mesiáš, Knieža pokoja, a potom mu bude daný.“ Dňa 22. októbra 1844, na naplnenie siedmej kapitoly knihy Daniel, veršov trinásť a štrnásť, Kristus, predstavený ako Syn človeka, prišiel pred Otca prijať kráľovstvo.

I saw in the night visions, and, behold, one like the Son of man came with the clouds of heaven, and came to the Ancient of days, and they brought him near before him. And there was given him dominion, and glory, and a kingdom, that all people, nations, and languages, should serve him: his dominion is an everlasting dominion, which shall not pass away, and his kingdom that which shall not be destroyed. Daniel 7:13, 14.

V nočných videniach som videl, a hľa, s nebeskými oblakmi prichádzal ktosi ako Syn človeka; prišiel až k Starodávnemu dňami a priviedli ho pred neho. A bola mu daná vláda i sláva i kráľovstvo, aby mu slúžili všetky národy, kmene a jazyky; jeho vláda je večná vláda, ktorá nepominie, a jeho kráľovstvo je také, ktoré nebude zničené. Daniel 7:13, 14.

Sister White confirms that Daniel chapter seven, and verses thirteen and fourteen were fulfilled on October 22, 1844.

Sestra Whiteová potvrdzuje, že siedma kapitola knihy Daniel, verše trinásť a štrnásť, sa naplnili 22. októbra 1844.

“The coming of Christ as our high priest to the most holy place, for the cleansing of the sanctuary, brought to view in Daniel 8:14; the coming of the Son of man to the Ancient of Days, as presented in Daniel 7:13; and the coming of the Lord to His temple, foretold by Malachi, are descriptions of the same event; and this is also represented by the coming of the bridegroom to the marriage, described by Christ in the parable of the ten virgins, of Matthew 25.” The Great Controversy, 426.

„Príchod Krista ako nášho veľkňaza do najsvätejšieho miesta na očistenie svätyne, predstavený v Danielovi 8,14; príchod Syna človeka k Starodávnemu dňami, ako je podaný v Danielovi 7,13; a príchod Pána do Jeho chrámu, predpovedaný Malachiášom, sú opismi tej istej udalosti; a to je tiež znázornené príchodom ženícha na svadbu, opísaným Kristom v podobenstve o desiatich pannách v Matúšovi 25.“ Veľký spor, 426.

Smith did not address the key element of the “last end of the indignation.” He avoided the biblical principle that identified that Judah was overcome in the time of Manasseh, and that the captivity which began two kings before Zedekiah, also represented that Judah was already in subjection to Babylon, before Zedekiah met his fate. With these blatant omissions, he still stated, “here is the period of God’s indignation against his covenant people; the period during which the sanctuary and host are to be trodden under foot.” He therefore, directly associates “the period of God’s indignation” with Daniel chapter eight, and verse thirteen’s question of “how long.” The answer in verse fourteen, was until October 22, 1844.

Smith sa nezaoberal kľúčovým prvkom „posledného konca rozhorčenia“. Vyhol sa biblickému princípu, ktorý ukazoval, že Júda bol podmanený v čase Menaššeho a že zajatie, ktoré sa začalo o dvoch kráľov skôr než za Cidkiju, takisto predstavovalo, že Júda už bol podrobený Babylonu ešte predtým, než Cidkija stretol svoj osud. Napriek týmto očividným opomenutiam predsa uviedol: „tu je obdobie Božieho rozhorčenia proti jeho zmluvnému ľudu; obdobie, počas ktorého majú byť svätyňa a zástup pošliapavané nohami.“ Teda priamo spája „obdobie Božieho rozhorčenia“ s otázkou „dokedy“ v trinástom verši ôsmej kapitoly Daniela. Odpoveď vo verši štrnásť znela: až do 22. októbra 1844.

The scattering into Babylonian slavery was a progressive history beginning in 677 BC, and continuing until 1844. That period equates to twenty-five hundred and twenty years, which is of course the “seven times” of Leviticus twenty-six. The end of that period of time on October 22, 1844 provided Daniel with a second witness to the “mar’eh vision” of the twenty-three hundred evening and mornings.

Rozptýlenie do babylonského otroctva bolo postupným dejinným procesom, ktorý sa začal v roku 677 pred Kr. a pokračoval až do roku 1844. Toto obdobie sa rovná dvetisícpäťstodvadsiatim rokom, čo je, prirodzene, „sedem časov“ z Levitika dvadsaťšesť. Koniec tohto časového obdobia 22. októbra 1844 poskytol Danielovi druhého svedka k „videniu mar’eh“ o dvetisíctristo večeroch a ránach.

Gabriel was told to make Daniel understand that vision, and what Gabriel did was provide a second witness to the termination date of October 22, 1844. Not only did he provide a second witness to establish the date of the fulfillments of both time prophecies, but as Smith correctly pointed out, the period of time associated with the second witness to 1844, had been identified in verse thirteen, as the period that the sanctuary and host were to be trodden under foot. The question in verse thirteen is, “How long shall be the vision concerning the daily sacrifice, and the transgression of desolation, to give both the sanctuary and the host to be trodden under foot?” That period of time was the “seven times” of Leviticus twenty-six.

Gabriel dostal príkaz, aby Danielovi umožnil porozumieť tomu videniu, a to, čo Gabriel urobil, bolo, že poskytol druhé svedectvo o dátume ukončenia 22. októbra 1844. Nielenže poskytol druhé svedectvo na potvrdenie dátumu naplnenia oboch časových proroctiev, ale, ako Smith správne poukázal, časové obdobie spojené s druhým svedectvom o roku 1844 bolo vo verši trinástom označené ako obdobie, počas ktorého mali byť svätyňa i zástup pošliapané. Otázka vo verši trinástom znie: „Dokedy bude platiť videnie o ustavičnej obeti a o prestúpení spustošenia, aby svätyňa i zástup boli vydané na pošliapanie?“ Tým časovým obdobím bolo „sedem časov“ z Levitika dvadsaťšesť.

What Smith did not see, or avoided identifying, was that the “indignation” of verse nineteen, was the “last end” of that indignation. If there is a “last” then there is also a “first”, and Daniel identifies when the “first indignation” ended, in chapter eleven. He is identifying the papacy reigning during the Dark Ages, and he states that the papacy would prosper until the indignation was accomplished, or ended.

To, čo Smith nevidel, alebo sa tomu vyhol rozpoznať, bolo to, že „rozhorčenie“ z devätnásteho verša bolo „posledným koncom“ tohto rozhorčenia. Ak existuje „posledný“, potom existuje aj „prvý“, a Daniel v jedenástej kapitole určuje, kedy sa „prvé rozhorčenie“ skončilo. Označuje pápežstvo vládnuce počas temného stredoveku a uvádza, že pápežstvo bude prospievať, až kým sa rozhorčenie nedovŕši alebo neskončí.

And the king shall do according to his will; and he shall exalt himself, and magnify himself above every god, and shall speak marvellous things against the God of gods, and shall prosper till the indignation be accomplished: for that that is determined shall be done. Daniel 11:36.

A kráľ bude konať podľa svojej vôle; a povýši sa a zvelebí sa nad každého boha a bude hovoriť podivuhodné veci proti Bohu bohov a bude sa mu dariť, dokiaľ sa nedovŕši rozhorčenie; lebo čo je určené, sa stane. Daniel 11:36.

Verse thirty-six is widely understood to be the verse the apostle Paul paraphrases in his second letter to the Thessalonians.

Tridsiaty šiesty verš sa všeobecne považuje za verš, ktorý apoštol Pavol parafrázuje vo svojom druhom liste Solúnčanom.

Let no man deceive you by any means: for that day shall not come, except there come a falling away first, and that man of sin be revealed, the son of perdition; Who opposeth and exalteth himself above all that is called God, or that is worshipped; so that he as God sitteth in the temple of God, showing himself that he is God. 2 Thessalonians 2:3, 4.

Nech vás nikto nijakým spôsobom nezvedie; lebo ten deň nepríde, dokiaľ najprv nepríde odpadnutie a nebude zjavený človek hriechu, syn zatratenia, ktorý sa protiví a povyšuje nad všetko, čo sa nazýva Bohom alebo čomu sa vzdáva božská úcta, takže sa ako Boh posadí v chráme Božom a bude vydávať seba samého za Boha. 2. Tesaloničanom 2:3, 4.

Paul’s “man of sin” who is also “the son of perdition,” who “opposeth and exalteth himself above all that is called God, or that is worshipped,” is also the “king” who “shall do according to his will; and he shall exalt himself, and magnify himself above every god.” Both passages refer to the pope of Rome. Daniel writes that the pope would prosper, which means push forward, until the “indignation be accomplished.” The indignation in verse thirty-six had been “determined.” The word “determined” means “to wound”.

Pavlov „človek hriechu“, ktorý je zároveň „synom zatratenia“, ktorý „sa protiví a povyšuje nad všetko, čo sa nazýva Bohom alebo čo sa uctieva“, je zároveň aj tým „kráľom“, ktorý „bude konať podľa svojej vôle; a povýši sa a vyvýši sa nad každého boha“. Obe state sa vzťahujú na rímskeho pápeža. Daniel píše, že pápež bude prospievať, čo znamená napredovať, až kým sa „nevykoná rozhorčenie“. Rozhorčenie vo verši tridsaťšesť bolo „určené“. Slovo „určené“ znamená „zraniť“.

The papacy received its “deadly wound” in 1798, and at that point the “first indignation” was accomplished or terminated. The word “accomplish” means to end or cease. The end of “the indignation” in chapter eight, and verse nineteen identified the end of the period that the sanctuary and host were to be trampled down. It ended in 1844, but the “first” indignation ended in 1798.

Pápežstvo utrpelo svoju „smrteľnú ranu“ v roku 1798 a v tom bode bolo „prvé rozhorčenie“ vykonané alebo ukončené. Slovo „vykonať“ znamená ukončiť alebo prestať. Koniec „rozhorčenia“ v ôsmej kapitole, v devätnástom verši, označil koniec obdobia, počas ktorého mali byť svätyňa a zástup pošliapavané. Skončilo sa v roku 1844, ale „prvé“ rozhorčenie sa skončilo v roku 1798.

The “last indignation” ended in 1844, twenty-five hundred and twenty years after king Manasseh was carried to Babylon by the Assyrians in 677 BC. The “first” indignation ended in 1798, twenty-five hundred and twenty years after the northern kingdom of Israel was carried into slavery by the Assyrians in 723 BC.

„Posledné rozhorčenie“ sa skončilo v roku 1844, dvetisícpäťstodvadsať rokov po tom, čo asýrčania odviedli kráľa Menaššeho do Babylonu v roku 677 pred Kr. „Prvé“ rozhorčenie sa skončilo v roku 1798, dvetisícpäťstodvadsať rokov po tom, čo asýrčania odviedli severné kráľovstvo Izraela do zajatia v roku 723 pred Kr.

There is more to say about the hidden “seven times” in the book of Daniel and we will address that in our next article.

O skrytých „sedem časov“ v knihe Daniel je možné povedať ešte viac a budeme sa tomu venovať v našom nasledujúcom článku.

“‘And unto the angel of the church of the Laodiceans write: These things saith the Amen, the faithful and true Witness, the beginning of the creation of God; I know thy works, that thou art neither cold nor hot: I would thou wert cold or hot. So then because thou art lukewarm, and neither cold nor hot, I will spew thee out of My mouth. Because thou sayest, I am rich, and increased with goods, and have need of nothing; and knowest not that thou art wretched, and miserable, and poor, and blind, and naked.’

„Anjelovi cirkvi v Laodicei napíš: Toto hovorí Amen, verný a pravdivý Svedok, počiatok Božieho stvorenia: Poznám tvoje skutky, že nie si ani studený, ani horúci. Kiež by si bol studený alebo horúci! A tak, pretože si vlažný a nie si ani studený, ani horúci, vypľujem ťa zo svojich úst. Pretože hovoríš: Som bohatý, zbohatol som a nič nepotrebujem — a nevieš, že si biedny, úbohý, chudobný, slepý a nahý.“

“The Lord here shows us that the message to be borne to His people by ministers whom He has called to warn the people is not a peace-and-safety message. It is not merely theoretical, but practical in every particular. The people of God are represented in the message to the Laodiceans as in a position of carnal security. They are at ease, believing themselves to be in an exalted condition of spiritual attainments. ‘Because thou sayest, I am rich, and increased with goods, and have need of nothing; and knowest not that thou art wretched, and miserable, and poor, and blind, and naked.’

„Pán nám tu ukazuje, že posolstvo, ktoré majú Jeho ľudu niesť služobníci, ktorých povolal, aby ľud napomínali, nie je posolstvom pokoja a bezpečia. Nie je iba teoretické, ale v každom ohľade praktické. Boží ľud je v posolstve Laodicejským predstavený ako nachádzajúci sa v stave telesnej istoty. Žije v pokoji, domnievajúc sa, že sa nachádza vo vyvýšenom stave duchovných úspechov. ‚Pretože hovoríš: Som bohatý, zbohatol som a nič nepotrebujem; a nevieš, že si biedny, poľutovaniahodný, chudobný, slepý a nahý.‘“

“What greater deception can come upon human minds than a confidence that they are right when they are all wrong! The message of the True Witness finds the people of God in a sad deception, yet honest in that deception. They know not that their condition is deplorable in the sight of God. While those addressed are flattering themselves that they are in an exalted spiritual condition, the message of the True Witness breaks their security by the startling denunciation of their true condition of spiritual blindness, poverty, and wretchedness. The testimony, so cutting and severe, cannot be a mistake, for it is the True Witness who speaks, and His testimony must be correct.” Testimonies, volume 3, 252.

„Aký väčší klam môže prísť na ľudskú myseľ než dôvera, že majú pravdu, keď sa vo všetkom mýlia! Posolstvo Pravého Svedka nachádza Boží ľud v smutnom sebaklame, a predsa v tomto klame úprimný. Neuvedomujú si, že ich stav je v Božích očiach poľutovaniahodný. Zatiaľ čo sa tí, ktorým je posolstvo určené, utvrdzujú v tom, že sa nachádzajú vo vznešenom duchovnom stave, posolstvo Pravého Svedka narúša ich falošnú istotu ohromujúcim odhalením ich skutočného stavu duchovnej slepoty, chudoby a biedy. Toto svedectvo, také prenikavé a prísne, nemôže byť omylom, lebo hovorí Pravý Svedok a Jeho svedectvo musí byť správne.“ Testimonies, zväzok 3, 252.